DROTÁR

PALÁRIK, Ján (1822 – 1870)

veselohra, 1860

Trojdejstvovú veselohru Drotár publikoval Palárik pod pseudonymom Ján Beskydov dva roky po úspešnom uvedení svojej debutovej hry Incognito (1858), pričom opäť využil osvedčený motív dvojníctva, na ktorom postavil ústrednú zápletku, preexponoval ho a, naopak, utlmil moment národnostných sporov.

Dej hry situoval autor do mestského prostredia, do domu fabrikanta Rozumného v Pešti, kam prichádza slovenský drotár Ondrej Bubenčík. Spevom pri práci sa zapáči Rozumného neteri, sirote Maríne, ktorá sa s ním začne zhovárať a Bubenčík jej vyrozpráva svoj príbeh, ako aj dôvod cesty do Pešti – hľadanie strateného brata Mateja, bývalého študenta teológie, ktorý sa odnárodnil a prerušil kontakty s rodinou. Bubenčíkov príbeh natoľko dojme Rozumného, že mu prisľúbi pomoc. Idylický úvod veselohry skomplikuje zámena identít Mateja Bubenčíka – vystupujúceho pod menom Doboši – s poľským šľachticom Kazimírom Zalevskim, ktorého Rozumný nedopatrením považuje za drotárovho brata a s úmyslom splniť svoj sľub Zalevského prijme do svojho domu ako vychovávateľa dospievajúceho syna Ernesta. Zdanlivý pôvod učiteľa sa pred synom snaží zakryť falošnou identitou, a tak Zalevského s jeho súhlasom predstaví ako vychovávateľa Mudroňa. Tvrdohlavého a nevychovaného Ernesta si Zalevski získa liberálnym prístupom, šarmantným vystupovaním si nakloní Rozumného dcéru Ľudmilu. Dôvera v nového učiteľa vyvrcholí Rozumného rozhodnutím dať mu dcéru za ženu. Vzťahy však skomplikuje príchod skutočného Mateja Bubenčíka, ktorého prítomní pod menom Doboši považujú za domového inšpektora, do fabrikantovho domu. Viacnásobné dvojníctvo produkuje sériu komických nedorozumení: Rozumný prisľúbi ruku dcéry vychovávateľovi, no keďže hovorí o Matejovi Bubenčíkovi, Doboši je presvedčený o tom, že dcéru dáva jemu. Zalevski, pohnutý vývinom udalostí a vydieraný židom Maušlom, ktorý pozná jeho skutočnú identitu (duelant skrývajúci sa v Pešti), sa sám priznáva Rozumnému i polícii. Záver hry je v zhode s jej žánrovou povahou: vysvetlia sa nedorozumenia okolo pomýlených identít, obvinenie Zalevského sa ukáže ako neopodstatnené a šťastné páry – drotár s Marínou a Zalevski s Ľudmilou – spolu oslavujú statočnosť Slovákov.

Konštelácia postáv a vzťahov medzi nimi je zo spoločenského i národnostného hľadiska spomedzi všetkých Palárikových hier najkomplikovanejšia celkom zámerne: nerovnocenné spoločenské postavenie aktérov ľúbostných vzťahov produkuje otázku možného spolužitia, pričom falošná identita Zalevského ako domnelého drotárovho brata tvorí základný argument toho, že ak si Marína môže vziať za muža drotára, môže si bohatá a vzdelaná Ľudmila vziať za manžela drotárovho brata, pretože „len výchova robí rozdiel medzi bratmi“. Palárik v tomto pláne hry otvorene presadzuje pokrokovú myšlienku spolužitia prekračujúceho spoločensko-sociálne konvencie s dôrazom na účasť šľachty na rozvoji národného života, ktorú v šesťdesiatych rokoch 19. storočia presadzoval aj vo svojich politických článkoch. Hru charakterizujú aj ďalšie progresívne, výrazne osvetovo-výchovné myšlienkové línie: víťazstvo morálky zdravého rozumu, neskazeného srdca a obhajoba všeľudských právd (na postave drotára, ktorý je zobrazený ako nositeľ výnimočných cností), kritika pijanstva a presadzovanie miernosti (tematizované v reči postáv aj v rozhodujúcej scéne hry, keď dochádza k odhaleniu totožnosti Zalevského, ktorý pred budúcou nevestou a svokrom predstiera opitosť, a zároveň sa týmto trikom zbavuje žida Maušla), moment sebauvedomenia (Zalevského priznanie) a odpustenia (Rozumný odpúšťa Zalevskému a ožení ho so svojou dcérou). Myšlienkový korpus hry ďalej zahŕňa hrdosť na svoj pôvod, jazyk a remeslo bez ohľadu na národnostné, politické a spoločenské bariéry, čo koncentrovane vyjadruje záverečná replika hry Zalevského: „Milý švagorko náš! Zo žobrákov stávajú sa páni a z pánov žobráci; a ja hovorím, že za drotárov nemajú sa čo hanbiť statoční Slováci!“

Veselohra Drotár zaznamenala ohlas doma aj v zahraničí: premiéra ochotníckeho predstavenia sa uskutočnila 2. apríla 1860 v Ratkovej, už v roku 1861 bola preložená do chorvátčiny a v roku 1863 ňou otvorili novú divadelnú sezónu v Národnom divadle v Záhrebe. Podobne ako Incognito bola z politických dôvodov zakazovaná, a to nielen ochotníckym súborom, ale aj žiackym predstaveniam (napríklad v roku 1869 zakázali hrať Drotára učitelia v Slovenskej Ľupči svojim žiakom). Ambivalentnosť percepcie hry demonštruje tzv. spor o Drotára, ktorý v rokoch 1868 – 1869 zapĺňal stránky kultúrnych periodík a ktorý Palárika situoval do roly jedného z najproduktívnejších slovenských divadelných teoretikov matičného obdobia (články Ako má byť veselohra usporiadaná čili obrana Drotára, Pešťbudínske vedomosti, roč. VIII, 1868, č. 85-88; Druhá obrana Drotára, tamže, č. 93-94).

Hoci bola hra súčasníkmi pozitívne hodnotená – podľa Andreja Mráza pre jej divadelnosť, „nevtieravú sentimentalitu, občiansku nasladenosť a dobové tendencie“, po tom, ako Jaroslav Vlček v Dejinách literatúry slovenskej (1889) identifikoval cudziu predlohu hry, veselohru francúzskych komédiografov A. Decourella a Jaima ml. Hľadá sa vychovávateľ (v českom preklade 1875; Palárik pravdepodobne vychádzal z nemeckého prekladu Man sucht einen Erzieher, bez datovania), na základe čoho uprel Palárikovmu textu literárnu i umeleckú cenu, pri ďalšom hodnotení veselohry vystúpil do popredia problém jej pôvodnosti. Palárik však cudzojazyčné vzory nepreberal mechanicky, ale prispôsoboval ich dobovým pomerom a predlohy významovo posúval podobne, ako to urobil pri kocúrkovskej tematike svojej prvej veselohry. Z uvedenej francúzskej hry prevzal iba fragmenty dejovej zápletky (motív vychovávateľa, dôvery jeho pána a lásku k jeho dcére), ostatné zložky deja, postavy a myšlienky, vrátane ústrednej, viažucej sa k postave drotára, sú Palárikove. Novodobá kritika vyčíta Palárikovi „papierové postavy nabité silnými tendenciami slovensko-maďarského zbližovania a vyrovnávania stavovských rozdielov“ (A. Mráz), ako aj sentimentálny príbeh o panskej dobrote a úzkoprsé agitovanie o falošnej jednote všetkých Slovákov, čo Drotára stavia do pozície najproblematickejšej Palárikovej veselohry.

Vydania

Drotár. Veselohra vo troch jednaniach. Napísal Ján Beskydov. In: Lipa, roč. 1, 1860, s. 241-360.

Drotár. Veselohra vo troch jednaniach. In: Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova). Pešť : Minerva, 1870.

Drotár… Nové opravené vydanie, prepracoval R(udolf) U(hlár). Trnava : Urbánek, 1927.

Drotár. In: Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 125-224.

Literatúra

ČAVOJSKÝ, L.: O pôvodnosti Palárikovho dramatického diela. In: Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 3, s. 233-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Nepochopený Palárik. In: Slovenské divadlo, roč. 8, 1960, č. 1, s. 239-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Palárikove veselohry. In: Kapitoly z dejín slovenského divadla. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 314-328.

MRÁZ, A.: Slovenská dramatická literatúra v rokoch matičných (dokončenie). In: Slovenské pohľady, roč. 47, 1931, č. 6-8, s. 478-490.

RAMPÁK, Z.: Veselohry Jána Palárika. In: PALÁRIK, J.: Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 7-38.

VAVROVIČ, J.: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus. Martin : Matica slovenská, 1993.

VLČEK, J.: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1889.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)