DOM V STRÁNI

KUKUČÍN, Martin

(vl. menom Matej Bencúr, 1860 – 1928)

román, 1903 – 1904

Na pozadí „nerovnej“ lásky težačky – sedliačky Katice Beracovej a statkára Nika Dubčica Kukučín zachytáva jeden rok v živote dalmatínskeho mestečka. Peripetie lásky sú vkomponované do kolobehu prírody a tieto univerzálne elementy sú kontrapunkticky uzemňované tlakom prostredia a verejnej mienky. Citový živel naráža na racionálne argumenty – láska je podriadená stáročným stavovským a spoločenským predsudkom, hoci sa im mladí ľudia spočiatku vzpierajú. Kukučín sa svojho teoretického konštruktu, s ktorým spočiatku koketoval (spojiť ušľachtilých predstaviteľov jednotlivých tried, a tak vytvoriť novú, modernú generáciu), v priebehu písania vzdal – zvíťazil v ňom realista. Katica a Niko si v závere idú brať „seberovných“ partnerov.

M. Kukučín sa na svoje majstrovské dielo cieľavedome a starostlivo pripravoval. Teoreticky sa zaoberal problémom veľkej epiky už v kritike Šoltésovej románu Proti prúdu (1894). Prakticky ho riešil vo viacerých rukopisných pokusoch (štvrtá, definitívna verzia bola uverejňovaná v Slovenských pohľadoch). Spočiatku mal zámer napísať román zo slovenského prostredia (rukopisné torzo Syn výtečníka), ale po svojom pobyte na Slovensku v roku 1895, rozčarovaný slovenským hmotárstvom a martinským konzervativizmom, rezignoval na svoj projekt. Dal prednosť Dalmácii, kde pôsobil (v rokoch 1894 – 1907) ako lekár na ostrove Brač.

V dochovaných rukopisných variantoch románu a v rukopisnom zlomku Zádruha sa dá sledovať, ako sa cez usvedčujúci detail prepracúva Kukučín k všeľudským problémom. Autor sa štylizuje do pozície objektívneho pozorovateľa, do ktorej ho predurčila nemožnosť priamo ovplyvňovať chod vecí. Hoci je román rozsiahly, pôvodne mal podľa autorovej výpovede dvojnásobnú dĺžku. Radikálna redukcia textu a jeho viacnásobné prepisovanie sa priaznivo odrazili na dokonalej skĺbenosti osemnástich kapitol románu do vygradovaného dejového celku, ktorý je budovaný ako klasická antická dráma s monumentálnou záverečnou scénou zomierania Mateho Beraca. V koncepte románu umiestnil Kukučín do záveru motto od Leopardiho: „Dve veci má svet – lásku a smrť“, ktoré sa spätne preferovali na dejovom pláne. Do definitívnej verzie románu ho však nezaradil, aby nezužoval jeho významovú šírku, keďže okrem postáv Nika a Katice majú v románe porovnateľný význam i postavy Mateho Beraca a Zandomeho: Mate ako statický fundament a Zandome ako vnútorne dynamizujúci živel.

Kukučínove sympatie sú neskrývane na strane sedliaka Mateho Beraca, Katicinho otca, ktorý sa hospodársky zmohol vlastnými rukami. Je to silná, húževnatá osobnosť, po svete rozhľadený „mornár“, ktorému „sa zaliečajú i statkári“ – no práve preto je osamotený a izolovaný medzi sedliakmi. Jeho však viac ako osamelosť bolí to, že nemá plnohodnotného pokračovateľa. Jeho syn je slaboch, „človek všedný“, ktorý sa „bude večne motať v obvyklom kruhu po vychodených koľajach, bez veľkého lámania hlavy“. Vo veľkolepej dramatickej scéne Mateho umierania je kus autorovho smútku za starým svetom, ktorý bez nasledovníkov s ním navždy odchádza. Adorovanie konzervativizmu však jednoznačne prekrývajú sympatie voči Mateho ušľachtilým ľudským vlastnostiam. Zandome, Mateho antipód, je dejovo dynamizujúca postava, je to typ človeka s perspektívou. Za jeho iróniou voči svetu i sebe samému cítiť postoj samotného autora. Je to typ moderného podnikateľa – na rozdiel od priateľa Nika bez sentimentálneho vzťahu k sedliakom –, sám ani neberie vážne Nikovo zaľúbenie do Katice.

Dejovo nosné napätie v románe zabezpečuje citový chiazmus – keď je Niko vášnivo zaľúbený, Katicin vzťah k nemu je skôr rozumový. Imponuje jej záujem „najlepšej partie“ v mestečku a myslí skôr na to, ako jej budú všetci závidieť. Postupne, najmä po príchode Dorice Županičovej z výchovného ústavu pre slečny k chorému otcovi, Niko udržiava svoj vzťah ku Katici len z rozumových dôvodov. Hovorí Zandomemu: „Vidíš, jedna z jeho dcér bude mi mostom, ktorý ma dovedie k srdcu ľudu…“ Kukučín majstrovsky zachytáva citové premeny v Nikovom vnútri. Po rozhovore s Jerou, Katicinou vypočítavou matkou, Niko dospeje k rozhodnutiu – svoju účinnosť strácajú i racionálne dôvody a on je nútený si priznať, že manželstvo z povinnosti nič nevyrieši. Kukučín radikálne oddeľuje prostredie veľkého mesta so svojou pretvárkou a povrchnosťou od mestečka-dediny (miesta románu), kde sa všetci poznajú, kde je „bezpečná, pevná pôda pod nohami. Nemožno zaviaznuť, lebo všetko je také prosté a jasné, hoc i trochu jednotvárne…“ Príchodom zo služby v meste do rodného domu Katica vníma dedinskú mentalitu kriticky a povýšene, i Paško Bobica, ktorému sa sľúbila za ženu, je teraz pre ňu len obyčajný dedinčan.

Popri prekvapujúcich dejových zvratoch necháva Kukučín v románe priestor i pre základné existenciálne otázky a znepokojujúce myšlienky o zmysle života a smrti. Sú spojené predovšetkým s postavou Mateho, ale i šory Anzuly, Nikovej matky, hrdej zemianky zo starého benátskeho rodu. Dialóg týchto dvoch postáv o vzťahu ich detí a o ich budúcnosti je grandióznou konfrontáciou dvoch mentalít, kultúr, ale i ukážkou rešpektovania bariér v ich stáročnej koexistencii. Obaja sú vlastne spojenci, lebo im leží na srdci dobré meno svojho stavu, ktorého hranice bezvýhradne rešpektujú. Anzula je vážená, hrdá, rozumná žena, ktorá tvrdo bojuje so sebou, aby prijala za nevestu sedliačku namiesto urodzenej, kultivovanej a ňou pre Nika vybranej Dorice. Mate zásadne odmieta myšlienku sobáša ich detí – prial by si radšej Katicinu smrť ako jej zneuctenie, pristáva však nakoniec na Anzulinu prosbu, aby mladým v láske nebránili a spoliehali sa na milosrdný čas a „božie riadenie“. Zauzlenie a vyriešenie ústredného citového problému sa odvíja u Kukučina paradoxne od tejto „voľnosti“, ktorú mladí zaľúbenci celkom proti svojim očakávaniam od rodičov dostali. Voľný prístup do príbytkov svojich vyvolených urýchlil uvedomenie si „inakosti“. Kukučín pritom pracuje s mimoriadnym citom pre detail (poučený aj na ruskom realizme), ktorý sa ako pars pro toto stáva indikátorom medziľudských vzťahov – medzi rodičmi a deťmi, súrodencami, svokrami a nevestami. Práve detaily, podmienené odlišnou výchovou, sú nakoniec vo vzťahoch rozhodujúce (napríklad Niko nachádza cez oberačku Jeru s kvapkami muštu „hádam i včerajšieho“ na šiji a tieto podrobnosti „sa mu protivia“). Tento dojem sa mu potvrdí i v rozhovore s ňou a stáva sa kľúčový pre rozchod s Katicou.

Kukučín síce archaicky monumentalizuje v postave Mateho staré časy, ale s logickou nevyhnutnosťou naznačuje perspektívy novej generácie (v novom hospodárskom podnikaní Zandomeho, ale aj Nika s vínom). Táto skrytá, ale všadeprítomná ambivalencia sa dá dešifrovať nielen v tematickom, ale i v jazykovom pláne textu románu – predtým Kukučínom preferovanú žoviálnu hovorovú reč nahrádza monologický princíp prevažne objektívnej autorskej reči, pričom Mateho jazyk je oproti modernému, ľahko ironizujúcemu Zandomeho jazyku patetický a kazateľský.

Dom v stráni je románom o zložitosti, nelineárnosti života. Tento pocit je v dielach starších slovenských realistov ojedinelý, no tu sa stáva leitmotívom, ktorý si uvedomujú všetci protagonisti: „(…) život je krajina záhadná, plná jám, priepadlísk i závozov. Jesto v nej i bahna…“ Myšlienky o nejasnom, záhadnom pociťovaní života na rovine významu a výdatný výskyt farebných a zvukových vnemov v texte, synekdochicky využívaný detail i časté korešpondencie medzi vnútrom postáv a prírodnými scenériami situujú tento román sčasti do obdobia literárnej secesie, hoci v ňom vcelku prevláda veľkolepá realistická mohutnosť.

Vydania

Dom v stráni 1 – 2. Časopisecky: In: Slovenské pohľady, roč. 23, 1903, č. 1-8, 10, roč. 24, 1904, č. 1-7, 9, 10; knižne: Martin, 1911 – 1912; 1929 (In: Sobrané spisy Martina Kukučína. Sv. 4); 1935; 1947; Bratislava, 1954; 1961 (In: Dielo 9); 1968; 1975; 1979; 1980 (In: Výber 3); 1982; 1985; 2002.

Literatúra

BOHÁČOVÁ, E.: Martin Kukučín. Praha, 1978.

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava, 1972.

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984.

FORST, V.: Kukučín a čeští realisté na přelomu 19. a 20. století. Praha, 1969.

HALUZICKÝ, B.: Martin Kukučín. Bratislava, 1928.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava, 1957.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava, 1975.

Kukučín zblízka. Výber z listov. Bratislava, 1989.

MAŤOVČÍK, A.: Matej Bencúr. Martin, 1962.

MAZÁK, P.: Slovenský román v období literárneho realizmu. Bratislava, 1975.

MEČIAR, S.: Kukučín živý 1. Buenos Aires, 1958.

MEČIAR, S.: Kukučín živý 2. Buenos Aires, 1960.

MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy Kukučínovho diela. Bratislava, 1972.

MRÁZ, A.: Poprevratové dielo Martina Kukučína. Bratislava, 1953.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor 1. Bratislava, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor 2. Bratislava, 1975.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Život a dielo v dokumentoch. Martin, 1991.

PROGNEROVÁ, E.: Martin Kukučín. Bratislava, 1980.

Slovak studies 18. Cleveland – Rím, 1978.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava, 1979.

TOMČÍK, M.: Literárne dvojobrazy. Bratislava, 1976.

Autorka hesla

Marcela Mikulová