ANDREAS BÚR MAJSTER

HRONSKÝ (vl. menom Jozef Cíger, 1896 – 1960)

román, 1948

Autor ho písal v rokoch 1947 – 1948 počas emigrácie v Ríme, prvé vydanie vyšlo v USA.

Andreas Búr Majster je synom „divného“ piliara, huslistu a tuláckeho kazateľa, ktorý mu vštepil výrazne individualistickú optiku na životné pravidlá, predovšetkým na pojem cti. Priamy, húževnatý mladík sa zapáčil bojnickému pánovi Richardovi, ktorý ho zamestnal ako piliara v ráztočianskej doline. Počas cesty na pílu si Búr zaviaže nepeknú Luciu Hankovie za svoju budúcu nevestu. Stretáva sa tiež s poštárom Ábelom Zuchtom, ktorý mu spláca dávnu dlžobu voči jeho otcovi. Svetaznalý Zucht okamžite prezrie Búrovu priamu, ale prostú, neskúsenú dušu a vyslovuje svoju pochybovačnú predpoveď: „Akože obstojí na panskom chlebe, keď bude iba robiť?“ Po príchode do ráztočianskej doliny čaká Búra trpké prekvapenie a ťažká skúška – pílu zničila búrka, treba ju od základov obnoviť. Piliar sa vracia na bojnický zámok a tu ho pán Richard odvelí ako ochrancu jeho dvoch synov a milenky Amálie do horárne na Habančí. Medzi Amáliou Privitzerovou, dcérou Richardovho správcu, a Andreasom Búrom vzniká puto vďaka vzájomnému pochopeniu umeleckých sklonov (Amália maľuje, Andreas sa modlí spevom). Napriek tomu sa koná svadba Búra s Luciou. Nasleduje udomácňovanie sa na novej píle, Luciino tehotenstvo a pôrod syna. Dieťa má aj Amália s Richardom. Druhú fabulačnú líniu otvárajú viaceré dlhy brata Richardovej manželky Júlie, olúpenie kremnických minciarov a neúspešné pátranie po zbojníkoch. Lúpežné stopy vedú rôznymi smermi, aj do horárne na Habančí, ale zasahujú tiež Ábela Zuchta a jeho životného nepriateľa Privitzera, správcu bojnického panstva. Na „peňažnú“ fabulačnú líniu sa neustále nabaľujú nové a nové tajomstvá, až esteticky retarduje na úroveň zvulgarizovaného romantizmu. Všetky zápletky napokon rieši cholerová epidémia: zomiera Richard, Amália aj ich dieťa, zomiera aj Lucia. Andreas Búr schádza do dediny, kde sa na neho znesú všemožné hnevy a povery a Ráztočania ho ubijú.

Podľa slov Juraja Cígera „tradíciou dochované správy o histórii rodu autora sa v podstatných bodoch zhodujú s románovou fabulou, s jej premietnutím do čias epidémií cholery na Slovensku v 19. storočí“. Sujet románu však vyzdvihuje problematickosť výnimočného, charakterného, pracovitého, hoci ešte málo skúseného a uzavretého človeka, ktorý existuje v priestore medzi bežnou ľudskou pospolitosťou a Bohom. Postava Andreja Búra Majstra je v mnohých smeroch „nadľudská“, vyniká fyzickou aj psychickou silou a predovšetkým podmanivým až démonickým spevom, ktorý je umeleckým spôsobom kontemplácie, mostom k Bohu, a tiež prostriedkom vlády nad ľuďmi. Do Búrovho prostého a robotného života, kde sú medziľudské city d;ruhoradé (Andreas doteraz žil podľa otcovskej autority, lež bez rodičovskej lásky, a s Luciou sa zasnúbil takisto bez lásky), však zasiahne panský svet, čo navodí prekážky a komplikácie: Andreja priťahuje Amália, ale ožení sa s Luciou; priatelí sa s Richardom, ale kvôli Amálii ho znenávidí. Postava Búra sa rozdvojuje a napasúva na schémy baladického, osudového utrpenia. Toto sa zvyšuje aj cez prekliatie po otcovi, ktorý je všeobecne považovaný za bláznivého. Neúprosne aj syna bláznivého Michala Búra začne ráztočianske okolie považovať na základe „znamení“ (búrky, „čarodejný“ spev, hynutie zvierat, úrazy a smrť ľudí) za nečistého „černokňažníka“. Hrdina sa už počas svojho života stáva ťaživou legendou. Čelí tomu a tiež ďalším morálnym trýzňam tým, že prestane spievať. Tak sa odcudzuje svojej pravej láske k Amálii a aj láske k Bohu. Postupne si uvedomuje, že takéto riešenie nie je správne, nie je v súlade s čistým prežívaním, o aké stojí. Andreas cíti potrebu vykúpenia. Vystaví sa smrti, keď začne pomáhať v dedine zasiahnutej cholerou. Zároveň začne kázať a vráti sa aj k svojmu zarieknutému spevu. Zoberie na seba zodpovednosť za nešťastie dediny a pokorne pred ňou vyzná, že nebol „čistý v duchu“. Už v tej chvíli sa vnútorne vykupuje, ale poverčivej, ohlúpnutej dedine to nestačí, jej primitivizujúci zostup k archetypálnemu konaniu si vyžaduje ako akt vykúpenia Búrovu smrť. Archetypálna primitívnosť sa potom maskovane ospravedlňuje tým, že začleňuje príbeh Búra – Majstra do kolekcie tradovaných povestí, čím „neumrel Andreas Búr. / Povesť ho udržala pri živote.“ Epilóg o šírení Majstrovho príbehu v povesti spolu s tematickou líniou Andrejovho magického spevu reflektujú katarznú úlohu umenia a jeho kozmologické významy, čo autor zosilnene vnímal počas ťažkej etapy svojho života v emigrácii. Kompozične sú hrdinove osudy podriadené štruktúre klasickej kázne (v poradí expozícia, predhovor, demonštrácia, epilóg).

Metóda monumentalizovania hlavného hrdinu sa vyskytla tiež v Hronského predchádzajúcich románoch Jozef Mak a Pisár Gráč. Preto sa román Andreas Búr Majster zvykol považovať za záverečnú časť trilógie o „troch stupňoch uvedomenia, troch stupňoch osamotenosti“ (J. Števček). Avšak v románe Andreas Búr Majster vyprcháva expresionistická bravúra predchádzajúcich diel na viacerých miestach až do maniery prekrývanej žánrotvornými tlakmi romantickej povesti.

Vydania

Andreas Búr Majster. Scranton (USA), 1948; Bratislava, 1970; 1993 (In: Dielo 3).

Literatúra

BÁTOROVÁ, M.: J. C. Hronský a moderna (Mýtus a mytológia v literatúre). Bratislava, 2000.

BÁTOROVÁ, M.: K románu J. C. Hronského Andreas Búr Majster. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 8, s. 50-63.

Biografické štúdie 24. Jozef Cíger Hronský. Martin, 1997.

CÍGER, J.: Biografické paralely diela Andreas Búr Majster. In: Biografické štúdie 24. Jozef Cíger Hronský. Martin, 1997, s. 53-55.

MATUŠKA, A.: J. C. Hronský. Bratislava, 1970.

ŠTEVČEK, J.: Hronského románová legenda. In: HRONSKÝ, J. C: Andreas Búr Majster. Bratislava, 1970, s. 263-268.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková