AKO CHUTÍ MOC

MŇAČKO, Ladislav (1919 – 1994)

román, 1968

Román otvára cyklus autorových satirických, pamfletických a parodických textov, ktoré sú v odlišnej miere buď časovo aktuálnou (až dokumentárnou), alebo nadčasovou reflexiou spoločenských a politických udalostí, a to s dôrazom na ich etické a prirodzenú morálku apostrofujúce súvislosti.

Vznik, pôvodné vydanie a šírenie románu boli spojené s politickým a ideologickým ovzduším druhej polovice šesťdesiatych rokov, čo sa priamo premietlo do početných problémov a peripetií, ktoré vydanie románu sprevádzali. Text je Mňačkovým prvým radikálnym a nekompromisným prekročením existujúcej línie oficiálne tolerovanej literatúry a publicistiky smerom k jej vyvracaniu, parodovaniu a persifláži. Román bol dopísaný roku 1966 a v tom istom roku začal signálne vychádzať v časopise Plamen. Jeho knižná edícia však bola pozastavená až do leta 1968, no už v roku 1967 kniha vyšla v nemeckej (Mníchov, Viedeň) i anglickej (Londýn) verzii a bola veľmi rýchlo preložená aj do iných svetových jazykov.

Tematicky román odkazuje na prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a na obdobie vrcholiaceho kultu osobnosti. Odohráva sa v nemenovanej socialistickej krajine (avšak s jasnou indíciou na dobové Československo) počas štyridsaťosem hodín trvajúceho veľkolepého štátneho pohrebu. Služobne, ako prominentný fotoreportér, sa ho zúčastňuje niekdajší spolužiak a osobný priateľ zosnulého štátnika Frank, ktorý má okamihy monumentálnej rozlúčky navždy zachytiť fotoaparátom. V aktuálne rámcovanej, jednotu miestu a času rešpektujúcej retrospektíve Frankových náhodne sa vynárajúcich spomienok na mŕtveho sa odvíja mozaikovito poskladaná a očami „iného človeka“ zachytená biografia, ktorá cez sériu „príkladných udalostí“ rekonštruuje premenu osobnosti mŕtveho zo spontánnej a sympatickej figúry mladého partizána a entuziastického budovateľa nového spoločenského poriadku na neosobnú kŕčovitú masku schizofrenického politika a tyrana.

Základnej satirickej intencii Mňačkovho politického bestselleru veľmi dobre zodpovedá persiflážne rámcovanie vnútorného príbehu „zvráteného ľudského života“ makabrickou a teatrálne štylizovanou scenériou falošne okázalého štátneho pohrebu. Kompozične jej napomáha (pre autora typická) práca s dvoma divergentnými časovými perspektívami: minulostnou a aktuálnou. Línia minulých udalostí sa viaže k biografii mŕtveho štátnika a s aktuálnou perspektívou je konfrontovaná pomocou dvojnásobnej epickej stratégie scudzenia: na fabulačnej a sujetovej úrovni minulostnú líniu koriguje odosobnený ráz Frankovho komentára (funguje ako alter ego personálneho rozprávača), ktorý už svojou rekvizitou a atribútom (objektívom fotoaparátu) z reality „vyberá“ iba voluntárne (teda aj zavádzajúce a mystifikujúce) výseky. V súvislosti s touto sujetovou funkciou postavy Franka sa dominantný ideový motív románu – motív zneužitia moci ako dôsledku autoritatívneho alebo zvráteného správania verejného činiteľa – obohacuje o svoj odvrátený a polemický význam, ktorý nenásilne dotvára etický (didaktický) rozmer románu: „chuťou moci“ a manipuláciou je posadnutý aj fotografujúci (náhradnú realitu vytvárajúci) Frank, jeho vášeň však podlieha vnútornej korekcii a ústi do dezilúzie a rozčarovania zo seba samého. Postava Franka dodáva autorovej satirickej intencii týmto spôsobom skeptický intelektuálny rozmer, na pozadí ktorého sa môžu ako životne pravdepodobné zrkadliť aj epizódne príbehy vedľajších postáv. Týka sa to predovšetkým mužských protagonistov románu, početné ženské postavy (v zhode s typickou Mňačkovou autorskou stratégiou) majú v románe skôr doplňujúcu a ilustratívnu funkciu. Román je napísaný v osemnástich proporčne rozvrhnutých kapitolách, pričom obidve dejové línie (minulostná a aktuálna) fungujú relatívne samostatne a spojené sú iba osobami hlavných protagonistov: mŕtveho a Franka. K účinným esteticky ozvláštňujúcim postupom v Mňačkovom románe patrí návratné používanie niektorých metaforických motívov pri dotváraní významového plánu výpovede (motív pohrebu a divadla na makrokompozičnej úrovni, motív strojov, dravých vtákov a poľovačky ako pomocný výstavbový princíp pri charakteristike mužských postáv, motív jarného počasia – odmäku – ako synonymum aktuálnej politickej situácie na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov).

V čase po svojom vzniku, aj vďaka vyše dvadsaťročnej absencii v živom literárnom dianí, román nemal v slovenskej próze adekvátny ekvivalent a nezaradil sa ani do žiadnej z existujúcich línií kritickej alebo polorezistentnej literatúry. Vytvoril si však vlastný tematický a žánrový okruh z románov, ktoré Mňačko napísal v priebehu sedemdesiatych rokov v emigrácii. Patria do neho tituly Proces (1970), Súdruh Münchhausen (1972) a román Gigant (1978). Román Ako chutí moc, prvý z tohto cyklu, zaujíma medzi nimi popredné miesto. Pre čitateľa ostáva ľudsky angažovanou a v čase pretrvávajúcou výpoveďou o zhubnom vplyve akejkoľvek nekontrolovanej moci.

Vydania

Ako chutí moc. Bratislava, 1968; 1990.

Literatúra

FINK, H.: Vom Geschmack der Macht. In: Süddeutsche Zeitung, 15. 3. 1967.

HAMŠÍK, D.: Spisovatelé a moc. Praha, 1969.

JANÍK, K.: Ako chutí moc za 272 000 korún. In: Pravda, roč. 51, 4. 8. 1970, s. 5.

KRAUS, W.: Wie die Macht schmeckt. In: Der Tagesspiegel, Nr. 6533, 5. 3. 1967.

STRÄTER, L.: Wie die Macht schmeckt. Das neue Buch des Slowaken Mňačko. In: Frankfurter Neue Presse, 17. 2. 1967.

ŠTEVČEK, J.: Kontúry dnešnej prózy. In: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava, 1969, s. 258.

Autorka hesla

Zora Prušková