BRÁZDA CEZ ÚHORY

ŽARNOV, Andrej

(vl. menom František Šubík, 1903 – 1982)

básnická zbierka, 1929

Druhá básnická zbierka Andreja Žarnova znamenala zmenu autorskej poetiky: po básnicky plochom, ideologicky deklaratívnom debute Stráž pri Morave (1925), ktorý bol pre silný nacionalistický (autonomistický) tón skonfiškovaný cenzúrou prvej Československej republiky, básnik prišiel s vnútorne prepracovanejšou poéziou apelu na vlastný národ. Poézia ako výraz volania po „vyššej národnej úrovni“ tu má aktivačnú úlohu, je prostriedkom burcovania a mobilizovania síl pre duchovnú obnovu národa.

Zbierka je komponovaná ako tematicky súvislá básnická skladba v piatich častiach. Už z názvov jednotlivých oddielov – Na úhoroch, Mŕtva zem, Na rozcestí, Na iných poliach, Nad brázdou vyoranou – vystupuje do popredia kompozičná a najmä obsahová prepojenosť. Kým prvá a piata časť majú podobu básnického prológu a epilógu (ako samostatné, stroficky členené básne), tri centrálne časti, tvoriace jadro celého cyklu, sú z hľadiska veršovej výstavby stroficky nečlenené väčšie básnické výpovede. Ústredným básnickým obrazom skladby je brázda cez úhory, keď úhorom sa rozumie realita slovenského národa, ktorú autor mimoliterárne, v intenciách svojej politickej a ideologickej orientácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vnímal ako nanajvýš stagnačnú a existenciálne ohrozujúcu. Brázda je činom záchrany, ráznym vonkajším zásahom, ktorý prinesie zmenu. Využitím takejto nacionálno-roľníckej obraznosti Žarnov nadviazal na tradičnú líniu deklarovania slovenského „svojstva“, hoci aj s radikálnym riešením dedičstva „suchej ratolesti“: „Mŕtvu zem, úhory staré / ohnivým pluhom preorieme / a vyplejeme bodľač, / vyrúbeme suché ratolesti / a nové zrno zasejeme.“

Úvodná báseň Na úhoroch má, rovnako ako niektoré ďalšie segmenty jednotlivých častí, podobu modlitby, prihovárania sa Bohu, aj so žánrovo príznačnými prosbami. Želanie zdarného vykonania práce („na úhoroch planých / brázdu mi zapustiť treba“) je však zároveň doplnené o dobový aspekt konfesionálne rozdelenej spoločnosti a z neho vyplývajúcu potrebu jednoty, „daj mi hromu poveľ, krik, / nechže pluha ostré drahy / zmôže záprah rôznoťahý / luterán a katolík…“ V časti Mŕtva zem Žarnov hromadí obrazy prázdnej a neplodnej krajiny: Slovensko je pre neho „zakliaty ostrov“, „živý cintorín“, „popolnište“, je to miesto, kde všetko spí a vychádza navnivoč, hoci minulosť bola aj iná. Za zaostalosť ľudu viní politickú elitu, tých, ktorí majú „prostý a dobrácky ľud“ viesť a „nad ním bdieť“. Túži po vzkriesení, privoláva „povodeň“, ktorá zaleje mŕtvu zem a prinesie jej život. V časti Na rozcestí apostrofuje život a volá po novom živote, v ktorom „všetko bude iné, / láska zajtrajška iná / i viera iná, / i nádej iná, / a v krásu sa zmení špina“. V časti Na iných poliach kladie do protikladu mesto a dedinu, v tradičnej hodnotovej protipozícii zlého a mravne skazeného mesta a čistej a dobrej dediny, ktorá má mravný potenciál byť zdrojom záchrany. Volanie po novom živote sa v závere stáva volaním po novom človeku v kontexte nového humanizmu, je súčasťou novej viery, čo je „viera svorného žitia / viera sbratrenia sŕdc / ramien a hrudi“.

Skladba prepája tradičnú realistickú poetiku národno-záchovného gesta dotovanú rétorizmom a patetizmom hviezdoslavovskej dikcie s odozvami symbolistickej poézie a inšpiráciami dobovými avantgardnými prúdmi (vitalizmus, proletárska poézia). Od žánru modlitby, chápanej ako výraz vnútorného duševného zápasu a bolestnej konfesie („Bože, dnes preklínam / preklínam, žalujem / a trest svätý z oloveného neba / na túto stŕham zem“), sa Žarnov dostáva k poetike revolučných gest a vitalistických formulácií („pre život idem / v života mene“).

Zbierka je modelovaná ako závažná osobná výpoveď básnického subjektu, kriticky vnímajúceho dobové pomery a súdobú spoločensko-politickú realitu. V porovnaní s inými Žarnovovými zbierkami nie je jej politikum natoľko otvorené a priame. Básnikov postoj sa tu koncentruje do nadosobne motivovanej reflexie postavenia národa. Básnický subjekt sa štylizuje do pozície rebela, berie na seba úlohu svedomia národa a angažuje sa za jeho „znovuoživenie“ či „zmŕtvychvstanie“. Zmyslom poézie je výzva k prekonaniu pasivity. Zbierka sa vyznačuje naliehavosťou, prudkými vzopätiami – na línii prechodov od pocitov depresie k stavom očakávania a nádeje, časté sú expresívne výrazové prostriedky. Jej apelatívny rámec tak predznačil intonačnú prudkosť a intenzívnu nástojčivosť výpovede.

V kontexte autorovej tvorby znamenala posun od verbálnej útočnosti k úvahovosti a intelektuálnejšiemu formulovaniu postoja.

Vydania

Brázda cez úhory. Bratislava, 1929.

Literatúra

Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava, 1991, s. 127-138.

BOR, J. E.: Poézia povojnového Slovenska. Bratislava, 1934.

MRÁZ, A.: Rebelantské sloky. In: Mladé Slovensko, roč. 9, 1929, č. 1-2, s. 3-7.

SEDLÁK, J.: Básnický profil Andreja Žarnova. Bratislava, 1942.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)