ČIERNE A BIELE KRUHY

JAŠÍK, Rudolf (1919 – 1960)

zbierka noviel, 1961

Za života vyšli Jašíkovi len dva romány (Na brehu priezračnej rieky, 1956; Námestie sv. Alžbety, 1953). Posmrtne okrem noviel Čierne a biele kruhy mu vyšiel nedokončený román Mŕtvi nespievajú (1961) a novela Povesť o bielych kameňoch (1961). Kritika šesťdesiatych rokov viac oceňovala Jašíkove romány, pretože sa v nich jednoznačnejšie presadil autorov perspektívny pohľad na spoločnosť. Novely, v ktorých autorovi išlo o individuálne osudy často s tragickým vyústením, akoby menej zodpovedali optimistickému kánonu socialistickej prózy. V nich sa naplno uplatnil Jašíkov lyricko-baladický naturel. Aj táto charakteristika ideologickej kritike (V. Mináč) prekážala a bagatelizovala ju. Prevládajúca časť kritiky (A. Matuška, S. Šmatlák, S. Rakús a i.) však vyzdvihla na Jašíkovom prozaickom umení práve ono lyricko-baladické (autor začínal ako básnik), identifikovateľné aj v románovej tvorbe, pretože práve to tvorí autentickú vrstvu jeho talentu. Táto vrstva sa najplnšie rozvinula v novelách knihy Čierne a biele kruhy.

Zbierku tvorí päť baladických príbehov z autorových rodných Kysúc. Všetky majú sociálne podložie, nakoľko sa odohrávajú v období hospodárskej krízy, ktorá vtedy tvrdo doliehala na chudobný kraj a jeho obyvateľov. Kríza – ako opakovane zdôraznil Jašík – všetko umŕtvila a tragicky vstúpila aj do života jednotlivých postáv. (Jedinú výnimku tvorí novela Čas medených tvárí s témou iniciácie dievčaťa, ktoré dostane kľúč od vlastnej komôrky a od tých čias môže už sama rozhodovať o svojej citovej a ľudskej budúcnosti.) Objektívna spoločensko-sociálna realita bola pre autora impulzom na baladické rozvíjanie novelistických príbehov. Problémy, ktoré tu autor nastolil, a situácie, do ktorých vovádza svoje postavy, však ďaleko presiahli pôvodný sociálny kód. Jašíkovi hrdinovia hľadajú v živote šťastie alebo aspoň jeho záblesky, uvažujú o vlastnom osude, v umŕtvenom čase meditujú o zmysle života. A. Matuška rozpoznal tri roviny, v ktorých sa odvíjajú životy Jašíkových postáv: sociálnu, existenciálnu a kozmickú. V rámci konkrétnej sociálnej situácie a na jej pozadí si Jašíkovi hrdinovia riešia predovšetkým svoje ľudské problémy. To, čo Matuška nazval kozmickou rovinou, je presahom k metafyzike. Rozdiel medzi prvými dvoma rovinami a treťou rovinou sa dá vyjadriť rozdielom medzi pojmami doba a čas, v ktorých sa príbehy dejú. Doba ukotvuje osudy Jašíkových postáv v konkrétnom časopriestore, čas ich posúva k nebytiu. Smrť je v Jašíkových novelách stále prítomná. Vyjadruje autorovo presvedčenie, v ktorom sa chápe život spod zorného uhla nevyhnutného konca. Tento životný pocit tragicky podfarbuje sujety noviel. Pritom sa autor vôľou vymaňuje z onoho tragického pocitu života a verí v budúcnosť – v zmysle filozofie socializmu – človeka i spoločnosti. Táto viera, vyjadrená najmä v románoch, vniesla do Jašíkových sujetov silný prvok romantizmu.

Vnímaniu tragickosti života zodpovedá aj symbolika noviel. Prevláda v nich čierna farba. Noc či tma tvorí prirodzené prostredie príbehov. Slepý Adam z novely Mŕtve oči žije vo večnej tme (na jednu noc sa mu však rozsvieti láska), Klandrúch v novele Mesiac na vode vychádza každú noc z domu a osamote rieši svoj neriešiteľný problém – čo robiť. Matúš v novele Traja pútnici putuje nocou a uvažuje o živote a vzťahoch medzi ľuďmi. Pritom nevidí na cestu a musí sa spoliehať na svojho koňa. Noc ho unáša a on akoby neriadi svoj osud. Len v novele Čas medených tvárí má noc pozitívne znamienko. Mladá pastierka Verona ju spája s budúcnosťou, pretože odteraz bude tráviť noci so svojím milým. Jasné záblesky života (biele kruhy) zmierňujú pochmúrnu atmosféru noviel, ale prechyľovanie k tragickosti je silnejšie.

Dramatickú ekonomickú a životnú situáciu vyvažujú v Jašíkových novelách aj prírodné scenérie. Príroda, hoci často krutá, je prirodzeným prostredím kysuckého človeka. Žije v nej a s ňou. Hora znamená nielen oddych a pocit krásna, ale aj drinu (Adamovo klčovanie pňov), rieka, na brehu ktorej sa odohráva značná časť Jašíkových dejov (i v románe s príznačným názvom Na brehu priezračnej rieky) akoby symbolizovala prúd života – a jeho opak. V jej vodách nachádzajú smrť slepý Adam i Klandrúch. Jašík sa však vyvaroval urobiť zo svojich postáv „prírodné“ charaktery, známe zo slovenského naturizmu. Podstatnejšia je pre ne spoločenská determinovanosť a ľudský faktor.

Prednosťou Jašíkovej tvorby bolo, že aj v zúženom rámci socialistického realizmu dokázal stvárniť skutočnosť a zobraziť človeka viac podľa skúsenosti, evokovanej s mimoriadnou silou, ako cez dobový ideový raster.

Vydania

Čierne a biele kruhy. Bratislava, 1961; 1977; 1983; 1990.

Literatúra

BAGIN, A.: Literatúra v premenách času. Bratislava, 1978, s. 188-210.

MATUŠKA, A.: Rudolf Jašík. Bratislava, 1964.

RAKÚS, S.: Próza a skutočnosť. Bratislava, 1982, s. 101-120.

Rudolf Jašík. Seminár o živote a diele. Bratislava, 1979, s. 59-62.

ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava, 1973, s. 172-184.

Autor hesla

Vladimír Petrík