DVOJRAMENNÉ ČISTÉ TELO

STACHO, Ján (1936 – 1995)

básnická zbierka, 1964

Po debute Svadobná cesta (1961), v ktorom autor tvorivo a s „nadbytkom talentu“ (Š. Strážay) rozvíjal program skupiny konkretistov, sa od neho čakalo oprostenie výpovede, sám však uprednostnil takmer opačnú cestu. V druhej knižke jeho obraznosť nadobudla viachlasnú, „orchestrálnu“ podobu, no naďalej vychádza z vnútorného náporu. Ba čo viac, hlbšie načrela do katolíckej tradície Trnavy, a to nielen cez inšpiráciu prvou zbierkou Vojtecha Mihálika Anjeli (1947), jej drsnejšie hovorovým i jemne spirituálnym rozmerom, ale aj cez osobnú skúsenosť. Odkazmi na organovú hudbu, výraznou farebnosťou kostolných rekvizít a refrénmi sa Stachovi podarilo znásobiť zážitok z chrámu.

Hneď v úvodnom Slove J. Stacho odhaľuje, že mu ide o návrat až do „vajíčka“, teda do vecí prapôvodných. Sonet Blysnutie približuje mužov erotický kontakt so ženou, ktorý v ňom prebúdza plodivú silu. Podobne i novodobý „epos“ V rádioopravovni sa zaoberá zrodom niečoho nového. Všedný úkon opravy má umožniť, aby z prijímača znovu zaznel opravený, „čistý“ rečový prúd. Stachove básne sa neustále vracajú k hranici medzi zanikaním a vznikaním, odohrávajú sa v momente, keď prepukne svetlo alebo sa otvoria oči na pozadí tmy a v podstate vždy oslavujú tvorbu ako výsostný prejav princípu očisty. Predimenzovaná metaforika tu nechce byť výlučne exhibíciou básnikovho majstrovstva, pôsobí adekvátne vzhľadom k ceremoniálnej oslave zázraku stvorenia.

Najviac okázalé pasáže zbierky evokujú čudesný svet bez súvislejšieho záberu na obývaný priestor, bez komunikácie a citov. Krása tohto sveta pôsobí ako chrámová, vzbudzuje rešpekt až bázeň. Pomenovania celkom bežných predmetov (aj keď niektoré predstavujú kultúrne symboly ako ruža) alebo podnetov pre zmysly sú v nej poprekladané do fantastickej mozaiky s prísnymi zákonmi. Pri prvom čítaní sa môže zdať, že Stachova poézia sa rozbíja na samostatné slová, namiesto „v bití vtáčích očí“ by sme očakávali „v bití vtáčích krídel“ a podobne. Až v širšom kontexte zisťujeme, že slová sa združujú len do niekoľkých významových okruhov. Platí to aj v „scéne“ obetovania alebo pohrebu ženy nazvanej Mŕtva z lásky. Jej výrazy „hriešnica“, „ležmo“, „pery“ asociujú ľúbostný kontakt a „organ“ či „modlitebňa“ zasa sakrálnu obradnosť. Mnohorakými motívmi sa prezentuje oheň, ktorý je v celej zbierke povýšený na svorníkový obraz medzi pólmi hriešnej vášne a jej posväcovania. Živelnosť scenérie lásky upozorňuje na príbuzenstvo s románom Nevesta hôľ (1949) Františka Švantnera.

Pre Stachovho generačne, ale aj podstatnejšie spriazneného kritika Milana Hamadu sa Dvojramenné čisté telo stalo príkladom autonómnej poézie. Hamada zdôraznil, že umenie „má byť spôsobom takéhoto úniku z empirickej skutočnosti, aby sa praktický život človeka nestal absolútnym zmyslom jeho života“. V zbierke predstavuje obraznosť stredobod tvorivých snáh, zatiaľ čo v schematizme päťdesiatych rokov obrazová zložka literatúry iba ilustrovala vopred danú politickú tému. Básnikovo predsavzatie „myšlienku zakliať do formy“ vrcholí honosnou básňou Kruh. V jej popredí stojí tematika cyklu ročných období kopírovaného sledom stupníc (kde po „hroboch v stopách za Cis duru“ zákonite musí nasledovať nulový začiatok –  C dur). Záverečné tri bodky dávajú signál, aby sa celá báseň odvíjala odznova, a tak svojou formálnou stránkou uskutočňovala to, o čom hovorí – znovuzrodenie. Zato striedmejšia Slučka nad zemou, niekoľkonásobná alegória popravy obesením, sa vhlbuje do tragiky starozákonných osudov. Ide v nich o Jána Krstiteľa, sťatého na príkaz Herodesa, a o Absolóna, trestaného za rebéliu proti vlastnému otcovi, kráľovi Dávidovi. Ak sa teda výnimočný muž búri proti vládcovi, ak sa básnik rúha prevzatím stvoriteľskej moci, hrozí mu, že ostane visieť „o krôčik bližšie k nebu“. Úsilie vymknúť sa spod nátlaku spoločnosti ho odsúdi na mučivú pozíciu štvanca. Názov zbierky môže pripomenúť dvojramenný kríž smrteľnosti. Zároveň však zobrazuje rozpätie krídel a objatie, čiže nádejnú slobodu a lásku, ktoré pomáhajú človeku fénixovsky vstávať z popola: „rozkrídliť / ľútosť v lopatkách, odomknúť / posledný náznak vtáka v nás, / objatie. Vypiplať krídla z plameňov.“

Ako virtuóz metafory sa J. Stacho nezámerne priklonil k manierizmu v zmysle tendencie, ktorá vyhradila priamemu napodobňovaniu prírody najnižšie miesto na rebríčku hodnôt. Nestráca pri tom na presvedčivosti. Napriek nádhere dozdobenej „krajiny“ sa vo zvolaniach a opisoch prihovára nástojčivý hlas, dožadujúci sa účasti a porozumenia. Básnikova túžba všetko zasiahnuť tvorivou vôľou sa vyhrocuje do najväčšej možnej intenzity, za čím musí nasledovať odliv síl, poranenie, bolesť. V elegických cykloch osobnej apokalypsy Šmátranie v širočine a Štvanec sa ako prúd vynára smútok nad obmedzenosťou ľudských možností i nad plynutím času. Na druhej strane groteska s prvkami čierneho humoru nazvaná Albínove ruky otvárajú schránku s líčidlami ponúka bláznivú prehliadku zmnožovania tvorov a čudesných replík živočíchov pred tvárou smrti. Vznikla nad grafickým listom Stachovho priateľa Albína Brunovského, ilustrátora väčšiny jeho kníh a svojrázneho „manieristu“ vo výtvarnom umení. Priazeň Brunovského voči básnikovi sa zasa prejavila v grafike Utrpenie dr. Stacha (1966), na ktorej sfingovitý polo-muž drží skrinku, čo by mohol byť odkaz na otváranie schránky márnivých pozemských rozkoší. Obom umelcom je vlastná snaha pretrvať vo večnosti drahocenným dielom cez ilúziu plastického zobrazenia, pri ktorom sa až chce uveriť jeho reálnej existencii.

Autor uskutočňuje prejemnelý výber farebných odtieňov, napríklad tyrkysového, bordového, rumelkového, a jeden z nich ukrýva do freudovského symbolu „pýr trýzne (…) ním ťa milujem“ s podtónom pýrenia sa, ostychu. Od tejto knižky ešte zosilnela jeho povesť nezrozumiteľného básnika, čo naňho uvrhlo podozrenie z prázdneho exhibicionizmu. Silná štylizovanosť pritom nemá vzdialiť básnický svet skutočnosti, nejde len o „autonómiu“ poézie. Stachovým ideálom akoby bolo vyjadriť sa okľukou čo najbezprostrednejšie, prekonať konvenciu slovného materiálu a nechať prehovoriť farby samotné vo vzájomnom „dialógu“. Hromadí ich do dvoj- až trojkombinácií („červeným okrom hrdza poslepiačky hmatá“), prípadne kombinuje so zvukmi či vôňami. Smeruje dokonca k osamostatnenému fenoménu „červene“, aktívnej a odpútanej od konkrétneho objektu. Azda možno hľadať súvislosti s rilkeovsko-hofmannstahlovským snom o čistej farebnej rétorike abstraktnej maľby, ktorá by mohla pomôcť obnoviť unavenú básnickú reč. Hoci J. Stacho býva nazývaný konkretistom, odtieňovaním „karmínu hriešnosti“ a „veľkosti purpuru“ odlišuje rôzne emocionálne účinky, čo je už vlastne sféra abstrakcie. V Dvojramennom čistom tele síce povyšuje indivíduum na zvrchovaného tvorcu, ale práve preto je nútený vzdať sa individualizovaných miest súkromia — zvlášť domáceho interiéru, ktoré boli veľmi dôležité v debute Svadobná cesta. Pre dôsledné presadzovanie individuality ako takej sa paradoxne prvky životopisu rozptyľujú do nebadaných stôp profesie lekára: manieristicky umelo a zároveň „nepoeticky“ pôsobia v celom priestore roztrúsené názvy látok medicínskeho laboratória, najmä žieravín (lúh), dráždivých a leptavých jedov (jód) a kovov (cín).

Mohutný samopohyb obrazov, ktorý sa od surrealizmu zásadne líši premyslenou kompozíciou, prechádza do krištáľovo číreho ozrejmovania základných hodnôt: „Domov je vajíčko pod bosou nohou, z detskej dlane / kriedovou cestičkou k posteli zatúlané.“ Okrem toho sa mnohostranný majster prezentuje zvládnutím tradície viazanej veršovej formy a v postmoderne uvoľnenej duchovnosti pretvára pieseň a žalm. Je prekvapivé, ako sa od svojej ambície nadviazať na zvukovo presný rým symbolizmu často odvráti, aby podstúpil experiment s rýmovými prešmyčkami. Aj vo voľnom verši „počarí“ ťažšou zapamätateľnosťou, no o to hlbšou zvukovou sugesciou. J. Stacho dokázal vydolovať zo slovenčiny priam „zásoby“ intenzívne znejúcich slov, a ak ich už nenachádzal, vynaliezavo si ich docibril príležitostnými novotvarmi šíriacimi dojem blčania („sršný“). Dvojramenné čisté telo možno považovať za jeden z kľúčových výkonov slovenskej literatúry presahujúci jej rámec. Hraničnými jazykovými polohami stavia mosty k slovansko-mesianistickej utópii Sama Bohdana Hroboňa, k „národnému“ parnasizmu Pavla Országha Hviezdoslava i k širokému štýlovému registru romantika Janka Kráľa. Nasvedčujú tomu Stachove írečité ľudové, ale aj hviezdoslavovské knižné výrazy („rozbresk“), hrozivo zveličujúce prívlastky a cudzie slová, no tiež aj ironické a folklórne zdrobneniny, dokonca biblizmy krížené s vulgarizmami. Keď po štvorici spletito komponovaných zbierok básnik pristúpi k jednoduchšiemu vrúcnemu svedectvu o izolácii človeka vynútenej tragickým životným zlomom po havárii, nevzdáva sa svojho kánonu vznešenosti. Je to zreteľné v poslednej zbierke Z prežitého dňa (1978), v ktorej napriek ubúdajúcej pestrosti farba ostáva podstatou meditačného precitnutia, nie je obyčajnou charakteristikou: „Na obed mi iba temnotné hromy dunia, / z mrákavy blýska sa nahotná belosť tiel.“

Ohnivý temperament a výnimočná fantázia sa u J. Stachu snúbia s konštruktérskym umom a dôsledným racionalizmom. Pre svoj riskantný vklad do lyriky Dvojramenné čisté telo neprestane byť terčom skeptikov, ktorí spomenutému literárnemu druhu prisudzujú zbytočne nákladné krúženie okolo banality. V prvom rade však Stacho priťahuje literárnych vedcov, pátrajúcich v členitej architektonike jeho „stavby“, ako aj stále nových a nových básnikov, keďže tí v ňom vidia „poza dymovú clonu chaosu (…) nádherný záblesk nevysloviteľného“ (Milan Rúfus) a „noblesu kniežaťa slovenskej poézie“ (Štefan Moravčík). Jeho druhá zbierka dokazuje, že stojí za to trieštiť jazyk v mene povznášajúcej, ale aj požadovačnej a neraz sebazničujúcej vízie.

Vydania

Dvojramenné čisté telo. Bratislava, 1964; 1966; 1970 (In: Čítanie z prachu); 1977 (In: Básne); 1982; 1986 (In: Marion).

Literatúra

BŽOCH, J.; Poézia 1964. In: Kontakty. Bratislava, 1970, s. 134–143.

HAJKO, D.: Ján Stacho. Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia. Bratislava, 1998.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 57–64.

HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 57–66.

HRONEC, V.: Svet básnického obrazu. Nový Sad, 1988, s. 67–78.

LITVÁK, J.: Doslov. In: STACHO, J.: Svadobná cesta. Bratislava, 2001, s. 116–117.

MATEJOV, F.: Básnické iniciatívy 1956 – 1965. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 5, s. 39–50.

MATEJOV, F.: Ján Stacho. In: Čítame slovenská literatúru II (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 105.

MIKO, F.: Poézia, človek, technika. Bratislava, 1979, s. 284–301.

MIKULA, V.: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava, 1987, s. 69–83.

MIKULA, V.: Ján Stacho. In: Portréty slovenských spisovateľov 2. Bratislava, 2000, s. 96–105.

MLACEK, J.: K básnickej reči J. Stachu. In: Krok, 1967, č. 8, s. 23–26.

MORAVČÍK, Š.: Stachove samoty a my. In: Večerník, roč. 24, č. 57, 21. 3. 1979, s. 5.

NADUBINSKÝ, M.: Čo tým chcel básnik povedať? In: Kultúrny život, roč. 20, 1965, č. 3, s. 5.

OKÁLI, D.: Výboje a súboje II. Bratislava, 1983, s. 150–153.

PETERAJ, K.: O presné kontúry. In: Mladá tvorba, roč. 13, 1968, č. 3, s. 14–17.

RÚFUS, M.: Človek, čas a tvorba. Bratislava, 1968, s. 45–50.

Sedem interpretácií básne Jána Stachu Obrad s plameňom. (Prispeli: A. Bagin, V. Marčok, J. Mistrík, J. Mlacek, P. Plutko, J. Sabol, S. Šmatlák, J. Štrasser, I. Vaško.) In: O interpretácii umeleckého textu 2. Bratislava, 1970, s. 39–83.

STRÁŽAY, Š.: Domov, vzdorujúci ohňu. Doslov. In: STACHO, J.: Dvojramenné čisté telo. Bratislava, 1982, s. 103–105.

ŠABÍK, V.: Doslov. In: STACHO, J.: Básne. Bratislava, 1977, s. 283–294.

ŠIMONOVIČ, J.: Možnosti poézie. In: Kultúrny život, roč. 20, 1965, č. 19, s. 4.

ŠTEVČEK, P.: Návrat k literatúre. Bratislava, 1967, s. 171–195.

VANOVIČ, J.: Antidialógy. Bratislava, 1968, s. 287–303.

Autorka hesla

Andrea Bokníková-Tóthová (Bokníková)