DUMA BRATISLAVSKÁ

KRÁĽ, Janko (1822 – 1876)

básnická skladba, 1847

Báseň bola napísaná na jar 1844, ako Kráľova reakcia na suspendovanie Ľudovíta Štúra z miesta profesora bratislavského evanjelického lýcea 31. decembra 1843 a na demonštratívny odchod študentov do Levoče 4. marca 1844. Publikovaná bola až o tri roky neskôr, v roku 1847 v prílohe Slovenských národných novín Orol tatránski.

Báseň je rozdelená do troch častí. Úvodná opisuje prešporský zámok, z ktorého sa pozerajú páni, nepriatelia národa, na tečúci Dunaj, ktorý symbolizuje prúdenie slovenského kultúrneho a národného života. Táto časť sa končí rozhodnutím pánov „zahatať Dunaj“. Prostredná časť je pokračovaním prvej časti v duchu ľudových, najmä zbojníckych piesní. Zobrazuje družinu „chlapcov junákov“, ktorí sú vždy pripravení konať ako „telo jedno“. Páni s nimi však nebojujú, ale na prahu nového roka im berú kapitána. Nasleduje opis odchodu chlapcov z Prešporka, ako protest voči zosadeniu vodcu. Prejavy vzdoru a zlorečenia sú spojené so sklamaním z vlastných prívržencov: „Povedali mnohí, že pôjdu za nami, / a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.“ Posledná časť predstavuje motivickú obmenu prvej časti.

Motivickú zložku tvoria typické romantické rekvizity: junáci, ktorí sú ako „telo jedno“, neprajní páni, ochranné Tatry a nezastaviteľný Dunaj. Svoj osobný postoj vyjadril básnik formou a jazykom ľudovej a zbojníckej piesne. Obraznosť ľudovej piesne mu poslúžila na vyslovenie smútku z odstránenia vodcu prešporských chlapcov, ako aj z bezútešného rozpoloženia osirených junákov a napätej situácie okolo Ľudovíta Štúra v roku 1843: „vytínajú kríček, pekný kalinový, / vytínajú kríček s koreňom zo zeme: / Akože my potom, siroty, budeme!“ Jánošíkovské motívy blízke Chalupkovej a Bottovej tvorbe („Skočili na nohy“, „Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno, / čo nás i znivočia – veď padneme vedno!“) Kráľ využil na vyjadrenie individuálneho a kolektívneho nesúhlasu junákov s rozhodnutím pánov z prešporského zámku. Krivda, ktorá sa im stala, v nich vyvoláva nielen vzdor, ale aj vieru vo vyššiu spravodlivosť, ktorá postihne ich prenasledovateľov.

S prejavmi vzdoru voči svojprávnosti a nespravodlivosti pánov je spojené aj presvedčenie o márnosti snažení nepriateľov národa, lebo vyššia spravodlivosť je na strane „chlapcov pod Tatrami“. Zosobnením a skonkrétnením vyššej sily je najmä slovenská príroda. Romantická viera v nezastaviteľnosť rozvoja slovenského národného života súvisí s prenesením prírodných dominánt Slovenska do sféry národného života. Príroda je ochrancom a zárukou pôsobnosti slovenských junákov. Večne prítomné Tatry a silný prúd Dunaja majú symbolizovať nezničiteľnosť úsilí slovenských národovcov.

Báseň je napísaná dvanásťslabičným veršom so združenými rýmami. Charakterizuje ju obraznosť ľudových a hrdinských piesní. Udalosti, ktoré inšpirovali jej vznik, rezonovali aj v ďalších skladbách Janka Kráľa. Básnickým variantom Dumy bratislavskej sú skladby Dve staré pesničky a Pieseň. Obe vznikli na jar roku 1844 a doslovne sa v nich opakuje dvojveršie: „Povedali mnohí, že pôjdu za nami, a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.“

Vydania

Orol tatránski, roč. 2, 1847, s. 529.

KRÁĽ, J.: Súborné dielo. Martin : Matica slovenská, 1952.

Literatúra

PIŠÚT, M.: Básnik Janko Kráľ a jeho dráma sveta. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1948, s. 202-203.

VONGREJ, P.: Syn sveta. Bratislava : Tatran, 1989.

Autorka hesla

Irena Bilińska