EDITINO OČKO

VÁMOŠ, Gejza (1901 – 1956)

zbierka poviedok, 1925

Do svojho debutu autor zaradil poviedky z dlhšieho časového obdobia (najstaršia z datovaných je z roku 1918). Väčšina z nich bola publikovaná časopisecky (Svojeť, Mladé Slovensko, Vatra).

Sedemnásť poviedok v prvom vydaní nemá rovnakú literárnu úroveň. Ide o súbor dovtedy napísaných a uverejnených prác, ktorý obsahuje tak stredoškolské prvotiny (autor ich z ďalších vydaní vyradil), ako i prózy, ktoré v kontexte Vámošovej tvorby patria k najlepším (titulná poviedka) a v ktorých sa objavujú postupy charakteristické aj pre autorove rozsiahlejšie práce.

Inakosť poviedok sa dá registrovať už na úrovni tém, motívov alebo prostredia. Majú urbánne rámcovanie; je to buď kúpeľné mestečko s náznakmi mondénneho životného štýlu, priestor do istej miery vychýlený zo zabehaných sociálnych vzťahov, alebo Praha, miesto Vámošových vysokoškolských štúdií. Mestské kontúry sú doplnené rodinným okruhom, ktorý vykazuje znaky meštianskeho životného štýlu. Spomenuté danosti tvoria iba pozadie pre dominantný prvok próz, ktorým je väčšinou rozprávač. V poviedkach nedominuje dejovosť; pred uzavretým príbehom tu má prednosť situácia zasahujúca hrdinu (často triviálna, ktorá má podobu žánrového výjavu), drobná príhoda, nehoda (úraz sestry Edity v titulnej próze alebo tragédia na kúpalisku v Horúcom odpoludní), ktoré sú podnetom pre reflexiu. Úvahové pasáže tvoria jadro väčšiny próz; ich subjekt predstavuje pre dvadsiate roky 20. storočia dobovo i generačne príznakový typ individualistického hrdinu, ktorému je cudzia väčšina z dovtedy frekventovaných tém slovenskej literatúry (napr. národnostné problémy, sociálna otázka) a ktorý si ešte len hľadá svoje miesto vo svete a v spoločnosti, pričom otvorene manifestuje vôľu uchopiť veci po novom. Prichádza s témami, ktoré sú na jednej strane triviálne osobné (citové zväzky, láska), na druhej strane prekračujú väzbu na národné spoločenstvo (univerzálne filozofické špekulácie o podstate človeka, sveta, vesmíru…).

Pre niektoré Vámošove prózy je charakteristický nepomer medzi intímnym, rodinným rámcom a „kozmickou“ rozsiahlosťou a abstraktnosťou problémových okruhov (dobro a zlo v prírode a spoločnosti, základné noetické a ontologické témy filozofie, zmysel a praktické využitie poznania), ktoré chce riešiť. Do motivického registra poviedok prenikajú aj biologické a medicínske sugescie; poviedka Atómy boha obsahuje obrys myšlienkovej koncepcie, na ktorej bol o niekoľko rokov neskôr vybudovaný rovnomenný román.

Základná a pre všetky prózy spoločná je deziluzívna modalita, vyjadrujúca nepomer medzi ideálom a skutočnosťou, skepsa voči poznaniu, ktoré hrdinovi neumožňuje zmeniť skutočnosť na lepšiu. Vámošovská dezilúzia má dve paralelné a v najkvalitnejších textoch i komplementárne štylistické realizácie: revoltujúci romantický pátos a deskriptívnu, strohú vecnosť. Niektoré zo spomenutých postupov, motívov a tém autor využil vo svojom najvýznamnejšom diele, v románe Odlomená haluz.

Dobová kritika privítala autorov debut s výhradami. Ján I. Hamaliar vyčítal knihe neslovenskosť: „Niet v nej ničoho slovenského (…) Vámoš nemá slovenského ducha.“ Kritické poznámky na autorovu adresu sa dajú pochopiť v kontexte dobovej literárnej situácie, keďže Vámošova kniha sa skutočne odlišovala od prozaického tvaru, ktorý bol kanonizovaný v slovenskom predvojnovom realizme.

Vydania

Editino očko. Bratislava – Praha, 1925; 1936; Bratislava, 1957 (In: Jazdecká legenda a iné prózy); Bratislava, 1968 (In: Editino očko. Jazdecká legenda. Jesť).

Literatúra

BARBORÍK, V.: Prozaik Gejza Vámoš. Bratislava, 2006.

G. A.: Gejza Vámoš: Editino očko. In: Slovenské pohľady, roč. 41, 1925, č. 12, s. 769-770.

HAMALIAR, J. I.: Gejza Vámoš: Editino očko a iné novelly. In: Národnie noviny, roč. 56, 1925, č. 107, s. 6-7.

CHORVÁTH, M.: Novely Vámoša, Hrušovského a Letza v 2. vydaní. In: Elán, roč. 7, 1936, č. 3, s. 9.

OKÁLI, D.: Burič Gejza Vámoš. Bratislava, 1971.

Autor hesla

Vladimír Barborík