AŽ PO UŠI

KLIMÁČEK, Viliam (1958)

básnická zbierka, 1988

Prvá autorova zbierka nadviazala na sériu debutov, ktoré najmä v druhej polovici osemdesiatych rokov obohatili slovenskú poéziu o nové tvorivé impulzy. Pomáhala prelamovať básnický stereotyp pretrvávajúci v slovenskej literatúre zo sedemdesiatych rokov. Semiotický a lingvistický svojráz Klimáčkovej poézie spôsobil, že sa nanovo otvorili otázky, ktoré normalizačná kritika po dlhý čas umelo zamlčiavala alebo prehliadala.

V zbierke nie je ani jedna báseň, ktorá by sa pohybovala len na rovine mechanického prepisu básnikových pocitov a myšlienok do slov. Významovosť básne sa tu utvára v priamom dotyku s jej štrukturálnym vrstvením, no predovšetkým v priamej súvzťažnosti s ustavičnými jazykovými hrami. Jazyková kreativita spojená s akcentovaním ikonickej zložky slovného znaku, rozbíjanie klasickej vetnej syntaxe až po lexikalizáciu samostatných hlások, plné využitie všetkých možností voľného verša vrátane hraničných žánrov (báseň v próze), cit pre fonetickú aj grafemickú (až typografickú) charakteristiku slovného materiálu – to sú len niektoré charakteristiky, ktoré sa podpísali na svojskej poetike Klimáčkových veršov.

Aj napriek tomu, že v prevažnej miere ide o intímnu lyriku s presne vymedziteľným okruhom tém (láska, priateľstvo, príležitostné básnické záznamy rovnako príležitostných životných situácií a tém), Klimáčkova poézia sa svojou vnútornou ústrojnosťou dostáva do širšieho významového kontextu. Za vtipne lyrizovaným „povahopisom mladoňa“ možno prečítať aj autorovu ľudskú polemiku s ideologizovanými a spolitizovanými konceptmi dobovej skutočnosti. Klimáčkova skrytá polemika, ktorá je nesená „radostnou koncepciou životného sveta“ (Zajac), sa riadi zvrchovanosťou každého tvorivého činu.

Autorova básnická vynaliezavosť sa najčastejšie realizuje pri rozkladaní vžitých syntakticko-morfologických jazykových štruktúr. Vzťah medzi jazykovo-rozkladným a významovo-konštitutívnym dianím v básni tvorí základné vnútorné napätie Klimáčkovej poézie. Nechýbajú v nej však ani tradičnejšie poetologické postupy. Pravidelnosť záverečných (obvykle kontrastných) point, posilnený rytmický pôdorys básní aj s občasnými vnútornými rýmami, charakteristická refrénovitosť veršovej kompozície spolu so spevnosťou a hovorovosťou básnickej reči – to všetko prispieva ku zvýšenej komunikatívnosti básní. Na tom nič nemení ani fakt, že práve jazykový experiment stojí v samom centre ich významového diania.

Na pozadí ideologicky a žurnalisticky schematizovaného dobového jazyka zaznela Klimáčkova básnická iniciatíva osviežujúco. Jazyk tu nie je účelovým nástrojom, ale vlastným predmetom tvorivého zobrazenia. S tým spojené odpatetizovanie poézie, zrelativizovanie „vysokého“ a „nízkeho“ v umení, vtiahnutie každodennosti do básní súčasne so schopnosťou jej poetického precítenia i humorného nadhľadu, stimulujúca zážitkovosť básní, sprízvučnenie erotických motívov, celková motivická invenčnosť a jazyková rozihranosť textov sú rysy, ktoré robia Klimáčkovo básnické gesto výrazne identifikovateľným a esteticky príťažlivým. Za jazykovým hedonizmom sa ukrýva aj hedonizmus individuálne ľudský. Ten sa dostáva do priameho rozporu nielen s abstraktnými ideálmi kolektívneho šťastia, ale aj s ich skarikovanými „reálnymi“ odtlačkami.

Prednosti debutu autor rozvinul vo svojej ďalšej literárnej a divadelnej tvorbe. Energia tohto básnického činu svojským spôsobom nadväzuje na avantgardné umelecké výboje z prvej polovice 20. storočia. Za inšpiratívnych predchodcov Klimáčkovej poézie možno považovať práve tak ruských modernistov (V. Chlebnikov, V. Majakovskij, skupina OBERIU a ďalší), ako aj západoeurópskych futuristov (Marinettiho manifest Oslobodené slová), dadaistov alebo niektorých nezaraditeľných „solitérov“, napr. anglického groteskného minimalistu E. Leara alebo nemeckého jazykového kreacionistu Ch. Morgensterna. Z domáceho kontextu možno uviesť poéziu R. Fabryho, Š. Moravčíka, T. Janovica alebo D. Heviera. Korene Klimáčkovej jazykovej kreativity však treba hľadať už v ľudovej slovesnosti, predovšetkým v ľudových piesňach, porekadlách alebo vyčítankách. Ich jazykovú inšpiratívnosť sa mu podarilo pretransformovať do modernej básnickej výrazovosti s prvkami mestského folklóru.

Vydania

Až po uši. Bratislava, 1988.

Literatúra

ANDRIČÍK, M.: Slovo do bitky. In: Dotyky, roč. 1, 1989, č. 1, s. 44.

BOLDIŠOVÁ, E.: Chytiť svoj tón. Tri knihy poézie z vydavateľstva Slovenský spisovateľ. In: Práca, roč. 43, 23. 6. 1988, s. 6.

GOMBA, C.: V. Klimáček: Až po uši. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 11, s. 127.

LITVÁK, J.: Laureát šťastných chvíľ. In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 2, s. 140-142.

MIKULA, V.: Viliam Klimáček: Až po uši. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 7, s. 148.

Nedostižný ideál. (Z literárnokritickej diskusie o básnických debutoch Viliama Klimáčka a Jozefa Čertíka.) In: Romboid, roč. 23, 1988, č. 11, s. 108-115.

ŽIAK, M.: Poznámky k čítaniu mladej poézie 80. rokov. In: Romboid, roč. 25, 1990, č. 1, s. 71-78.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar