CESTA ŽIVOTOM

JÉGÉ (vl. menom Ladislav Nádaši, 1868 – 1940)

román, 1930

Román nasleduje po sérii autorových historických románov (Adam Šangala, Svätopluk) a noviel (Kuruci, Magister rytier Donč). Tematicky sa v ňom posunul do obdobia nedávnej minulosti (prelom storočia, prvá svetová vojna) s presahom do medzivojnovej Československej republiky. Aktuálnosť románu, kde zobrazené udalosti mohli ešte živo rezonovať vo vedomí súčasníkov a životné prototypy pre jednotlivé postavy boli v spoločnosti prítomné, potvrdzuje aj kritický ohlas: Cesta životom bola označená za „najpesimistickejšiu knihu“ slovenskej literatúry (S. Krčméry).

V diele autor prostredníctvom osudov ambiciózneho hrdinu bilancuje podoby a zmysel existencie tej časti uhorskej spoločnosti pred rokom 1918, ktorá v malom slovenskom župnom meste tvorila politickú a spoločenskú elitu. Filozofické podložie Cesty životom tvoria Jégého názory na utváranie správania a charakteru jednotlivca vo vzťahu k prostrediu.

Román má podobu chronologického rozprávania o jednom živote, keď rozprávačom a zároveň hlavným hrdinom rozprávaného je Svoreň – Szvorényi: podvojná (slovenská a maďarská) podoba mena, používaná podľa prostredia, v ktorom sa postava nachádza, signalizuje prispôsobivú Svoreňovu identitu. Čas románu je vymedzený na jednej strane detstvom hrdinu, na druhej rozpadom monarchie a vznikom Československej republiky. Svoreň pochádza z drobnej remeselníckej rodiny, má však ambíciu vymaniť sa z tohto prostredia a dostať sa medzi „pánov“; v župnom mestečku k nim patria príslušníci zemianstva a stoliční úradníci. Rozhodne sa využiť možnosti, ktoré mu poskytuje zamestnanie v štátnej správe, pričom vie, čoho všetkého sa musí vzdať, aby v tejto službe uspel. K veciam, ktoré vo svojom oportunizme obetuje, patrí národná príslušnosť (pomaďarčí sa), láska, osobná dôstojnosť i súkromie (kvôli služobnému postupu sa rozíde so ženou, ktorú si chcel zobrať a ožení sa s milenkou svojho nadriadeného). Pôsobenie v štátnej službe, a teda i v politike, nie je však hlavným cieľom hrdinu; Svoreň nie je človekom idey alebo programu, ktorý by chcel prostredníctvom svojej funkcie presadiť. Politika je pre neho prostriedkom, ktorý mu umožňuje realizovať hedonistický životný štýl predvojnovej džentry, v ktorom okrem alkoholu a hazardných hier dominovala erotika. Hrdinovo spoločenské „dejstvovanie“ je pritom existenciou v prostredí, do ktorého sociálne ani národnostne nepatrí a ktorému sa musí prispôsobiť; z tohto hľadiska je Jégého román živým katalógom rôznych foriem oportunizmu. Primárna motivácia Svoreňovho prispôsobivého konania je biologická: jeho vonkajšková podoba (homo politicus) je podmienená neschopnosťou prekonať či potlačiť v sebe prírodného človeka (homo eroticus). Väčšina kapitol Cesty životom má v titule ženské mená (Biri, Ilona, Gabica…); chronológia Svoreňovho príbehu je chronológiou dievčenských a ženských hrdiniek, ktoré vstupovali do jeho života. Ak aj niektoré z nich ľúbil, vždy napokon uprednostnil kariéru. Hrdinov vzťah k ženám je predovšetkým zmyslový, hedonistický, pôžitkársky.

Svoreň je bezcharakterným hrdinom. Bez problémov odmietne všetko, čo by mu mohlo komplikovať cestu za spoločenským úspechom. Prispôsobuje sa prostrediu: tým je v Ceste životom svet župnej džentry, svet maďarizátorov (Lipnický, Guzy) a maďarónov, svet, ktorý má svoju oporu v moci a proti prevahe ktorého stoja predstavitelia slovenského živlu (Búroš, Lúčka). Napriek zakotvenosti príbehu v konkrétnom historickom čase i prostredí nie je to národný kľúč, ktorý použil autor pri tvorbe a rozlíšení jednotlivých charakterov. V tom je Cesta životom aj nepriamou polemikou s dominujúcim typom slovenskej realistickej prózy pred rokom 1918, pre ktorú bol takýto postup charakteristický. Dobové delenie na Slovákov a Maďarov či maďarónov je, prirodzene, zachované, hoci aj pre samých maďarizátorov je nacionalizmus iba prostriedkom, ktorý im umožňuje realizovať sebeckú, hedonistickú podobu existencie. Autor tak v intenciách svojej koncepcie človeka dokazuje, že jestvujú hlbšie determinanty, ktoré ovládajú charaktery a konanie postáv; u Jégého je to biologicky – akultúrne a naddejinne – podmienená podstata človeka.

Svoreň ako hrdina, ktorého správanie do krajnosti podmieňuje tlak okolia a okolností, má ideového protihráča v lekárovi Búrošovi. Ich „opozičný vzťah má tu inú povahu ako vzťah medzi Konôpkom a Šangalom v románe Adam Šangala (…), ak je Konôpka Adamovým vedomím, je Búroš Svoreňovým svedomím“ (V. Petrík). K Búrošovi, ktorý sa džentríckej spoločnosti neprispôsobil ani národne, ani morálne a navyše si dokázal vynútiť rešpekt, má Svoreň podvojný vzťah. Skrytý obdiv sa mieša s nenávisťou, pretože práve Búrošove postoje ho usvedčujú, že jeho „cesta životom“ nie je jediným možným riešením a voči oportunizmu existujú aj čestnejšie alternatívy. Búroš však pri porovnaní so životne presvedčivým klzkým Svoreňom vyznieva priveľmi jednoznačne, monolitne, viac ako autorský ideál či nositeľ románovej funkcie než epicky dôkladne prepracovaná a motivovaná postava.

Jégého dielo je aj románom skúšok: vystavuje hlavnú postavu „skúške erotickej náruživosti“, ako i „skúške charakteru (…) skladanej vo sfére spoločenskej aktivity“ (V. Petrík), pričom hrdina, hoci jeho stratégia je spoločensky veľmi účinná (napokon sa etabluje aj v nových pomeroch po rozpade monarchie), v týchto skúškach neustále ľudsky zlyháva. Inovačne v slovenskej literatúre pôsobila aj autorom zvolená rozprávačská stratégia. Optika zápornej postavy (celý román je Svoreňovým rozprávaním v prvej osobe) prispela k tomu, že napriek dôraznému morálnemu posolstvu, ktoré je v príbehu hlavného hrdinu prítomné, vyhol sa Jégé explicitnému moralizovaniu.

Vydania

Cesta životom. Martin, 1930; 1943; Bratislava, 1960; 1973 (In: Spisy. Zv. 2); 1980 (In: Spisy. Zv. 4); 2002; 2006 (In: Cesta životom a iné prózy).

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 289-308.

GREGOREC, J.: Dielo L. N. Jégého. Bratislava, 1957.

Jégé v kritike a spomienkach. Bratislava, 1959.

MRÁZ, A.: Jégé: Cesta životom. In: Slovenské pohľady, roč. 66, 1930, č. 6-8, s. 570-572.

L. M. (MRÁZOVÁ, L.): Jégé: Cesta životom. In: Živena, roč. 20, 1930, č. 10, s. 238-239.

PETRÍK, V.: Človek v Jégého diele. Bratislava, 1979.

PETRÍK, V.: Jégého román Cesta životom. (Doslov.) In: NÁDAŠI-JÉGÉ, L.: Cesta životom. Bratislava, 1960, s. 193-201.

PETRÍK, V.: Jégé – slovenský naturalista. In: JÉGÉ: Cesta životom a iné prózy. Bratislava, 2006, s. 591-601.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989, s. 235-243.

Autor hesla

Vladimír Barborík