LEPTOKARIA

BALLA

(vl. menom Vladimír Balla, 1967)

zbierka poviedok, 1996

Debutová kniha krátkych próz predstavuje Ballu ako jedného z ťažiskových autorov mladej slovenskej prózy deväťdesiatych rokov 20. storočia. Na čitateľsky úspešnú a kritikou jednohlasne prijatú Leptokariu autor nadviazal ďalšími prozaickými knihami, kde pokračuje v rozvíjaní a permutovaní svojich, neraz – avšak v pozitívnom zmysle slova – obsedantných tém osamelosti, cudzoty, strachu, úzkosti a i., v dôsledku čoho časť literárnej kritiky hovorí o opakovaní sa a postupnom vyprázdňovaní Ballovho autorského gesta.

Štrnásť poviedok knihy tematizuje stavy extrémnej osamelosti a zhnusenia z existencie. Ballov epický svet, s dominujúcimi nihilistickými a nekrofilnými tendenciami, je rozbitý na „krvavé úlomky slov“, z ktorých sa hrdinovia márne pokúšajú „vyrozprávaním“ opäť poskladať príbeh svojho života, keďže hromadenie slov, miesto toho, aby zacelilo rany a stmelilo prázdnotu, iba znova rozleptáva skutočnosť na ďalšie a ďalšie trhance životov, textov a diskurzov. Snahy Ballovho hrdinu o sebarealizáciu sa strácajú v každodennej banalite a bezútešnosti, v „plávaní v ničote“, pričom hrdina sa nakoniec neraz utopí – a v Ballovom odcudzenom a osamelom svete celkom signifikantne – potichu, bez volania o pomoc. Negativitu a existenciálnu pustotu Ballovho epického sveta manifestujú už názvy jednotlivých poviedok (Infekcia, Pustovník, Hrob, Úzkosť, Krutobytie, Jaskyňa, Rumovisko a i.), a to i vtedy – ako je tomu v prípade titulnej Leptokarie –, keď odkazujú na idylicko-romaneskné letovisko gréckeho pobrežia, emocionálne však konotujú negativitu a hnus smrteľnej kožnej choroby.

Profanizácia zasahuje všetky roviny Ballovho rozprávania a súvisí s exponovaným motívom premeny, ktorá sa u Ballu uskutočňuje „na osi od vysokého k nízkemu, od duchovného cez telesne neutrálne až k živočíšnemu, od telesne dokonalého k telesne deficitnému, od vitálneho a organického k anorganickému a nekrofilnému“ (Z. Prušková). V expresionistickom a surrealistickom kóde stvárnené mutácie živých (ľudia, zvieratá) i neživých (domy) organizmov sú zároveň vyjadrením metaforizovanej „cudzoty“, zhmotnením infekcie a „samoinfekcie“, ktorá vypĺňa epický svet Leptokarie a zasahuje rozprávača zvonka i zvnútra. Rozklad na amorfné fyziologické zhluky a na prvotné formy (sliz, krv, mäso, kosti) je mapovaním permanentného odľudšťovania, ktorého výsledným efektom sú neľudské monštrá ako pozostatky telesného, nie však už ľudského. S fyzickým rozkladom korešpondujú psychické deviácie a deformácie ducha ústiace do autizmu a existenciálnej izolácie. Sex ako primárny komunikačný nástroj je na jednej strane charakterizovaný strachom zo zlyhania, na strane druhej sa mení na zautomatizovanú či v extrémnom prípade až „výrobnú“ činnosť (Odpočinok), ktorá iba potvrdzuje vedomie osamelosti povýšením na „dvojsamelosť“. Neschopnosť participovať na duševnej komunikácii a izolovanie sa do vyhranene telesného a sexuálneho produkujú ako partnerov rozprávača iba neživé, mechanické projekcie jeho vlastných úzkostí, strachov, samôt a cudzôt, čím potvrdzujú tézu o živote ako „uskutočňovaní cudzoty“.

Ďalším charakteristickým príznakom Ballovho hrdinu je oscilovanie medzi citovou apatiou a hypersenzibilitou, permanentná sebareferencialita a latentný narcizmus, odkazujúce na schémy a konvencie literatúry fin de siècle. V Ballovej realizácii sa palimpsestovo prelína autenticita životných zápiskov s bohatou sieťou intertextuálnych referencií rôznej proveniencie (Carver, Dostojevskij, Handke, Kafka, Kant, Lyotard), bezprostredná naliehavosť a sugestívnosť rozprávania s vysokou mierou štylizovanosti a komentovaním vlastného aktu písania. V texte tak navzájom komunikujú rôzne diskurzy: literárne (expresionistický horor, surrealistická groteska, existencialistická filozofia a i.) a autentické (lokálny svet Nových Zámkov a okolitých obcí, postavy cigánok, servírok, podnikateľov a pod., skutočné postavy slovenských literátov).

V tomto zmysle sa Ballova debutová zbierka spolu s autorovými nasledujúcimi knihami zvykne zaraďovať do prúdu mladej slovenskej literatúry deväťdesiatych rokov, v súvislosti s ktorou sa zdôrazňuje „intertextualita, mystifikácia, fragmentárnosť, štýlové a žánrové potpouri, zvýznamňovanie inferiórnych jazykových a tematických vrstiev“ (P. Zajac) a v závislosti na dominantnom anestetizujúcom geste sa používa termín poetika „coolness“.

Vydania

Leptokaria. Banská Bystrica, 1996; Levice, 2001.

Literatúra

BANČEJ, M.: Štyri pohľady na… In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 3, s. 12-13.

DAROVEC, P.: Bože, ako hlboko… In: RAK, roč. 1, 1996, č. 2, s. 32-34.

KRAJČOVIČOVÁ, J.: Narcisova studnička, písanie a Vlado Balla. In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 9-10, s. 51.

KRAJČOVIČOVÁ, J.: Štyri pohľady na… In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 3, s. 12-13.

KRČMÉRYOVÁ, E.: Situácia subjektu v Ballových prózach. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 5, s. 412-426.

MACSOVSZKY, P.: Štyri pohľady na… In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 3, s. 12-13.

PRUŠKOVÁ, Z.: Telo nás môže zradiť, osamelosť zostáva… In: RAK, roč. 1, 1996, č. 4, s. 59-61.

ULIČNÝ, P.: Štyri pohľady na… In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 3, s. 12-13.

VARGOVÁ, L.: Prípad Balla. In: Romboid, roč. 31, 1996, č. 7, s. 70-71.

Autor hesla

Michal Habaj