CHRUŇO A MANDRAGORA

ZÁBORSKÝ, Jonáš (1812 – 1876)

poviedka, 1864

Text uverejnil časopis Černokňažník v roku 1864 v číslach 8 – 13.

Poviedka so žánrovým označením „fantastická rozprávka“ je výrazom Záborského prehodnocovania témy lásky, jeho parodickou reakciou na sentimentálnu novelu šesťdesiatych rokov 19. storočia a súčasne paródiou na akúkoľvek oslavu lásky bez ohľadu na literárny druh, v próze i v poézii, od romantickej cez Kollára až k Petrarcovi.

Parodický zámer poviedky signalizuje už jej názov, v ktorom oproti eufonicky znejúcim slovanským menám, obvyklým v literárnych textoch daného obdobia, figuruje pejoratívum – nadávka, pôsobiaca expresívne aj kakofonickou zvukovou stránkou. Je to postup u Záborského veľmi častý, i keď očakávaný komický účinok nie je vždy zaručený, ale autorovi racionalistovi záležalo viac na degradujúcom vyznení pomenovania než na jeho komickosti.

Príznakové je aj autorské žánrové označenie prózy v definitívnej verzii ako „fantastickej rozprávky“. Záborský tým avizuje fikciu, ktorá uňho znamená zároveň najvyššiu mieru hyperbolizácie negatívneho iracionálneho prvku a s ktorou sa v textoch s týmto žánrovým prívlastkom spája silná inšpirovanosť inými literárnymi dielami, predovšetkým v zmysle negatívneho, parodického nadväzovania na ne. (Rovnaký prívlastok použil pre Faustiádu, dielo literatúrou najviac inšpirované, označiac ho za „fantastickú hrdinskú báseň“.)

Dielo pozostáva z troch chronologicky radených častí so šiestimi krátkymi kapitolami. Čas udalostí druhej a tretej časti je situovaný do historického rámca, ktorému autor podriadil časové odstupy medzi nimi (štyri a osem rokov), aby si tak vytvoril možnosť zaujať stanovisko aj k dobovej politickej situácii, keďže literárna paródia v čírej podobe neuspokojovala dostatočne racionalistovu potrebu kritickosti, pretože jej chýbal spoločenský rozmer.

Prvá, kompozične uzavretá časť by mohla existovať samostatne; tak bola pod názvom Chruňo prvýkrát publikovaná a zrejme aj koncipovaná. S dopísaním ďalších častí autor prepracoval aj ju. Je mozaikou voľne pospájaných epizodických príhod zamilovaného Chruňa do chvíle sobáša svojej vyvolenej. Záborský hneď na začiatku vyjavuje svoj cieľ i autorskú stratégiu. Po úvodnej vete „Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore“ úplne diskvalifikuje hrdinu svojím hodnotením: „Ale čože? Bol mamľas.“ Takáto degradujúca intervencia rozprávača ruší akúkoľvek možnosť hry s čitateľom, neponecháva na neho, aby si vytvoril názor na postavu. Protagonista svojím blúznivým citom reprezentuje iracionálno, nerozum, z ktorého ho chce racionalista čo najskôr a čo najúčinnejšie usvedčiť.

Oproti časopiseckej verzii textu sa v jeho definitívnej podobe zvýšila miera intertextuálnosti, parodického až pamfletického nadväzovania na iné texty, pričom paródia mieri viac na veršované diela s ľúbostnou tematikou a ich autorov. V pridaných pasážach je Chruňovo úsilie osláviť svoju lásku veršami prirovnané k Petrarcovi a Kollárovi, paroduje sa Petrarcov vzťah k Laure a tieto intencie sleduje aj dodatočné zaradenie dvoch sonetov. Sonet na spodnicu starej babky, ktorú Chruňo pokladal za Mandragorinu, je dvojnásobne degradačný: pokračuje v degradovaní protagonistu, omylom ospevujúceho nepravý objekt, ale zároveň paroduje samu básnickú formu odkazujúcu až k stilnovistickej i petrarkovskej oslave zušľachťujúceho typu lásky potláčajúceho telesnosť. Pre ňu charakteristické prisúdenie vlastnosti nadprirodzenej bytosti žene sa v motíve „vteleného anjela“ objaví aj na začiatku Chruňovho sonetu (a ešte viac v madrigale v 3. časti), avšak sám predmet oslavy i zaľúbencova túžba vymeniť si s ním miesto ju zosilnenou telesnosťou (motívmi tela podstatne nižšími než Petrarcom ospievané oči, vlasy či šija) výrazne erotizuje a degraduje vysoké chápanie lásky, blasfemicky rýmujúc slovo z náboženskej a telesnej sféry: „Mňa nech tvojou nebo slasťou žehná / mne nech dané ľúbať útle stehná / i kopečok bruška ružový.“ Priamo na domácu tradíciu parodizujúco odkazuje sonet vložený do tretej kapitoly, ktorý v prvých šiestich veršoch aluduje na Kollárov sonet zo Slávy dcery, zachovávajúc aj jeho trochejský rytmus a rýmovú schému, potom sa však spomienkovo-idylická perspektíva textu láme a pokračuje rekapituláciou neúspešne končiacej Chruňovej epizódy z predošlej kapitoly.

V priebehu ďalších kapitol degradačný tlak na postavu protagonistu neustále stúpa. Jeho uväznenie v svinskom chlieve, kde sa, idúc na pytačky, utiahol pred svojím sokom, vyjadruje mieru jeho nerozumnosti, priblížiac ho až k zvieracej úrovni. Chruňo sa nielen ocitá na mieste náležitom pre zvieratá, ale sa primerane aj správa: „zaryl sa do vlhkej slamy až po uši“, z nedobrovoľného väzenia „vyskočí ako zajac z chrasti“, pri zbojníckom prepadnutí svojho soka „zareval ako ten lev, čo na hnoji ryje“. Použité postupy, za ktorými je snaha autora racionalistu usvedčiť nerozum, korešpondujú s postupmi iných autorov tejto ideovej orientácie. „Opakované aplikovanie zvieracieho kódu na svoje postavy“ identifikoval V. Mikula v textoch o generáciu staršieho Jána Chalupku. Východisková osvietensko-racionalistická ideová báza napriek generačnej vzdialenosti viedla oboch autorov k obdobným postupom, Záborský dokonca mnohé Chalupkove motívy sám použil.

Explicitná kritickosť sa uplatnila pri zakončení prvej časti Chruňa a Mandragory. V časopiseckej verzii zostal aspoň náznak irónie, Chruňo bol po výbuchu žiarlivosti na svadbe Mandragory „odvedený nie do žalára, lež do domu bláznov, kde básnická jeho žila vyschla vcele, ku nenahraditeľnej škode ľudstva“, v definitívnej verzii chýba predošlý ironický podtón, ale veta sa dá čítať ako alúzia s politickým zacielením na vládnu moc: „poslali ho do Viedne – medzi bláznov“ a pridaný je odsek odhaľujúci Chruňov pôvod a jeho minulosť, s ťažiskom na vetách: „Bol vyštudovaným právnikom, ale na skúške prepadol. A prepadol preto, že miesto študovania paragrafov študoval dievčatá a písal slovenské verše. Zostal potom na krku otcovi, zámožnému mäsiarovi v Čepuchove.“ Prepracovaná verzia teda text silnejšie didakticky zaťažila. Navyše zdôraznenie slovenskosti Chruňovho veršovania vyjadruje Záborského polemický postoj voči dobovej slovenskej poézii.

Keďže v prvej časti je terčom paródie najmä postava Chruňa, je nápadný kontrast medzi ním a spôsobom prezentovania ženskej postavy, v ktorom dominujú výrazové klišé typické pre sentimentálnu novelistiku, ktorá je žánrovým pozadím Záborského paródie. Mandragora je „sirota bez otca a matky“, „mladá víla“, má „zvoniaci hlas i ľúbezný smiech“.

V druhej časti sa čiastočne mení charakter textu z literárnej paródie na spoločensko-politickú satiru, postava Chruňa sa objaví len v závere časti prestrojená za tajomného rytiera. Ľúbostný príbeh ustúpil do pozadia, aby hlavné miesto zaujali epizódy zo života Mandragory a jej manžela Čakľoša zo Žabliaka so silným spoločensko-kritickým akcentom.

Kým v prvej časti absentovalo bližšie časové určenie udalostí, druhá je situovaná do historicky významného roku 1859, čo umožnilo autorovi začleniť do textu satiricko-kritický exkurz do dobovej situácie, dokumentovať ju epizódou politického zjazdu, na ktorý zaviedol Čakľoša, a predstaviť postavy najmä z hľadiska ich spoločenského fungovania ako nadutých aristokratov postihnutých titulomániou. Historickým rámcom tretej časti je rok 1867 s rakúsko-uhorským vyrovnaním a autorským kritickým komentárom k nemu. Čas udalostí posledných častí je vymedzený jedným dňom, ale tento časový rozmer nie je dôležitý. Deň je pre Záborského len akýmsi abstraktným rámcom vyplneným paratakticky voľne pospájanými epizódami dokumentujúcimi autorskou tézou sformované postavy. (Takéto chápanie času zbaveného svojej skutočnej funkcie vyústi v Dvoch dňoch v Chujave, kde prvý deň predstavuje realitu a druhý utopický ideál.)

Použitie množstva nesúrodých prvkov na veľmi malom priestore (popri politickej satire kapitola nenáročného situačného humoru starej proveniencie, parodovaný rytiersky i rozprávkový motív) zapríčiňuje, že druhá časť poviedky pôsobí najheterogénnejšie, ale zároveň je ukážkou pre Záborského typického montážového postupu komponovania textov z prvkov najrôznejšej proveniencie.

Zatiaľ čo prvá časť sa sústreďovala na mužskú z titulnej dvojice postáv, Mandragora bola prítomná len pasívne, druhá s dominujúcou charakteristikou Čakľoša tvorila akýsi prechod, tretia je venovaná ženskej protagonistke, ktorá už nie je „mladá víla“, ale „speklená, v materializme a sebectve cele pohrúžená zlostná baba“. Zmena je však čisto mechanická, autor manipuluje svojimi postavami podľa potrieb svojej tézy, pričom si zvolil podobný postup ako pri Chruňovi, diskvalifikujúc postavu hneď v úvode. Avšak kým tam to urobil lakonickým vyhlásením a rozsiahly vysvetľujúci komentár si ponechal na záver, tu priame kritické hodnotenie na začiatku kvantitatívne znásobil. Po ňom nasledujúce a dokumentujúce ho epizódy majú ťažisko v povýšeneckom a krutom správaní Mandragory voči služobníctvu. V zápale usvedčovania nerozumu siaha autor až k tomu, že výskyt hodnotiacich komentárov nelimituje len na reč rozprávača, ale vlastné kritické názory vkladá do úst postavám, ktoré sú inak charakterizované ako negatívne, ba dokonca Mandragora odpovedá Chruňovi na jeho oslavné básne: „Pekná nie som, dobrá ešte menej. Ak mám dáku podobu s duchmi, teda to čerti sú, nie cherubi.“

Medzi kritickými komentármi a zapojením komického živlu do textu je nepriama úmera. V prvej časti sa komický aspekt uplatnil najsilnejšie, postupne ho ubudlo. Kým však na začiatku išlo najmä o literárnu paródiu, postupne sa do textu dostali aj spoločenské problémy a didaktizujúci autor aj za cenu estetického oslabenia textu chcel zaujať k nim explicitne hodnotiaci postoj.

Tretia časť je rámcovaná epizódou, v ktorej dá Mandragora pochytať žaby rušiace ju pri spánku. Pri realizácii tohto príkazu asistuje Chruňo s oslavným madrigalom na jej počesť. Po jej zahanbujúcej odpovedi vytriezvie zo svojho ľúbostného ošiaľu a píše buričské verše, v ktorých „zvierací kód“ aplikuje na Mandragoru on, označiac ju za „ropuchu v kaštieli“. Nerozum, ktorého bol stelesnením, bol premožený. Text, ktorý sa začal ako paródia ľúbostnej témy, sa po vychýlení smerom k spoločensko-politickej satire vrátil k svojmu tematickému východisku.

Chruňo a Mandragora patrí do línie Záborského próz explicitne zdôrazňujúcich inšpirovanosť literatúrou. Parodicky nadväzuje na diela s témou lásky so širokým časopriestorovým záberom bez ohľadu na literárny druh, pričom text má zároveň charakter pamfletu proti ich tvorcom. Autorský rozprávač z racionalistických pozícií usvedčuje postavu z nerozumu, ktorého prejavy hyperbolizuje a komicky deformuje i explicitne didakticky komentuje, pričom sa neobmedzuje len na súkromnú sféru postavy, ale vnesením prvkov kritiky dobových pomerov nadobúda text aj spoločensko-satirickú dimenziu.

Prehodnocujúci postoj autora k téme lásky je determinovaný jeho vzťahom k dobovému romantickému kánonu. Záborský vychádzal typologicky zo staršieho konceptu literatúry, než bol romantický, mierou vecí je preňho ich rozumnosť a toto racionalistické východisko ho viedlo k odmietaniu všetkého iracionálneho, do sféry ktorého patrila aj blúznivá romantická láska. Atakuje romantizmus zvonku a napriek anachronickosti vlastnej východiskovej pozície ním nastavené krivé zrkadlo signalizuje potrebu zmeny.

Vydania

Chruňo. Veľmi pekný a vzdelavatedlný román od drotára Fedora. In: Černokňažník, roč. 4, 1864, č. 8-13.

Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989.

Literatúra

ČEPAN, O.: Staromilský novátor Jonáš Záborský? In: ZÁBORSKÝ, J.: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989.

MIKULA, V.: Od baroka k postmoderne. Levice : L. C. A., 1997.

RAKÚS, S.: Epické postoje. Bratislava : Smena, 1988.

ŠTEVČEK, J.: Racionalizmus, kontrast, náhoda. (K umeleckému princípu Záborského prózy). In: Biografické štúdie 8. Martin : Matica slovenská, 1978, s. 78-82.

Autorka hesla

Anna Kruláková