ESKALÁCIA CITU

VILIKOVSKÝ, Pavel (1941 – 2020)

zbierka poviedok, 1989

Kniha je cieľavedome komponovanou edíciou z próz, ktoré boli publikované buď knižne (debut Citová výchova v marci, 1965), alebo boli priebežne publikované v literárnych periodikách a knižnú podobu získali dodatočne v tomto knižnom výbere.

Súhrnne obsahuje štrnásť textov napísaných od začiatku šesťdesiatych do polovice sedemdesiatych rokov. Texty sú vo výbere zoradené chronologicky, čo je možné zrekonštruovať podľa knižného a časopiseckého datovania, prípadne podľa pravdepodobného odhadu. Prvých päť textov je fragmentom z Vilikovského knižného debutu Citová výchova v marci. Z pôvodného rozsahu jedenástich poviedok editor Milan Šútovec vybral päť (Citová výchova v marci, Balada o Jánošíkovi, Zaživa v Bystrici, Mladý a šťastný na Slovensku, Kráčaj, nebež), pričom pozornosť sústredil na civilnejšiu, menej introspektívnu časť debutantovho písania. V zásade sa mu tak podarilo už v úvodnej časti výberu rekonštruovať všetky relevantné a typické vlastnosti Vilikovského rukopisu, ktorý je možné vymedziť a pomenovať ako štylisticky objavné prepisovanie emotívne sústredených citov, pocitov, stavov, obáv, ziskov a frustrácií generácie, debutujúcej v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Vo svojich vrcholných, často rekriminovaných a alternatívnych výkonoch jednotlivci z tejto generácie (Vilikovský k nim neodškriepiteľne patrí) literatúru obohatili o neskoro-modernistickú kvalitu prežívania, ktorá odkazovala na demokratické, ideologicky nepredurčené domáce a tiež inonárodné inšpirácie (predvojnová avantgarda, surrealizmus, americkí beatnici, domáca literárna klasika verzus okrajové, zábavné a dokumentárne žánre). Tradične deklarovaný vzťah medzi skutočnosťou a jej umeleckým otvorením a sprostredkovaním sa zmenil. Milan Šútovec o tom na margo knihy Eskalácia citu a predovšetkým na margo jej autora konštatoval: „Nemá záujem o opisovanie príbehov, o zachytenie osudov, o zobrazovanie sveta, o syntetické pohľady na dobu, o tzv. veľkú epiku. Možno nemá záujem ani o literatúru ako takú, ale iba o jeden jej aspekt: o problém, že literatúra musí používať slová a narábať s pojmami dávno zbanalizovanými a stotisíc ráz zneužitými, a že týmito ošúchanými prostriedkami musí budovať čosi nové, jedinečné a individuálne.“

Uvedený citát do dôsledkov napĺňa Vilikovského autorský postup v cykle troch próz, ktoré pod spoločnou šifrou „slovo“ (Slovo o Turčínovi, Slovo o Iľjovi Muromcovi, Slovo o Divnom Jankovi) polemicky a parodicky vypovedajú na tému národne alebo ideovo príznakovej minulosti Slovákov, slovenskej kultúry, literatúry alebo jej kultúrne príznakového okolia. Cyklus „slov“ je originálnym žánrom na pomedzí literárnej faktografie verzus fikcie a paródie, pričom prvá z vlastností žánru sa zámerne eliminuje v prospech druhej a predovšetkým poslednej. Týmto literárnym cyklom sa v tvorbe P. Vilikovského potvrdzuje autorská stratégia výmyslu, hry a mystifikácie. Hĺbkovo akcentovaným zmyslom vo všetkých týchto zdanlivo „nezávislých“ prejavoch je však vážna otázka kultúrneho, mentálneho, v najširšom zmysle recipročného vzťahu literárnej výpovede k obecnému verejne komunikujúcemu jazyku.

Tri prózy z cyklu „slovo“ ukazujú, že Vilikovského hrdina je vo všeobecnosti viac typ než individualita. Autora priťahujú obecné, triviálne a krikľavo emblematické vlastnosti kolektívu, pomocou ktorých môže veľmi účinne ukázať deviáciu, stupídnosť alebo patológiu jednotlivej individuality. Tá však v konečnom význame odkazuje na celok. Poviedka Slovo o Divnom Jankovi je v tomto zmysle dekonštrukciou zložitého vzťahu medzi verejnou, ukázanou alebo prikázanou pravdou o veciach, javoch, udalostiach (neskôr bude Vilikovský podobne uvažovať aj o histórii a utváraní mýtov) a jej vnútornou interpretačnou kapacitou, ktorá umožňuje a otvára nekonečné možnosti výkladu. Vilikovský rozlišuje pohľad a videnie, presviedča čitateľa, že je rozdiel prizerať sa a uvidieť. Práve v dôsledku tohto autorovho presvedčenia si čitateľ môže prečítať nápadmi, postrehmi a asociáciami hýriacu margináliu – „slovo“ o Divnom Jankovi, ktorá dokonale relativizuje zavedený, nie však overený pohľad na jeden literárny text, príbeh alebo mýtus. Analogický účinok ponúka autor čitateľovi aj v textoch Slovo o Turčínovi a Slovo o Iľjovi Muromcovi. V prvom prípade pracuje s prototextom Chalupkovej básne, v druhom prípade dekomponuje legendický príbeh. Autor sám pre seba a následne aj čitateľovi objavuje žáner literárnej marginálie, ktorá iskrí humorom, slovne-štylistickou mnohovrstevnatosťou a vrcholí majstrovskou dekompozíciou všetkých tematických a morfologických stereotypov tradičných literárnych textov.

Práca s prototextom, parafráza, marginalizácia a komentár patria v knihe Eskalácia citu k základným autorovým epickým postupom. Týka sa to tiež zvyšných šiestich poviedok, ktoré editor zaradil do poslednej tretiny výberu. V niektorých z nich sú uvedené postupy explicitne priznané (napr. v poviedke Eskalácia citu I, kde sa objavuje rovnako novinová správa, ako aj vnútrotextová skrytá citácia iného literárneho textu než autorovho), inde na podobný postup odkazuje priebežne citovaný neliterárny text (Metodologická poviedka, Eskalácia citu II), ešte inde a inak čitateľ nájde iba nezreteľný odkaz na iného možného pôvodcu príbehu (Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej). Akokoľvek je Vilikovského práca s morfologicko-sémantickými vlastnosťami pôvodného a prevzatého alebo citovaného textu zaujímavá, zmysel výpovede sa ňou nevyčerpáva.

Rovnaká zaujímavosť a dráždivé estetické pnutie sú ukryté v téme a námete všetkých poviedok a pravdepodobne tiež v autorovom preciťovaní skutočnosti. Vilikovského tematický a motivický register nie je zložitý ani exkluzívny a vo všetkých prózach si uchováva podobné prvky. Už v juveníliách z debutu sa čitateľovi viac prostredníctvom ozvláštnenia skutočnosti než jej literárnej novokonštrukcie zjavuje svet emocionálne sústredeného hrdinu, vnímavého a zraniteľného pozorovateľa, ktorý až znepokojujúcim spôsobom rešpektuje skutočnosť, okolnosti alebo iného človeka, takmer až na úkor vlastnej sebarealizácie a sebapotvrdenia. Rubom tohto vytesňovania vlastného ega je u toho istého hrdinu náchylnosť k náhlym alebo nevyspytateľným činom, ktoré majú skôr vitálnu fyzickú podobu a málokedy ich sprevádza zložitá intelektuálna reflexia. Vilikovský ako jeden z mála autorov dokáže stvárniť zločin, exces alebo vybočenie zo sociálnej roly bez kašírovaného zdesenia, pohŕdania alebo odsúdenia. Nejde však o záznam a prepis bez emocionálnej účasti. Naopak, zdá sa, že práve ona, jej podoby, hranice a limity sú Vilikovského najväčšou a návratnou témou, jeho vlastnou, ale tiež na čitateľa nasmerovanou „eskaláciou citu“ alebo „citovou výchovou“.

Kontextom pre Vilikovského písanie, ktoré prináša výber Eskalácia citu, je predovšetkým jeho vlastné dielo a čiastočne tiež estetické východiská, spoločné pre generáciu debutantov zo šesťdesiatych rokov. Vilikovský sa sústredil a sústreďuje predovšetkým na kultiváciu tých zložiek literárnej komunikácie, ktoré smerujú k nezávislému, originálnemu a k nepoučujúcemu písaniu, čím pre slovenskú literatúru objavuje a etabluje nový typ slobodného, ale tiež esteticky náročného čitateľa.

Vydania

Eskalácia citu. Bratislava, 1989; 2005 (In: Prózy).

Literatúra

DAROVEC, P.: Pavel Vilikovský. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 82-93.

JENČÍKOVÁ, E.: Modality Vilikovského prózy. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 8, s. 39-42.

PETRÍK, V.: K charakteristike Vilikovského prózy. In: Romboid, roč. 26, 1991, č. 6, s. 16-18.

PRUŠKOVÁ, Z.: Pokus o princíp prózy. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 6, s. 136-138.

PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky… Bratislava, 1994, s. 107-110.

ŠÚTOVEC, M.: Umenie nosiť bremená. (Doslov.) In: VILIKOVSKÝ, P.: Eskalácia citu. Bratislava, 1989, s. 257-261.

ZAJAC, P.: Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti. In: VILIKOVSKÝ, P.: Prózy. Bratislava, 2005, s. 814-873.

Autorka hesla

Zora Prušková