BEZ HRDOSTI

TIMRAVA

(vl. menom Božena Slančíková, 1867 – 1951)

novela, 1905

Fabulu autobiografickej novely Bez hrdosti tvorí príbeh nešťastnej lásky Miliny Adamčíkovej k „nehodnému“ Samovi Jablovskému. (Jeho prototypom bol Lajos Csipkay, učiteľ z Ábelovej, ktorý dostal v roku 1904 odmenu FEMKE za maďarizáciu.) Kompozičný pôdorys novely tvorí Milinin „zápas“ so svojou láskou k Samovi, zachytený od štádia, keď „ľúbi (…), zaľúbená je, horí, zamiera“ až po finálny obraz jej zhnusenia nad Samovým počínaním.

Timrava sa v postave Miliny necháva „uniesť“, ale nie v prospech tejto autobiografickej postavy. Obrazom sebazničujúcej lásky, opísaním jej anomálií až po záverečný naturalistický výjav sa autorka v novele blíži takmer k vedeckému popísaniu javu, novela je akousi klinickou štúdiou „záhubného citu“. Opisujú sa tu nielen spaľujúce vnútorné dôsledky zničujúcej vášne, ale i všetky jej vonkajšie fyzické prejavy (náladovosť, nechutenstvo, depresie, hystéria, utiekanie sa k alkoholu, samovražedné nálady) až po pochybnosti o vlastnej hodnote: „Odstrčená, vysmiata, znevážená, nemá ceny už ani pred sebou.“

Láska neprináša Miline žiadne blaho, uspokojenie, šťastie, len stálu trýzeň, nepokoj a pocit pokorenia, hanby až hnusu. Keď ju Samo objíme, „zazdalo sa jej, že na dne srdca ľpí mu oplanstvo“, „zacítila, akoby dostala bola úder po tvári“.

Celý príbeh autorka podáva tak, že čitateľovi i ostatným postavám je beznádejnosť Milininej lásky od počiatku jasná. Milina neustále pozoruje Sama, chce ho pristihnúť pri všetkých nerestiach, aby sa tak skôr zbavila svojho trápenia a paralelne s tým sa mechanicky rozpráva „o čomsi inom“ s ostatnými postavami. Hlboký, vášnivý cit (Milina) tu naráža na hyperbolu márnomyseľnosti (Samo). Takéto dve línie sa apriórne nemôžu stretnúť, keďže sa nachádzajú na hodnotovo opačných póloch.

V závere novely Milina víťazí nad svojou vášňou a katarzia sa paradoxne dostavuje vo vytriezvení z lásky, v šoku nad zistením, koho to vlastne milovala.

V novele Bez hrdosti zostáva Timravina sebairónia len v náznakoch. Princíp sebadegradácie je tu totiž taký jednoznačný, výrazný a intenzívny, jeho akčnosť je tak systematicky rozložená na celej ploche novely, že sebairónia by ho značne eliminovala, rušila by jeho „štýlovosť“.

Novela nie je napriek svojmu vyústeniu tragická. Je vlastne paródiou – paródiou na lásku, priateľstvo, medziľudské vzťahy, na pretrvávajúce dobové spisovateľské maniere a „veľavravnú“, „hlbokomyseľnú“ literatúru i na pokrivenosť slovenskej nátury, slovenské „vlastenectvo“. Maďarón Samo bol predsa „pýchou dediny, pýchou rodiny svojej i pýchou učiteľov. Keby sa bol vyučil ďalej, aká veľkosť bola by z neho bývala!“ Keby bola Timrava hoci len na jednom mieste priamo označila Sama za maďaróna, ťažisko novely by sa bolo prenieslo na rovinu ideologickú – ona však chcela dať prednosť osobnej citovej dráme.

Analýza, ktorá je u Timravy všadeprítomná (otvorená i skrytá), sa tu sústreďuje na výklad ľudského konania. Nejednoznačnosť scén, mnohovýznamovosť výkladov, relativizácia, mnohoznačná podmienenosť konfliktu a jeho rozptýlenosť v rôznych vrstvách zaraďujú túto novelu medzi prózy, určujúce novú podobu slovenskej literatúry.

Vydania

Bez hrdosti. Časopisecky: In: Slovenské pohľady, roč. 25, 1905, č. 6, s. 334-348, č. 7, s. 393-417, č. 8, s. 457-471, č. 9, s. 521-542; knižne: Martin, 1929 (In: Sobrané spisy Timravy. Sv. 6. Bez hrdosti. Veľký majster); 1949 (In: Sobrané spisy Timravy. Sv. 6. Bez hrdosti. Veľký majster); Bratislava, 1956 (In: Zobrané spisy 3); 1971 (In: Timrava 1); 1973; 1984; 2003 (In: Veľké šťastie).

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984.

MIKULOVÁ, M.: Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Bratislava, 1994.

Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava, 1958.

Autorka hesla

Marcela Mikulová