BIČIANKA Z DOLINY

ZGURIŠKA, Zuzka (vl. menom Ľudmila Dvořáková, 1900 – 1984)

román, 1938

Vyvrcholila ním v Zguriškinej tvorbe tzv. kopaničiarska téma, cez ktorú vstúpila v druhej polovici dvadsiatych rokov do slovenskej prózy. Zuzka Zguriška do nej uviedla západoslovenský, presnejšie myjavský región so všetkými charakteristickými prejavmi, vrátane jazykových, ktoré využila ako humoristický prvok. Po troch knihách humoristických poviedok trúfla si na románovú kompozíciu. Ostala pri tej istej téme, ale trochu povrchnú anekdotickosť nahradila hlbším ponorom do reality myjavských kopaníc. Román Bičianka z Doliny mal úspech, na súbehu pražského vydavateľstva Družstevní práce, kde aj vyšiel, dostal druhú cenu.

Sujet autorka postavila na príbehu matky a jej dvoch synov a zakomponovala doň všetky charakteristické stránky kopaničiarskeho života (svadby, pohreby, folklórne zvyklosti) s ich drsnou, ale aj poetickou krásou. Ústrednou postavou je matka, panovačná a hrdá, ktorá všetko riadi a ktorá si vyžaduje úplnú poslušnosť. Život je však silnejší partner a prinúti ju k rozličným kompromisom, najmä čo sa týka jej detí. Objavuje sa tu tradičný motív majetkovej nerovnosti, ktorému protirečí citová pripútanosť dvoch mladých ľudí. Aj Zguriška rieši tento problém tradične – mladí ľudia prekonajú všetky protirečenia.

Zuzka Zguriška sa vždy – to znamená aj v románe Bičianka z Doliny – zameriavala na také fakty života, ktoré mali humoristickú podobu a tie dotvárala v duchu zákonov umeleckej tvorby. Dbala na bezprostrednosť a akčnosť príhody, nezaťažovala ju zbytočnou deskripciou ani reflexiou. Vždy vychádzala z charakteru, teda z figúry, či skôr figúrky, a najviac tvorivej schopnosti venovala práve postavám. V jej diele defiluje pred čitateľom celý rad vitálnych „hrdinov“ so svojimi smoliarskymi nápadmi, ľudskými starosťami a slabosťami. Dynamickým („variabilným“) činiteľom sú zväčša muži, stabilizujúcim ženy, pevne stojace na zemi (prototypom je Bičianka) a usmerňujúce mužský živel k povinnostiam všedného dňa. Uvedený moment poukazuje na preferenciu ženskej zložky. Ženský „princíp“ sa vyjavuje aj v poetickej rovine, hoci musí najprv preraziť drsný pancier tvrdej racionality. Pre autorskú koncepciu je ďalej príznačné, že humornú príhodu vždy zatláča do úzadia výrazná kresba postáv, a to nielen ako aktérov príbehu, ale najmä ako nositeľov vyhraneného životného názoru a postoja a zároveň ako typických predstaviteľov myjavského kraja. Myjavské kopaničiarske charaktery vystupujú ako životaschopné, pragmatické a racionálne typy, ktoré sa nedajú zlomiť nepriazňou osudu a ktoré vyhrávajú svoj zápas so životom a okolnosťami stoickosťou a humorom.

Humor v Zguriškinej tvorbe nie je ornamentom príbehu, ale životným postojom s hlbokými koreňmi. Autorka ho zosilnila tak, že pre priamu reč postáv použila tvrdý myjavský dialekt. Práve on je v kontexte spisovnej autorskej reči najvýdatnejším prameňom humoru. Má však aj funkciu charakteristického individualizačného prvku. V celku diela však presahuje konkrétnu postavu a typizuje celý myjavský región, ktorý Zuzka Zguriška spolu s Elom Šándorom (Sváko Ragan z Brezovej, 1927 – 1931) pre literatúru vlastne objavila. Okrem humoru je konštantným prvkom Zguriškinho prozaického umenia zmysel pre životné konkréta a typické regionálne fakty, ktoré tvoria nosnú základňu románového príbehu. Z tohto hľadiska má román Bičianka z Doliny aj svoju sociologickú stránku a hodnotu.

Vydania

Bičianka z Doliny. Praha, 1938; Bratislava 1954; 1957; 1966; 1970; 1979; 2002.

Literatúra

KUSÝ, I.: Zuzka Zguriška. (Doslov.) In: ZGURIŠKA, Z.: Bičianka z Doliny. Bratislava, 1954, s. 253-260.

RAMPÁKOVÁ, Ľ.: Zguriškina jazda kráľov. In: ZGURIŠKA, Z.: Bičianka z Doliny. Bratislava, 1970, s. 237-246.

RAMPÁKOVÁ, Ľ.: Humoristka Zuzka Zguriška. Bratislava, 1990.

Autor hesla

Vladimír Petrík