EŽO VLKOLINSKÝ

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

básnický epos, 1890

Prvý z dvoch Hviezdoslavových veľkých „vlkolinských“ eposov (druhým bol Gábor Vlkolinský), zameraný na zemiansky problém v polovici 19. storočia na oravskej dedine. Na rozdiel od Gábora Vlkolinského, ktorého text básnik uverejnil až v 3. zväzku svojich Zobraných spisov básnických (1901), Ežo Vlkolinský vychádzal na pokračovanie v časopise Slovenské pohľady v roku 1890, pričom básnikom upravený variant tejto epickej skladby vyšiel v tom istom roku nákladom Slovenských pohľadov v osobitnom knižnom vydaní.

Epický pôdorys veršovanej skladby, resp. „veršovanej poviedky“ (J. Vlček), či „veľkej slovenskej básni“ (S. H. Vajanský) Ežo Vlkolinský je vybudovaný na sociálnom konflikte zemianstva a sedliactva (gazdovstva). Pre umelecké zobrazenie slovenského zemianstva nie náhodou ho J. Vlček nazval trochu zjednodušene druhou „Reštavráciou“ vo veršovej forme. Kým však Kalinčiak zachytil vo svojom diele Reštavrácia (1860) zemianstvo v slávnostnejšej póze stoličného volebného, „reštavračného“ aktu, Hviezdoslav v Ežovi Vlkolinskom ukázal, ako môže konflikt založený na zrážke charakterov zo zemianskeho prostredia prerásť do spoločenského konfliktu dvoch sociálnych tried – zemanov a sedliakov. Riešenie tohto konfliktu ponúkol protagonista príbehu Ezechiel na vlastnej svadbe, keď oslovil svadobných hostí svojou zmierňujúcou parafrázou: „Sme rovní, áno — zemän-nezemän, / v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie / dnes vraví, nezná časy alebo / je zatvrdilý, čo je nerozum. / Bo rovnosť má byť v svete, ako je / pred bohom rovnosť; všetci ľudia sme – / Ak predsa žiada si kto prednosti, / to nech ju hľadá v sebe jedine; / (…) Nuž prosím všetkých, svorne bavme sa! / To pristane len spoluobčanom: / jedine svornosť, bratstvo, priateľstvo, / úslužnosť zhovievavosť kresťanská…“ Hviezdoslav v tomto Ežovom oslovení, naplnenom demokratickou zásadou občianskej rovnosti, prezentoval vlastné predstavy o tvorbe reálneho jednotného, národného, prosperujúceho socio-kultúrneho modelu celého národného spoločenstva. Uvedomoval si, že riešenie sociálneho konfliktu zemianstva a roľníctva porážkou a zánikom jednej sociálnej vrstvy, konkrétne životne menej vitálneho a sociálne málo progresívneho zemianstva, by bolo nepochopením významu „vysokej“ kultúrnej zemianskej tradície pre tvorbu celospoločensky záväzného typu tradície. Z uvedeného dôvodu iba rozvinul kritiku zemianstva, ktoré zotrváva (najmä psychologicky) na sociálne neudržateľných pozíciách prevahy (rodovej, dedičnej, kultúrnej) nad sedliactvom, pričom v úsilí o syntézu oboch kultúr integruje zemiansku kultúru a tradíciu do sedliackej kultúry a tradície. Tento integrovaný typ tradície sa Hviezdoslav usiloval nielen v Ežovi Vlkolinskom, ale v celej svojej tvorbe „povýšiť na špecifický model európskej kultúrnej tradície“ (P. Zajac). Táto jeho predstava bola východiskom zobrazenia sociálneho konfliktu (v tom aj konfliktu tradícií a konfliktu ekonomickej a kultúrnej prosperity) zemianstva a roľníctva. Treba dodať, že básnik dôverne poznal vlkolínsku komunitu (Vlkolín je obrazným pomenovaním oravského dedinského prostredia) z vlastnej skúsenosti (sám pochádzal zo spoločenskej vrstvy drobných zemanov, pričom v čase písania tejto epickej skladby bol už dávno vysporiadaný so svojím zemianskym pôvodom), čo mu umožnilo podať jej reálny obraz.

Hviezdoslav sa rozhodol pre literárne značne riskantný spôsob prezentácie uvedeného konfliktu (väčšina udalostí a podstatná časť sujetových vzťahov sa realizuje v dlhej svadobnej scéne, zaberajúcej takmer tri štvrtiny celého textového priestoru skladby), ktorý sa stretol aj s nepochopením v časti literárnej vedy (Milkin, Vajanský, Vlček, Pavlů si tento spôsob vysvetľovali ako kompozičnú nezvládnutosť, poukazujúc na etnografickosť scény svadby, resp. naturalistický postup, ktorý nezachytáva podstatné črty zobrazovanej skutočnosti). Podstatou uvedeného spôsobu nebol rozbor politických a spoločenských súvislostí obidvoch triedne odlišných sociálnych komunít, ale prezentácia a konfrontácia elementárnych (najdôležitejších a najustálenejších) životných situácií, ktoré sa viažu na tieto komunity. Z tohto dôvodu venuje Hviezdoslav pozornosť kontinuite ľudského života a smrti, ako aj reprezentatívnym sociálne a kultúrne transparentným znakom: majetku, sporu rodín (rodov), opisu odevov, typu postáv, charakteru obradov a zvyklostí a pod. V nich je totiž zahrnutá celistvo kultúrna hodnota v jej dvojakom nasmerovaní: na „nízku“ ľudovú kultúrnu tradíciu a na „vysokú“ európsku (uhorskú) kultúrnu tradíciu. Toto nasmerovanie sa týka aj charakteru ústrednej scény svadby, ktorá je jadrom sporu. Tvoria ju slovné potýčky medzi Ežovým strýkom Eliášom, ktorý reprezentuje aristokratickú zemiansku kultúrnu tradíciu s jej rétorickosťou, obradnosťou, ornamentálnosťou, stavovskou hrdosťou, a ostatnými sedliackymi hosťami, ktorých reprezentuje starý Blažko, stavajúci do popredia ľudové, naturálne princípy, ako sú hovorovosť, karnevalovosť, folklór, pragmatickosť.

V sujetovom pláne tejto rozsiahlej epickej skladby zohráva – v jej expozičnej časti – dôležitú úlohu postava Ežovho otca, Beňa Vlkolinského, zomierajúceho hneď na začiatku diela. Básnik predstavuje Beňa ako „zarytého zemana“, ktorý je opakom charakteru svojho syna Eža. Ten si nezakladá na zemianskom stave, a preto nevidí ani prekážku pre vlastnú ženbu s nezemianskym dievčaťom Žofkou Bockovie. V tejto časti skladby Hviezdoslav predstaví aj Beňovu ženu a Ežovu matku Esteru, ktorá je typom hrdej zemianky s rodovým šľachtickým povedomím. Dôležitým bodom v ďalšej sujetovej výstavbe je nenapísaný testament zemanom Beňom Vlkolinským, ktorý sa stáva nevyhnutnou podmienkou, aby syn Ežo mohol byť bez odvolania vypovedaný Esterou z domu. Roztržka medzi Ežom a jeho matkou Esterou, ktorej príčinou je jej nesúhlas so synovou voľbou v otázke ženby, má zásadný podiel na hlavnom probléme básne, ktorým je rozpor medzi sedliactvom a zemianstvom. Uvedená roztržka (odohrá sa „v turíčne ráno“, keď sa Estera dozvie, že jej syn postavil máje pred Bockov dom) presiahne rámec rodinných sporov a postupne sa stane spoločenským konfliktom. To, čo je sujetovo nosné v rámci vlkolínskej rodiny, týka sa vzťahu Estery a jej muža (ekonomická a stavovská nadradenosť Estery), Estery a Beňovho brata Eliáša (medzi nimi vládne hnev, ktorý sa u Estery znásobí vtedy, keď Eliáš „prichýli“ Eža do svojho domu, pričom Eliášovo rozhodnutie nie je súhlasom s Ežovým rozhodnutím, ale skôr ide o výraz pomsty za to, že otec dal jeho brata a Esterinho muža Beňa na štúdiá a on sa musel starať o rodinný majetok), Eliáša a Eža (Eliáš poskytne Ežovi príbytok vo svojom dome počas celého roka, zostáva synovcovi oporou aj po správach o Esteriných zámeroch predať majetok a zbaviť syna dedičstva) a predovšetkým Eža a Estery (Ežo je vo vzťahu k svojej matke silný charakter, ktorý bráni svoj vzťah k Žofke, Estera je symbolom zemianskeho povedomia, vo vzťahu k synovi presadzuje svoj vlastný postoj aj za cenu radikálnej rodinnej roztržky). Fašiangová veselica, priadky u sedliackych a zemianskych panien, pytačky a samotná svadba (v rámci nej svadobný ceremoniál – forma pýtania, vinše, stolový poriadok, poriadok návštev, hostí) tvoria pozadie vrcholiaceho rodinného „vlkolinského“ problému a zároveň sú vhodnou epickou príležitosťou pre literárnu interpretáciu kultúrnych a sociálno-triednych protikladov zemianskeho a sedliackeho stavu. Najmä pytačky a následné svadobné ceremónie, ktorých hrdinami sú zeman Eliáš Vlkolinský a sedliak Ondrej Blažko, vyhraňujú dve proti sebe stojace dedinské komunity. Ich názorové strety sa postupne rozrastajú do hromadného sporu, hroziaceho vyústiť do hromadnej bitky. V kritickom bode tohto sporu zasahuje Ezechiel, titulný hrdina epickej básne a nositeľ jej progresívnej myšlienky. Svojou harmonizačnou formuláciou „Sme rovní! Áno – zeman-nezeman, v tom rozdielu viac nieto“ nielen upokojí vášne svadobčanov, ale dá všetkým najavo, že je schopný zlomiť staré predsudky a prekonať spoločenské rozdiely vo Vlkolíne. Svadba, ktorá zdanlivo narúša plynulosť dejovej línie príbehu, plní zásadnú úlohu v kompozícii skladby a predovšetkým v napĺňaní východiskovej idey diela. Dôkazom je zvyšná časť skladby, v ktorej rozprávač iba dopovie osudy hlavných postáv. Rozuzlenie vlastného sporu medzi matkou a synom prichádza vo forme epilógu („Po rokoch, minulo ich päť či šesť) epizodickým spôsobom, a to s Ežovým synom Benkom, ktorý svojou detskou bezprostrednosťou a milou nežnosťou pomerí rozhnevané strany, zmieri zemianku Esteru s Ežom a jej sedliackou nevestou Žofkou. Hviezdoslav vyriešil záver skladby v duchu svojej realistickej metódy vcelku úspešne. Pochopil, že pre reálny základ „happy-endového“ vyznenia príbehu nemôže využiť ani jednu z prítomných postáv, pretože každá z nich plnila konkrétnu epickú úlohu. Musel využiť takú postavu, ktorá nenadŕža ani jednej z dvoch strán sporu a jej prítomnosť v sujetovom poli by mala mať harmonizujúce účinky. Takouto postavou sa ukázal Ežov mladý syn Benko, ktorý nemohol za rozhodnutie svojho otca a súčasne bol pokrvným príbuzným Estere. Z tohto dôvodu neobstojí tvrdenie S. H. Vajanského, že táto postava konala podľa Žofkiných inštrukcií, ako si nakloniť starú mamu. Pozitívne vyznenie záveru príbehu neproblematizuje hlavnú ideu diela, je motivované esteticky a psychologicky. Každá z postáv je naďalej nositeľkou svojej pôvodnej epickej roly, pričom nová rola starej mamy najpozitívnejšie zasiahne do charakteru nosnej postavy príbehu – Estery.

Ústredný problém diela sa prenáša aj do veršovej a jazykovo-štylistickej výstavby Eža Vlkolinského. Hviezdoslav v jazykovej rovine jambicky orientovaného verša integruje tri základné postoje: 1. Rozprávanie, ktoré je epickým východiskom príbehu; 2. Objektívny autorský komentár so silne subjektivizovanou figuratívnosťou; 3. Sociálna stratifikácia jazyka postáv je zároveň modelujúcim tematickým prvkom (jazyk zemianskych postáv je silno zaťažený religióznym, rečníckym a rokovacím štýlom zvykového uhorského práva; jazyk nezemianskych postáv nesie v sebe najmä prvky hovorového štýlu). Všetky jazykovo-štylistické roviny zjednocuje veršová forma blankversu a figuratívnosť výrazu. Kým špecificky hviezdoslavovská figuratívnosť výrazu, známa z ostatnej básnikovej tvorby, kladie pred čitateľa značné recepčné nároky, blankvers ako divadelný, deklamačný verš napriek tomu, že je viazaný na prísny rytmický a veršový pôdorys, umožňuje rozvinúť aktuálny účinok najmä dialogizovaných, resp. dramaticky vypätých a konfliktných situácií.

Epická báseň P. O. Hviezdoslava Ežo Vlkolinský predstavuje umelecké spracovanie rozporov medzi zemianstvom a sedliactvom v hornooravskom prostredí po zrušení poddanstva a ich postupné splývanie. Tento dominantný socio-kultúrny konflikt Hviezdoslav realizoval na pozadí uceleného príbehu titulnej postavy (Ežo Vlkolinský) a s využitím „etnograficky“ dôkladného opisu svadby funkčne začleneného do dejovej línie. Vývin života, smerujúci k prekonaniu spoločenských rozdielov vo Vlkolíne, pokračoval v ďalšej Hviezdoslavovej epickej skladbe, v rozsahom najväčšom, románovo koncipovanom epickom diele Gábor Vlkolinský. Na rozdiel od Eža Vlkolinského jeho epickú klenbu tvorí postupný hospodársky a morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského, cez ktorú dokresľuje – na princípe umeleckej rekonštrukcie a reprodukcie „verného a pravého obrazu“ reálnej skutočnosti – obraz komplikovanej sociálnej problematiky vo Vlkolíne.

Vydania

Ežo Vlkolinský In: Slovenské pohľady, roč. 10, 1890, s. 117-126, 161-166, 217-231, 265-271, 313-323, 361-372, 413-435, 461-476.

Ežo Vlkolinský. Báseň Hviezdoslavova. Otisk zo Slovenských pohľadov. Turč. Sv. Martin : 1890.

Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sv. III. Turčiansky Sv. Martin : Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1901.

Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. II. Turčiansky Sv. Martin: Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1928.

Hviezdoslavove sobrané spisy básnické. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1934.

Sobrané spisy básnické. Sv. III. Martin : Matica slovenská, 1948; Ežo Vlkolinský. Bratislava : SVKL, 1953.

Literatúra

BUJNÁK, P.: Hviezdoslav. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1919, s. 121-122.

MILKIN, T.: Ežo Vlkolinský. In: Literárne listy, roč. 2, 1892, s. 5.

PAVLŮ, B. [pseudonym Paľo]: Vlkolinskovci. In: Dennica, roč. 12, 1910, s. 20-21, 49-53.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava : Obzor, 1969, s. 76-89.

TURČÁNY, V.: Hviezdoslavov Ežo Vlkolinský. In: Slovenské pohľady, roč. 70, 1951, s. 696-705.

TURČÁNY, V.: K rozboru charakterov vo Hviezdoslavovej epike. In: Slovenská literatúra, roč. 2, 1955, č. 4, s. 415-425.

TURČÁNY, V.: Kompozícia „Eža Vlkolinského“ a „Gábora Vlkolinského“. In: Slovenská literatúra, roč. 4, 1957, č. 1, s. 35-68.

VAJANSKÝ, S. H.: Ežo Vlkolinský. In: Národnie noviny, roč. 21, 1890, č. 123-125.

ZAJAC, P.: Ežo Vlkolinský a jeho prepis do prózy. In: P. O. Hviezdoslav. Text a kontext. Zborník. Dolný Kubín – Nitra : Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava – Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre, 1975, s. 71-90.

Autor hesla

Ján Gbúr