ATALANTA

BANŠELL, Koloman (1850 – 1887)

novela, 1873

Novela Atalanta od Kolomana Banšella môže byť v kontexte dejín slovenskej literatúry vnímaná ako jedna z posledných próz vychádzajúcich z estetického a poetického programu romantizmu. Banšell ju napísal vo víre ideového zápasu medzi konzervatívnym a liberálnym krídlom slovenskej politiky, ktorý sa formoval od polovice šesťdesiatych rokov 19. storočia a čiastočne rezonoval aj vo sfére literatúry. Banšell sa od počiatku svojej tvorby otvorene postavil na stranu opozície voči konzervatívnemu krídlu, čo dokladajú jeho básne s jasným spoločensko-kritickým tónom z roku 1869 publikované v časopise Sokol a v almanachu Minerva. Snahy mladej generácie, dožadujúcej sa zmeny národného programu, sa dočkali jasnej artikulácie v almanachu Napred, ktorý na vydanie pripravili K. Banšell a Pavol Orságh Hviezdoslav v roku 1871. Základom Banšellových ideových pozícií bolo úsilie o prekonanie štúrovského predrevolučného hegelianizmu (ktorý mal, podľa Banšella, svoje dôstojné poslanie v dejinách, no v aktuálnej dobe sa už javil ako anachronizmus), odmietanie filozofického idealizmu a príklon k realizmu. Od tohto okamihu ideový spor medzi „mladými“ a „strážcami tradície“ nabral výrazne konfrontačný ráz, personalizovaný do polemík, útokov a osočovania najmä medzi Banšellom a ústrednou osobnosťou konzervatívneho krídla – Jozefom Miloslavom Hurbanom. Banšell, znechutený vzniknutými spormi, s pocitom trpkosti a krivdy, odišiel v novembri 1871 na Dolnú zem, do Gerendáša pri Békešskej Čabe, kde prijal miesto vychovávateľa v rodine snemového vyslanca a statkára Štefana Beliczayho; po roku pôsobenia odišiel na študijný pobyt do Bazileja vo Švajčiarsku, kde pobudol do apríla 1873. Následne prijal miesto spolupracovníka redakcie Slovenských novín, ktoré vychádzali v Pešti pod vedením Jána Nepomuka Bobulu. Aj keď mu redaktorská práca bola blízka, pre finančné problémy, do ktorých sa Slovenské noviny dostali, odišiel koncom roku 1873 z ich redakcie a vrátil sa za vychovávateľa do Gerendáša. Práve počas redakčného pôsobenia v Pešti vydal v roku 1873 novelu Atalanta.

Dej novely je situovaný do renesančnej Perugie, do prostredia mocenských bojov medzi rodinami Baglione a Oddi. Príbeh začína v okamihu prebratia moci nad Perugiou rodinou Baglione: v krvavom boji o moc na strane Baglionovcov sa najviac vyznamenal mladý Simonetto. Hlava rodiny Guido Baglione po prvotnom oduševnení z víťazstva a z nadobudnutej moci nad mestom sa začína zmietať vo výčitkách svedomia; hľadajúc úľavu pre trýznenú dušu, rozkáže na znak zmierenia vykonať procesiu a na námestí postaviť oltáre. V spovedi v kláštore u mníšky Colomby sa vyznáva zo svojej temnej minulosti: krádežou, zbojom, podvodmi a vraždami urobil svoju rodinu silnou, a následnou korupciou a intrigami zabezpečil jej ďalší vplyv. Colomba ho v zúfalstve nabáda na pokánie. Druhá dejová línia novely sleduje milostný vzťah medzi Simonettom a Atalantou, vdovou z nepriateľského rodu Oddiovcov. Aj keď je Atalanta hodne staršia od Simonetta („nezabúdajte, že ja mám už syna, ktorý je starší od Vás“), prechováva rovnako vrúcny, intenzívny ľúbostný cit ako mladý Baglione voči nej. Keďže Oddiovci boli nútení opustiť Perugiu, Simonetto sa snaží vybaviť pre svoju lásku návrat do mesta, no Atalanta to odmieta z dôvodu odporu voči baglionovskej rodine. Keď Guido Baglione predostrie na rodinnej porade návrh všeobecnej milosti a zmierenie so znepriateleným rodom, dočká sa odmietania od svojich najbližších, no Simonetto svojím prejavom zabezpečí presadenie Guidovho návrhu. Vízia zmierenia však nevyhovovala všetkým – najviac prekážala Jeronimovi della Penna, ktorý „sníval po perugijskom tróne“ a v rodovom mocenskom boji sa najviac utiekal k intrigám a k podvodom. Jednou intrigujúcou líniou začal Penna pomocou nastrčenej kurtizány Lavinie Collony manipulovať Simonettovým bratom Astorrem. A aj keď Simonetto prehliadol Pennov plán, nedostal od Guida súhlas na Pennovo zavraždenie. Na druhej strane sa Pennovi pomocou falošného listu podarilo u Atalantinho syna Grifoneho vyvolať chorobnú nenávistnú žiarlivosť voči jeho manželke Zenobii, ktorá sa v minulosti tešila z náklonnosti Gianopaola, druhého Simonettovho brata. Penna si tak získal Grifoneho a spolu zosnovali ozbrojené sprisahanie proti Baglionovcom. Ku krvavému zúčtovaniu medzi Baglionovcami a sprisahancami na čele s Grifonem a Pennom došlo počas svadby Astorreho s Laviniou Collony. V bojoch bol najprv zavraždený Simonetto a po ňom aj Guido. Grifone sa následne ujal vlády, lebo aj Penna padol v boji. Táto situácia priviedla Atalantu k obratu: postavila sa proti vlastnému synovi, lebo v ňom spoznala bratovraha a vlastizradcu, ktorý rozpútal nové vojnové násilie v Perugii. Atalanta odchádza z Perugie, „lebo lásku k vlasti cením vyššie než lásku k vlastnému dieťaťu!“ Po krátkom, trojdňovom pobyte na vidieku spolu s nevestou Zenobiou dostala Atalanta správu, že v bratovražednom boji v Perugii bol na smrť zranený Grifone a prosí ju, aby prišla. Atalanta sa spolu so Zenobiou vracia do Perugie, v ktorej Baglionovci opätovne prebrali moc a dáva odpustenie umierajúcemu synovi.

Jedným zo základných znakov literárneho romantizmu bol únik pred realitou, ktorý sa najčastejšie realizoval v rovine časovej (v podobe úniku do minulosti) a v rovine priestorovej (ako únik do vzdialených krajín, najčastejšie exotických). Slovenský romantizmus dával prednosť spracovaniu národných historických tém pred inonárodnými a len okrajovo vyhľadával príbehy z iných prostredí, najčastejšie Balkánu, ojedinele aj ďalších kontextov (J. Záborský, F. Kutlík…). V takomto zornom uhle sa Banšellova Atalanta javí ako dosť originálny jav v kontexte slovenskej literatúry: jej autor si dôsledne v duchu romantizmu vybral námet, ktorý je pre čitateľa vzdialený tak v čase, ako aj miestom deja. Aj keď bol Banšell na čele hnutia mladých, ktorí sa dožadovali realizmu, je evidentné, že literárne vzory, estetika a poetika, ktoré ho formovali a ktoré ho fascinovali, sú výsostne romantickej proveniencie (Lessing, Schiller, Shelley, Heine, Shakespeare). Programovo vytýčený realizmus sa v Banšellovej Atalante najviac prejavil v súvislosti s pridŕžaním sa historických faktov; keď mu v ostrej a útočnej recenzii Hurban vytýkal nedostatok historickej faktografie, Banšell odpovedal, že opak je pravdou a že Atalante skôr možno vyčítať „priúzkoprsé pridŕžanie sa dejepisu“. Napriek Banšellovmu tvrdeniu, že dej jeho novely vychádza z historických materiálov, a tým pádom má realistický základ, jej sujet sa opiera o romantické postupy: bytostné rozpoltenie hlavných hrdinov medzi erotickou láskou a láskou k vlasti (medzi týmito pólmi sa zmietajú aj Simonetto, aj Atalanta), typizované postavy s čierno-bielym vykreslením charakterových vlastností, konfrontácia veľkých citov – lásky, vlastenectva, mierumilovnosti, oddanosti, obetavosti atď. na strane jednej (najmä milenecká dvojica) a zákernosti, intríg, úkladov, nenávisti na strane druhej (Penna), zasadenie jednotlivých epizód do prostredí z romantického inventáru (kláštor, nočná záhrada, sprisahanecké zákutia…), zastieranie hranice medzi snom a bdením, tajné listy, uvedenie postavy do tragického omylu, vraždy, boje, ale aj odpustenie, pokánie, trýzeň svedomia a pod. Romantický ráz Banšellovej Atalanty posilňuje aj kompozícia diela: inšpirujúc sa západnou literatúrou podáva svoj príbeh vo veľkom počte epizód, zaľudnených množstvom postáv a chórom ľudu Perugie. Rovnako ako západní romantici boli zrejme najviac fascinovaní Shakespearom a jeho výstavbou diela s hlavnou dejovou líniou, ale aj niekoľkými vedľajšími, takisto Banšell vystaval svoj príbeh na dvoch hlavných dejových pilieroch (mocenský konflikt dvoch rodín a láska dvoch hlavných hrdinov), ktorý doplnil niekoľkými vedľajšími dejovými líniami (Guidova trýzeň svedomia a hľadanie vykúpenia, Pennovo sprisahanie), ako aj retrospektívami (histórie jednotlivých postáv a ich vzájomné vzťahy).

S romantizmom však najviac korešponduje alegorický pôdorys sujetu novely: Atalanta je veľkou romantickou freskou, v ktorej autor v početných inotajoch prehovára o podstate slovenského národného bytia a o jeho historickom pohybe. Banšell prostredníctvom renesančných hrdinov nachádza spôsob, ako prehovoriť o svojej dobe a o svojom národe s nadneseným romantickým pátosom; priam v mesianistickom vytržení, v pozícii proroka a vizionára, hovorí o ubiedenom ľude, o vlastencoch biľagovaných za vlastizradcov, ktorí museli opustiť vlasť, vyháňa súčasnú „vládybažnosť“ a privoláva časy svornej jednoty; ústami Guida prehovára echo slovenského nazerania na maďarskú účasť v revolúcii 1848/1849, v tzv. meruôsmom roku („Dopustili sme sa tej istej viny, proti ktorej sme prv sami brojili“), odmieta aristokratický postoj práva na minulosť a preferuje právo osobných zásluh… Romantickou mystikou sú poznačené aj Banšellove komentáre, ktoré sú v rovine prehovoru narátora: v súvislosti s aktuálnou dobou hovorí o konci tyranie a slobode jednotlivých národov, ktoré sa uberajú cestou osvety a blahobytu, no vzápätí jeho reflexia aktuálnej doby naberá dramatický obrat v metafore hydry: niekdajšia mnohohlavá hydra zmizla, no iba preto, aby sa v súčasnosti mohla znova zjaviť v podobe hydry jednohlavej, ktorá svoju podstatu skrýva, „odiala sa v cifrovaný oblek krásnych fráz, opásala sa mečom rovnoprávnosti a bratstva a na čelo prilepila si jasavú hviezdu voľnosti, aby svet, oslepený bleskami hviezdy, nebol spôsobilý vidieť hnusnú postavu hydry osudnej“. Toto romantické prehováranie v inotajoch v rovine rozprávača je jedným pólom Banšellovej narátorskej stratégie. Druhým pólom je jeho vstupovanie do deja početnými vsuvkami, priamo adresovanými čitateľovi, a vytváranie akéhosi pomyselného dialógu. Aj táto technika priamo korešponduje s romantickým rozprávačským gestom: romantický autor má potrebu demonštrovať, že stojí nad literárnou štruktúrou a že je jej absolútnym vládcom.

Banšellova novela nemala veľké šance dostať sa do priazne slovenskej kultúry: spor, ktorý zrel medzi Banšellom a Hurbanom od vydania almanachu Minerva (1869) a pokračoval pri almanachu Napred (1871), naplno prepukol po vydaní Atalanty. Hneď v tom istom roku, ako novela vyšla (1873), uverejnil J. M. Hurban zdrvujúcu kritiku v časopise Cirkevné listy – bolo v nej málo literárneho a estetického, ale zato veľa osobného. Hurban označil Banšellovu Atalantu nevyberanými nadávkami a výrazmi ako motlanina, balamútenie, opisy do zapľutia, mätenica pochopov, kolosálny galimatiáš, nababraný na papier fantazmagóriami, jalové a nečisté frázy, plagiát modernej ohavospisby, pekný pokrm talianskej zvieracej lásky atď. Banšell bránil svoje dielo podobnými zbraňami, akými sa na neho útočilo: Hurbana označil za luteránskeho pápeža, modloslužobníka seba samého, žiarlivého starčeka atď. V literárnej rovine sa Banšell odvolával na literárne autority (Goethe, Byron, Mickiewicz, Dumas), u ktorých nachádzal rovnaké postupy, aké uplatnil on sám v Atalante a ktoré Hurban zavrhoval, poukazoval tiež na dedičstvo estetických autorít, o ktoré sa opieral (A. G. Firenzuola), no tieto literárne a estetické argumenty zostali v tieni vyhrotenej osobnej nevraživosti medzi ním a Hurbanom.

S pocitom zatrpknutosti sa Banšell čoskoro dostal do ťažkej depresie; po nevydarenom pokuse o samovraždu roku 1880 podstúpil liečenie a svoj tragický život zakončil vo veku tridsiatich siedmich rokov zastrelením. Jeho neveľký literárny opus zohral väčšiu úlohu v čase svojho vzniku než v literárnej tradícii. Jeho Atalanta ale určite patrí medzi veľké romantické prózy v slovenskej literatúre. Hoci Banšell chcel písať v realistickom duchu, nenašiel si na to vzory ani literárne inšpirácie. Zostal v zajatí estetiky, ktorá formovala predchádzajúcu generáciu autorov, takže aj jeho Atalanta je svojráznou syntézou romantických literárnych postupov v slovenskej próze. V dejinách hľadal – podobne ako Schiller, Hugo alebo Puškin – paralely s aktuálnou dobou, sníval o veľkých idealizovaných hrdinoch, ktorí zapierajúc seba kladú obete na oltár národa, vlasti a ľudstva.

Rozhľadený, vzdelaný a talentovaný mladý spisovateľ K. Banšell bol hybnou silou generácie, ktorá pripravila nástup realizmu do slovenskej literatúry. Tohto víťazstva sa už ale nedožil: s chorou dušou, zničený viac politickými a ideovými bojmi ako literárnymi, sa rozhodol pre dobrovoľnú smrť.

Vydania

Atalanta. Historická povesť. Napísal Koloman Banšell. Pešť, 1873.

Túhy mladosti. Bratislava : SVKL, 1963.

Literatúra

ČEPAN, O.: Dve politické poviedky: Slámova Francúzska rodina a Banšellova Atalanta. In: Slovenská literatúra, roč. 2, 1955, s. 393-414.

ČEPAN, O.: Rozklad romantizmu. In: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 19-323.

GAŠPARÍK, M.: Koloman Banšell – život a dielo. In: BANŠELL, K.: Túhy mladosti. Bratislava : SVKL, 1963, s. 7-37.

GBÚR, J.: Realizmus v slovenskej literatúre. In: Dejiny slovenskej literatúry I. Martin – Bratislava : Matica slovenská – Literárne informačné centrum, 2009, s. 418-560.

HURBAN, J. M.: Atalanta. In: Cirkewní Listy, roč. 9, 1873, č. 20, s. 315.

Autor hesla

Michal Babiak