DIES IRAE…

KUKUČÍN, Martin (1860 – 1928)

románová novela, 1893

Románová novela Dies irae… (v preklade z lat. Dni hnevu) vyšla prvý raz knižne v Kníhkupecko-nakladateľskom spolku v Martine v roku 1893. Novela začína mottom z Bottovej Smrti Jánošíkovej: „… však príde rátanie“, ktoré anticipuje istú osudovosť, vznášajúcu sa nad dejom zasadeným do čias cholery roku 1874. Kukučín sa tu chcel podľa korešpondencie „smelšie rozpísať“, prekonať svoju vlastnú „silnú vnútornú cenzúru“ i vyskúšať „väčší dej s úzadím po prípade historickým“. Novela patrí k jeho najvýznamnejším textom a rozsahom a hlavne problémovým záberom predznamenáva veľkú epiku autora.

Dej novely sa sústreďuje do chalupy richtára Lomnice Jana Zimu, zápletku tvoria komplikované medziľudské vzťahy, poznačené minulosťou i práve čerstvou správou, že sa šíri cholera a richtár má zabezpečiť rôzne opatrenia. Richtárova dcéra Eva má vážnu známosť s dobrým, príjemným a pracovitým Jurkom Sýkorom, postava ktorého je v texte konštruovaná v protiklade s postavou jeho otca, bezcitného grobiana, boháča a lakomca. Prvá dramatická zápletka vzniká vtedy, keď sa richtárova žena dozvie, že jej muž chodí zase za svojou bývalou láskou Masliačkou, ktorú pred rokmi i s dieťaťom opustil a vzal si ju, dcéru bohatých gazdov. Od tohto momentu sa „pravdepodobná“ dejová línia stáva predovšetkým líniou citovou, ktorú Kukučín modeluje do nebývalej emocionálnej mohutnosti. Práve ona podopiera, vypĺňa a modeluje všetky sujetové kolízie, ale i slabé, psychologicky nezvládnuté miesta textu. Príbeh sa čoraz viac prenáša do vnútra postáv, do ich myslenia, konania – vševediaci rozprávač sa snaží „objektívne“ vysvetľovať všetky súvislosti ich predchádzajúcich skutkov a pokúša sa tak komplikovane usúvzťažňovať dôsledky minulých činov na osudy ich najbližších.

Postavy novely sú vystavené neúmernému tlaku, pod vplyvom ktorého konajú: napr. richtárka je pod vplyvom novej správy nútená zamyslieť sa nad svojím doterajším vzťahom k mužovi a spomenúť si, prečo si ho vzala. Richtár Zima je v novele najkomplexnejší charakter, ktorý je budovaný na veľkej ploche v mnohých kolíznych situáciách, je slaboch i čestný človek, snažiaci sa odčiniť svoj poklesok. Nie je abstraktný papierový ideál, nie je len vzorný, vie byť nežný i krutý. Vysvitne, že za Masliačkou chodí pre peniaze, ktoré mu požičala, keď sa zadlžil pre obec. Individuálny osud Zimovej rodiny sa v istej chvíli začne kontaminovať so spoločným osudom dediny – cholerou. Cholera sa správa ako každá epidémia: je nevyspytateľná, nevyberá si obete a hoci Kukučín má tendenciu využívať ju ako náhradu „osudu“, vyššej moci, v texte prevláda jej ponímanie ako istej existenciálnej situácie (takmer tak, ako to poznáme z modernej literatúry, napríklad u A. Camusa), ktorá núti ľudí prejaviť svoju pravú tvár. Richtárovi okrem svojej rodinnej krízy dáva autor počas cholery prežiť sklamanie z ľudí: „Hľa, on slúžil obci úprimne a za to má trpký nevďak. Zažialil nad malosťou ľudskou, nad sebectvom hrubým – zažialil i nad svojou ochotou k obetiam. Tu prvý raz sa sklamal v tom, čo pevne veril – v priazni sveta“.

Starý Sýkora vie od Masliačky o richtárových dlhoch a nechce, aby sa jeho syn oženil do chudobnej rodiny. Keď sa zúfalý Jurko vzprieči jeho zákazu, vyhodí ho z domu. Richtárovci ho síce prichýlia, no onedlho je i on postihnutý cholerou. V blúznení sa uprie len na jeden bod – chce, aby k nemu prišiel otec. Starý Sýkora má však iné starosti; ukradli mu všetky peniaze, a tak vtrhne do richtárovho domu – nie aby pozrel umierajúceho syna, ale aby obvinil richtára z krádeže. Jurkov stav sa z tohto sklamania ešte zhorší. Jeho otec pod vplyvom straty peňazí je nútený rozmýšľať nad tým, ako ďalej žiť a zrazu sa mu premietne celý život, vzťah k synom, žene, až vtedy si uvedomí cenu ľudských citov, ktoré zaslepený zhŕňaním peňazí nevnímal. Prichádza znovu k richtárovcom, tentoraz aby sa zmieril so synom a ospravedlnil. Novela končí v citovom vyrovnaní: „A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.“

Kukučín zaťažil rozsah tejto novely toľkými závažnými témami, že nie vždy ich jej limitovaná plocha uniesla. Simultánne s citovými a rodinnými konfliktami sa tu rozvíja i závažná tematická línia peňazí, ktorá sa niekedy až neorganicky prepája s ústrednou témou cholery, života a smrti. Peniaze, podľa Jurka, priniesli ich rodine iba zlo, starý Sýkora si až vtedy, keď príde o peniaze, uvedomí cenu ľudských citov. Záverečná premena bezcitného Sýkoru na ľútostivého otca je z hľadiska kritérií na realistický text nezvládnutá. (Téme peňazí autor venoval ústredný priestor v románe Mať volá, 1926 – 1927). Napriek tomu sú tu peniaze využité ako psychologická paralela, ktorá razantne vstúpi do textu od Jurkovej choroby. Táto choroba je len fyzická a on ani na pokraji smrti nestráca svoju ľudskú tvár. Jeho otec je navonok zdravý, ale ako píše autor, „je tiež chorý. Zožiera sa nad stratou [peňazí]“. Táto choroba je oveľa zhubnejšia a Kukučín je k Sýkorovi nemilosrdnejší ako napríklad k židovi Mojžišovi: Sýkora pre peniaze stratil srdce a ľudské city k najbližším a to je horšia diagnóza ako Mojžišove finančné špekulácie. Ba dokonca v prejave sympatií k nemu ide tak ďaleko, že Mojžišovu ľudskosť kladie do kontrastu s neľudskosťou dedinčanov.

V novele Dies irae… sa Kukučín upriamuje na extrémne city. Jeho zmysel pre emocionálnu proporcionalitu a únosnosť sa prejavuje v diskrétnej práci s humorom, ktorý vyvažuje tragicky vypäté chvíle – taká je napríklad epizóda s chlapmi, starajúcimi sa v dedine o umierajúcich. Počas Jurkovej choroby sa – páchnuci cesnakom, borovičkou a tabakom – usalašili u richtárov, ale každý sa rád pozeral na ich tváre, „z ktorých sa nedala zahnať veselosť a smelosť ani takýmto úžasom. Nieto v tom rúhania – je to skôr zmužilosť a čistota svedomia“.

Kukučínov realizmus je vo veľkej miere ideálny. Potrebu harmónie mal v sebe zakódovanú a nevedel ju v sebe zaprieť ani v mene umenia. Podľa Kukučína sa ľudia osobnostne pozitívne vyvíjajú a dozrievajú riešením citových a životných kríz; napr. Evka bola za Masliačkou a po rozhovore s ňou „prichodí jej na um, čo sa dnes všetko stalo. Už nie je tá, čo odchodila z domu…“. J. Noge upozorňuje na dve fázy Kukučínovej koncepcie budovania kratších próz, pričom v druhej fáze nachádzame „bod mravnej očisty a obrodenia“. Podobný postup Kukučín uplatnil v poviedkach Rysavá jalovica alebo Keď báčik z Chochoľova umrie. I v novele Dies irae… sa snaží riešiť životné kolízie vyrovnávaním napätia; ukazuje, že cesta riešenia kríz je v pochopení, nie v nenávisti.

Vydania

Dies irae. Turčiansky Sv. Martin : Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1893.

Zobrané spisy III. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1911; Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1920; 1928; 1936; 1948.

Regrúti a iné poviedky. Bratislava : Mladé letá, 1962.

Dielo V. Bratislava : SVKL, 1959.

Výber I. Bratislava : Tatran, 1980.

Keď báčik z Chochoľova umrie. Bratislava : Tatran, 1983.

Preklad do češtiny: Dvě cesty. Praha : SNKLHU, 1959.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Jazykovedné štúdie 5. K jazyku a dielu Martina Kukučína. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života — život v epike. Martin : Osveta, 1991.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.

PRÍDAVKOVÁ-MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy diela Martina Kukučína. Bratislava : SAV, 1972.

Autorka hesla

Marcela Mikulová