NEUSÍNAJ, ZAŽNI SLNKO

BUNČÁK, Pavel (1915 – 2000)

básnická zbierka, 1941

V Bunčákovom debute je zjavný sklon k básnickej reflexii a k úsiliu o celistvejšie postihnutie situácie človeka vo svete. Vďaka vojne ide o stav zatemnenia, tmy. „Z hlboka a do tmy / ktosi prichádza“, hovorí sa v expozícii zbierky. Prízračnosť sveta stigmatizovala celú Bunčákovu poéziu. Namiesto skutočných vecí, ku ktorým básnik cítil prítulnosť, vstupujú do nej prízraky, meniace charakter jeho tvorby, ktorá sa tak celkom organicky stáva nadrealistickou.

Napriek tomu, že vo významovej štruktúre básní majú prevahu apokalyptické vízie zániku a zmaru (také charakteristické pre poéziu slovenského nadrealizmu), predsa len krivka tejto poézie má aktivizujúce smerovanie. Proti výpovedi „Ak padla labuť posledná / Na brehu láska vykrváca / Niet cieľa viac ni pokušenia“ zaznievajú aj aktivizujúce akordy: „Keď tlačia vtáci hlávky z myších dier / Jak hlúpa vec je spánok“. I keď pre nadrealistickú poéziu platí, že je viac pasívnym médiom nárazov uvoľnenej senzibility, predsa len niektorí z nadrealistických básnikov, napr. aj Bunčák, pokúšajú sa o analýzu vlastných pocitov. Z toho vyplýva tiež hodnotenie a hľadanie východiska. Bunčák polemizuje vo svojej zbierke so súdobou poéziou únikov (Námesačník). Ani bezúčelná hypertrofia prízračných vidín desu a zmaru, ani únik do izolovaného sveta fantázie a sna nie je cieľom tejto poézie. Naopak, básnik exponuje tragickú predstavu sveta preto, aby ho odhalil taký, aký je, a tiež preto odmietol každú podobu úniku zo skutočnosti. Proti poézii stiahnutia sa do vlastnej ulity alebo programu spánku (J. Kostra) vyhlasuje Bunčák program neusínania a zapaľovania svetiel.

Na tejto Bunčákovej poézii možno sledovať presun od pozdne impresionistickej poézie k nadrealizmu ako presun zdôvodňovaný nie natoľko antisymbolistickou a antiimpresionistickou poetikou, ako to bolo v prípade Uťatých rúk R. Fabryho, ale ako pohyb vyvolaný najmä novým videním sveta. Vidno to na básňach, ktoré sa mohli spracovať ako epické obrazy. Bunčák vytvára vízie, v ktorých sa skutočnosť dramatizuje a odhaľuje svoju skrytú, často veľmi prízračnú povahu. Ak sa totiž nadrealizmus vykladal len ako záležitosť čisto poetická bez širších sociálnych ambícií, poézia P. Bunčáka v jeho debute je výrečným dokladom, že nadrealizmus treba chápať v širšom zmysle ako duchovnú aktivitu s vyhraňujúcim sa životným názorom.

Vydania

Neusínaj, zažni slnko. Bratislava, 1941; 1965.

Literatúra

Čierny Zoro (BAKOŠ, M.): Poézia nového videnia (II). In: Slovenský rozhlas, roč. 2, 10. 12. 1941, s. 4.

FEDOR, M.: Slovenský nadrealizmus. Anotovaná bibliografia. Martin, 1968.

HAMADA, M.: Slovenský nadrealizmus kedysi a dnes II (Pavel Bunčák). In: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 320-325.

CHORVÁTH, M.: Rozbeh Pavla Bunčáka. In: Elán, roč. 10, 1940/41, č. 9, s. 13-14.

-jef- (FELIX, J.): Básnický debut Pavla Bunčáka. In: Národnie noviny, roč. 72, 21. 5. 1941, s. 4.

TOMČÍK, M.: Básnik a ľudské srdce. In: Básnické retrospektívy. Bratislava, 1974, s. 304-308.

TOMČÍK, M.: Variácie na literárne dielo Pavla Bunčáka. In: Poézia na križovatke času. Bratislava, 1983, s. 95-108.

Autor hesla

Milan Hamada