Zuzana Babylonská

Zuzana Babylonská je básnickou skladbou príležitostného charakteru, ktorú Bohuslav Tablic napísal a vydal v podobe separátnej tlače v roku 1803, teda na začiatku svojej literárnej činnosti, ešte pred vydaním svojej štvorzväzkovej básnickej zbierky Poezye (1806 – 1812), počas svojho pôsobenia v Skalici. Je to meninová báseň, no z jej dedikácie (venovania) Zuzanám nie je možné presne určiť jej adresáta, resp. adresátky. Podľa prívlastku „skalickým“, ktorý je jeho jediným presnejším identifikátorom, ale ktorý sa nenachádza v tituloch všetkých zachovaných exemplárov, je možné s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať, že jej priamymi adresátkami boli dve Zuzany, manželka a dcéra Martina Laučeka, Tablicovho predchodcu na farárskom poste v Skalici.[1]

Podľa zoznamu básní, ktoré Tablic venoval Zuzanám Laučekovým, možno usudzovať, že jeho vzťah k nim bol dôverne blízky, osobný až familiárny.[2] Okrem Zuzany Babylonskej im dedikoval aj o rok staršiu báseň z roku 1802 Zpěv Pieridských Muz skalickým Zuzanam… oBěTovaný,[3] no predovšetkým svoju rozlúčkovú trojpásmovú skladbu pri príležitosti ich odchodu zo Skalice do Apoštáku Památka úpřimného přátelství.[4] Nie je tiež celkom vylúčené, že rovnako im je venovaná aj báseň Dvěma přítelkyním matce i dceře k svátku jejich jmena, ktorú Tablic zaradil do prvého zväzku Poezyí.[5]

Význam tejto básnickej skladby pre náš literárny vývin nie je stále docenený. Svedčí o tom napríklad fakt, že doposiaľ nebola pripravená žiadna jej reedícia. Pritom o jej obľúbenosti v čase jej vzniku môže napovedať skutočnosť, že v priebehu roku 1803 bola vydaná zrejme až dvakrát (obe vydania vyšli v skalickej tlačiarni Františka Xaviera Škarnicla), čo naznačuje drobný rozdiel v názvoch zachovaných exemplárov: Zuzana Babilonská. Zpěv Cnostným Zuzanám k Svátku jejich Jména Léta Páně 1803. dne 11ho Srpna oBěTovaný (Skalica, 1803) a Zuzana Babilonská. Zpěv Skalickým Zuzanám k Svátku jejich Jména Léta Páně 1803. dne 11ho Srpna oBěTovaný (Skalica, 1803) [podč. L. R.].

Ani v doterajšom literárnohistorickom diskurze nebola Zuzane Babylonskej venovaná výraznejšia pozornosť. Rudo Brtáň vo svojej monografii o Tablicovi z roku 1975 konštatoval, že Tablicove príležitostné básne nevykazujú vyššiu umeleckú hodnotu,[6] výnimkou podľa neho bola nanajvýš báseň Lidomil veršemi vyobrazený, pretože ako jediná je napísaná v elegickom distichu.

Väčšiu pozornosť jej venoval – až po dvoch storočiach od jej vydania – Miloslav Vojtech, ktorý síce Tablicovej príležitostnej poézii vyčíta pretrvávanie reliktov jarmočného moralizátorstva a barokovej obraznosti (najmä v prípade elégie Smrt Ludvíka XVI. Krále Francouzského), no práve pri Zuzane Babylonskej ho zaujali netradičné umelecké prostriedky, predovšetkým prvky hedonizmu či náznaky jemnej rokokovej erotiky, ktoré boli v dovtedajšej literárnej tvorbe domácich autorov veľmi vzácne.[7]

Príležitostná poézia aj v kontexte Tablicovej básnickej produkcie predstavuje typ literárnej tvorby, ktorá bola veľmi obľúbená a populárna, tvorila súčasť spoločenskej konvencie. Ako dosvedčuje v súčasnosti prebiehajúci výskum, príležitostné básne rôzneho charakteru vychádzali v podobe separátnych tlačí v pomerne vysokých nákladoch.[8] Navyše, aj keď presnejšia charakteristika príjemcov tohto typu poézie síce zatiaľ nie je celkom špecifikovaná, možno usudzovať, že z väčšej časti išlo o vzdelaných ľudí rozličných spoločenských vrstiev.

Tradícia žánrov príležitostnej poézie prežívala v našom kultúrnom prostredí pomerne dlho. Jej literárne, resp. poetické princípy z obdobia humanizmu a renesancie si aj v nasledujúcich vývinových obdobiach vytrvalo zachovávali štatút náročnosti a z hľadiska úrovne literárneho prejavu sa vždy hodnotili veľmi vysoko. V duchu antických ideálov sa totiž „dokonalé“ nielen v období humanizmu a renesancie, ale aj neskôr, predovšetkým v období klasicizmu, považovalo za niečo „vozvýšené“, vznešené. Básnici si tak aj „na žánroch príležitostnej poézie mali možnosť postupne osvojiť klasicistickú požiadavku normovanej krásy (…)“.[9]

Azda práve ambícia zachovať štatút „dokonalosti“ viedla väčšinu autorov tohto typu poézie až k istému „konzervativizmu“ — jednak v otázke literárneho jazyka, pretože v príležitostných básňach stále dominovala latinčina, jednak v otázke básnických postupov, predovšetkým veršového systému, keď sa v príležitostnej poézii zrejme práve v súvislosti s latinčinou vytrvalo uplatňovala časomiera.

Na druhej strane, vznikali aj také príležitostné básnické texty, ktoré túto predstavu nedodržiavajú. Najmä protestantskí autori s obľubou (a podľa všetkého aj s jasným zámerom) písali príležitostné básne vo viac či menej slovakizovanej biblickej češtine, teda – podľa ich presvedčenia – v domácom literárnom jazyku.[10] To sa zjavne odrazilo aj na formálnej stránke ich poézie, keď náročnú časomieru nahradili domácemu jazyku vyhovujúcejším sylabickým veršom.

Navyše, autorský okruh príležitostných básnikov sa neobmedzoval výlučne na literárne činné osobnosti. Príležitostnou básnickou tvorbou sa verejne prezentovali aj súvekí vzdelanci.[11] Tí síce ovládali základné poetické pravidlá – výučba poetiky bola súčasťou školského systému, no neboli v nich až natoľko suverénni (a často ani talentovaní), aby zvládli aj náročnejšie umelecké formy. Úroveň dobovej produkcie slovenských autorov v oblasti príležitostnej poézie je preto rozdielna.

Na prelome 18. a 19. storočia, ktorý bol v multietnickom Uhorsku poznačený atmosférou narastajúceho úsilia o kultúrnu emancipáciu jednotlivých národov, navyše nadobudla príležitostná poézia nový rozmer, keďže práve žánre príležitostnej poézie ponúkali vhodný priestor na postupné etablovanie domáceho jazyka do funkcie literárneho jazyka.

Hoci si v nej časomiera aj naďalej udržala svoj post estetickej normy (keďže v európskom literárnom prostredí sa v období rozkvetu klasicistických umeleckých princípov považovala za vrchol básnického umenia), názory na jej uplatnenie v literárnej tvorbe písanej v domácom jazyku boli rozdielne. Niektorí autori, ktorí písali v domácom jazyku, uprednostňovali také prostriedky a formy (vrátane veršového systému), ktoré jednak viac vyhovovali charakteru zvoleného jazyka, jednak nevyžadovali vysokú básnickú erudíciu. A tak zatiaľ čo autori bernolákovskej skupiny píšuci v novom slovenskom spisovnom jazyku zostali v poézii verní klasicistickým princípom aj v otázke prozódie, stúpenci českého, resp. česko-slovenského literárneho jazyka v slovenskom prostredí ju sprvoti zásadne odmietali a pod vplyvom českých básnických vzorov uprednostňovali sylabotonický veršový systém.

V súvislosti s tým dochádza v našom literárnom kontexte k zásadným posunom vo vývine príležitostnej poézie. Na jednej strane totiž stále ešte prežíva klasická forma s časomierou,[12] na druhej strane rastie skupina textov príležitostného charakteru, ktoré už narúšajú túto tradičnú predstavu o dokonalosti a vnášajú do literárnej tvorby nové prvky.

O Tablicovej túžbe po novom básnickom výraze v literárnej tvorbe svedčí okrem česko-slovenského jazyka a sylabotonickej prozódie i skutočnosť, že skladba venovaná skalickým Zuzanám už na prvý pohľad jemne narúša tradičnú schému príležitostných básní gratulačného typu. Tablic v nej experimentuje so štruktúrou, kompozíciou, využíva nezvyčajné motívy a obrazy, netradičnú veršovú schému a celkovo v nej zaujíma prinajmenšom pozoruhodný autorský postoj.

Príležitostný charakter skladby naznačuje nanajvýš jej rámec: titul a záverečná výzva adresovaná všetkým nositeľkám daného mena, aby nasledovali predstavený príklad. Nejde pritom o príklad adresátok básne, ale za vzor všetkým Zuzanám, dokonca akoby aj samotným oslávenkyniam, dáva Tablic „jméno dobré a mravy šlechetné“ starozákonnej Zuzany.

Titul skladby zhŕňa všetky dôležité informácie, ktoré by príležitostná báseň mala mať. Základom je dedikácia cnostným, resp. skalickým (keďže išlo o dve rôzne vydania) Zuzanám, čiže s najväčšou pravdepodobnosťou Zuzanám Laučekovým. Tablic im ju venuje pri príležitosti ich menín („svátek jejich Jména“) a uvádza aj presný dátum – Léta Páně 1803. dne 11ho Srpna, teda v čase, keď už ani jedna z nich nežila v Skalici.

V záverečnej časti skladby, ktorá má podobu výzvy, sa však vytráca úvodná konkrétnosť a adresnosť. Tablicov príhovor k Zuzanám – „Nu! Milé Zuzany, jenž jména krásneho / Dnes vďečnou památku si připomínate…“ – vyznieva skôr ako všeobecný príhovor k všetkým nositeľkám daného mena. Pôsobí dojmom odosobneného mravného poúčania o čistote prísneho až výstražného charakteru. (Práve čistota je podľa Tablica skutočným zdrojom šťastia pre smrteľníkov, pretože prináša radosť a pokoj na zemi, a potom aj v nebi večné spasenie: „Ta pokoj na zemi, ta v nebi zblažení, / Ta tvoří radost zde, tam věčné spasení…“)

Tradičnou dominantou gratulačnej príležitostnej básne býva oslava osoby, ktorej je venovaná. Vzhľadom na to, že ide o meninovú báseň, najväčší dôraz by sa v nej mal klásť na vyzdvihnutie pozitívnych čŕt oslávenkýň, ktoré by mal autor argumentovať či už výkladom ich mena, alebo cnosťami jeho známych nositeliek. V Zuzane Babylonskej však Tablic túto základnú črtu nedodržal, pretože priame ospevovanie adresáta (adresátok) v nej celkom absentuje.

Pochvala cností, ktoré prisudzoval oslávenkyniam a ktoré chcel touto skladbou vyzdvihnúť, je síce v básni nepopierateľne prítomná, no dominantnú líniu skladby tvorí príbeh – biblickej Zuzany. Netradičnosť Tablicovho postupu spočíva predovšetkým v tom, že tento príbeh nie je len vedľajším prvkom doplňujúcim obraz oslávenkýň, ale stáva sa hlavným kompozičným prostriedkom, v dôsledku čoho sa pôvodne lyrická skladba mení na epickú, stráca charakter oslavného chválospevu a posúva sa skôr do roviny epického žánru vo veršoch stredne dlhého rozsahu. Špecifikom tohto textu je tak jeho absolútna alegorickosť.

Jadro celej skladby tvorí pomerne krátky a obľúbený[13] príbeh biblickej Zuzany, známy z 13. kapitoly starozákonnej knihy proroka Daniela, odohrávajúci sa v starovekom Babylone. Krásna a bohabojná Zuzana (verš 3) bola ženou bohatého a váženého Joakima, ktorého často navštevovali významní Židia (verš 4). Boli medzi nimi i dvaja v tom roku zvolení sudcovia, o ktorých sa v Danielovej knihe nachádza veľavravná poznámka, že „zdanlivo spravovali ľud“ (verš 5). A práve títo dvaja starci neodolali Zuzaninej kráse „i zahoreli žiadostivosťou k nej“ (verš 8). Jedného dňa, keď sa Zuzana prechádzala v ovocnej záhrade svojho muža, využili príležitosť, keď poslala svoje slúžky po oleje a masti, lebo sa chcela okúpať (verš 17). Schovaní v záhrade vyčkali na okamih, keď osamela, a začali sa jej vyhrážať, že ak sa im neoddá, vyhlásia, že ju v záhrade pristihli s milencom (verš 21). Zuzana — rozhodnutá nezhrešiť proti Božím príkazom — si však vybrala druhú možnosť (verš 22). Nasledoval súd, na ktorom obaja starci proti nej krivo svedčili a ľud im uveril (verš 41). Zuzana neprestávala dôverovať v Božiu pomoc ani vtedy, keď ju už viedli na smrť. Vtom „vzbudil Pán svätého ducha v istom mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel (verš 45)“, ten prehovoril k ľudu, že Zuzanu nemožno odsúdiť na smrť bez poriadneho súdu, ktorý by overil pravdivosť výpovedí proti nej (verš 48). Oboch starcov z klamstva napokon usvedčila Danielova jednoduchá otázka: „Pod akým stromom videli Zuzanu s jej milencom?“, ktorú položil každému z nich zvlášť, a ich odpovede sa nezhodovali. Namiesto Zuzany napokon súd odsúdil na trest smrti falošne svedčiacich starcov.

Porovnanie Tablicovho básnického spracovania príbehu s biblickou predlohou potvrdzuje jeho schopnosť tvorivo využiť všetky detaily predlohy. Efektne ho doplnil pôsobivými pasážami, poznámkami alebo obrazmi — od premyslených detailov oživujúcich dej, ale aj výraznejších zásahov do celkovej kompozície rozprávania príbehu, cez plastické charakteristiky postáv, až po opisy mestského prostredia, v ktorom sa príbeh odohral.

Biblickú predlohu vymysleného príbehu starcov, ako prichytili a lapali Zuzaninho milenca, Tablic dotvoril niekoľkými, na prvý pohľad nepatrnými drobnosťami. Práve tie ale majú dôležitú výpovednú hodnotu o Tablicovom autorskom zámere a o jeho fabulačných schopnostiach, pretože dávajú textu nádych rokokovej hravosti. Napríklad pôvodnú biblickú predlohu 39. verša z knihy proroka Daniela – „Jeho sme nemohli chytiť, pretože bol mocnejší ako my, otvoril dvere a vyskočil von“ – Tablic rozvinul nasledovne: „To vypravujíce, že frejír přes ploty / K ní vskočil v zahradu, měl modré kalhoty; / Než že udatný byl, se nedal chytiti, / Že dveře odevra ven prudce vyskočil, / A toho z nich, jenž jej chtěl v dveřích lapiti, / Tak udřev náramně, že hned se potočil.“

Autorova hravosť i talent pre literárne dotvorenie všeobecne známeho príbehu sa však neobmedzili len na takéto miniatúry. Výrazne sa odzrkadlili aj na celkovej štruktúre skladby. Základná kompozícia sa takticky rozvíja v dvoch dejových líniách. Tablic k známemu motívu pristúpil nanajvýš tvorivo, keď sa nedržal strnulo modelu mravoučného príbehu, ale premyslene a efektívne využil prvky fikcie. Základný príbeh zostal síce neporušený, no pôsobivým (a treba zdôrazniť, že aj netradičným) spôsobom ho doplnil v rovine logicko-príčinnej i umeleckej rozmarným príbehom antických bohov. Navyše, dej tejto „božskej“ línie rozvíja takým smerom, že zásadne ovplyvní aj samotný príbeh Zuzany.

Hlavnými postavami „božského“ príbehu sú Venuša a jej syn Amor, ktorí napriek zákazu najvyššej bohyne Junony, Venušinej svokry a Amorovej starej matky, s celým sprievodom božských bytostí tajne navštívia Babylon. Toto významné staroveké i biblické mesto sa tak stáva jedným z hlavných priesečníkov oboch dejových línií.

Táto línia na prvý pohľad dokonca pôsobí v Tablicovej skladbe ako ústredná, pretože aj napriek tomu, že biblický príbeh Zuzany by už podľa samotného názvu mal byť hlavnou obsahovou náplňou celého textu, Tablic po úvodnej dedikácii vstupuje in medias res do deja v okamihu, ktorý s ním na prvý pohľad vôbec nesúvisí, keď malý bôžik Amorko nahovára matku Venušu, aby spolu navštívili Babylon.

K Zuzaninmu príbehu sa teda Tablic dostáva takmer až v druhej polovici textu. Nič to však nemení na skutočnosti, že zostáva jeho stredobodom. Tablic ho len zasunul do oveľa zložitejšej kompozičnej štruktúry dvoch dejových línií, ktoré sa navyše nerozvíjajú samostatne, nezávisle od seba, ale v istých okamihoch sa stretávajú a vzájomne ovplyvňujú.

K vzájomnému prepojeniu oboch línií dochádza nielen v rovine priestorového zasadenia príbehu. Pohanské božstvá dokonca priamo zasahujú do deja ľudského príbehu biblickej Zuzany. Najprv chce Venuša len navštíviť Zuzanu: „Neb tehdáž bohové i s smrtedlnými / Své měli rozkoše, a rozmanitými / Se hrami městknali v své s nimi osobě, / Ač někdy v ukrytém a tajném způsobě.“

Neskôr Amorova všetečnosť zapríčiní nešťastný osud Joakimovej manželky, keď sľúbi svojej matke, že tentoraz nebude mieriť svoje ľúbostné strely na mladých, ale na starých ľudí (tento sľub sa stane kľúčovým momentom pre rozvíjanie jej príbehu): „(…) Tu Amor lúčeti / Své šípy do děvčat a krásných mládencú, / Jakž slíbil, nesměl již – . On tedy stříleti / Si svatě umínil jen do těch šíbenců, / Jenž krásné Venuši hned z mládí sloužili / A v jejím taboře věk starý dožili.“ No a napokon zásah božskej Junony vzbudí v mladom Danielovi odvahu vystúpiť proti súdu, a tak zachrániť Zuzanu pred nespravodlivou smrťou.

Možno preto konštatovať, že v texte tejto gratulačnej meninovej skladby sú badateľné vplyvy vysokej literatúry, pretože dejová viacvrstvovosť a prítomnosť antických božstiev sú typickými znakmi pre žánre veľkej klasicistickej epiky, predovšetkým eposu. Nie je tak vylúčené, že Tablic sa pri písaní tejto príležitostnej skladby mohol v niečom inšpirovať aj týmto typom poézie.

Rovnako aj Tablicove charakteristiky postáv (či už priame, alebo nepriame) potvrdzujú jeho vysokú mieru básnickej tvorivosti. Azda najpôsobivejší obraz chlipných starcov sa vyznačuje expresívnosťou, možno až naturalizmom a senzualizmom: „Již z očí frkají jim jiskry ohnivé, / Již krví nabíhá jich čelo plešivé; / Již spurně se ježí jich vlasy šedivé / A smrdí capinou jich tělo plesnivé.“ Nazýva ich: „plešivci, chlípné plémě, zlosti ctitelé“.

Na druhej strane, rokokové opisy Zuzaninej krásy v mnohom pripomínajú galantnú alamódovú poéziu. Zaujímavé je, že Tablic tieto nežné obrazy kladie paradoxne do úst jedného z chlipných starcov: „Má ženo anjelská, ach, jak si spanilá! / Jak běločervená jest tvář tvá přemilá! / Jak krásné tvé oči, co černe trnečky! / Tvé oudy ohybké, co mladé stromečky; / A karmazínová tvá malá hubička, / Tvé líčko rozkvete, co v Máji růžička.“

Jedným z dôkazov jeho schopnosti efektne využívať rôzne básnické prostriedky a postupy je opis Zuzaninho kúpeľa: „Když ona děvkám svým i mýdla bílého, / I přinést oleje si káže vonného. / Jimž chtěla mazati své oudy liliové; / Pak sama svlékala své šaty růžové.“ V obrazoch bílé mýdlo, liliové oudy alebo šaty růžové, ktoré jemne atakujú zmyslové vnímanie, sa prejavil jeho zmysel pre hru s farebnosťou. (Rovnako ho ale možno vnímať ako istý prejav dobového životného štýlu, ktorý si zakladal na dôkladnej starostlivosti o ľudské telo.)[14]

Okrem rokokovej či anakreontskej poetiky možno však v časti, v ktorej Zuzana odmieta zhrešiť proti Bohu, identifikovať aj prvky typické pre klasicistické umenie či osvietenskú filozofiu. Pôvodný biblický text „Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk než zhrešiť pred Pánovou tvárou“ (verš 23) mierne dotvoril: „I zákon obcovať mně s vámi zbraňuje, / I věrnost manželská mne z hříchu ztahuje; / A jestli hřešiti se s vámi zpečuji, / Již ruce vražedné mi smrt hroznou hotují: / Však lép mi od rukou krvavých umříti, / Než nebe důstojné, i muže tupiti“, čím pôvodnú Zuzaninu vernosť Božím zákonom obohatil aj o ďalší rozmer, a to o jej vnútorné pevné odhodlanie zachovať manželskú vernosť. Okrem klasicistického princípu víťazstva rozumu, či pre osvietenské myslenie typickej vernosti zákonu, možno na tomto mieste predpokladať aj istý vplyv biedermeieru, ktorého základnou hodnotou bol ideálny manželský vzťah a rodina.[15]

Potvrdzuje to aj scéna Zuzaninej rozlúčky pred smrťou, v okamihu jej najväčšieho utrpenia, keď sa emotívne prihovára svojim deťom: „Vy, dítky rozkošné, má radost jediná / Ach! Umru já brzy, než umřu neviná. / Vy nezapomeňte, že chlípní starcové / Se stali ctné matky, vám milé, vrahové.“ Práve tu Tablic necháva v plnej miere zaskvieť sa jej materskému citu a jej starostlivosti či starosti o správnu výchovu detí.

Kým prírodné scenérie, v ktorých je príroda azda až priveľmi strojená, vykreslená bez disharmonických tónov a zobrazovaná prostredníctvom „konvenčných emblémov“[16] („obloha, co krištál prejasná“, „řeka stříbrná“, slnko, ktoré „tmy černé zahnalo“, noc, ktorá „ze tmy setkaná již zemi přikryla“) pôsobia priam až idylickým dojmom, v Tablicových obrazoch mestského prostredia zas jemne prenikajú na povrch dobové predstavy mestského životného štýlu, ktoré mohli byť už výraznejšie ovplyvnené umeleckými i filozofickými princípmi biedermeieru.[17]

Osobitnú pozornosť si zasluhuje Tablicova poznámka o príbytku Zuzaninho manžela Joakima, o ktorom sa aj v biblickom texte píše, že bol veľmi bohatý a v susedstve domu mal ovocnú záhradu (verš 4), ktorá bola zrejme znakom bohatstva. Tablic však okrem spomínanej záhrady motív bohatstva využil aj pri opise domu, „jehožto bohatý byl velmi nábytek“.

Špecifickým miestom opisu mesta sú pasáže, v ktorých si Tablic všíma každodenný mestský život. Tieto obrazy sú plné harmónie a radosti zo života a skladba v týchto miestach pôsobí dojmom mestskej idyly. S obdivom v nich opísal denné prechádzky po mestských hradbách, ktoré sú obľúbenou zábavkou tisícov chlapcov, žien i dievčat: „rozkošný plac, tam, kdež se prochází / Vždy chasa nejkrašší“. Považuje to za vznešenú zábavku, ktorá navyše – ako sám upozorňuje – neprotirečí morálke, „jenž kratochvílíce, jen v pěkných pověstech / Se stále kochají“.

Navyše, obyvatelia mesta majú radi hudbu – „hudby líbezné hlas po všech ulicích / Se stále rozlíhá“ – a radi sa venujú veselým hrám. Obľúbenosť umenia a kultivovanej zábavy sa u Tablica zrejme neobjavuje náhodne, skôr celkom zámerne upozorňuje aj na tento aspekt života, ktorý bol pre „moderného“ osvietenca veľmi dôležitý. Pestovanie obdobných záľub totiž rovnako patrilo medzi dobové zásady dobrého života.[18]

O Tablicovej meninovej básni venovanej skalickým Zuzanám možno konštatovať, že je umeleckým skvostom slovenskej literatúry prelomu 18. a 19. storočia. Je totiž mozaikou množstva detailných umeleckých artefaktov.

Tablic sa však v žánri príležitostnej poézie, o ktorom sa predpokladá, že by mal mať ustálenú podobu, pokúsil o istý literárny a umelecký experiment aj v rovine ideovej.

Zaujímavosťou je napríklad skutočnosť, že aj keď vo svojom spracovaní biblického príbehu predstavuje Zuzanu ako cnostnú a nadovšetko bohabojnú ženu, vo svojom nepríjemnom osude sa nedovoláva „jediného“ – židovského – Boha, ale prosí o pomoc „bohov“, zrejme pohanských, antických: „Vy znáte srdce mé, vy, řekla, bohové, / Vy vizte křivdu mou, již chlipní vrahové / Mi činí neprávě mne obviňujíce, / A pro mou čistotu mne odsuzujíce. / Ja umru nevinně, vy smrt mou pomstíte, / Vy zlostné úmysly těch starců vidíte.“

Rovnako v okamihu, keď ju vydierajú starí chlipníci, na rozdiel od biblického textu nespomína zhrešenie proti Bohu (Dan., 22), ale iba porušenie zákona: „I zákon obcovať mně s vámi zbraňuje“ (s. 11). Ba dokonca, ani ten, kto vzbudí v mladíkovi Danielovi odvahu vystúpiť na obranu Zuzany, nie je „jediný Boh“, ale stane sa tak na zásah božskej Junony: „Neb Juno velebná ctné ženy nevinu, / I starců jemu lest v tu jeví hodinu; / On slovy bohyně v zlém bludu vězící / Lid takto oslovil, ji zprovázející.“

Toto prepojenie pohanského mytologického sveta so starozákonným prostredím a postavami však možno vnímať a hodnotiť ako premyslený umelecký akt, opäť potvrdzujúci Tablicovu tvorivosť.

Splynutie židovského a pohanského sveta nie je jediným Tablicovým experimentom, v celom komplexe božských bytostí totiž skombinoval antické božstvá s pôvodnými slovanskými pohanskými: napr. manželom slávnej Junony a svokrom krásnej Venuše je sám Perún.[19]

Už spomínaná dejová viacvrstvovosť a celková komplikovanosť kompozície by nasvedčovala, že jeho ambíciou mohlo byť vytvorenie diela väčšieho formátu zodpovedajúce tým najnáročnejším kritériám vysokej literatúry. Potvrdzovali by to aj ďalšie znaky naznačujúce istý vplyv vysokej epickej poézie, predovšetkým eposu. Jedným z nich je napríklad množstvo postáv, ktoré Tablic v tomto texte spomenul. Okrem hlavných hrdinov oboch línií v ňom totiž oboznamuje čitateľa s celým inventárom ostatných pohanských božstiev a postáv starovekej histórie. Aj keď sa priamo v texte skladby objavia niekedy len na okamih, prípadne iba v poznámkovom aparáte (ktorý je pre Tablicovu tvorbu akýmsi typickým znakom a prejavom dobového osvietenského úsilia vzdelávať čitateľa), predsa len im venuje náležitú pozornosť. Pritom v ich charakteristikách sa zameral na tie momenty, ktoré motivicky rozvinul a využil v texte skladby buď na vykreslenie priestorového či časového pozadia celého príbehu, na vytvorenie istej atmosféry, alebo na naznačenie istých logicko-príčinných súvislostí. Tak napríklad predstavil Pyrama a Tisbé („spanilá Tyzba a ctný Pyram“), dávnych obyvateľov Babylonu, ktorých príbeh nešťastnej lásky bol obľúbeným motívom ľúbostnej poézie, a ako predloha poslúžili aj v mnohých jarmočných piesňach. V skladbe o babylonskej Zuzane Tablicovi ich príbeh poslúžil ako vysvetlenie, prečo Venuša s Amorkom nesmeli navštíviť Babylon a prečo si Amor vymyslel strieľanie ľúbostných šípov do starých ľudí.

Nesporným znakom antickej epickej literatúry je prisudzovanie ľudských vlastností a ľudského správania božským postavám. Zlomyseľná Iris, zvedavé Grácie, ktoré „jen spíš zas vidět chtíc ty divné nácie, / Jenž bydlí v Kaldejsku“, všetečný Amor, ktorý svoje rozhodnutie strieľať do starcov považuje za vydarený žart, či Venušino podľahnutie Amorovmu dohováraniu a nedomyslenie dôsledkov jeho hravosti, to všetko sú bežné nedokonalosti a rozmary ľudí. Dokonca aj samotný konflikt Venuše so svokrou, ktorý stojí v pozadí celého príbehu skladby o babylonskej Zuzane, a ktorý je zároveň jediným dôvodom Venušinho počiatočného odolávania synovej žiadosti navštíviť Babylon, nijako nevystupuje z hraníc každodennosti ľudských rodinných vzťahov. Tablic doň vstupuje priamo bez bližšieho vysvetlenia.

Osobitnú pozornosť si v tomto kontexte zasluhuje Tablicovo vykreslenie vzťahu medzi Amorom a Venušou. Na jednej strane síce pôsobí ich správanie celkom prirodzene, takpovediac ľudsky prirodzene. Amora predstaví ako malé všetečné dieťa, ktoré dokáže vytrvalo prosiť rodičov, aby mu splnili všetko, čo si zažiada, veď „dvě léta prosil on“ svoju matku o povolenie cesty do zakázaného Babylonu. A hoci Venuša najprv odoláva – „co trst se klátila“ –, predsa len napokon podľahne: „Ty malý bůžičku, / Kdož odporovat můž tvým řečem medovým?“ a prisľúbi mu cestu na deň, „když k svadbě babička / Tvá do Vlach odjede“.

Ich harmonické, priam idylické vzájomné správanie bez veľkolepých póz a gest pôsobí úprimne a „matersky“ jemne: „A z srdce celého jej mile laskajíc, / Ním v rukou bílunkých co válkem zmítajíc: / Ty–ty — vždy říkala — ty malý šibalku, / Ty umíš rozžíhať mé lásky švíbalku.“

Na druhej strane ale Tablic zvolil nanajvýš netradičný spôsob na zobrazenie tohto vzťahu. Množstvom anakreontských a rokokovo hravých obrazov pripomína skôr alamódovú ľúbostnú poéziu, konkrétne sentimentálne ladenú oslavu a hyperbolizáciu fyzickej krásy ženy zaľúbencom. Amorovo prihováranie sa matke slovami „Ach! Ozviže se mi již, pěkná hubičko“ predsa len nie je celkom tradičným spôsobom synovho oslovenia matky. Tie isté znaky možno objaviť aj v ďalších Tablicových opisoch krásy Venuše a Amorovho správania sa k nej: „To řek, a tisíc dal své matce hubiček, / A hladě její tvář, ssal nektar ružiček, / Jenž na obličeji vždy jejím zkvetali, / Tak že i Grácie to vidouc plesali.“ Opisy matky sú plné oslavy jej krásy a pôvabu „krásná matrona“ (s. 4), ba dokonca objavujú sa v nich aj erotické motívy („ňadrá liliové“, „bílunké ruky“), ktoré svojou farebnosťou pripomínajú opisy Zuzany.

Osobitosťou Tablicovho pohľadu na bohov a ich božský život je však ich zobrazenie v pózach priam až popierajúcich ich božskosť a vznešenosť. Napríklad Venušino správanie po zistení, čo spôsobila ich návšteva v Babylone, je skôr prejavom zbabelosti než vznešeného božského sebavedomia: „Než ale divadlo již bylo plačlivé, / Vše v Babyloně ji již velmi mrzelo, / Ba krásné bohyni snad již i šupelo: / Neb strachovala se, že Ochrankyně žen / To slyšíc, z Olympu snad vyžene ji ven. / (…) / Svou svokru zazřevši zpět prchla Venuše / A z města vyšedší ven v tajné tichosti, / Co stačí, na Olymp prič letí v rychlosti.“ Namiesto odvážneho odhodlania obhájiť svoje činy sa radšej uchyľuje k úteku a k prefíkanej vypočítavosti: „Než ještě přepřísná zpět přišla svegruše, / Hned ku Peronovi se s velkou chytrostí / S svým bůžkem vybrala, šla k němu v tichosti / A řeči líbeznou jej ochlácholivši, / I bradu dlouhou mu pěkně hladivši, / Tak oheň milosti v něm mistrně rozžala, / Že všecko od něho, co chtěla, dostala.“

Avšak ani správanie najvyššej bohyne Juno nie je práve príkladom dôstojnosti. Tablic takýto dojem vytvára prostredníctvom pôsobivých charakteristík. Napríklad prostredníctvom Venuše sa o nej vyjadruje ako o prísnej svokre – „přísná svegruše“, keď pripomína malému Amorkovi: „Neb ondy pro Tyzbi jak rozprchlila se / Má svokra, dobře víš, jak tebe sšlahala / Tím prutem –, za mnou pak – jak s pístem běhala, / Víš, dítě přemilé, že jenom na vlase / I celé štestí tvé, i mé již viselo.“ Popri prísnosti, ktorá by až tak neprotirečila jej vznešenému postaveniu, disponuje aj nelichotivou prchkosťou. Neraz podľahne hnevu, nedokáže ovládať svoje správanie a udržať ho v hraniciach dôstojnosti. Až príliš často rieši problémy telesným trestaním, čo isto nie je práve najlepší prostriedok na budovanie autority: „Než přísně nevěstu se trestať strojila, / A na vnuka hybký prut přihotovila, / Chtíc hodně sšlahať ho…“

Tablic ju ale ukázal aj v okamihu, ktorý potvrdzuje, že aj ona – hoci najvyššia bohyňa – trpela pocitom neistoty. Jej slabosťou bol jej vzťah k manželovi Perúnovi, pred ktorým mala nielen rešpekt, ale priam sa ho bála. Prezradila sa vtedy, keď odchádzala na svoju cestu „do Vlach“: „Jde, velmi bojíc se, by prchký Hřímatel / Se ze sna nezbudil, a v první vzteklosti / By nepochytil ji, jsa přísný trestatel; / Ten náležitě by ji viatykum (nacestné) dal, / Že božský hrbet by je unést sotvy znal.“

Aj keď sú takéto obrazy veľmi zábavnými a oživujúcimi prvkami, nepochybne pútavými pre čitateľa, nie je to ich jediná funkcia. Značný je predovšetkým ich zásah do celkovej štruktúry skladby. Doposiaľ totiž text svojou kompozíciou, inventárom postáv i použitými básnickými prostriedkami vykazoval veľa znakov vysokej poézie. Zosmiešňovanie bohov však zásadne popiera akúkoľvek vznešenosť. V súvislosti s tým je preto potrebné prehodnotiť charakter celej skladby, keďže poníženie vysokých a vznešených postáv je vnímané ako znak heroikomiky.

Výskumu heroikomiky v literatúre sa venoval Karel Krejčí. Jej pôvod siaha až do antiky.[20] „K neobyčajnému zintenzívneniu posmešne skriveného pohľadu, deformujúceho vznešený svet héroov a rytierov“ podľa neho dochádza v 16. storočí. „Storočie 16., 17. a 18. sú klasickým obdobím heroikomického eposu, t. j. takej epickej poézie, ktorá rôznym spôsobom zámerne nadväzuje na veľkú hrdinskú epiku, počítanú od dôb antických medzi najvznešenejšie literárne druhy, aby ju nesúrodými prvkami deformovala, znehodnocovala jej postupy a pôsobila komickým vyvolávaním kontrastu.“[21] Dochádza tak k radikálnemu rozrušeniu vnútorného poriadku umeleckého diela vypestovaného humanistickou estetikou, ktoré zasahuje všetko: látku, sujet, formu i jazyk.

Práve takéto miešanie nesúrodých prvkov možno identifikovať aj v Zuzane Babylonskej. Okrem už spomínaného zosmiešňovania vznešených bohov, narušenia základnej línie príbehu biblickej Zuzany zásahmi pohanských božstiev, absencia veľkých hrdinských bojov a presunutie napätia do roviny rodinných hádok a malicherných sporov (napríklad vzťah Venuše a Juno), ktoré sú často len dôsledkom roztopašných hier a zábavy (napríklad Amorkove strely), či dokonca aj uprednostnenie mestského prostredia a mestských obyvateľov pred aristokratickou vrstvou sú prejavmi zámerného narušenia schémy vznešeného formátu klasického hrdinského eposu.

Pozornosť si zaslúži aj jambický verš, v ktorom je zložená celá skladba. R. Brtáň ho síce identifikoval ako „francúzsky alexandrín“, 6-stopový jamb s prestávkou po 3. stope, ktorý pre dokonalý symetrický rytmus a polveršové členenie „graficky alebo presahom z predošlého verša koncom syntaktického celku, je v porovnaní so sylabickou anarchiou 16. – 18. storočia a ťažkopádnymi trochejmi obrovským pokusným pokrokom“, no nevenoval mu vážnejšiu pozornosť. Poznamenal nanajvýš, že „v jambických alexandrínoch doznieva v Tablicovi zrejmý ohlas klasickej epiky“.[22] Na mimoriadnu kvalitu a význam Tablicovho jambického alexandrínu upozornil až prednedávnom Miroslav Červenka,[23] ktorý zvýraznil predovšetkým skutočnosť, že už samotná voľba alexandrínu naznačuje zámerné rozhodnutie sa autora pre technickú náročnosť prízvučného verša, s poznámkou, že táto voľba svedčí o Tablicovej odvahe experimentovať.

Podľa zistení Karla Krejčího boli práve jambické verše tradičným znakom heroikomiky.[24] Možno preto uvažovať, či Tablicova voľba jambického verša mohla byť celkom zámerným činom súvisiacim aj s jeho výberom žánru.

Vzhľadom na tieto znaky by azda bolo možné Zuzanu Babylonskú charakterizovať ako žartovnú poému alebo burlesku. Je to žáner, ktorý je založený na voľnej hre fantázie a na irónii, s ktorou autor nazerá na svoju bohatiersku a dobrodružnú látku. K. Krejčí nazval poémou každé takéto veršované dielo väčšieho rozsahu, čiže dlhšiu veršovanú báseň, v ktorej sa nezachovali všetky typické znaky eposu, čo Zuzana Babylonská bezpochyby spĺňa.

Oprávnenosť takéhoto určenia žánru by mohla potvrdiť aj forma skladby. Báseň je charakteristická vyváženou kombináciou opisov (mesta, postáv a pod.) a rozprávania príbehu, ktoré je do značnej miery dramatizované. Takýto dojem vytvárajú jednak pútavé dialogické pasáže, ktoré urýchľujú spád deja, jednak veľmi emotívne monológy, napr. Zuzanine náreky po jej nespravodlivom obžalovaní či až rečnícky pôsobiaca obžaloba starcov, v závere ktorej sa objaví aj priamy príhovor k zúčastnenému ľudu: „Vy znáte, Zákon jak ty káže smrtiti, / Jenž opovažuji se cyzoložiti“ (s. 12), čím sa Tablicovi podarilo vygradovať jej pôsobivosť i presvedčivosť.

K. Krejčí však podotkol, že podstatou heroikomiky, a teda aj žartovnej poémy či burlesky, nie je satira, teda prvoradým účelom nie je zosmiešniť predlohu, ale je to skôr mimoliterárny cieľ.[25] A aj keď súvislosti s Tablicovou Zuzanou Babylonskou sotva možno hovoriť o nejakom vážnejšom politicko-spoločenskom rozmere, predsa len celkom nemožno vylúčiť jej iný než len literárny zámer.

Na prvý pohľad nevykazuje znaky priameho výsmechu zo spoločenských pomerov, avšak vzhľadom na skutočnosť, že Tablic si na spracovanie známeho a obľúbeného námetu vybral žáner príležitostnej poézie, pri ktorej sa predpokladá istá miera aktualizácie, možno túto skladbu vnímať ako kritický podhľad na súdobú spoločnosť, ktorá sa naoko tvári, že sa pridŕža nejakých zásad, ale v skutočnosti podľa nich nežije. Ba dokonca, odsudzuje nevinného. Zosmiešnenie božstiev, ktoré zapríčinili nešťastný osud cnostnej Zuzany, by bolo možné vnímať ako básnické stvárnenie Tablicovho odsúdenia tých okolností, ktoré sa stali možnou príčinou odchodu mladej Zuzany Laučekovej zo Skalice.

Presvedčivým dôkazom by mohol byť Tablicov pohľad na správanie sa ľudu v príbehu tejto meninovej básne súbežne s rozvíjaním Zuzaninho príbehu. Najprv, keď starci na súde obžalúvajú Zuzanu, všetci uveria výmyslom starcov, priklonia sa na ich stranu a zavrhnú Zuzanu ako cudzoložnicu: „To řekl. A lstivému lid věřil smyšlení; / Nechť umře, bylo tě jich hlučné snešení.“ Neskôr však, keď ju ľud sprevádza na popravisko, súcití s ňou: „Lid velký k popravě ji smutnou zprovázel, / A každý slzy lil, kdož tu se nacházel.“ No a napokon, keď Daniel dokáže jej nevinu, úplne zmení svoj postoj a sám rozhodne o spravodlivosti, keď Zuzanu pochváli za jej statočnosť a starcov ubije na smrť: „A tu lid veškeren té ženě ctnostlivé / Vzdal velkou pochvalu, a starce šedivé / Zbil smrti krvavou (…).“

Zdôrazňovanie Zuzaninej nevinnosti by tak mohlo mať súvis s osudom mladej Zuzany Laučekovej, ktorá možno práve pre takýto „nespravodlivý osud“, pre vymyslené obvinenia, ktoré ohrozili jej česť a poctivosť, musela opustiť Skalicu. Fakt, že Tablic túto skladbu vydáva niekoľko mesiacov po Zuzaninom odchode zo Skalice, by mohol tento predpoklad potvrdiť. Báseň by tak mohla byť Tablicovým odkazom, ktorým jej chcel vysloviť svoju podporu a obhájiť ju pred nespravodlivými súdmi ľudí. Rovnako však nie je vylúčená ani možnosť, že do nej „zašifroval“ správu o tom, že v Skalici sa už mohol zmeniť i postoj ľudí k nej. To je však len hypotéza, pokiaľ sa nenájde spoľahlivý konkrétny dôkaz. Takým by bolo napríklad zistenie skutočného dôvodu odchodu Zuzán Laučekových zo Skalice, ktorý, žiaľ, zatiaľ stále nie je známy.

Sledovanie Tablicovej autorskej stratégie uplatnenej v texte Zuzany Babylonskej môže napomôcť pri prehodnocovaní jeho básnickej tvorby, resp. jej významu pre následný vývin našej literatúry v období prelomu 18. a 19. storočia. Príležitostná poézia ako jeden zo segmentov Tablicovej literárnej, resp. básnickej tvorby poskytla autorovi priestor na realizovanie špecifických, v našom literárnom prostredí zatiaľ stále netradičných literárnych zámerov a cieľov. Zrejme predovšetkým jej neustále pretrvávajúci atribút vznešenosti mohol Tablica inšpirovať k tomu, aby práve v tomto type poézie smelo „otestoval“ nové poetologické postupy, ktoré sa už plnohodnotne uplatnili vo vyspelých európskych literatúrach – počnúc odvážnou obraznosťou a netradičnými veršovými schémami končiac…

O Zuzane Babylonskej tak možno uvažovať ako o veľavravnom doklade Tablicovej literárnej orientácie i jeho literárnych zámerov. Svojou netradičnosťou potvrdzuje, že práve v tomto type poézie si autor zrejme chcel jednak overiť svoje básnické schopnosti, jednak prezentovať isté ambície zrovnoprávniť domácu literárnu tvorbu s ostatnými európskymi literatúrami, no a v neposlednom rade, že jeho zámerom mohlo byť aj kultivovanie domáceho čitateľského prostredia.