ČERVENÉ VÍNO

HEČKO, František (1905 – 1960)

román, 1948

V kontexte slovenskej prózy 20. storočia predstavuje tento text popri Švantnerovom románe Život bez konca ojedinelý prozaický výkon – Červené víno je rovnako regionálne štylizovanou rodinnou ságou s transparentne čitateľnými autobiografickými inšpiráciami, ako aj spoločenskou drámou, mapujúcou zložitý spôsob prežívania slovenskej roľnícko-remeselníckej society v regióne západného Slovenska od začiatku storočia po koniec tridsiatych rokov, so zreteľnými odkazmi na inšpiráciu lyrickými, expresívnymi a deklamačno-evokačnými štýlotvornými postupmi regionalistického a kronikársky monumentalizujúceho písania.

Podľa autorovho svedectva román vznikal v priebehu piatich rokov (1943 – 1948) a jeho podkladom bola zachovaná rodinná kronika Hečkovho otca a tiež autorove vlastné denníkové a kronikárske zápisy, týkajúce sa rovnako rodinných (spomienky na vlastné detské, žiacke a študentské roky), spoločenských (obraz predvojnovej, vojnovej a povojnovej slovenskej dediny), ako aj odborno-pracovných „epizód“ (živelné pohromy, sviatky a rituály súvisiace s prírodno-cyklickým charakterom vinohradníckej práce) z autorovho života.

Fabula románu je rozdelená do troch časových období, ktoré sa kryjú s tromi časťami románu. V prvej časti (Živly) mladí manželia Habdžovci opúšťajú urbanovský dedičný pozemok v Zelenej mise a odchádzajú do Vlčindola. Témou tejto časti je vrastanie habdžovskej rodiny do nového prostredia, sprevádzané konfrontačnými stretnutiami nielen s nevyspytateľnou prírodou (ako to naznačuje titul), ale tiež s nepriateľstvom a nepriazňou okolia. V druhej časti románu (Hrdinka a hrdinča), ktorá sa časovo kryje s obdobím prvej svetovej vojny, Hečko osud Kristíny Habdžovej opisuje ako zápas o existenciu a príbehom Marka Habdžu si pripomína vlastné vojnové detstvo. Tretia časť románu (Marek a Lucia) okrem dominantnej línie príbehu Marka (Marek v nej dospieva, študuje a stáva sa školeným hospodárskym odborníkom) fabulu celého románu refrénovite uzatvára sobášom a novou manželskou láskou medzi Markom a Luciou Bolebruchovou.

Paralelnou inšpiráciou pre napísanie románu bola aj Hečkova ambícia epicky zvládnuť portrét vlastnej matky, čo sa mu, podľa vlastného svedectva, podarilo až na priestore všetkých troch častí románu. Nie náhodou je Kristína Habdžová, ktorá má prototyp v autorovej matke, jednou z najpozornejšie a najvrúcnejšie prekreslených postáv ženy v slovenskej literatúre. Tento portrét je významovou dominantou románu, sprevádza ho takmer „heroicky“ štylizovaný obraz života od skorých rokov manželstva a materstva cez utrpenie v biede a odlúčenosti od muža počas vojny až po smrť, ktorá nebola iba jej fyzickým koncom, ale anticipovala tiež morálny a ľudský koniec ľudí, ktorí jej boli najbližší (napr. finále románového príbehu Urbana Habdžu, ktorý bez ženského živlu a protipólu rezignuje na existenciu). Postava Kristíny Habdžovej je epicentrom románovej koncepcie aj v tom zmysle, že sa ňou otvára vnútorný zmysel celého biograficky osnovaného „príbehu“ Červeného vína, ktorý má svoje silné miesta v apoteóze dopredu stanovených kresťansko-katolíckych dominánt. Sú nimi manželská láska (v slovenských kultúrnych pomeroch má v tomto konkrétnom prípade súradnice takmer exkluzívnej aliancie partnerstva, kamarátstva a vzájomnej úcty s akcentovaným kultom plodenia) a tvorivá práca (každodenná, trpezlivá, postupne spejúca k výsledku), chápaná ako zmysel, radosť a naplnenie ľudského života.

Etická a estetická mohutnosť románu však nespočíva iba v priebežnom a refrénovitom akcentovaní ideovo transparentných motívov, ktoré plán pomerne nezložitého deja sujetovo dekomponujú na rad voľne pospájaných výjavov, epizód a sekvencií, buď s anekdotickým, alebo didaktickým vyznením. Takáto nenáročná, zdanlivo iba ad hoc budovaná fabulácia má oporu v autorovej predstave celistvého a jednoliateho sveta, v dôvernej znalosti regiónu a v empatickom prieniku do dobrých i zlých povahových vlastností západoslovenského roľníka-vinohradníka. Na štylistickej úrovni je Hečkov románový prepis dotovaný expresívnymi, paradoxnými a oxymoronickými epickými postupmi, ktoré sa objavujú nielen v oblasti románovej mikrokompozície (charakter vlastných mien postáv podľa princípu nomen-omen, expresívne štylizované dialógy s koloritom regionálneho slovníka), ale tiež v makrokompozičných autorových stratégiách. K tým druhým patria lyricky evokačné názvy jednotlivých kapitoliek románu, paradoxné a oxymoronické kódovanie dvoch sémanticky protikladných priestorov: Vlčindol ako „zasľúbená krajina“ v opozícii voči nehostinnej Zelenej mise; patria sem tiež priebežne zdôrazňované „paradoxy“ skutočných a vynútených lások (a následne manželských zväzkov), ktoré sú zdrojom najdramatickejších konfliktov: Silvester Bolebruch verzus Kristína Habdžová, Oliver Ejhledjefka verzus Eva Bolebruchová. Výnimku z tejto ambivalentnej paradigmy tvorí iba „vzdorujúca“ láska Urbana a Kristíny a „bojujúca“ láska Marka a Lucie.

Od obdobia prvého vydania zaznamenal román Červené víno viacnásobné reedície a preklady. Rovnakej popularity ako u čitateľov sa dočkal aj u literárnej teórie a kritiky. Problém žánrového synkretizmu románu bol znepokojujúci hlavne v súvislosti so schematickou prózou, ktorá sa v literárnom diskurze presadila od začiatku päťdesiatych rokov (Hečkov vlastný autorský posun k žánru Drevenej dediny je transparentným príkladom). Vyprovokoval viaceré štúdie k žánrovej (O. Čepan), typologickej (J. Števček), štylistickej (F. Miko) problematike. Typologicky Červené víno v základných obrysoch (polarizácia života a smrti, lásky a práce) nadväzuje na kompozičné a naračné postupy literárneho naturizmu, žánrovo korešponduje s princípom veľkého epického rozprávania s akcentovaním generačného a rodinného sujetu, tak ako ho predstavuje román F. Švantnera Život bez konca. V osemdesiatych rokoch ho kritika (V. Mináč, J. Števček) aj z týchto dôvodov kvalifikovala ako román prechodného obdobia a solitérny autorský výkon. Román Červené víno však neutvoril estetickú normu uzatvorenú do seba. Patrí k najčítanejším titulom povojnového obdobia, šťastne spája gesto neúhybné voči dobrému umeleckému vkusu, a predsa poskytujúce príťažlivé, v dobrom zmysle slova populárne čítanie.

Vydania

Červené víno I, II. Martin, 1948; Bratislava, 1951; 1952; 1953; 1956; 1960; 1968; 1973; 1976; 1979; 1982; 1989; 2001.

Literatúra

BŽOCH, J.: Červené víno. In: Kultúrny život, roč. 4, 1949, č. 11, s. 5.

ČEPAN, O.: Epický obraz minulosti. In: Slovenská literatúra, roč. 22, 1975, č. 4, s. 305-326.

CHORVÁTH, M.: Hečkovo Červené víno. In: Slovenská literatúra, roč. 10, 1963, č. 2, s. 164-186.

KUSÝ, I.: František Hečko: Červené víno 1-3. In: Slovenské pohľady, roč. 65, 1949, č. 3, s. 181-185.

Literárny archív 13/76. Martin, 1978.

MIKO, F.: Expresívny živel v Hečkovom románe Červené víno. In: Litteraria 8. Bratislava, 1965, s. 24-75.

MIKO, F.: Ruralizmus ako lyrická koncepcia ľudovosti. In: Hodnoty a literárny proces. Bratislava, 1982, s. 293-305.

MRÁZ, A.: Medzi prúdmi 2. Bratislava, 1969, s. 78-84.

ŠTEVČEK, J.: Červené víno ako typ románu. In: Skice. Bratislava, 1977, s. 102-111.

ŠTEVČEK, J.: Drevená dedina z pohľadu Červeného vína. In: Súčasný slovenský román. Bratislava, 1987, s. 19-40.

Autorka hesla

Zora Prušková