ROLE I – IV

BEDNÁR, Alfonz (1914 – 1989)

román, 1964 (1. diel – Hromový zub), 1992 (2. diel – Deravý dukát)

Role sú rozsiahly román o slovenskej dedine v rozmedzí štyroch desaťročí (1913 – 1952). Autorov zámer napísať tento román vznikol už v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Vonkajším podnetom bol Bednárov kritický názor na Hečkov román Drevená dedina (1951) a nesúhlas s obrazom slovenského života, ako ho prezentoval Hečko. Drevená dedina podáva obraz združstevňovania po roku 1948 a Hečko ho, podľa Bednára, videl idylicky, a teda nepravdivo. Do procesu združstevňovania „padla Drevená dedina – ako veľká lož“. Sám sa pokúsil opísať tento proces v súhlase s realitou. V prvej časti Hromový zub sa vrátil do dávnejšej minulosti slovenskej dediny, ku koreňom niektorých vývinových javov, aby mohol vierohodnejšie zobraziť jej súčasnú tvár. Ťažisko románového príbehu posunul do obdobia po roku 1918 (po vzniku Československej republiky), teda do doby, keď sa život na slovenskej dedine zdynamizoval. Do centra sujetu sa dostali také javy ako komasácia, kanalizácia, parcelácia veľkostatkov a pod. Týmito ekonomicko-sociálnymi problémami dedina žila, práve ony hrali vo vedomí jednotlivých postáv prvoradé postavenie, vybičovali vášne ako závisť alebo nenávisť a rozrušovali hladinu ustálených poriadkov, menili dedinu na zápasisko, kde sa bojovalo všetkými zbraňami. Bednár prenikol v tomto románe hlboko do vlastníckeho vedomia dedinčanov, ale bokom nechal takmer všetko, čo súviselo s ich individuálnymi osudmi, emocionálnou sférou a citovým životom.

Aktívnym presadzovateľom progresívnych zmien a ich hýbateľom je racionálne uvažujúci roľník Sitár. Má proti sebe celú nedvižnosť a konzervativizmus dediny a musí s nimi bojovať. Procesy modernizácie a pokroku sa začnú, no časť z nich sa nikdy nedokončí. Dedina zostáva až do konca románu naďalej v stave zaostalosti. Podobne ako v predošlých knihách aj tu vložil autor dovnútra jednotlivých postáv minulosť, poväčšine staré hriechy, neprávosti a zločiny. Tie ovplyvňujú ich súčasné konanie a výrazne ho dramatizujú. To, čo sa v minulosti stalo, má v románe podobu návratných motívov, ktoré vyvolávajú nepokoj a vkladajú do epického deja určitú naliehavosť. Dramatickú hladinu románového diania zvyšuje aj spôsob povyšovania niektorých faktov histórie dediny na symboly a tie sa tiež do deja ustavične vracajú. Symbolom sa stáva Hasalov orech, niekoľkostoročný strom, svedok dramatických osudov dediny, na ktorom v búrlivých časoch nepokojov a vojen odvislo viacero dedinčanov. Tieto tragédie jatria vedomie postáv až do súčasnosti. Hromový zub, kameň, ktorý blesk vrazil deväť siah do zeme, ale po deviatich rokoch sa zase vynoril, symbolizuje všetky „prašiviny“ ľudského vnútra, ktoré vyliezajú po rokoch na svetlo a dostávajú sa pred súd svedomia. Symbolizovanie prerastá v románe do mýtizácie a tá má dodať, a občas aj dodáva, románovým dejom novú, hlbšiu dimenziu.

Súčasnú dedinu v Deravom dukáte, jatrenú novou politickou situáciou, vidí Bednár ako obraz skazy. Kritický, ba celkom negatívny pohľad na proces kolektivizácie znemožnil vydanie románu počas celého trvania komunistického režimu. Keď Bednárovi dedinčania prišli o role (museli ich nedobrovoľne odovzdať družstvu) a stratili tak vlastnícky cit, prestali mať záujem o gazdovanie. Veľa z nich odišlo za prácou inde a u tých, čo zostali, prevládla ľahostajnosť. Ďalší pocit, ktorý ovládol dedinu a paralyzoval v nej život, bol strach. Tzv. triedny boj, ktorý presadzoval režim, sa bezprostredne dotkol aj Dubovej. Bohatí roľníci (kulaci) sa pokladali za nepriateľov socializmu a vyhlasovali sa za sabotérov kolektivizácie. Režim inscenoval zastrašujúce procesy – jeden sa odohral aj v Dubovej – a výsledkom boli konfiškácie, nútené vyvezenie z obce, väzenia. V naprostej väčšine boli obvinenia nepodložené a procesy vrcholom nezákonnosti. Vedenie na dedinách a v družstvách sa dostalo do rúk mravne pochybným ľuďom či bezzemkom, ktorí nevedeli hospodáriť (Rendek, Šiliga, Katrák) a ktorí sa vyžívali v šikanovaní ostatných. Bednár zdôraznil v románe fakt, že komunistami riadená kolektivizácia znamenala nielen totálny rozchod s minulosťou, ale aj popretie všetkých produktívnych vývinových tendencií a všeobecný úpadok. Skaza má v románe konkrétne podoby, napr. kuraciu farmu, v ktorej dochnú kury, rovnako dochne podvyživený statok, páchne žumpa a všade sa šíri zápach. Horšia je však mravná skaza. Podobne ako v novele Rozostavaný dom (zo zbierky Hodiny a minúty) aj tu autor použil symboliku. Kým tam sa symbolom stal kríž, ktorý chce Ignác Dugas odstrániť, tu je to kaplnka so sochou sv. Jozefa, ktorú chce Katrák tiež odstrániť ako symbol starého sveta, ešte stále negatívne ovplyvňujúci myslenie ľudí. Na ploche celého románu vystupuje dedinský čudák Chúst, vyspevujúci protirežimové kuplety. V nich sa mieša aktuálny obsah s púťovými polonáboženskými litániami a modlitbami, a tie dávajú Chústovým vystúpeniam iracionálny charakter a osobitný tón. Sú akýmsi baladicko-častuškovým kontrapunktom k tomu, čo sa v dedine práve deje, kritikou vychádzajúcou odkiaľsi z hlbín kolektívneho vedomia a nevedomia a zároveň obranou toho základného, čím dedina po stáročia žila a čím chce žiť aj dnes, no už o to prichádza. Odľudštenosť systému symbolizuje aj deravý dukát (pôvodne súčiastka z parného stroja poháňajúceho mláťačku, teraz ozdobné ťažidlo na Katrákovom stole), akási synekdocha strojového veku a idey, že spoločnosť spasia – ako hovorí Katrák – „stroje, stroje, mašiny, mašiny“. Dedina však ani stroje pracujúce na roliach nepokladá za svoje („cudzie sú tie stroje i tí chlapci na nich“). Dedina má však rešpekt „pred zásvetím“ a ctí si človeka, preto ide celá na pohreb vyvezenému „kulakovi“, nie na súd zvolaný predstavenstvom obce. Líniu mravného (a náboženského) vzťahu k životu vedie autor v románe po viacerých líniách, verný myšlienke, že nový život sa bez morálky a úcty k človeku nedá vybudovať. Fakt, že ho možno vybudovať, celkom nezavrhol. Hromový zub má aj svoju „kronikársku“ rovinu. V dlhých pasážach autor vypočítava názvy jednotlivých častí chotára, udáva polohu obce, cituje dokumenty, podniká exkurzie do histórie Dubovej a často uľpieva na materiálnej stránke skutočnosti. V príkrom kontraste k dokumentárnej rovine stojí dramatická obsahová náplň románu, plná napätia a nepokoja. Spojenie dvoch protiľahlých polôh vytvára svojský charakter románu, ktorý nemožno takmer v ničom porovnať s predchádzajúcou dedinskou prózou. Román Deravý dukát je oveľa dynamickejší, kronikárska rovina odpadla, do minulosti sa Bednár vracia len cez návratné motívy dramatických udalostí. Vo väčšej miere ako v Hromovom zube autor využíva vnútorný dialóg, ktorého médiom sa postavy nielen vracajú do minulosti, ale uvažujú aj o prítomnosti a budúcnosti. Možno povedať, že veľkú časť toho, čo sa na dedine odohráva, sa čitateľ dozvedá cez vedomie jednotlivých postáv. Aj úloha rozprávača príbehu je v tomto románe oveľa aktívnejšia a pokrýva takmer celú názorovú sféru. Postavy sú vždy ambivalentné, aj v tomto ohľade je autor verný svojmu presvedčeniu, že človek je zložitá a protirečivá entita, nemožno ho vidieť len z jednej strany. Táto ambivalentnosť je prítomná v celom sujete. Bednárov román Role patrí k vrcholným dielam o slovenskej dedine a o jej dramatických osudoch v prvom i druhom polstoročí 20. storočia.

Vydania

Role. Bratislava, 1964 (In: Role. Diel 1. Hromový zub); 1992 (In: Role. Zv. 1 – 2, Role. Zv. 3 – 4).

Literatúra

BAGIN, A.: Alfonz Bednár – epik. In: Literatúra v premenách času. Bratislava, 1973, s. 172-187.

GÁFRIK, M.: Dielo umeleckej zrelosti. In: Kultúrny život, roč. 20, 1965, č. 8, s. 4.

JANŮ, J.: Bednárovo hledání ztraceného času. In: Literární noviny, roč. 14, 1965, č. 16, s. 5.

LIEHM, A. J. – BEDNÁR, A.: O literárnej práci, ale najmä o pripravovanom románe Role. Na slovo s Alfonzom Bednárom. In: Slovenské pohľady, roč. 79, 1963, č. 12, s. 3-17.

O Hromovom zube a iných veciach. (Beseda. Prispeli: M. Hamada, J. Kot, S. Šmatlák, J. Števček, J. Vanovič, K. Wlachovský.) In: Slovenské pohľady, roč. 81, 1965, č. 8, s. 28-35.

PETRÍK, V.: Bednárov Hromový zub. In: Hľadanie prítomného času. Bratislava, 1970, s. 130-134.

VANOVIČ, J.: Prozaik proti totalite. Bratislava, 2003, s. 89-132.

Autor hesla

Vladimír Petrík