AMENMÁRIA (Samí dobrí vojaci)

ŤAŽKÝ, Ladislav (1924 – 2011)

román, 1964

Próza reprodukuje autorovu skúsenosť vojaka slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu a v tejto súvislosti rieši aj problém viny. Po umelých ideologických konštrukciách a apriorizme predošlých vojnových a povstaleckých románov prichádza v šesťdesiatych rokoch generácia autorov, ktorí spracúvajú vlastné frontové zážitky. Jedným z nich je Ladislav Ťažký. Zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a prešiel jej peklom.

Autor koncipoval román z prostého faktu presily zážitkov, ktoré sa mu tlačili do pera a chceli sa vyjaviť, definovať. Okrem toho ho však mučili aj isté pochybnosti, ohlášalo sa svedomie. Nejde tu teda o prostý prepis vojnovej skúsenosti, ale tiež o závažný problém viny, nastoľovaný s veľkou otvorenosťou a bezprostrednosťou. Vina sa netýka len hlavnej postavy Matúša Zraza (za ktorým sa skrýva autor), ale celej slovenskej armády, ktorá bojovala na východnom fronte po boku nemeckej armády proti svojmu budúcemu osloboditeľovi. Matúš Zraz však problém viny pociťuje oveľa naliehavejšie, pretože pochádza z komunistickej rodiny. Keď ho už osud vhodil do tejto prekérnej situácie, rozhodne sa, že bude dobrým vojakom (dobrým v zmysle etickom) v zlej vojne, že neublíži nikomu a pomôže, kde sa dá. Chce tak prehlušiť vlastné svedomie a nutkavý pocit, že sa ocitol na nesprávnej strane konfliktu. Skutočne aj pomáha, spolu s ďalšími, okupovanému obyvateľstvu na Ukrajine. Keď však Matúš vidí, ako sa správajú na Ukrajine Nemci, má výčitky svedomia a cíti svoju vlastnú zodpovednosť. Matúšovo postavenie má teda dva póly. Prvý charakterizuje jeho vzťah k sovietskym ľuďom a subjektívna vôľa pomáhať (už z domu si prináša devízu, že Slováci sú skoro ako Rusi), druhý ho objektívne zaraďuje na stranu okupantov (Slováci sú skoro ako Nemci). V hraniciach tohto protirečenia sa odohráva Matúšov konflikt svedomia. Ustavične si dáva otázky a hľadá na ne odpovede (príznačné je množstvo opytovacích viet v románe). Ustavičné pýtanie sa na zmysel udalostí, ktorých je Zraz účastníkom, konfrontácia vlastného postavenia s objektívnou situáciou, je trvalou súčasťou autorovej metódy.

Mučenie sa problémom viny nevyčerpáva románovú problematiku. Je v nej i silná vrstva subjektívneho prežívania krutej skutočnosti. Devätnásťročný chlapec dozrieva v absurdnej situácii a abnormálnych pomeroch, vytrhnutý z rodnej pôdy, násilím presadený do cudzieho prostredia a vtlačený do pozície, ktorá fakticky poprela celý jeho predošlý život. Mravne čistý chlapec, ktorý cestou na front rozmýšľa, že namiesto granátov by sa mali vyrábať oštiepky, napodiv odolá skazenosti sveta, ktorý ho obklopuje, zostane verný sám sebe, ľudskému vo svojom vnútri. Otrasná skutočnosť ho nezlomila, nezrazila na kolená (svojimi postojmi vyvracia priezvisko – Zraz). Aj v najťažších situáciách je schopný reagovať ľudsky dôstojne, mladícky milovať (ľúbostný cit je v príbehu trvalo prítomný), tŕpnuť hrôzou pri pohľade na smrť okolo seba. V tom je mravná devíza románu.

Amenmária však nie je románom tradičného typu, budovaným na rozvinutých charakteroch a v ich vzájomných zrážkach; je to skôr lyrizovaná kronika, v ktorej je medzi autorom a rozprávačom veľmi tesné spojenectvo. Jednotlivé epizódy sa realizujú na princípe voľnej asociácie. Organizujúcim a zjednocujúcim prvkom je kompaktnosť autorského zážitku a fakt rozprávačstva. Okrem rozprávača niet v románe ďalšej postavy v pravom zmysle slova. Sú tu len figúrky, ktoré prešli zorným poľom Matúša Zraza a postupne zanikli. Tak sa nenávratne vytratil z deja aj stotník Amenmária, ktorý dal knihe titul. Okrem princípu asociácie sa v románe výdatne uplatnila symbolizácia (je trvalým znakom Ťažkého próz), ako prostriedok zvýznamňovania javov najrozmanitejšej proveniencie, náhradka za zmysluplné zovšeobecnenie.

Autor sa v románe Amenmária, ale aj v ďalších dielach, prejavil ako prozaik lyrizujúcich a baladických tónov, rozvíjajúci tú líniu slovenskej prózy, ktorá sa začala u M. Urbana a J. C. Hronského a pokračovala u R. Jašíka. (S ním Ťažkého v mnohom spája aj podobný životný osud.)

Vydania

Amenmária. Bratislava, 1964; 1967.

Literatúra

HAMADA, M.: Zbraň ľudskej spolupatričnosti. In: Mladá tvorba, roč. 10, 1965, č. 5, s. 19-20.

KUSÝ, I.: Nevyhnutnosť kontinuity. Bratislava, 1971, s. 241-244.

MATUŠKA, A.: Človek v slove. Bratislava, 1967, s. 200-208.

NOGE, J.: Literatúra v pohybe. Bratislava, 1968, s. 139-147.

PETRÍK, V.: Hľadanie prítomného času. Bratislava, 1970, s. 144-151.

ŠTEVČEK, J.: Nový román Ladislava Ťažkého. In: Slovenské pohľady, roč. 81, 1965, č. 3, s. 92-94.

Život a dielo Ladislava Ťažkého. Nitra, 1994.

Autor hesla

Vladimír Petrík