Dom v stráni
Román s tajomstvami
Do Prahy na štúdium medicíny prišiel po svojom šesťročnom učiteľovaní Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 – 1928) koncom roka 1885 ako autor viacerých dedinských čŕt a poviedok. V Prahe ešte stále píše práce s dedinskou témou, ale vzniká tu aj rozsiahla próza zo študentského prostredia Mladé letá, aj próza nerudovského typu Zápisky zo smutného domu. V rámci spolku slovenských študentov Detvan číta a analyzuje vrcholné diela ruského realizmu (napr. Dostojevského Idiota, Tolstého Kreutzerovu sonátu), prekladá Gogoľa. Jeho fyzické vzdialenie sa zo Slovenska postupne prinášalo i úbytok inšpirácie – napríklad poviedka Mišo už bola inšpirovaná nie rodnou Oravou, ale južným Slovenskom, kam chodieval prázdninovať k priateľom – farárom bratom Slávikovcom. Ku koncu pražského pobytu (1893) sa podľa všetkých indícií upriamil na spoločenský román, ktorý však začal písať až v Chorvátsku na Brači, kde po znechutení z intríg okolo svojho miesta na Slovensku prijal r. 1894 miesto lekára.
Pre poznanie genézy románu Dom v stráni nemožno obísť Kukučínov článok Niekoľko myšlienok o románe Eleny Maróthy‑Šoltésovej Proti prúdu (Slovenské pohľady, 1894, č. 12). S touto spisovateľkou ho viazalo priateľstvo i obojstranná žičlivosť, čoho dôkazom je i pozoruhodná vzájomná korešpondencia, a predsa verejne vystúpil s kritikou jej románu, ktorý považoval za ideologicky pomýlený a umelecky „pod“ autorkinou úrovňou. Vidíme tu síce i snahu autorkin úmysel pochopiť: „maľuje život nie celkom takým, akým v skutočnosti je, ale akým by mohol byť a akým by mal byť. Ona si namyslela, že toto stanovisko jej úplne stačí na dosiahnutie toho, čo mala za lubom. A to je: pozdvihnúť myseľ národa, trochu skľúčenú, poklesnutú. Ukazuje mu: hľa, tvoje ideále, nepadaj, neustávaj, nezaostávaj, netrať ich spred očú, národe!“[1] Na druhej strane však poukazuje i na scestnosť autorkinej voľby: „Ona obecala svoj román tým kruhom čitateľstva, ktoré nie sú škrupulózne: tým kruhom, ktoré sa ustavične vyhovárajú, že musia hľadať u Nemcov, čo nemajú doma – to jest rodinné romány. Zaprela samú seba a prispôsobila sa ich požiadavkám, spôsobu myslenia. Sú to kruhy, ktoré bočia od ťažšej, vážnejšej lektúry…“[2] Kukučínova úvaha nad týmto románom však smeruje predovšetkým k riešeniu otázky „vodcovstva národa“, pretože nad týmto problémom sa zamýšľal i on sám. Vyslovuje názor, že „dnes vzdelanosť zemianska pokuľháva ďaleko za plebejskou. Žezlo vzdelanosti dávno vypadlo z ruky zemianstva a menovite v našom národe. (…) Preto spisovateľka krivdí nezemanom, keď vodcovstvo prevezme vplyvný zeman à la Šavelský. (…) Zemianstvo ťažko sa nakloní k vodcovskej úlohe vo veciach národných. Idea národná nie je aristokratická, naopak, výrazne demokratická.“[3] Oskár Čepan konštatuje reálny prístup Kukučína k národnej myšlienke: „Nerobí si ilúzie o univerzálnej príťažlivosti národnej myšlienky, ani o úlohe, ktorú pri jej upevňovaní môže zohrať cieľavedomá žena a láska. Veci vidí skôr z druhej strany.“[4]
Kukučín na rozdiel od Vajanského i Šoltésovej odmietal privilegovanie zemianstva, tejto skutočne „odlomenej haluze“ alebo „suchej ratolesti“ v súvislosti s budúcnosťou národa, preto urobil hrdinom‑vodcom svojho zamýšľaného románu nezemana. A národne by sa mal prerodiť nie muž, ale jeho žena‑zemianka. Kukučín pri svojom zamýšľanom románe vychádzal z toho, čo presvitalo už zo Šoltésovej románu Proti prúdu – že čitatelia sú nasýtení dedinskou témou. On sám z tejto témy vychádzal, pretože ju spočiatku najlepšie poznal a mal ambíciu osloviť slovensky čítajúce vrstvy – meštianstvo, inteligenciu i ženské čitateľky. I jeho dedinské poviedky však disponujú širokým spektrom nesedliackych postáv, pretože i dedinu chcel zobraziť v jej hierarchii a diferenciácii. Zámer napísať spoločenský román v ňom dozrieval už v Prahe pod vplyvom tamojšieho prostredia, novej lektúry, ale i podnetov z dobového slovenského kontextu. Román pod názvom Syn výtečníka však začal písať až na Brači (asi v rokoch 1894 – 1896), teda v dobe uverejnenia úvahy o Šoltésovej románe Proti prúdu a dodnes sú z neho známe tri časti (publikované v Diele VII a XX) v rozsahu asi tristo strán. Mal to byť podľa všetkého rozsiahly román, ktorým sa autor chcel začleniť do slovenského literárneho kontextu na strane prívržencov kontinuity, teda po boku diel, ako boli Vajanského Suchá ratolesť a Šoltésovej Proti prúdu.
Pristavujeme sa pri zlomku Syn výtečníka z toho dôvodu, že vrhá trochu iné svetlo na autora, školsky charakterizovaného ako bodrého humoristu so sklonmi k harmonizácii. Kukučín zasadzuje dej románu do hornouhorského mestečka Suchanova a do rodiny advokáta Michala Hubu. Vzťahy rodiny a mesta sa navzájom dramaticky podmieňujú, spoločenské napätie sa strieda s politickými kolíziami a toto prostredie má formovať mladého advokátovho syna Emila Hubu, ktorý prišiel na svet na začiatku románu. „Pansláv“ advokát Huba je zo sedliackej rodiny, matka zemianka je „uhorská vlastenka“ a tento zväzok je plný kolízií a zvratov. Autorova textová stratifikácia je úplne odlišná od tej, na ktorú sme boli doteraz zvyknutí – príbeh rozvíja ako dramatický bezohľadný zápas záujmových skupín, pričom situácie a konflikty korešpondujú so skutočnými dobovými politickými a spoločenskými reáliami. Obšírne reflexie rozprávača i vedľajších postáv pokrývajú mnohé dobovo aktuálne, ale i univerzálne témy: vzťah „rodičov a detí“, vzťah sedliakov a pánov, reflexie o láske, peniazoch, živote, manželstve. Autor akoby takýmto spôsobom predvádzal pred čitateľom novú uhorskú inteligenciu v stave zrodu a v celej rozporuplnosti – ako to vystihuje lekár Krivý v rozhovore s advokátom Hubom: „Lebo darmo budeš zapierať: ty i ja sme sedliaci. Nie síce navonok, veď krpcov nenosíme, ale náš vnútorný život, naše zásady, názor na život, ponímanie sveta, morálka – vôbec všetko, čo sa zovie duševným majetkom, všetko to je sedliacke.“[5] Podobných pasáží nachádzame v texte veľa, preto sa O. Čepan domnieva, že „Syn výtečníka má veľa styčných bodov s metódou tzv. experimentálneho románu, naturalistického románu zolovskej proveniencie. Kukučín sa pokúšal načrtnúť ‚prírodopis‘ jedného prostredia (…) Zápisnice z debát v pražskom Detvane z bezprostredne predchádzajúcich rokov ukazujú, že ani jemu, ani niektorým iným príslušníkom jeho generácie tieto záležitosti neboli cudzie a vzdialené.“[6] Ján Hudák, autor nevydanej monografie o Kukučínovi, koriguje Čepanov názor: „myšlienky o determinovanosti človeka ‚kastou‘ (triedou podľa O. Čepana, stavom podľa mojej mienky), v ktorej sa človek narodí, nemusel Kukučín prevziať od E. Zolu, ale s nimi prišiel už do pražského prostredia ako s výsledkom vlastného pozorovania a znepokojovali ho po celý život, pričom však vieme, že neuznával naprostú determinovanosť človeka, pretože bol vyznavačom slobody človeka konať dobro a zlo“.[7] Kukučín teda v Synovi výtečníka svojím epickým záberom do prostredia kúpeľov, letohrádkov, kasín a kúrií „prekročil hranice Vajanského literárneho revíru“,[8] ba možno povedať, že zobrazením ľúbostných intríg a mimomanželských vzťahov ho aj „prekonal“. Tu snáď treba pripomenúť, že z Vajanského diel ho najviac upútal Kotlín, čo je dosť symptomatické z hľadiska spoločenskej témy, ktorej sa začal venovať: „Kotlín, ktorý je skutočne krásny, veľkolepý román a nosí na sebe pečať hurbanovskú“ (list J. Škultétymu z 11. 1. 1902).[9] Romány Kotlín a Dom v stráni dáva do vývinových súvislostí Štefan Krčméry: „U nás vrchol realizmu dosiahol sa v románovej spisbe Kotlínom a Domom v stráni. Ale to je zároveň už i doznievanie veľkej éry realistickej v literatúre.“[10] Časová vzdialenosť od mnohých podnetov mestského prostredia (Praha) i od spolkárskych (Detvan) a kaviarenských diskusií, ktoré tvoria pomerne statické ťažisko tohto rozsiahleho textu – napokon i prílišná autobiografickosť a priamočiarosť vyslovovania vlastných názorov prostredníctvom hlavných postáv napokon spôsobili, že sa rozhodol v tomto smere budovania epického textu nepokračovať. Hoci je známe, že chcel román dokončiť po roku 1918, modalita spoločenskej satiry, na ktorú dostal celkom prirodzene chuť po mrzutostiach so zamýšľaným zamestnaním sa na Slovensku – v akej sa niesla nájdená časť rukopisu – autorovi nebola mentálne celkom blízka. Intenzita bezprostrednosti zážitkov príchodom do nového prostredia na ostrov Brač postupne vyprchávala. Osobitnou kapitolou v tejto oblasti by mohol byť ešte Kukučínov koncept prózy Teľa (názov má evokovať kult „zlatého teľaťa“ – peňazí), podľa Júliusa Nogeho „satira na martinský konzervativizmus“,[11] ktorý tiež vznikol v tomto období a ktorý sa na spôsob fantasticko‑filozofického pamfletu vyrovnáva s pomermi na Slovensku, a to takým britko‑posmešným spôsobom, že zrejme od počiatku nebol zamýšľaný na publikovanie. O. Čepan sa domnieva, že tento traktátový pamflet „prináša jednu z najsmelších analýz ideovej konštelácie na Slovensku v deväťdesiatych rokoch 19. storočia“.[12]
Spomínané nedokončené Kukučínove texty bolo treba spomenúť ako súčasť názorového vyhraňovania sa autora, ktorý sa ocitol roku 1894 v novom prostredí s inou tradíciou a zvyklosťami, než boli tie, v ktorých vyrastal a o ktorých písal. Tieto texty pomáhali autorovi skoncentrovať sa na myšlienkové a názorové konštanty, vyčíriť nosné tematické uzly, ktoré čoraz výraznejšie vysúval do univerzálnejších polôh, čím sa učil presahovať „realistu v sebe“. Pred samotným koncipovaním románu Dom v stráni však tiež nachádzame ešte nepublikovaný rukopis pracovne nazvaný Rodina (asi 1896 – 1897), rozoberajúci dovtedy frekventované autorove témy – zmysel peňazí, generačné spory, slobodu indivídua.
Motívy z prózy Rodina a z náčrtu románu Zádruha, ktoré patria k rukopisným zlomkom, sa podľa O. Čepana stali podnetom k Domu v stráni – podľa J. Hudáka ide skôr o „pokusy o spoločenský román, v ktorom chcel Kukučín zachytiť rozklad patricijskej rodiny“.[13] J. Noge nachádza medzi fragmentom Zádruha (názov znamenal vtedy modernú formu družstevného hospodárenia) a Domom v stráni istú podobnosť, avšak s tým rozdielom, že v Dome v stráni sa spoločenské vzťahy riešia na vyššej úrovni spoločenského vývinu, a to kapitalistického statkárstva. Práve v tomto texte sa snažil Kukučín riešiť „nosný článok“, ktorý potom využil v Dome v stráni – priniesť „novú“ vrstvu, ktorou by mohol nahradiť už historicky „nepoužiteľné“ zemianstvo a ktorá by mala pozitívnu životaschopnosť – tu je to mladý Vicko Okladina so zmiešanou zemiansko‑sedliackou krvou, podobne ako v Dome v stráni Niko Dubčić, na ich strane sú autorove sympatie. Všetky spomínané pokusy pomáhali formovať Kukučínovu predstavu spoločenských, morálnych i ľúbostno‑dramatických vzťahov, vyúsťujúcu do vyváženého epického celku konečného tvaru románu Dom v stráni.
Martin Kukučín sa teda usadil ako lekár v chorvátskej dedine Brač a začal sa zoznamovať s novým prostredím. Nebolo to jednoduché, ako tomu nasvedčuje list Jánovi Slávikovi z 12. marca 1896: „Heimweh (túžba po domove, pozn. M. M.) spraví z človeka najveselšieho, ako som ja bol kedysi, zamysleného čudáka. A k tomu i starosti zabíjajú ducha a humor. Nie starosti snáď o každodenný chlieb, veď ho chvalabohu mám, ale starosti o prax, o chorých, spod ktorej ja sa ešte neviem emancipovať a som ešte tak naivný, že pre chorého, ktorý je ťažko, nemôžem spať, alebo jesť, alebo dobre sa cítiť vo veselej spoločnosti. Potom, to sa rozumie, ani okolie mi veľmi nezodpovedá, ale to som ja chyba, lebo okolia, aké by ja si žiadal, nikde na zemeguli by nenašiel, menovite ako lekár v meste osadený. To som presvedčený, lebo viem, že v našich Kocúrkovoch ešte horšie by sa cítil.“[14] Priatelí sa s Petrom Didolićom, vplyvným a rozhľadeným človekom a jeho tromi bratmi, ktorých považoval za „najvzdelanejších“ – a výborne sa cítil s františkánmi z kláštora vo Sv. Martine, ku ktorým chodil „ako domov“. Styky s katolíckymi intelektuálmi v ňom rozptýlili podľa J. Hudáka „posledné predsudky voči katolicizmu a sám sa stal prístupným katolíckym ideám, najmä sociálnym, aktuálnym po vyjdení encykliky Rerum novarum a výsledkom boli romány Dom v stráni a neskôr Mať volá“.[15]
Zárodky Kukučínovej konverzie na katolícku vieru, ku ktorej došlo v roku 1904, sa napokon dajú vypozorovať z jeho korešpondencie a svedectiev pamätníkov ešte v pražskom prostredí, ktoré mu síce pomohlo vyrovnať sa s tolstojizmom a naturalizmom, ale ho nepritiahlo. Odmietal najmä čechoslovakizmus, ktorý zasiahol niektorých jeho priateľov, ako to dokazuje list J. Škultétymu z 11. 1. 1902: „zvádzali i mňa, aby písal česky. Mne sa to všetko už vtedy hnusilo, odišiel som stadiaľ znechutený.“[16] České prostredie však Kukučínovi umožnilo kritickejšie vnímať i Slovensko – mal mnohé výhrady k Martinčanom, na druhej strane tu však bolo jeho priateľstvo s J. Škultétym, ktorý ho podporoval na jeho štúdiách v Prahe a pomáhal mu tiež dostať sa späť na Slovensko. Kukučín však neľutoval, že stroskotalo všetko úsilie vybaviť mu miesto a byt na Slovensku. Chorvátske prostredie mu vyhovovalo: „No taký tichý kút ja mám i tuná a ľudia sa ma už naučili trpieť. Vidíš, dopúšťajú mi i písať a ani mi nevyhodí nikdy ani jeden na oči, že doktorstvo neštimuje so spisovateľstvom a kto chce byť dobrý doktor, nemá písať, ako sa mi to tam doma stalo.“[17] Silný duchovný vplyv na Kukučína mali i kontakty s významnou osobnosťou – biskupom Josipom Strossmayerom, veľkým priateľom Slovákov, s ktorým sa stretol v Rohići v čase, keď začínal v roku 1901 koncipovať román Dom v stráni. Jeho kresťanský svetonázor sa viac či menej premietal do viacerých epických konštrukcií najmä v harmonizácii vzťahov postáv a konfliktov. Na momenty nábožensko‑mystického rázu ako hlavnej témy románu Domu v stráni so zameraním sa na postavu Mateho sa sústredil Š. Krčméry vo svojom nepublikovanom rukopise kritiky – i to je dôkaz, že román mal schopnosť presvedčivo zarezonovať v rôznych významových vrstvách.
V roku 1901 na pokračovanie uverejnil Kukučín v Slovenských pohľadoch pozoruhodnú prózu pod názvom Mišo II. Táto bude naším posledným pristavením sa pri hľadaní genealógie románu Domu v stráni. Názvom autor odkazuje na poviedku Mišo, pretože aj tu zobrazuje postavu sluhu‑alkoholika, ktorá je však tento raz marginálna. Próza vychádza z podobného prostredia ako Dom v stráni a tematicky zahŕňa príbuzný problém ako tento román – lásku mladých ľudí, do ktorej zasahuje majetok. V prípade zabraňovanej lásky Jely a Tomića Zakariju je pomocníkom samotný rozprávač‑lekár, ktorý sa na požiadanie Jely do tejto úlohy trochu núti, lebo sám by bol najradšej na Tomićovom mieste. Táto novela je pozoruhodná hlbokým rozkrytím uvažovania samotného autora – v rozsiahlych, často nostalgicko‑filozofických reflexiách autor odhaľuje o sebe oveľa viac než v predchádzajúcej tvorbe, a tiež výnimočne sa nedozvedáme len o jeho predstavách a túžbach, ale i o vzťahu voči žene, ktorá mu imponuje. Tento statický text bez nejakého epického smerovania, plný symbolov, alúzií a úvah patrí z hľadiska hĺbky autorskej sebavýpovede medzi rovnako zásadné texty ako Dom v stráni.
Ako statický možno do určitej miery charakterizovať i Dom v stráni, pretože epická línia tohto textu nedokáže vykompenzovať všetky sociálne, filozofické a morálne úrovne, ktoré jej „konkurujú“. Hoci sa dnes považuje román Dom v stráni za klasické dielo slovenského realizmu, bolo nevyhnutné načrtnúť, v konexiách akých názorových, kultúrnych a sociálnych vplyvov sa formoval jeho autor, bolo potrebné zdôrazniť, že ani realistický text nie je výsledkom „iba“ jednoduchej referencie a bystrého pozorovania. Toto – dalo by sa povedať takmer dokonalé epické dielo, jeho vyvážená proporcionalita, kompozícia, sústredená koncentrácia na dve rodiny, príťažlivá sujetová línia so správne namiešanou dávkou dramatična a pre nás „exotickej“ atmosféry, spĺňa ešte i dnes všetky umelecké kritériá, kladené na román. Dodnes príťažlivým čítaním zostalo však preto, že tieto základné kritériá mnohorozmerne presahuje. Podložie samotného textu, jeho významová rovina v sebe ukrýva roky autorovho hľadania, jeho osobnostného formovania sa. Nič z toho, o čo zápasil v spomínaných rukopisných pokusoch, sa nestratilo, ale zúročilo sa v oveľa vyspelejšom tvare, na presvedčivejšej umeleckej úrovni a na jeho potencii obsiahnuť viacúrovňové významové „odkódovanie“ (možno ho vnímať ako román sedliacky, sociálny, ľúbostný, nábožensko‑mystický, či román s tajomstvom…).
Zážitky a podnety z mestského prostredia, ktoré dominovali v rukopisných fragmentoch časom strácali na intenzite, typy študentov, pánov a dám zo salónnej spoločnosti či kúpeľného života sa vzďaľovali, ustupovali intenzite bezprostredných zážitkov, ktoré autora v dalmatínskom prostredí zaujali najprv svojou južanskou odlišnosťou, neskôr však i prekvapujúcim zistením, koľko majú spoločné so slovenskými typmi. Dom v stráni patrí medzi Kukučínove bračské texty, spolu s ďalšími poviedkami a novelami, ktoré tam vznikli pred jeho odchodom do Južnej Ameriky v roku 1907. Tieto texty okrem zobrazenia charakteristických dalmatínskych zvyklostí a výrazov sa aj inak odlišujú od próz, ktoré vznikli na našom území. Hrdinov domácej prózy charakterizovala podriadenosť „osudu“, uzavretosť, pasivita, zmierenie sa s okolnosťami. Postavy bračských próz výstižne charakterizuje O. Čepan: „Hrdinovia bračských poviedok vyčleňujú sa ‚z poriadku‘ dobrovoľne a s vedomím rizika, ktoré touto vôľou k činu podstupujú. Mlčia i trpia, ale i bojujú za svoju vec. Zväčša však nie sú si istí, či sa diktát majetku, honba za ziskom nestane väčším bremenom než neúprosný diktát rodovej disciplíny.“[18] Pred spomínanými fragmentmi, ktoré predchádzali Dom v stráni, Kukučín riešil konflikty harmonicky, v zlomkoch sa už ukazujú riešenia rozporuplné, váhavé, kolísavé – prial by si síce zachovať status quo, ale uvedomuje si, že „pokrok ide ďalej“ a on musí zohľadniť realitu. Táto ambivalencia, prejavujúca sa v rozpore medzi povahovými vlastnosťami autora a jestvujúcou skutočnosťou, tvorí už v Dome v stráni naliehavú skrytú dynamiku textu.
Dá sa predpokladať, že Kukučín román Dom v stráni prepracoval najmenej štyrikrát a definitívnu prvú časť rukopisu poslal J. Škultétymu do redakcie Slovenských pohľadov koncom roka 1902, kde vychádzal v rokoch 1903 – 1904. Podľa svedectva Branka Nižetića bol román skrátený na polovicu, pretože „vo vynechaných partiách zašiel príliš hlboko do sociálneho a individuálneho analyzovania a azda by sa mnohé osoby mohli spoznať a cítiť urazenými, čo nechcel“.[19] Román Dom v stráni stojí podľa O. Čepana „v samom prostriedku Kukučínových interesov o hlbšiu podstatu životných vzťahov“ a je podľa neho i románom „o Kukučínovej tvorivej metóde“.[20] Tento román však neznamená len zavŕšenie autorových prozaických skúseností, systematicky získavaných pri písaní kratších próz, je to i zavŕšenie osobnostného zrenia a skúseností jednej etapy jeho života. Je paradoxné, že napriek autorovým viacnásobným pokusom na spoločenských témach sa tak stalo – v téme dedinskej. Pripomeňme, že slovenská literatúra mala dovtedy veľkú epiku z dedinského prostredia len v podobe Hviezdoslavových eposov (Hájnikova žena, 1886, Ežo a Gábor Vlkolinský, 1890, 1899). A hoci je tento román zafixovaný ako reprezentatívne dielo literárneho realizmu, je to dielo modelové, s dokonalým organizačným princípom, generovaným na autorovom intelektuálnom „vyhodnotení“ danej historickej situácie. Realizmus Domu v stráni je však práve v tomto – v reálnom autorovom rešpektovaní historických rámcov, ale i v schopnosti konštrukcie postáv, ktorá vychádza z dobovej intencie – Mate bráni tradíciu, šora Anzula svoj stav, Katica svoje v meste nadobudnuté predstavy o novom živote, Niko koná pod vplyvom citov a nimi si dodatočne ospravedlňuje svoje správanie, Zandome je pragmatik – vie, že na veci netreba ísť priamo ako Niko, ale „okľukou“ – a cieľ je dosiahnutý oveľa jednoduchšie.
Samotný príbeh a dejová zápletka sú pomerne jednoduché: na pozadí „nerovnej“ lásky težačky (sedliačky) Katice Beracovej a statkára Nika Dubčića Kukučín zachytáva jeden rok v živote dalmatínskeho mestečka. Peripetie lásky sú (ako veličina premenná) vkomponované do (nemenného) kolobehu prírody a tieto univerzálne elementy sú kontrapunkticky uzemňované tlakom prostredia a verejnej mienky. Citový živel naráža na racionálne argumenty – láska je podriadená stáročným stavovským a spoločenským predsudkom, hoci sa im mladí ľudia spočiatku vzpierajú. Kukučín sa svojho teoretického konštruktu, s ktorým spočiatku koketoval (spojiť ušľachtilých predstaviteľov jednotlivých tried a tak vytvoriť novú, modernú generáciu) v priebehu písania vzdal – zvíťazil v ňom realista. Katica a Niko si v závere idú brať „seberovných“ partnerov.
V spomínaných rukopisných variantoch románu a v zlomku Zádruha sa dá sledovať, ako sa cez usvedčujúci detail prepracúva Kukučín k všeľudským problémom. Autor sa i v Dome v stráni štylizuje do pozície objektívneho pozorovateľa, do ktorej ho predurčila nemožnosť priamo ovplyvňovať chod vecí. Radikálna redukcia textu a jeho viacnásobné prepisovanie sa veľmi priaznivo odrazili na dokonalej skĺbenosti osemnástich kapitol románu do vygradovaného dejového celku, ktorý je budovaný ako klasická antická dráma s monumentálnou záverečnou scénou zomierania Mateho Beraca.
V koncepte románu Kukučín do záveru umiestnil motto od Leopardiho „Dve veci má svet – lásku a smrť“, do definitívnej verzie románu ho však nezaradil – možno z dôvodu, aby ním nezužoval jeho možné významové konotácie. Základný významotvorný princíp románu smeruje od „nerovnej“ lásky patricijského syna Nika Dubčića a Katice po smrť jej otca težaka Mateho Beraca. Kompozičný oblúk na pláne postáv však zahŕňa i ďalšie postavy, ako je šora Anzula, Nikova matka‑vdova, či Nikov priateľ Zandome, často cynický komentátor jeho činov. Mate Berac, reprezentant rodových tradícií a sveta archaických hodnôt, funguje v epickom podloží textu ako statický element, zatiaľ čo činorodý Zandome ako vnútorne dynamizujúci živel.
Kukučínove sympatie sú neskrývane na strane sedliaka Mate Beraca, Katicinho otca, ktorý sa hospodársky zmohol vlastnými rukami. Napriek snahe o realistické kontúry románu táto postava spĺňa predstavu ideálneho človeka, presahujúceho prostredie i dobu, čo napokon potvrdzujú i autorove slová – Mate je charakterizovaný ako „mocný a pevný, ani čo by bol vykresaný z kameňa, s ohorenou drsnou tvárou, ktorej mohutný nos dodáva prísnosti a neúprosnosti“. Je to silná, húževnatá osobnosť, po svete rozhľadený „mornár“, ktorému „sa zaliečajú i statkári“ – no práve preto je osamotený a izolovaný medzi sedliakmi. Jeho však viac ako osamelosť bolí to, že nemá plnohodnotného pokračovateľa. Jeho syn je „človek všedný“, ktorý sa „bude večne motať v obvyklom kruhu po vychodených koľajach, bez veľkého lámania hlavy“, je to slaboch, ktorý si nevie dať rady ani so svojou ženou. Exponovaním Mateho bieleho domu v stráni do názvu románu sa toto miesto, vybudované ním a jeho ženou v pote tváre stáva nevdojak symbolickým, „sakrálnym“ priestorom, miestom istoty, idylou, ktorá je však narúšaná „zlými silami“ zvonka – hašterivou nevestou, ale i Katicinými novými manierami, prinesenými zo služby v meste. Nepriamo však tento „rozklad“ podporil aj sám, keď sa pre zvady jeho ženy s nevestou rozhodne obe svoje dcéry Matiju a Katicu poslať slúžiť do mesta: „Nech privyknú na cudzotu a nadovšetko: nech sa naučia slúchať cudzích ľudí. To im bude na osoh (…)“ Vo veľkolepej dramatickej scéne Mateho umierania je kus autorovho smútku za starým svetom, ktorý s ním navždy odchádza. Napriek tomu sa umelecký zámer románu nedá zredukovať na „apoteózu sedliactva“ (Andrej Mráz). Adorovanie konzervativizmu totiž jednoznačne prekrývajú sympatie voči Mateho ušľachtilým ľudským vlastnostiam. Zandome, Mateho antipód je dejovo dynamizujúca postava, je to typ racionálno‑pragmatického človeka s perspektívou. Práve za jeho iróniou voči svetu i sebe samému cítime postoj samotného autora. Je to typ moderného podnikateľa – na rozdiel od priateľa Nika – bez sentimentálneho vzťahu k sedliakom, sám ani neberie vážne jeho zaľúbenie sa do Katice. Keď Nikovi dávajú dedinčania najavo svoj nesúhlas so vzťahom s Katicou hádzaním kameňov, Zandome to vecne komentuje: „Jestvujú isté rozdiely, priehrady, ktoré neslobodno prekročiť, ak nechceš byť potrestaný. Postavil ich život sám.“ Tento postoj však neprezentuje jeho konzervativizmus, ale reálny postoj k svetu.
V porovnaní s tézovitými pasážami napríklad v Synovi výtečníka sa v Dome v stráni Kukučín vo svojom autorskom moderovaní deja mimoriadne zdisciplinoval a cítime tu výraznú prevahu objektívneho rozprávača – napriek tomu autor pravidelne porušuje tento status: vnútorné monológy dejovo exponovaných postáv často prerastajú do nevlastnej priamej reči alebo prehovoru rozprávača takým spôsobom, že svojou filozoficko‑abstraktnou úrovňou presahujú mentálnu výbavu postavy, ale i samotného podnetu, ako to môžeme vidieť napríklad v situácii, keď Katica utečie z tancovačky:
„Niko Dubčić pozerá k dverám, akoby tam bolo uniklo jeho slnce. Prvý raz v živote padla mu na dušu duma a zakryla svojím temným krídlom jasné horizonty, ktoré sa mu pred chvíľou, plné kvietia, usmievali (…) Nie, život nie je taký jednoduchý, široké priestranné pole – nie, život nehádže pred nohy kvietie, aby sa trhalo, depčilo – život je krajina záhadná, plná jám, prepadlísk i závozov. Jesto v nej i bahna, áno: bahna dosť i trasovísk, nad ktorými krúži kŕdeľ vrán; i vrchov, okolo ktorých sťahujú sa mračná a v ktorých tu i tu blysne a podunieva… Hľadí okolo seba prekvapený, šupiny padli z očí a on jasne vidí – po prvý raz v živote – že tento svet nebol stvorený len kvôli nemu, aby mu vyplnil každú vôličku, každý vrtoch, naopak, že on je len malé zrnko, omrvina, ktorá sa v ňom mätie a poneviera, kým navŕši vymeranú púť.“
Nikova reakcia sa v tomto prípade nezlučuje s jeho dovtedajšou charakteristikou nekomplikovaného, nerozorvaného človeka.
Dejovo nosné napätie v románe zabezpečuje citový chiazmus – keď je Niko vášnivo zaľúbený, Katicin vzťah k nemu je skôr rozumový, keď Nikova láska ochabuje, Katica je hlboko ranená. Zo začiatku jej imponuje záujem „najlepšej partie“ v mestečku a myslí skôr na to, ako jej budú všetci závidieť. Polichotená dvorením patricijského syna začne snívať o tom, že sa vymaní zo sedliackeho prostredia, na ktorom sa jej všetko hnusí. Je to postava budovaná na citových exaltáciách, ktoré sú uzemňované jej otcom. Matka ju podporuje v jej snoch vydať sa za Nika, otec však vníma tento vzťah ako poblúdenie: „Tu vstúpil otec do dvora a na jeho vážnej tvári sedí starosť, zamyslenosť. Ružové obláčiky sa spopretrhávali a surová skutočnosť zas ju uchvátila za srdce, ukrutne, bezohľadne (…) Nie, jej nie je súdené dosiahnuť, za čím duša vzdychá.“ Postupne, najmä po príchode Dorice Županičovej z výchovného ústavu pre slečny k chorému otcovi, Niko udržiava svoj vzťah ku Katici len z rozumových dôvodov. Hovorí Zandomemu: „Vidíš, jedna z jeho (ľudu, M. M.) dcér bude mi mostom, ktorý ma dovedie k srdcu ľudu…“ Kukučín majstrovsky zachytáva citové premeny v Nikovom vnútri. Po rozhovore s Jerou, Katicinou vypočítavou matkou, Niko dospeje k rozhodnutiu – svoju účinnosť strácajú i racionálne dôvody a on je nútený si priznať, že manželstvo z povinnosti nič nevyrieši: „Náruživosť mi zastrela zrak, vzala rozvahu. Namýšľal som si, že ťa ľúbim, a to nebola pravá ľúbosť (…)“ Kukučín radikálne oddeľuje prostredie veľkého mesta so svojou pretvárkou a povrchnosťou od mestečka‑dediny (miesta románu), kde sa všetci poznajú, kde je „bezpečná, pevná pôda pod nohami. Nemožno zaviaznuť, lebo všetko je také prosté a jasné, hoc i trochu jednotvárne.“ Príchodom zo služby v meste do rodného domu Katica vníma dedinskú mentalitu kriticky a povýšene, i Paško Bobica, ktorému sa sľúbila za ženu, je teraz pre ňu len obyčajný dedinčan. „Medzi Katicu a Nika vstupuje sociálny svet v zložitej podobe väzieb, predsudkov, stavovskej uzavretosti, vonkajších okolností, ‚náhod‘, ktoré v podstate nemajú inú úlohu, ako sen Nikovej a Katicinej lásky pretvoriť na skutočnosť, na bdelý stav všedného dňa sociálnosti,“ zhrnul Ján Števček.[21]
Popri prekvapujúcich dejových zvratoch necháva Kukučín v románe priestor i pre základné existenciálne otázky a znepokojujúce myšlienky o zmysle života a smrti. Sú spojené predovšetkým s postavou Mateho, ale i šory Anzuly, Nikovej matky, hrdej zemianky zo starého benátskeho rodu. Dialóg týchto dvoch postáv o vzťahu ich detí a o ich budúcnosti je grandióznou konfrontáciou dvoch mentalít, kultúr, ale i ukážkou rešpektovania bariér v ich stáročnej koexistencii. Obaja sú vlastne spojenci, lebo im leží na srdci dobré meno svojho stavu, ktorého hranice bezvýhradne rešpektujú. Anzula je vážená, hrdá, rozumná žena, ktorá tvrdo bojuje so sebou, aby prijala za nevestu sedliačku namiesto urodzenej, kultivovanej a ňou pre Nika vybranej Dorice. Mate zásadne odmieta myšlienku sobáša ich detí – prial by si radšej Katicinu smrť ako jej zneuctenie – pristáva však nakoniec na Anzulinu prosbu, aby mladým v láske nebránili a spoliehali sa na milosrdný čas a „božie riadenie“. Zauzlenie a vyriešenie ústredného citového problému sa odvíja u Kukučína paradoxne od tejto „voľnosti“, ktorú mladí zaľúbenci celkom proti svojim očakávaniam od rodičov dostali. Voľný prístup do príbytkov svojich vyvolených urýchlil uvedomenie si „inakosti“. Kukučín pritom pracuje s mimoriadnym citom pre detail (poučený aj ruským realizmom), ktorý sa ako pars pro toto stáva indikátorom medziľudských vzťahov – medzi rodičmi a deťmi, súrodencami, svokrami a nevestami. Práve detaily, podmienené odlišnou výchovou, sú nakoniec vo vzťahoch rozhodujúce (napríklad Niko nachádza cez oberačku Jeru s kvapkami muštu „hádam i včerajšieho“ na šiji a tieto podrobnosti „sa mu protivia“). Tento dojem sa mu potvrdí i v rozhovore s ňou a stáva sa kľúčovým pre rozchod s Katicou.
Kukučín síce archaicky monumentalizuje v postave Mateho staré časy, ale s logickou nevyhnutnosťou naznačuje perspektívy novej generácie (v novom hospodárskom podnikaní Zandomeho, ale aj Nika s vínom). Jedna z najsugestívnejších scén románu, epizóda umierania Mateho, svojou monumentalizáciou sugeruje metafyzický rozmer vyrovnania, zmierenia – Mate zomiera šťastný, lebo sa dožil rozchodu Nika a Katice, ďakuje Bohu, „že sa rozpadlo, čo sa protivilo pravde a rozumu. Lebo stálosti nemôže mať to, čo nie je prirodzené.“ Prirodzenosť chápe v intenciách božích i prírodných zákonov, ktorým sa nemožno protiviť. Spočiatku zdanlivo romantické individualistické gesto mladých – porušiť záväzné poriadky a konvencie – sa nebadane (a trochu riadením šory Anzuly) dostáva do prirodzeného poriadku. Moderný relativizmus, pragmatizmus i inklináciu mladých ľudí k pominuteľnému ľúbostnému mámeniu Kukučín koriguje akcentovaním morálneho plánu a predstavou tradície ako „bezpečnej pôdy pod nohami“. Táto skrytá, ale všadeprítomná ambivalencia sa dá dešifrovať nielen v tematickom, ale i v jazykovom pláne textu románu – predtým Kukučínom preferovanú žoviálnu hovorovú reč tu nahrádza monologický princíp prevažne objektívnej autorskej reči, pričom Mateho jazyk je oproti modernému, ľahkému ironizujúcemu Zandomeho jazyku patetický a kazateľský.
Odhliadnuc od viacvrstvového prepojenia plánov reality, spoločnosti, morálky, psychológie postáv a prírody, ktorej štyri ročné obdobia určujú precízny kompozičný rytmus, opakuje sa v románe Dom v stráni „starý motív lásky kaštieľa a chalupy“, píše Š. Krčméry, ktorý ako jeden z prvých upozornil na paralelu medzi príbehom lásky Nika a Katice a samotného autora, pôvodom sedliackeho rodu, a patricijskej dcéry svojho priateľa Perice Didolićovej.[22] Že je Kukučín aj v tomto zdanlivo vzorovo‑neutrálnom diele aj hlboko osobný, naznačuje tiež A. Matuška, keď píše o ňom ako o spisovateľovi „s ‚tajomstvami‘ a rozpormi“.[23] O autorovi, ktorý pri písaní románu Dom v stráni myslel aj na vlastnú svadbu a budúcnosť píše J. Noge (1962) aj O. Čepan: „Kukučín, ktorý sa v čase písania diela intenzívne zaoberal myšlienkou nájsť si družku života, premietol svoje osobné rozhodovanie do konfliktu medzi spoločenskými konvenciami a záujmami jednotlivca. Pred závažným krokom chcel si literárnou formou preveriť možnosť symbiózy ‚hlasu srdca‘ a ‚sily tradície‘ na pozadí hrozby vypadnutia z prirodzených väzieb ľudí, ktorí svojím pôvodom patria k rozdielnym spoločenským triedam.“ Samotný autor „urobil v živote pravý opak. Táto skutočnosť je potvrdením jeho spoločenského bytia pred fikciami spoločenského vedomia.“[24]
Hoci je román Dom v stráni zasadený do chorvátskeho prostredia, práve svojím komplexným postihnutím základných „vecí života“ mu Kukučín zabezpečil univerzálnu rezonanciu – a to nielen v slovenskom literárnom kontexte. O. Čepan ho označuje za „literárny pomník osudového rozhodovania sa autora na krížnych cestách vlastnej existencie“,[25] no je to rovnako i román o zložitosti, nelineárnosti života. Tento pocit je v dielach starších slovenských realistov ojedinelý – no tu sa stáva leitmotívom, ktorý si uvedomujú všetci protagonisti: „život je krajina záhadná, plná jám, priepadlísk i závozov“.
MARCELA MIKULOVÁ
Prameň
KUKUČÍN, Martin: Dom v stráni. Bratislava : SVKL, 1961.
Literatúra
ČEPAN, Oskár: Dom v stráni – román s tajomstvom? In: KUKUČÍN, Martin: Dom v stráni. Bratislava : Tatran, 1982.
ČEPAN, Oskár: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.
ČEPAN, Oskár: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.
FORST, Vladimír: Kukučín a čeští realisté na přelomu 19. a 20. století. Praha : Academia, 1969.
HALUZICKÝ, Bohdan: Martin Kukučín. Bratislava : Literárny odbor umeleckej besedy slovenskej, 1928.
HUDÁK, Ján: Stretnutia (1979 – 1984). Bratislava : USPO Peter Smolík, 2000.
HUDÁK, Ján: Stretnutia (1985 – 1986). Bratislava : USPO Peter Smolík, 2000.
JURÍČEK, Ján: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.
Kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Literatúra druhej polovice 19. storočia. Bratislava : VSAV, 1965.
KRČMÉRY, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava : Tatran, 1976.
KUKUČÍN, Martin: Dielo XX. Bratislava : Tatran, 1971.
KUKUČÍN, Martin: Dielo XXI. Listy priateľom a známym. Ed. M. Prídavková‑Mináriková. Bratislava : Tatran, 1974.
Kukučín zblízka. Výber z listov. Ed. M. Mináriková. Bratislava : Tatran, 1989.
Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.
MAZÁK, Pavol: Slovenský román v období literárneho realizmu. Bratislava : SPN, 1975.
MEČIAR, Stanislav: Kukučín živý 1‑2. Buenos Aires : Slobodná slovenská kultúra, 1958 – 1960.
MINÁRIKOVÁ, Marianna: Textologické a štylistické problémy Kukučínovho diela. Bratislava : VSAV, 1972.
MRÁZ, Andrej: Poprevratové dielo Martina Kukučína. Bratislava : VSAV, 1953.
NOGE, Július: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : VSAV, 1962.
NOGE, Július: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Veda, 1975.
NOGE, Július: Martin Kukučín. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1991.
Slovak studies 18. Cleveland – Rím, 1978.
ŠTEVČEK, Ján: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989.
TOMČÍK, Miloš: Literárne dvojobrazy. Bratislava : SPN, 1976.
[1] KUKUČÍN, Martin: Dielo XX. Bratislava : Tatran, 1971, s. 394‑395.
[2] Kukučín, c. d., s. 396.
[3] Kukučín, c. d., s. 398‑399.
[4] ČEPAN, Oskár: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972, s. 112.
[5] Kukučín, c. d., s. 27.
[6] ČEPAN, Oskár: Doslov. In: Kukučín, c. d., s. 464‑465.
[7] HUDÁK, Ján: Stretnutia (1985 – 1986). Bratislava : USPO Peter Smolík, 2000, s. 82.
[8] Čepan, c. d. 1, s. 112.
[9] KUKUČÍN, Martin: Dielo XXI. Listy priateľom a známym. Ed. M. Prídavková‑Mináriková. Bratislava : Tatran, 1974, s. 146.
[10] KRČMÉRY, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava : Tatran, 1976, s. 211.
[11] NOGE, Július: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : VSAV, 1962, s. 265.
[12] Čepan, c. d. 1, s. 97.
[13] Hudák, c. d., s. 164.
[14] Kukučín, c. d. 2, s. 119.
[15] HUDÁK, Ján: Stretnutia (1979 – 1984). Bratislava : USPO Peter Smolík, 2000, s. 207.
[16] Kukučín zblízka. Výber z listov. Ed. M. Mináriková. Bratislava : Tatran, 1989, s. 134. Vo vydaní korešpondencie v Diele XXI bola citovaná pasáž z listu vypustená.
[17] List J. Škultétymu z 13. 12. 1902. In: Kukučín, c. d. 2, s. 146‑147.
[18] ČEPAN, Oskár: Doslov. In: Dielo VII. Bratislava : SVKL, 1957, s. 178.
[19] NIŽETIĆ, Branko: Kukučín na ostrove Brač. In: Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957, s. 717.
[20] Čepan, c. d. 1, s. 126, 129.
[21] ŠTEVČEK, Ján: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 205.
[22] Krčméry, c. d., s. 212‑213.
[23] MATUŠKA, Alexander: Doslov. In: Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957, s. 920.
[24] ČEPAN, Oskár: Dom v stráni – román s tajomstvom? In: KUKUČÍN, Martin: Dom v stráni. Bratislava : Tatran, 1982, s. 282.
[25] Tamže.