ADAM ŠANGALA

JÉGÉ (vl. menom Ladislav Nádaši, 1868 – 1940)

román, 1923

Najvýznamnejšia autorova historická próza, v ktorej veľké dejinné pohyby prvej polovice 17. storočia (reformácia a protireformácia, stavovské povstania) tvoria pozadie osudov hlavného hrdinu Adama Šangalu.

Ideovým základom diela je Jégého naturalistická koncepcia indivídua a skepsa nad možnosťami jeho vývinu. Hoci konkrétne historické dianie a s ním spojený plán postáv (arcibiskup Pázmány, vodca stavovského odboja Gabriel Bethlen) nie sú v centre románového diania, spôsob, akým Jégé „inscenoval“ dejiny protireformácie v Uhorsku bol dostatočným dôvodom na to, aby sa dielo v čase vydania dostalo v spišskej diecéze na cirkevný index.

Príbeh Adama Šangalu je príbehom hrdinu na cestách. Kompozične je rámcovaný dvoma podobnými situáciami: na jeho začiatku i na jeho konci umiera človek násilnou smrťou. Bezprostredným podnetom Adamovho odchodu z rodnej Oravy je poprava jeho otca, kniha sa končí sťatím Adama Šangalu v Trnave, v meste, kde sa usadil, založil si rodinu a začal žiť, ako dúfal, nový život. V takomto rámci sa rozvíja príbeh hlavnej postavy, v ktorom má motív cesty okrem prvotného, geograficky presne určeného významu aj svoju viacnásobnú prenesenú platnosť. Vecné vymedzenie cesty vytvára plán prostredia a možno ho identifikovať prostredníctvom názvov konkrétnych lokalít: Orava – Žilina – hrad Beckov – Trnava. Na prostredie je naviazaný plán deja. Adam je skoro stále hrdinom na úteku: pred Žilinou sa zastane poddaného, zbije grófa Markoča a pred trestom sa zachráni tak, že sa dá zverbovať; na Beckove unikne mučeniu a smrti len s pomocou evanjelického farára Konôpku; neskôr sám zachráni Konôpku zo zajatia. Na tejto úrovni je Adam Šangala aj románom dobrodružným, veď mnohé z použitých motívov tvoria základný motivický repertoár dobrodružného čítania (boj, útek z väzenia, prenasledovanie). Adamova cesta zároveň zemepisne kopíruje tok Váhu, pričom toto smerovanie nadobúda v románe aj symbolickú funkciu: spád rieky je paralelou k „toku života“, ktorý osudovo, neodvratne smeruje k svojmu zavŕšeniu, k smrti. Adam Šangala je aj príbehom sociálneho vzostupu – z poddaného sa stáva vojak a z vojaka mešťan. Práve na tom vrchole spoločenského rebríčka, ktorý z hľadiska dobových možností vôbec mohol dosiahnuť, hrdina zahynie.

Treťou, z hľadiska Jégého koncepcie najdôležitejšou podobou motívu cesty je vnútorné putovanie hlavnej postavy, jej duchovné smerovanie od prírodného, pudového, naturálneho k tej podobe ľudského, ktorú predstavovali dobové humanistické koncepcie. Sprievodcom na tejto ceste je Adamovi evanjelický kňaz Konôpka, prototyp súdobého vzdelanca. „Práve on je v príbehu najvyššou hodnotou a mierou ostatných hodnôt, čím prekračuje hranicu románového charakteru a stáva sa predovšetkým vyjadrovateľom autorových názorov“ (V. Petrík). Vývin, ktorým Šangala pod Konôpkovým vplyvom prešiel, je najmarkantnejší vo sfére morálky. V úvode románu sa dobromyseľne zastane neznámeho poddaného, ktorého mláti jeho pán, ale len preto, že negatívne dôsledky, ktoré mu to prinesie, si nevie uvedomiť (nevie, že pánom je významný magnát, ktorého vplyv Adama smrteľne ohrozí). Po úteku z beckovského hradu sa jeho prenasledovateľ a mučiteľ, mladý gróf Praskovský, dostane do zajatia. Adam najprv odmieta riskovať život pre človeka, ktorý mu predtým ublížil, no pod vplyvom Konôpku nakoniec Praskovského zachráni. Vplyv kňaza je taký silný, že Šangala urobí niečo, čoho by predtým nebol schopný: pomáha človeku, ktorému nie je zaviazaný a ktorého nenávidí, pomáha z princípu. Následná záchrana Konôpku, príčina Adamovej záhuby, už iba fatálne završuje hrdinovu premenu.

Lineárne kompozičné radenie jednotlivých epizód v románe korešponduje s „tokom“ života hlavného hrdinu. Šangala zároveň na svojej ceste prechádza sociálne rôznorodými prostrediami, takže román má charakter aj dobového katalógu, v ktorom sú prostredníctvom reprezentatívnych typov zachytené vo vzájomných vzťahoch a protirečeniach všetky relevantné sociálne vrstvy a stavy utvárajúce uhorskú societu prvej polovice 17. storočia: poddaní, vojaci, drobná šľachta, magnáti, historické osobnosti, židia, klérus oboch konfesií od dedinského farára až ku kardinálovi. Možno práve preto, že „autorovi ide predovšetkým o zobrazenie človeka“ (V. Petrík), a tak nepristupuje k dobe s apriórnym kľúčom účelového výkladu jej dejinných peripetií, vytvoril jeden z najpresvedčivejších obrazov dejinnej každodennosti v slovenskej literatúre.

Román si zároveň uchováva, určite aj vďaka spomenutým dobrodružným motívom dynamizujúcim sujet, veľkú čitateľskú príťažlivosť. Dielo patrí k vrcholom slovenskej historickej prózy.

Vydania

Adam Šangala. Bez miesta vydania, 1923; Martin, 1925; 1928; 1934; 1937; 1947; Bratislava, 1952; 1955; 1959 (In: Spisy. Zv. 2); 1966; 1970; 1973 (In: Spisy. Zv. 1); 1979 (In: Svätopluk. Adam Šangala. Spisy. Zv. 2); 1984; 2004.

Literatúra

GREGOREC, J.: Dielo L. N. Jégého. Bratislava, 1957.

Jégé v kritike a spomienkach. Bratislava, 1959.

MATUŠKA, A.: Doslov. In: JÉGÉ: Adam Šangala. Bratislava, 1955, s. 203-204.

PETRÍK, V.: Človek v Jégého diele. Bratislava, 1979.

Autor hesla

Vladimír Barborík