POMOCNÍK (Kniha o Palánku)

BALLEK, Ladislav (1941 – 2014)

román, 1977

Piata autorova prozaická kniha. Nadväzuje na zbierku noviel Južná pošta, v rámci tzv. palánskeho cyklu je jej voľným pokračovaním román Agáty (1981) a cez niektoré postavy aj nasledujúce romány Lesné divadlo (1987) a Čudný spáč (1990), predstavujúce autorsky svojráznu epickú koncepciu viac ako polstoročia slovenských dejín a individuálnych osudov v nich. Román otvára významnú líniu prózy strednej generácie na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorá sa pokúsila o hĺbkovejšiu reflexiu nie tak dávneho historicko-spoločenského zázemia, silne určujúceho aj súčasnosť, resp. myslenie súčasníkov.

Román, pomerne rozsiahla rodinná a dobová kronika, vychádza z prostredia autorovho rodiska, resp. z jeho zážitkov z detstva v Šahách (prototyp románového Palánku), mesta na slovensko-maďarskej hranici, v ktorom sa zračí juhoslovenský genius loci, mesta „s osobitou južnou krásou“. Ballek udomácnil v slovenskej próze nové geografické prostredie, dovtedy takmer neznáme, resp. potlačené tradičným vrchárskym priestorom.

Román zachytáva krátke obdobie po druhej svetovej vojne, keď do Palánku prichádza zo stredného Slovenska, kdesi od Tajova, mäsiar Štefan Riečan, spolu so ženou a dcérou súcou na vydaj. Riečan sa domnieva, že pri slušnej živnosti sa jeho život stane pokojným a šťastným. V osudoch jednotlivých hrdinov románu sa svojrázne zrkadlia veľké dejiny povojnových čias. V osude mäsiara Riečana, dedinčana neadaptovaného v novom mestskom prostredí, predstavujúceho v románe pokoru a pracovitosť, poctivosť a vrchársku spätosť s prírodou, ale i pasivitu, nerozhodnosť, vlohy pre utrpenie (vlastnosti, ktoré ako prejavy istého rousseauizmu sa objavujú i v predchádzajúcej autorovej tvorbe), čo všetko ho prezentuje ako sedliacky archetyp, typ slovenského rurálneho človeka, konzervatívneho kresťana, ktorý sa – napriek tlakom pomocníka, manželky i dcéry – nespreneverí svojej mravnej podstate a nerozhodne sa pre nečisté spôsoby získavania majetku. Na jeho protipóle, pomocníkovi Volentovi Lančaričovi, vitálnom a násilníckom „malom podvodníkovi“, tridsiatnikovi, ktorý ani „ľudovú školu nevychodil“, predsavzal si však, že „bude bohatý a bude raz čosi v tomto meste znamenať“, postavil autor princíp kontrastu, ktorý sa stal hybným elementom románovej kompozície. Dopĺňa ho ambiciózna Riečanova žena, z ktorej príležitosť urobí typického bezcharakterného zbohatlíka. Štvrtou je akoby po otcovi sprvu zakríknutá dcéra Eva, ktorej otec kdesi na horniakoch prekazil lásku, a tak otupil ich vzájomný vzťah. Osudy týchto štyroch postáv, najmä mužských, tvoria základ štyristostranového románového príbehu, ktorý, ako povedal autor, vyúsťuje do situácie, že „pomocník postupne prerastá v majstra, získava nielen jeho obchod, ale aj majetok, ba i ženu a dcéru“. Najmä ženské hrdinky sa rýchlo prispôsobili mestu a túžbe zbohatnúť za každú cenu. Život Riečanovej rodiny, ktorá vyšla z úzkej vrchárskej domoviny, sa na južnej rovine neobyčajne rýchlo citovo aj materiálne rozložil. Návrat z neho už nie je len návratom domov do hôr, ale zároveň do novej ľudskej a spoločenskej situácie. Pre jedných do avizovaného morálneho rozkladu (Volent, Riečanova žena), pre druhých (Riečan, dcéra Eva) do bližšie neurčených nádejí, ktoré s istou dávkou hyperbolizácie možno považovať za zavŕšenie toho, čo Riečan formuluje svojim vnučkám v poslednej vete románu tak, že zažil čosi podobné rozprávkam.

Epickým subjektom románu je aj obyvateľstvo Palánku, mesto vôbec, špecifická kolektívna charakteristika Palánčana, žijúceho na hranici a tým aj akoby na periférii národného spoločenstva, kde ešte doznievalo „staré, temné a pochabé Uhorsko“. Čitateľ sa z románu dozvedá množstvo informácií o hrdinoch aj ich živote, ktorý uplynul pred časom vlastného príbehu. Autor sa opiera o dôvernú znalosť prostredia malomestskej spoločnosti, jeho Palánk dýcha neopakovateľnou južnou viacnárodnostnou aj viackultúrnou a viacjazykovou atmosférou, v ktorej je významovo a esteticky funkčné i používanie lexikálnych hungarizmov, aj zmyslový a obrazný štýl vôbec. Svet Ballekovho románu je v mnohom ohľade svetom zmyslov, no má aj svoj filozofický, intelektuálny rozmer, ktorý tému domova, zakorenenosti netraktuje na protiklade rovina – vrchy schematicky, vonkajškovo, ale zvnútra. Autor rád rozširuje svoje rozprávanie o viaceré odbočenia, jednotlivé príbehové sekvencie vytvárajú zdanie voľne na seba nadväzujúcich epizód, ktoré majú samostatný život (čo je aj recidíva z Južnej pošty), v konečnom dôsledku však všetko do seba zapadá.

Zdanlivo jednoduchá či tradičná fabula realistického sociálno-psychologického románu zasadená do konkrétneho historického románového času (po skončení druhej svetovej vojny) obsahuje vo svojom epickom vnútri aj čas takmer najkomplikovanejších slovensko-maďarských vzťahov v 20. storočí (aj Riečan dostáva obchod po maďarskom utečencovi Kohárym), čas, ktorý slovenská historiografia ani verejná mienka či historické vedomie dodnes dostatočne nespracovali. Autor sa v ňom však pohybuje celkom suverénne, pričom využíva prelínanie románovej minulosti s prítomnosťou.

Autor Pomocníkom v druhej polovici sedemdesiatych rokov moderným spôsobom rehabilitoval tradičný sociálno-psychologický román (aj dôrazom na vnútorný monológ a dokumentarizmus). Popri historizujúcej tendencii v ňom obsiahol dramatický obraz osudu človeka v existenciálnej rovine, v ktorej je zahrnutá i sociálna a nacionálna skúsenosť širšieho kolektívu. Komplexnosť jeho pohľadu, zospoločenštenie prózy, konkrétne časovo-priestorové súradnice príbehu i postáv, epický odstup od látky, úsilie o jej celistvosť, symbióza psychologicko-biologicko-prírodného s dejinno-spoločenským, juhoslovenský genius loci, zovretá štruktúra plánu postáv a ich polarizácia (charakterní – bezcharakterní, bohatí – chudobní, domorodci – prišelci), diferencovanosť protagonistov, to všetko robí z románu pútavý príbeh o hľadaní ľudského šťastia.

Román vysoko hodnotila dobová kritika, na jeho základe vznikla divadelná dramatizácia (Ondrej Šulaj), ktorá sa hrala v mnohých divadlách Československa i v zahraničí, televízna inscenácia (režisér Ľubomír Vajdička) i film (režisér Zoro Záhon).

Vydania

Pomocník. Bratislava, 1977; 1980; 1986.

Literatúra

BAGIN, A.: Hľadanie hodnôt. Bratislava, 1986, s. 199-209.

HOCHEL, I.: Príbeh ako princíp. Ladislav Ballek. Bratislava, 2005.

CHMEL, R.: Sondy. Bratislava, 1983, s. 299-308.

PATERA, L.: Pomocník a Kolonisté v kontextu slovenské a české kritiky. In: Súčasnosť románu – román súčasnosti. Zost. R. Chmel. Bratislava, 1987, s. 162-175.

PETRÍK, V.: Slovenský román sedmdesátých let. Praha, 1987.

PETRÍK, V.: Proces tvorba. Bratislava, 1990, s. 205-216.

PLUTKO, P.: Víťazstvo realistickej prózy. In: Pravda, roč. 59, 31. 8. 1978, s. 5.

PYNSENT, R. B.: Národnosti južného Slovenska v Habajových a Ballekových dielach. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 6, s. 77-81.

ŠABÍK, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, 1982, s. 173-184.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989, s. 544-552.

ŽILKA, T.: Kult južného neba. In: Slovenské pohľady, roč. 96, 1980, č. 3, s. 107-112.

Autor hesla

Rudolf Chmel