DEMOKRATI

JESENSKÝ, Janko (1874 – 1945)

román, 1934 (1. diel), 1938 (2. diel)

Autor doň pojal široký výsek slovenskej spoločenskej a politickej reality v období medzi dvoma vojnami, pričom ju reflektoval ironicky a satiricky. K novej literárnej aktivite pobádal starnúceho autora Andrej Mráz, od roku 1932 šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady, ktorý ho chcel pritiahnuť k spolupráci. Na Mrázovu výzvu autor odpovedal predovšetkým románom Demokrati. Mal úspech u literárnej kritiky, ale aj u čitateľskej verejnosti a jeho prvý diel vyšiel v krátkom čase v troch vydaniach. Roku 1938 pripojil k nemu autor druhý diel, v ktorom demaskoval najmä praktiky politických strán v Československej republike a poukázal na bezohľadné metódy politického boja. Tie vyvracali frázy o čestnosti a demokratických postupoch pôvodných politických programov.

Románový príbeh prvého dielu sa odohráva v provinčnom mestečku, dej druhého preniesol autor do Bratislavy. Hlavnou postavou v prvom diele je dr. Landík, v druhom sa do popredia dostáva aktívny politik dr. Petrovič a Landík sa stáva tlmočníkom autorových názorov a stanovísk na široké spektrum spoločenských, politických a kultúrnych problémov. V prvej knihe Jesenský nastolil otázku spoločenskej rovnosti a riešil ju na osudoch niekoľkých postáv z rozličných sociálnych prostredí. Komisár dr. Landík a mäsiar Tolkoš sa stretnú v hostinci a na Landíkov popud založia spolok Rovnosť. Tolkošovi sa páči kuchárka Hanka, ale prekáža mu, že sociálne stojí nižšie ako on, živnostník. Landík, aby dokázal, že to myslí s rovnosťou vážne, sa zaviaže, že bude Hanku verejne sprevádzať, keď pôjde z obchodu, a to aj vytrvalo robí. Z tejto demonštrácie sa napokon vyvinie citový vzťah, ktorý sa po rozličných prekážkach a peripetiách končí manželstvom. Princíp rovnosti, ktorý má platiť bez ohľadu na východiskovú spoločenskú nerovnosť, autor v závere románu oslabí tak, že nájde pre Hanku zabudnuté panské korene. Jedinou podmienkou vstupu do spolku Rovnosť mala byť čistota charakteru, teda mravný rozmer človeka. V tomto bode mäsiar Tolkoš zlyhá hneď na začiatku, kým Landík sa usiluje držať princípu mravnej čistoty (aj v názoroch na spoločnosť) až do konca, napriek tomu, že je zvádzaný a lákaný rozličnými výhodami. Práve on mu umožňuje odhaľovať podlosť a kritizovať inštitúcie i jednotlivcov. Postupným rozvíjaním príbehu autor privádza čitateľa k poznatku, že spoločenská rovnosť (garantovaná aj demokratickým zriadením) a čistota charakteru sú v živote len chiméry. Vodí svojho hrdinu po rôznych prostrediach a všade ukazuje ľudské i spoločenské nedostatky – pretvárku, lož, politické kupčenie, boj o moc a o válovy. Nenechá bokom nijakú oblasť života, zobrazuje vidiek i mesto (aj hlavné mesto), všíma si byrokraciu, politiku, kultúru, jazyk, umenie, literatúru atď. Všetko sarkasticky traktuje, s nasadením vlastnej životnej skúsenosti, s mravným rigorizmom a zároveň s noblesou a šarmom, s odstupom od špiny, no s pochopením pre ľudské slabosti. Pozitívnym ľudským typom je preňho jednoducho slušný človek a taká by podľa neho mala byť aj spoločnosť.

Globálnu kritiku povojnovej slovenskej spoločnosti a jej zriadenia vystupňoval Jesenský v druhom diele, kde je románovým dejiskom politická aréna. S politikou mal autor bohaté skúsenosti. V rokoch 1919 – 1929 bol županom, v rokoch 1929 – 1935 viceprezidentom Krajinského úradu. Jeho pohľad na politickú scénu je preto pohľadom zvnútra. Brisknú a faktami podloženú kritiku verejného života založil na permanentnom odhaľovaní rozporu medzi slovom a činom, medzi ideálom a skutočnosťou. Ideálom je demokracia a korektné medziľudské vzťahy, realitou boj o moc a mastné hrnce a podlosť charakterov. V románe to platí na všetkých horizontálnych i vertikálnych úrovniach, v súkromnom živote, vo verejnej správe i v politike; tam najviac, pretože tam ide o moc v občianskej sfére a zároveň o moc nad ľuďmi. V každej strane (Landík napokon vstúpi do Republikánskej strany) je demokracia len na papieri, v skutočnosti tam vládne hŕstka funkcionárov a rozhoduje vodca. Platí stranícka disciplína, čo je v podstate diktatúra (pôvodne chcel Jesenský nazvať druhú knihu Diktátori). Politik Petrovič na jednom nieste hovorí: „Klaniame sa demokracii, v ktorej chce zvíťaziť jedna strana, aby mohla diktovať ostatným.“ A vodca strany: „Naším bohom je moc.“ Politické strany robia všetko, aby vo voľbách zvíťazili. Sľuby, dary, podplácania, diskreditácia protivníkov, to sú najčastejšie metódy predvolebného boja. V rámci politiky autor rieši aj iné problémy, napr. problém vlastenectva. Na Slovensku sa takmer všetky strany vyhlasovali za vlastenecké. No kým pre jedných to znamenalo byť čechoslovákom, pre iných byť autonomistom. Jesenský mal ďaleko k čechoslovakizmu, ale nehorlil ani za politickú autonómiu. Cit národovectva sa mu zdal príliš vznešený na to, aby si ho „poškvrnil“ politikou.

Autorov kritický odstup od medzivojnových pomerov sa zvykol zdôvodňovať aj jeho zemianskym pôvodom. Práve ten mu mal dovoliť vysmiať sa z obmedzených malomeštiakov, ktorých politický vývoj za prvej republiky posunul na vyššie stupne spoločenského rebríčka. Keďže tam chýbala kvalita, dôsledkom bolo tvárenie sa, gestikulácia, fasáda, za ktorou sa skrývala neotesanosť a plytkosť. Jesenský nazerá pod spoločenské masky a to, čo tam nachádza, vzbudzuje jeho úsmev, ironický úškrn, sarkastickú grimasu. Ale rovnako kritický je aj k iným spoločenským vrstvám a najmä k inteligencii, ktorá podľa neho nemá ani formát, ani charakter. Dá sa ľahko kúpiť, chýba jej „rytierskosť a šľachetnosť“. Tieto spoločensko-mravné hodnoty nenachádza autor vlastne nikde. Uňho sa úzko spájajú s estetickým cítením.

Uráža ho každá hrubosť, chce spoločnosť nielen mravne obrodiť, ale ju aj kultivovať. Z tohto hľadiska môžeme Demokratov pokladať za výchovný román. Pokiaľ sa autor dotýka umenia či literatúry, sú jeho názory poznačené tradicionalizmom. Moderné umenie (ale aj vkus a životný štýl) vníma ako hračkárenie a klauniádu.

Jesenského prozaické umenie je realistické. Prvý diel Demokratov má povahu rodinno-spoločenského príbehu s určujúcimi prvkami humoru a irónie. Na začiatku je téza (spoločenská rovnosť), ktorú potom autor rozvádza na životných osudoch dr. Landíka a kuchárky Hanky. Rezultátom je poznanie, že rovnosť nejestvuje. Napriek tomu, že autor vychádza z tézy, v ničom to nepoznačilo ani príbeh, ani charaktery. Mal bohaté skúsenosti nielen z verejného života, ale hlboko prenikol aj do ľudskej psychiky. Sujet je postavený na protikladoch a tento fakt dodáva ľúbostnému pomeru, nadľahčovanému humorom, patričnú dynamiku. V druhom diele, ktorý je skôr o spoločnosti ako o individuálnych osudoch, použil autor na viacerých miestach metódu enumerácie, vyratúvania rozličných položiek týkajúcich sa predovšetkým politického života (počet politických strán, ich programy a praktiky a pod.). Fakty čerpal z dennej tlače a ďalších podobných zdrojov. Tieto pasáže tvoria účinný kontrapunkt k rozvíjaniu individuálnych osudov. (Správy z tlače ako inšpiračný zdroj Jesenský použil aj v básnických knihách zo štyridsiatych rokov Na zlobu dňa I, II.)

Vydania

Demokrati. Martin, 1934; 1935; 1937; 1938; 1939; Liptovský Mikuláš, 1944; 1948; Bratislava, 1953; 1958; 1961 (In: Spisy. Zv. 5); 1962; 1974; 1980; 1985.

Literatúra

JANŠÁK, J.: S autorom Demokratov. In: Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955, s. 244-249.

MATUŠKA, A.: Janko Jesenský. In: Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955, s. 604-626.

MRÁZ, A.: Literárny profil Janka Jesenského. In: Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955, s. 365-380.

MRÁZ, A.: Medzi prúdmi 1. Bratislava, 1969, s. 249-254.

PETRÍK, V.: Aktuálny román Demokrati. In: Desaťročie nádejí a pochybností. Bratislava, 2000, s. 110-113.

ROZNER, J.: Jesenského Demokrati. In: Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955, s. 504-603.

Autor hesla

Vladimír Petrík