DO KONCA

TAJOVSKÝ, Jozef Gregor (1874 – 1940)

poviedka, 1900

Prvý raz túto poviedku autor čítal na zasadnutí spolku Detvan počas svojho štúdia v Prahe v roku 1899, uverejnená bola v Slovenských listoch v roku 1900. Reprezentuje okruh takzvaných starootcovských textov (Úžerník, 1901, Do kúpeľa, 1905, Prvé hodinky, 1905, Žliebky, 1906, Náš Ježiško, 1918, Betlehem, 1926). Autor ako najstarší z deviatich detí vyrastal u matkiných rodičov a najmä k starému otcovi ho viazalo úzke citové puto.

Komplex textov, ktoré spája postava starého otca, je teda pomerne rozsiahly a – čo je dôležité – má charakteristickú modalitu, vychýlenú na stranu pozitívnosti. V týchto prózach sa vytráca modernistický pocit tragiky života, u Tajovského inakšie intenzívne prežívaný. Hlboký skepticizmus, preferencia disharmonických tónov, nefalšovaná beznádej – teda temné dimenzie, s ktorými sa stretávame v ostatnej časti diela Tajovského, ustupujú v spomienkach na harmonické časy detstva, stráveného u starých rodičov spolu so spisovateľovým odhodlaním zapudiť všetko zlé a rušivé. „Starootcovské“ prózy navyše poskytli Tajovského „lyrickej duši“ priestor, ktorý si „neudelil“ ani v prózach z manželského života – mohol si tu kompenzovať všetky citové frustrácie svojej duše, mohol v nich bez všetkých bočných úmyslov prejaviť svoju nehu a lásku. Kým v jeho „typizačných“ štúdiách o vydedencoch spoločnosti je dominantná estetizácia obyčajnosti až úbohosti (v súlade s modernistickým kultom škaredého), u starého otca nám predkladá jeho samotný život ako umelecký artefakt – čo nemálo súvisí s jeho kronikárskym zanietením konzervovania minulosti v intenciách svojej archetypálnej túžby po istotách, nemennosti. Možno preto práve svojho najobľúbenejšieho hrdinu – starého otca – necháva prežiť stretnutie so smrťou na hraniciach profánneho a mystického času a konštruuje prózu Do konca ako jeden z najsilnejších textov s existenciálnym prežitím tejto hraničnej chvíle osamelosti.

Téma zomierania je frekventovaná na prelome storočí u realistov, modernistov, dekadentov i trochu neskôr u expresionistov, pretože jej poloha „limitnej“ situácie je dramaticky veľmi nosná, tematicky univerzálna a modálne mnohodimenzionálna. Tajovský túto „veľkú“ tému spracoval v poviedke Do konca do osvedčenej klasickej dramatickej klenby s piatimi časťami, pričom hlavnou syntagmatickou líniou je život starého otca v spomienkovom pásme ja-rozprávania. Jednotlivé časti sú budované ako životopisné epizodické trsy so vstupmi priamej reči, ktorá dokladá a podčiarkuje autentickosť rozprávania. Text sa na prvý pohľad nesie v znamení emblematickej triviálností jednoduchého príbehu, korešpondujúceho s „jednoduchým“ životom. Za zdanlivou trivialitou sa skrýva rafinované prekódovanie toho, čo sa dovtedy považovalo za umeleckú literatúru. Celá próza je vlastne demýtizáciou „krásnej“ literatúry, „vysokého“ písania – trópy a figúry sú prekódované na frazeologizmy a ľudové zvraty, chudoba starého otca na „bohatstvo“ (v zmysle šťastného a spokojného života). Na starého otca Tajovský pozerá i z odstupu rokov ako na „úkaz“, ako na hrdinu, ktorý nerešpektuje biologický poriadok sveta a postaví sa proti smrti. Táto ozvena detského obdivného pohľadu je v texte až rafinovane komplementarizovaná pohľadom a názorom dospelého autora, ktorý už smrť vníma v širších dimenziách – ako existenciálnu i metafyzickú situáciu. Človek vie o jej neodvratnosti, očakáva ju, zároveň sa jej bráni, odďaľuje stretnutie s nepoznaným, s nedefinovateľnou hrôzou, s ktorou nechce byť sám.

Slovným spojením „do konca“, ktoré má však vždy iný štylistický odtieň, je rozprávanie o starom otcovi frázované. Prvý raz ho autor používa v doslovnom, denotačnom význame: „Po záhradách štepil, presádzal, opiloval, a ja, ak som nemal trpezlivosti vydržať do konca, pustil sa mi skoro do plaču, že vyjdú jeho mozole navnivoč…“ Spojenie „do konca“ sa však i tu dá vztiahnuť na autorovu mladícku netrpezlivosť, neserióznosť v dokončení začatej práce, ale i vážnosť a serióznosť, s akou starý otec pristupoval k tomu, čo robil. Druhý raz je spojenie „do konca“ potvrdením pracovitosti v zmysle časového ohraničenia – dokedy vládal: „Nuž, myslím, že dostatočne vidíte i z toho, čo som povedal, že práca a len práca bola celý jeho život až do konca.“

Najsugestívnejšia je posledná časť poviedky, kde sa pred nami odohráva priam gigantický zápas. Už veľmi chorého a slabého starého otca mýtická sila predkov-roľníkov volá na pole napriek rôznym zábranám rodiny. I keď sa podarilo starej materi prehovoriť ho, „bolo s ním ťažko. Ale či sa zdržal? Snáď ani nemohol.“ Proti „nesmrteľnému“ živlu prírody však stojí neúprosný nepriateľ – smrť. Tej sa starý otec rozhodol vzoprieť za každú cenu: „Nasilu vpravili sme ho večer do postele. Ráno chcel vstávať s nami. Silou, vadou sme ho v nej udržali. Bránil sa, že či nám je už taký netrebný, že veď on ešte robiť bude…“ Starý otec bojuje s plným nasadením, s agresivitou pudu sebazáchovy, s upodozrievaním ostatných, so vzdorovaním, zlosťou, trucovaním. Správa sa síce hrdinsky, ale nerovný zápas prehráva: „Už dokonával, a kým stará mati zavolala najbližších susedov, starý otec umrel.“

Starý otec je síce kľúčovou postavou tejto poviedky, treba však pripomenúť, že stará mať je v nej jeho rovnocenným partnerom, najbližším človekom, s ktorým spojil svoj osud. Ona je tým racionálnym korektorom, ktorý je vždy nablízku, keď treba, a „uzemňuje“ citové senzory starého otca. A hoci stará mať bola s pôdou zviazaná rovnako, roľnícky archetyp bol pre Tajovského predsa len bytostnejšie spätý s mužským pokolením. Na konci poviedky jej však dáva explicitne väčšiu úctu ako starému otcovi: „A ešte nenariastla druhá tráva na jeho hrobe, už ho rozkopávali a nám nenadále položili k nebožkému, tiež tak pre dobro detí svojich len smrťou od práce vyrvanú, srdcom pravú, druhú matku našu.“ Za touto vetou uvádza autor krátky epitaf: „Pre nás žili, pre nás pracovali a strádali bez oddychu až do konca, i nechže je obom ľahká slovenská zem.“ V poslednom „do konca“ je zahrnutá i stará mať, ktorá pomáhala svojej jedinej dcére (ďalšie dve dcéry zomreli na osýpky), Tajovského matke, s deťmi.

Poviedka Do konca sa od ostatných spomienkových próz líši závažnosťou záberu, témy i dikciou. Jej jazyk je živý i slávnostný, jednoduchý i expresívny, na niektorých miestach až nečakane religiózny v archaizujúcej syntaxi: „Ale svetom jeho bolo predsa len pole. Tam keď nemohol jeden deň, cítil sa ako v okovách. A keď vše musel doma byť, že snáď pršalo, lialo sa, nestačil vychodiť na priedom, či už a kde sa mračná trhajú. Ak dážď za deň, za dva neprestával, vyšiel von a vadil sa s ‚oblačníkmi‘, čo už neprestávajú svet oblievať, a či to práve teraz musia, keď by slnka, tepla bolo najviac zapotreby…“ Metonymia a obrazné pomenovanie dodávajú štýlu tejto poviedky poeticko-slávnostný ráz, zabudovaný do mytologicko-intímneho diskurzu.

Pripomeňme si, ako bol tento text reflektovaný literárnou kritikou hneď po jeho vyjdení. V „mienkotvorných“ Slovenských pohľadoch v roku 1901 hodnotí poviedku Do konca J. Škultéty – popri odmietnutí čŕt Čo ho zabilo? a Mátoha – pozitívne: „Ale dobrá práca je Do konca: milý obraz starého, v práci neúnavného človeka, obraz bystrým okom zachytený zo slovenskej dediny. Vadí mu miestami len prílišná elipsovitosť reči. I reč Gregorova bola by rýdza, slovenská výrazmi i tónom, ale robí ju temnou tá prílišná elipsovitosť: nedopovie, zamlčí, preskočí a spája i nespojiteľné“ (1987, s. 280). Škultéty tu ešte nemôže vidieť (pomenovať) až (novo)romantický pátos nad rudimentárnosťou života, zato presne poukazuje na nedopovedanosť, „otvorenosť“ textu do – môžeme dodať – neznámeho univerza smrti.

Vydania

Do konca. In: Slovenské listy, 1900.

Do konca. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1947.

Dielo. Zv. 1. Bratislava : SVKL, 1953.

Prózy. Bratislava : Kalligram, 2005.

Literatúra

ŠKULTÉTY, J.: Jozef Gregor Tajovský: Rozprávky. In: ŠKULTÉTY, J.: Dielo 5. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 279-280.

Autorka hesla

Marcela Mikulová