DVA BUCHY A TRI ŠUCHY

PALKOVIČ, Juraj (1769 – 1850)

komédia v jednom dejstve, 1800

Juraj Palkovič svoju divadelnú hru v jednom dejstve Dva buchy a tri šuchy v podnázve žánrovo označil ako Slovenská komédia k zasmání se pro pána i pro sedláka. Toto čo do rozsahu neveľké dielo stojí na začiatku modernej slovenskej dramatickej spisby a časovo značne predbieha ďalšie dramatické diela – Petrušovho Rajnohu (1823) a komédie Jána Chalupku (Kocúrkovo 1830 a i.).

Hra stojí pomerne osamotene vzhľadom na neskorší vývin slovenskej drámy, rovnako však nie je v slovenskej literatúre dielo, na ktoré by priamo nadväzovala. Palkovičova veselohra vznikla v kontexte osvietenstva, keď divadlo začína nadobúdať rozmer prostriedku šírenia osvety v širších spoločenských vrstvách; tým sa radikálne líši od dovtedajšieho vnímania dramatickej spisby ako didaktického prostriedku v pedagogickom procese, prostriedku na upevnenie viery v náboženskom prostredí atď. Po univerzitných štúdiách v Jene (1792 – 1794) Palkovič pôsobil ako profesor na gymnáziu v Lučenci, neskôr ako súkromný učiteľ v Acsi. Roku 1800 sa presťahoval do Vacova, kde mal v úmysle venovať sa iba literárnej činnosti; tu roku 1800 aj napísal svoju jedinú komédiu a v tom istom roku ju aj knižne vydal v Bratislave. Druhé, poopravené vydanie hry vydal taktiež v Bratislave roku 1810. Obe vydania vychádzajú z dobového konfesionálneho rozdelenia, s čím súviselo používanie literárneho jazyka: Palkovič, ako príslušník slovenskej evanjelickej inteligencie, svoju hru napísal v kraličtine, ktorú ale výrazne slovakizoval.

Dej komédie je jednoduchý a začína klasickým princípom in medias res: do prázdnej izby richtára Fogarašiho dolieha krik konfliktu a osočovania z ulice. Veľmi rýchlo sa do izby dostáva skrachovaný ex-notár Hladovícius, ktorý spolu s hajdúchom Kapustom privádza baču Martina Surovca a sedliaka Jana Uchyca. Hladovícius vysvetľuje richtárovi príčiny príchodu: Surovec sa s Uchycom pobili a ex-notár ich primäl k tomu, aby predstúpili pred vrchnosť a richtár nech rozhodne, nech ten, kto je vinný, je potrestaný. Richtár preberá vyšetrovanie do svojich rúk a žiada Surovca a Uchyca, aby povedali, čo sa stalo – ex-notára Hladovícia prinúti mlčať, lebo jemu „nemožno veriť“. Konflikt líči bača Surovec, ktorý uvádza, že sa všetko začalo v mestskej krčme, kam sa po jarmoku pristavil na holbu vína. Po tom, ako si k nemu prisadol Uchyc, ktorý si tiež objednal víno, dali sa do reči; po chvíli si začali protirečiť a nakoniec sa aj urážať. Z potýčky sa postupne dostali do konfliktu, v ktorom Uchyc Surovca dvakrát buchol a on jeho zasa trikrát š(t)uchol. So Surovcovou výpoveďou súhlasí aj Uchyc, no nevedia sa dohodnúť, kto konflikt vyprovokoval, ani kto koho prvý buchol alebo šuchol, z čoho vznikajú slovné prekáračky aj pred očami prítomných. Líčenie je sprevádzané prvkami komických situácií, akými sú prinášanie vatrálu a posekanice, ktorými sa Surovec a Uchyc bili, vyostrenými nadávkami hraničiacimi s otvorenou bitkou atď. Richtár, hľadajúc spôsob ako rozlúsknuť a rozsúdiť tieto dva buchy a tri šuchy, vyhlasuje prestávku. V izbe zostáva sám Hladovícius, z monológu ktorého sa dozvedáme o jeho zlej predtuche: bojí sa, že ho richtár prekukne, že všetkému na vine je on. On bol ten, kto Surovca a Uchyca poštval proti sebe, tak aby sa nakoniec aj pobili. Naplánoval si, že keď ich udá a privedie pred richtára, mesto ich za trest odvedie za regrútov do regimentu a on za to dostane peňažnú odmenu. Nepočítal ale s tým, že mesto už regrútov má a nepotrebuje nových – čo potvrdil aj richtár. Hladovícius si uvedomuje, že sa dostal do nepríjemnej situácie a v strachu, ako to celé dopadne, vychádza von. V ďalšom monológu richtár uvažuje, čo za tým všetkým je: vie, že bača so sedliakom by sa pomerili aj bez ex-notára a odhodlá sa prísť záhade na koreň. Dá priviesť iba Surovca s Uchycom so svedkami a znova preberajú kauzu. Vtedy Uchyc nabáda richtára, aby sa ho opýtal, kto ho naviedol, aby udrel baču. Uchyc podrobne opíše, ako ho Hladovícius nahuckal, aby aj fyzicky udrel Surovca, s tým, že mu on pomôže pred úradmi. Keď sú aj svedkovia Poprac a Utekaj pripravení to dosvedčiť, Fogaraši dá priviesť ex-notára. V záverečnom rozuzlení sa Hladovícius prizná so svojím vypočítavým počínaním: zo zištných dôvodov nahovoril tých dvoch na bitku, aby ich mesto odviedlo za regrútov, za čo by on dostal „pár grajciarikov“, ktoré tak veľmi potrebuje. Richtár konštatuje, že kto druhému jamu kope, sám do nej padne a potrestá Hladovícia: okrem fyzického trestu on sám pôjde za regrúta. Kým všetci oduševnene jasajú nad richtárovým spravodlivým rozsudkom a poníženého Hladovícia odvádzajú, Surovec s Uchycom si vzájomne odpúšťajú a idú preč.

Palkovičova komédia Dva buchy a tri šuchy poukazuje na dve základné ideovo-estetické zakotvenia: na strane jednej je to filozofia osvietenského racionalizmu, na strane druhej filozofický odkaz J. J. Rousseaua. Počas štúdií v Jene sa Palkovič dostal do kontaktu s osvietenskou filozofiou, ktorú sa po návrate domov snažil realizovať v praxi v podobe šírenia osvety medzi širšími spoločenskými vrstvami. Zrejme v týchto nových osvietenských intenciách začal vnímať aj odlišné postavenie drámy a divadla v sociálnom prostredí. Jeho komédia nemá nič spoločné s barokovou metafyzikou a mystikou, s učenosťou akademického prostredia, nerieši vesmírne problémy stvorenia a konca sveta, ani filozofické problémy človeka v zápase síl Dobra a Zla, ale je situovaná do súčasného prostredia, do slovenského malomesta a prezentuje komickú dramatickú situáciu, blízku divákovi z ľudových vrstiev. K širokým ľudovým vrstvám Palkovič preciťuje sympatie a náklonnosť. I keď pochádzal zo zemianskej rodiny, v jeho hre je skutočným predmetom výsmechu notár Hladovícius, ako jediný predstaviteľ vyššej spoločenskej vrstvy. K tomuto ideovému založeniu sa Palkovič zrejme dostal prostredníctvom Rousseauovej filozofie: „Rousseauova apoteóza života prostého jednoduchého človeka, ktorého stavia do protikladu so životom civilizovaných ľudí, (…) téza vyslovená o škodlivosti prehnanej kultúry a o návrate do prírody mala vážny dosah na Palkovičovo myslenie a pôsobila pri utváraní jeho sociálnych náhľadov už v Jene“ (M. Vyvíjalová). Palkovič sám hovorí, že jeho oduševnenie prostým ľudom bol proces, že obdiv voči dedinskému ľudu a dobrým vlastnostiam, ktoré tento ľud dostal od prírody a ktoré zostali nepoznačené civilizáciou, prešiel vývinovým oblúkom: „(…) od toho času, co sem tyto lidi poznal – mnohem jináče o dobrotě tohoto světa a lidského pokolení soudím, nežli před tím.“

Palkovičova hra je oslavou čistej ľudskej prostoty, sily rozumu a pranierovaním panského huncútstva, vypočítavosti a intríg. Svoje postavy Palkovič aj dejovo a charakterovo roztriedil podľa tohto ideového plánu: Surovec a Uchyc ako postavy z ľudu sú nositeľmi prirodzenosti a jednoduchosti, richtár Fogaraši zastupuje princíp osvietenej moci a Hladovícius je zosobnením dekadentného, odsúdeniahodného panstva. Palkovičovo filozofické formovanie prebiehalo na pozadí myšlienkového varu, ktorý predchádzal Francúzskej buržoáznej revolúcii, ako aj samotnej revolučnej praxe a porevolučnej reakcii. Kritika spoločenských pomerov na konci 18. storočia sa v dramatickej a divadelnej praxi pohybovala medzi tragickým tónom Schillerovej meštiackej tragédie Úklady a láska (1784) a komédií P. A. C. de Beaumarchaisa (najmä Barbier sevillský, 1775, a Figarova svadba, 1778). Aj keď je možné vnímať aj Palkovičovu komédiu ako dielo, ktoré vychádza z rovnakého ideového kontextu ako uvedené diela Schillera a Beaumarchaisa, predsa sa Palkovičovo dramatické ostrie neubralo ani jedným z uvedených smerov, respektíve nenadobudlo programovo-estetickú silu citovaných autorov. Palkovič vo svojej kritike aktuálnych spoločenských pomerov nesiahol ani po radikálnom čierno-bielom zobrazení sveta, ktoré končí veľkou ľudskou tragédiou, ani po apológii rozumnosti a šikovnosti príslušníka tretieho stavu, ktorému sa ani šľachtic nevyrovná. Majúc na zreteli satirické ambície, Palkovič zostal tak trochu ideovo starosvetský, veriac v silu rozumu osvieteného panovníka. V jeho hre príslušníci čistej ľudovej jednoduchosti nedokážu odhaliť príčinu maléru, do ktorého sa dostali; vo svojej prostote majú autorovu sympatiu, no nositeľom rozumu je – istým spôsobom – tretí účastník konfliktu: hlas rozumu, ktorý Palkovič zveruje reprezentantovi moci.

18. storočie sa v značnej časti Európy nieslo v znamení propagandy panovníka ako ochrancu práva a spravodlivosti. V tento ideový model ako keby stále chcel veriť aj Palkovič; jeho richtár Fogaraši je do istej miery deus ex machina: Palkovič si uvedomuje, že dramaticky nie je pravdepodobné, aby Surovec a Uchyc vo svojej jednoduchosti odhalili Hladovíciove intrigy, ani aby potrestali jeho zákerný plán. Preto potrebuje „zásah zvonka“ – osvieteného richtára, ktorý nie je ani sedliak, ani pán –, ktorý múdro koná a dokáže vyriešiť prípad k spokojnosti „nedotknutej čistoty“. Takéto ideové – menej revolučné – rozuzlenie do istej miery korešponduje s dobovou situáciou prelomu 18. a 19. storočia: v zložitom okamihu strachu pred šírením francúzskej revolúcie do strednej Európy, ale najmä v čase premeny tejto revolúcie na teror, keď mnohí tí, ktorí vítali revolúciu (Schiller) ustupujú zo svojich revolučných pozícií, je pochopiteľné, že ani dielo, ktoré bolo napísané roku 1800, nemohlo zotrvávať na radikálnejších predrevolučných ideových a estetických postojoch.

Palkovičovo vystúpenie z rámcov akademického literárneho tónu a priblíženie sa svetu širších ľudových vrstiev sa realizuje v niekoľkých rovinách – najvýraznejšie je to v rovine jazyka: Palkovič do normovaného úzu jazyka Kralickej biblie vnáša občasné prvky novohradského nárečia (v reči Surovca a Uchyca) alebo latinské právnické a spoločenské frázy (Hladovícius). Tento prvok charakterizácie postáv, využívaný už v klasickej literatúre, si nájde početných nasledovníkov aj v ďalších vývinových etapách slovenskej dramatiky. V charakterizácii postáv Palkovič využíva aj obľúbený postup pomenovania postáv, v menšej miere odkazujúcich na ich vlastnosti a viac na vyvolanie komického efektu. Prvky komiky Palkovič dosahuje aj expresívnejšími nadávkami (ožran, šibenec sedliacky), ako aj odkazmi na bizarné situácie (Surovec údajne nejakému Ďurovi jalovičku ukradol, Surovec zasa vraj kostol ozbíjal atď.).

Palkovičova komédia hneď na začiatku vývinu modernej slovenskej dramatiky vytvorila aj niektoré stále miesta dramatických dejov: krčma ako miesto, v ktorom sa zrodí konflikt, krčmové popíjanie ako príčina nedorozumenia, richtárova izba ako miesto riešenia konfliktu atď. Dramatickú aktuálnosť deja Palkovič dosahuje aj odkazmi na súdobé spoločenské reálie (Hladovícius hovorí, že Surovec ako regrút by „i dvadsiatich Francúzov naraz zrazil len svojím vatrálom“).

Palkovičovej komédii Dva buchy a tri šuchy sa vo vývine novodobej slovenskej drámy a divadla uznáva prvenstvo, no nedostalo sa jej uznania priekopníckeho diela. Na Slovensku sa nehrávala a nebola výraznejšie prítomná ani v literárno-dramatickom kontexte. V liste F. Palackému z roku 1820 ju P. J. Šafárik odmietol – aj napriek tomu, že českí ochotníci ju roku 1810 v Trutnove s úspechom inscenovali.

Táto komédia bola prvou slovenskou divadelnou hrou, ktorú uviedli v profesionálnom divadle: českí herci ju roku 1842 inscenovali „v slovenském nářečí“ pri Grabingerovej benefícii na premiére v pražskom Stavovskom divadle a v repríze v Novom divadle. V dvadsiatych rokoch 19. storočia hru so žiakmi naštudoval učiteľ Púchor v Hodruši, prelomová bola inscenácia z roku 1975 režiséra P. Scherhaufera a scénografa J. Cillera s martinským ochotníckym divadelným súborom.

V dejinách drámy sa v súvislosti s Palkovičovou hrou zvyčajne poukazovalo na jej časové prvenstvo, no vplyv na ďalší vývin slovenskej drámy sa jej najčastejšie zaznával. Z. Rampák oponoval A. Noskovičovi, že „je problematické tvrdiť, že (…) je medzi Chalupkovou a Palkovičovou fraškou nejaká, čo len ‚vonkajšia zhoda‘, ktorá by oprávňovala vravieť o Chalupkovi ako o ‚pokračovateľovi a rozvíjateľovi tradícií domácej dramatickej spisby‘. Chalupka bol totiž skôr jedným z jej zakladateľov…“ (Z. Rampák). Ani v monografických syntézach o Palkovičovi, resp. v prierezových zborníkoch o jeho tvorbe, sa tejto komédii nevenovala výraznejšia pozornosť. V literárnom a divadelnom povedomí slovenského kultúrneho kontextu jej patrí exkluzívne miesto prvenstva a týmto postom ako keby sa vyčerpali všetky jej kvality. Prvá moderná slovenská komédia ešte len čaká na svoju premiéru v slovenskom profesionálnom divadle.

Vydania

Dva buchy a tri šuchy. Bratislava, 1800; 1810.

Martin : Združenie divadelných ochotníkov Slovenska, 1994.

Literatúra

Juraj Palkovič. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele dňa 28. II. 1969 v Rimavskej Sobote pri príležitosti 200. výročia narodenia. Ed.: Július Bolfík. Bratislava : Obzor, 1971.

NOSKOVIČ, A.: Začiatky slovenského ochotníckeho divadla. Bratislava : Osvetový ústav, 1966.

Palkovič, Juraj. In: Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2. Ed.: Rudolf Mrlian. Bratislava : Veda, Vydavateľstvo SAV, 1990, s. 164.

PIŠÚT, M.: Základy obrodeneckej literatúry. In: PIŠÚT, M. – ROSENBAUM, K. – KOCHOL, V.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : SAV, 1966, s. 82-85.

RAMPÁK, Z.: Slovenskí klasickí dramatici 19. storočia a inonárodná dráma. Bratislava : Obzor, 1975, s. 43.

VYVÍJALOVÁ, M.: Juraj Palkovič 1769 – 1850. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.

Autor hesla

Michal Babiak