Prútené kreslá

Obrana triezvou ľudskosťou je možná

„Je na nás, ktorí sa usilujeme vytvoriť demokratické spoločenstvo, aby sme prevzali štafetu a nedovolili rozhovoru, tomuto dobrovoľnému a najprirodzenejšiemu prechodu z osamelosti do spolubytia, nikdy zaniknúť.“

P. Vilikovský: Trochu tých pávích perečiek si mi mohol nechať

Novela Prútené kreslá vznikala na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po prvýkrát vyšla časopisecky, a to na päť pokračovaní v mesačníku Slovenské pohľady. Knižnú podobu nadobudla v roku 1963 v bratislavskom vydavateľstve Smena. V prvom vydaní má novela 125 strán a je rozdelená do osemnástich nerovnako dlhých kapitol. Prvá a posledná z nich plnia funkciu textovej introdukcie a záverečného epilógu.

Pôvodné knižné vydanie zodpovedá dobovému grafickému dizajnu vydavateľstva Smena. Dizajn tejto knihy je správou o výtvarne najlepších časoch slovenských knižných vydavateľstiev, ktoré knihu pre čitateľa adjustovali ako komplexne zvládnutý estetický artefakt.

Zdá sa mi, že viac ako ktorýkoľvek iný autorov text, je práve táto krátka novela dôležitá a kľúčová pre pochopenie Tatarkovho autorského idiolektu, modelovaného vždy na krehkej hranici biograficky intímneho a vice versa spoločensky angažovaného alebo rezistentného literárneho záznamu. Takto založená a garantovaná civilnosť prózy je spoločným znakom časti povojnovej generácie spisovateľov a ich aktualizovaného chápania modernej angažovanosti.

V ďalšom texte sa to pokúsim pars pro toto ukázať a ozrejmiť práve na príklade novely Prútené kreslá.

Dôležitým interpretačným spoluhráčom bude pre mňa pozoruhodná kniha Tatarkovho českého monografistu a prekladateľa Zdeňka Eisa z roku 2001. Vyšla pod názvom Dominik Tatarka. Mezi domovem, Prahou a Paříží s podtitulom Vyprávění o zrodu spisovatele.

Eisova esejisticky komponovaná kniha je pre poznanie Tatarkovho diela dôležitá z viacerých dôvodov. Okrem toho, že je zaujímavým biograficko‑umeleckým itinerárom vtedy mladého, do širšieho európskeho kontextu vstupujúceho intelektuála, ktorý sa cieľavedome, teda aj s patričným nasadením vôle, chcel venovať aj spisovateľskému remeslu, jej autor čitateľovi Tatarkovho diela ponúka pohľad pod povrch príbehov, v ktorých je spisovateľská fikcia neoddeliteľná od originálneho, často iniciačného autobiografického zážitku.

Spomenutá monografia takto možno nechtiac a neintencionálne osvetľuje spolupôsobenie štýlotvorných postupov reportážneho a fiktívneho žánru v prozaických dielach bezprostredne povojnovej generácie. Ide o dokumenty, reportáže alebo cestopisy, ktoré sú kryté a garantované autobiografickou skúsenosťou autorov. Pôvod takéhoto prozaického hybridu ako výrazu angažovanej modernosti nachádzame pôvodne u avantgardne orientovaných autorov. V svetovej próze od konca štyridsiatych rokov minulého storočia sú predĺžením radikálnych postupov avantgardy kombinovanej s prepisovaním povojnovej traumy a dezilúzie. Osobitnú časť tvoria prózy s existenciálne prepísanou autobiografickou skúsenosťou s vojnou, odbojom alebo internovaním vo vyhladzovacích táboroch.

Dominik Tatarka do tohto tematického okruhu prispel románom Prvý a druhý úder a dvojnovelou Rozhovory bez konca. Zatiaľ čo prvý, vydaný v roku 1950, je tendenčnou ideologickou apoteózou odboja a následného budovateľského nadšenia, druhý text, pochádzajúci z roku 1959, je jeho dôkladnou korekciou z pozícií od ideológie oslobodeného autora, ktorý sa postojmi, životným pocitom a tiež rétorikou vracia ku komornému stvárňovaniu situácií primárne určených veľmi osobným pocitom „úzkosti z existencie“.

Od konca päťdesiatych rokov je na Tatarkovej próze pozoruhodné, že v prehodnocovaní existencialistickej literárnej modality a stratégie si nachádza nový, vlastný výraz, ktorý predvojnovú modernu obohacuje o nový civilný rozmer. Existenciálnou oporou a osnovou Tatarkovej povojnovej moderny sa stáva téma obce, súdržnosti blízkeho spoločenstva ľudí a ich existenčne‑operatívnym zdrojom a epicentrom demokratická slobodná komunikácia. V ideálnom prípade je to r o z h o v o r vo dvojici a pre dvojicu, obcovanie, ktoré Tatarka chápe, nazerá a čitateľovi predstavuje ako blízkosť vyššieho stupňa. Neprerušuje osamelosť, napriek tomu je však cestou k sebe v porozumení s ostatnými.

Pán zo Stratenej…?

Na jeseň roku 1934, štyri roky pred druhou svetovou vojnou a rozdelením predvojnového Československa, Dominik Tatarka prichádza do Prahy a zapisuje si filologické štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity.

Praha bola miestom, kde sa mladý Tatarka vyrovnával s nastupujúcim fašizmom, tu zažíval dôsledky hospodárskej krízy, pocit sociálnej vzbury, ale tiež solidarity so všetkým extrémne angažovaným „proti“ dobovému spoločenskému, a tiež kultúrnemu status quo.

V Prahe sa prvýkrát dotkol francúzskeho surrealizmu, keď sem v roku 1935 na krátku návštevu prišiel André Breton so svojimi tromi prednáškami o podstate a zmysle nového vnímania reality v kultúrnom, ale tiež politicko‑sociálnom rámci. Vtedy československým študentom a intelektuálom prvýkrát otvoril oči pre nové etické a estetické vnímanie.

Napokon, Tatarka sa v Prahe o novom type angažovanosti dozvedal hneď z dvoch strán. Na krátku, historicky determinovanú chvíľu sa tu, okrem surrealistov, stal súpútnikom takých filozofických a spisovateľských veličín, akými sa neskôr stali Albert Camus alebo Jean‑Paul Sartre.

Dá sa teda so všetkou zodpovednosťou povedať, že Tatarkova dispozícia rozumieť francúzskej literatúre a kultúre nebola zanedbateľná. S takouto mentálnou výbavou a kultúrnou predprípravou v jeseni roku 1938, bezprostredne po mníchovskom rozhodnutí o budúcich osudoch Československa, Dominik Tatarka odchádza na niekoľkomesačný štipendijný pobyt na parížsku Sorbonne.

Jeho ľudské a občianske ego v tomto období prechádza zložitou skúškou. Keď na skúsenosť z Paríža spomína o štvrťstoročie neskôr, a to práve v novele Prútené kreslá, najzreteľnejšie sa mu vracia pocit vykorenenosti, vydedenosti, straty domova, a tiež jeho vlastnej spochybnenej identity.

Tragický pocit života bol v tomto období zdvojnásobený faktom, že do západoeurópskej kultúrnej metropoly, vtedajšieho všeobecne akceptovaného centra umenia a kultúry, prichádzal zo „zeme Nikoho, zo Stratenej“. Výrečným literárnym svedectvom o takomto pocite je monológ hrdinu novely Prútené kreslá, reč, ktorou sa študent Bartolomej Slzička predstavuje ostatným spolubývajúcim v penzióne, ktorý mal aj literárny názov Dom s platanom.

„Volám sa Bartolomej Sl‑zič‑ka. To sa ťažko vyslovuje. A okrem toho, v mojom rodnom jazyku to znie komicky. Toľko ako uslzený. Preto ma môžete nazývať hocijako. Pán Čech znie práve tak dobre ako pán Američan, lenže ani ja, ani pán Jack, zdá sa, si netrúfame byť predstaviteľmi, najviac tak vzorkami (…) Ale s tým si hlavu nelámte, môžete ma nazývať pánom z Československa. To dnes znie krásne, hoci zúfale romanticky ako pán zo Stratenej“ (s. 29).

Nielen Tatarkov literárny, ale tiež faktograficky skutočný pobyt v Paríži mal iniciačnú hodnotu. Ak spomienky naň po čase literárne štylizuje ako prózu s centrálnym kľúčovým ľúbostným námetom a sujetom, má to viaceré dôvody. Okrem reminiscencie na neskoromodernistickú atmosféru literatúry s témou osudovej ženy (v Tatarkovej bibliografii ju reprezentuje próza Panna Zázracnica z roku 1944) má žánrová stratégia ľúbostnej (v širšom zmysle kurtoáznej) prózy autorskú motiváciu v hľadaní empatie, porozumenia a spočinutia v historickom a kultúrnom nečase 20. storočia. Zrelá moderná doba minulého tisícročia život a umenie, a to aj napriek početným tragickým udalostiam a excesom, zblížila natoľko, že bolo možné, na rozdiel od postmodernej doby, definovať niečo, čo by som nazvala určujúcou etickou teleológiou života, ktorá mala aj svoj estetický rozmer. V sociálnom zmysle ju sprevádzal a pokrýval etos rozumnej koexistencie človeka s človekom, ktorý, aj keď opakovane zabúdaný a nepriznávaný, je najdôležitejším indikátorom skutočnej kultúry bytia.

S ohľadom na tento fakt môžeme konštatovať, že novela Prútené kreslá vznikla na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov ako jedna z dobovo možných odpovedí na otázky o nových podobách identity a sebavedomia príslušníkov zložito skúšaného národa a spoločenstva po druhej svetovej vojne.

V zhode s logikou časovej netotožnosti rozprávania a rozprávaného ide v novele o dve navzájom komplementárne dejové línie. Rámcujúca skromná a statická dejová línia má komorný epizodický charakter, čím cielene upozorňuje na rovnako komorný charakter centrálneho epického rozprávania. V jadre centrálneho príbehu je však ukrytý významový oxymoron, typický ako modus vivendi pre niektoré texty povojnovej literatúry. V Tatarkovej novele je to zvýraznené aj tým, že sa objavila v zložito kódovanom historizujúcom kontexte. Ak opomenieme občiansky a politicky exponované desaťročie, do ktorého text publikovaním vstúpil (obdobie politického uvoľnenia pred obrodným pokusom a následné politické násilie z augusta roku 1968), vo vnútri novely nachádzame iný dôležitý historický odkaz – pripomenutie existenciálneho pocitu straty občianskej, morálnej a právnej identity občana Československej republiky po mníchovských udalostiach v roku 1938.

Kto, komu, kde a prečo rozpráva…

(Tri stretnutia s Danielou a odkaz pre Jarmilu)

Základným naratologickým postupom v Tatarkovej novele je spomínanie. Vďaka nemu sa v dvojúlohe utešiteľa žien juvenilný hrdina stretáva so zrelým. Obaja majú pri svojej spovedi poslucháča – ženu, prostredníctvom ktorej sa spisovateľ prihovára aj svojim čitateľom. Všetky epicky kľúčové situácie novely sú komorné, vo vonkajšej kulise kaviarenské. V zhode s titulom novely sú statické, aranžované ako rozhovor, počas ktorého sa dvaja ľudia zoznamujú, zbližujú a na chvíľu sa stávajú, i keď iluzórne, obyvateľmi toho istého sveta. Konkrétnym priestorom, ale tiež metaforou tohto citom a empatiou zjednoteného kozmopolitného sveta sú p r ú t e n é  k r e s l á. V nich sedí mladý československý študent Bartolomej Slzička s Francúzkou Danielou na rohu bulváru Saint Michel v parížskej Latinskej štvrti. V podobných prútených kreslách sa v poľskom prímorskom letovisku pri Baltickom mori ten istý Bartolomej Slzička o dvadsaťročie neskôr stretáva tentoraz s náhodnou poslucháčkou, rekreantkou Jarmilou, ktorú chce utešiť, povzbudiť, ale tiež poučiť prerozprávaním príbehu o parížskej láske, ktorá však bola predovšetkým priateľstvom.

Pre svojho rozprávača a súčasne protagonistu v novele Prútené kreslá Tatarka vymýšľa dva príbehy. Rámcujúci príbeh je príbeh vyrozprávaný po príbehu a žánrovo pripomína didaktický príhovor z komunálnej tlače. V opozícii voči nemu, centrálny vložený príbeh kopíruje žánrovú stratégiu ľúbostnej romance, prenesenej do moderného kozmopolitného sveta.

Tatarka v obidvoch komplementárnych dejových líniách zámerne inscenuje obrázky a epizódy z morálne rozpadnutého sveta (vojnová trauma a vice versa normovaná komunistická morálka), ktoré však konfrontuje so zvyškami optimistického modernizmu. Jeho etika a estetika ešte verí v lepší svet, ktorý smeruje k porozumeniu, spolupatričnosti a účasti. Tatarka v Prútených kreslách prostredníctvom svojho autobiografického, pamäťou a láskyplnou skúsenosťou „vyzbrojeného“ rozprávača ukazuje, že obrana triezvou ľudskosťou je možná.

Pocta Daniele, kompliment veľkomestu…

Štylistickým východiskom pre Tatarkovo rozprávanie je autorovo voľné zaobchádzanie s modernými epickými postupmi autobiografickej, na dokumente, reportáži a cestopise založenej výpovedi. Zreteľnejšie sa nám to potvrdí, ak si pasáže a motívy z Tatarkovej novely porovnáme s textom Prechádzky po Paríži, ktorý vyšiel v knihe cestopisných reportáží Človek na cestách, a to v tom istom roku ako novela Prútené kreslá.

Prvá súvislosť sa týka Tatarkovho pozorovania modernej vzdelanej Parížanky, ktoré našlo svoj zavŕšený literárny obraz v postave Daniely, Bartolomejovej priateľky z penziónu Dom s platanom. To, čo v texte novely nachádzame stvárnené ako zložitý kamarátsko‑erotický vzťah, má ekvivalent v Tatarkom odpozorovanej skúsenosti z bežného, civilného kontaktu s mladými Parížankami. V reportáži o parížskom mestskom živote v prvej polovici päťdesiatych rokov, čo bol reálny čas zápisu Tatarkových cestopisov, prechádza od pozorovania ženy ako civilného mestského typu ku kultúrno‑sociálnej typológii ženskej individuality v historicky a sociálne pluralitnom čase pred druhou svetovou vojnou, keď bola západoeurópska civilizácia poznačená prvými dotykmi s alternatívnymi filozofickými koncepciami. Tie sa týkali aj žien, a predovšetkým témy „druhého pohlavia“, tak ako ju na začiatku päťdesiatych rokov predstavila existencialistická filozofka Simone de Beauvoire.

„Ešte pozoruhodnejšie sa mi zdali ženy. Všetky sa mi páčili, mali trochu povädnuté, ale veľmi živé, na každý tón citlivo reagujúce tváre… Kým som sedel v kaviarni, prišli tri či štyri. Prichodili mi ako sesterské bytosti, ženské polovice intelektuála, pri všetkej svojej skepse opravdivé a nežné… Tieto ženy, citom ušľachtilé, hoci skeptické, pred svojím ženstvom zúfalé, vytvárali atmosféru existencionalizmu, či mám povedať existencialistov. Sú citlivým nervom našich čias, stelesňujú najvnímavejšiu, tak povediac, najširšiu všeobjímajúcu senzibilitu ženy dneška“ (s. 28‑29).

Ukazuje sa, že Tatarkov cestopisný postreh z polovice päťdesiatych rokov inicioval jeho paralelne vznikajúcu reminiscenciu na Paríž z konca tridsiatych rokov. Tatarka tam v tom čase strávil pár mesiacov ako štipendista na parížskej Sorbonne. Prútené kreslá teda ako literárny text vznikali z dvoch zdrojov. Mladícka spomienka na predvojnový Paríž sa v tomto texte kríži s pozorovaniami toho istého, čoraz modernejšieho a kozmopolitnejšieho veľkomesta takmer o dvadsaťročie neskôr. V eseji Prechádzky po Paríži z päťdesiatych rokov má takúto podobu:

„Od Pantheonu dolu po pravej strane bulváru Saint Michel, ktorý vedie popri Sorbonne, múzeu Cluny k Seine, prúdi väčšinou študentský národ. V zástupe pred Vami plávajú študentky. Japonky, Indky, Malajčanky v nádhere svojich národných krojov. Stretám skupiny černošských študentov, Maročanov, plavovlasých, modrookých, vytiahnutých Nórov či Švédov… Kaviarničky, bistrá sú plné pestrého národa, ktorý sem priťahuje a tu drží Sorbonna. Mladí ľudia výrazne študentských tvárí tisnú sa v prútených kresielkach na terasách, posedávajú na vysokých stolcoch pri zinkových pultoch. Prudko hovoria, vášnivo diskutujú, bavia sa“ (s. 33).

V Tatarkovom rozprávaní nefigurujú hlavné a vedľajšie postavy v bežnom význame ich epického fungovania. Je tu však jedna postava, ktorú autor prispôsobil úmyslu priblížiť čitateľovi zážitok rozhovoru, komunikácie a „obcovania“ ako prostriedkov existenciálneho azylu, ktorý je východiskom z osamelosti v akomkoľvek osobnom alebo aj verejnom nepriaznivom čase.

Z tohto hľadiska je kľúčovou postavou Prútených kresiel Daniela, Bartolomejov epický protihráč v objavovaní jednoty a celistvosti sveta, prostredníctvom citovej kultúry a rešpektovania rovnocenného spolubytia muža a ženy. Daniela, dievča bez priezviska, zato rozprávačom štedro obdarovaná perifrastickými prívlastkami (múdra profesorka, dúhová štica, modrá pančucha), je literárne staršou sestrou Anabelly z prózy Panna Zázračnica. Dokonca aj priestor a okolie, v ktorom uplatňuje svoj vplyv, sa podobá na protosituácie zo staršej novely. Rozdiely však napriek tomu existujú. Bratislavu vystriedal Paríž, anonymné (lebo nepomenované) ateliéry a kaviarne bohémy, civilný priestor penziónu Dom s platanom. To, čo Tatarka so zaujatím popisuje v novele, konkrétne ulice veľkomesta, monumentálne kultúrne a historické pamiatky, ale tiež nenápadnú kaviareň na rohu bulváru Saint Michel, to všetko pôsobí mimoriadne skutočne.

K miestopisu tých častí Paríža, ktoré dôverne poznal, sa Tatarka vracal pravidelne. V roku 1967 v Slovenských pohľadoch vyšla obsiahla esej O uctievaní bohov. Text je Tatarkovou poctou francúzskej kultúre, architektúre, politike, tamojšiemu životnému štýlu, a tiež literatúre. Protagonistom tohto textu je mladý muž, nie nepodobný autorovi, ktorý sa do západoeurópskej metropoly uprostred šesťdesiatych rokov vracia ako turista, pozorovateľ, slobodný človek zodpovedný iba sám za seba. Text je spomienkovou cestopisno‑reportážnou štylizáciou so zreteľnou intenciou apostrofovať slobodný, nezávislý a kultúrne vyspelý svet. Svojím verizmom, zodpovednosťou voči detailu, ktorý dokáže evokovať celok, prirodzene vracia a pripomína to, čo Tatarka epicky predviedol predtým v novele Prútené kreslá.

Tu musíme totiž konštatovať, že cestopisne verne prepísaný priestor novely text typologicky posúva k dokumentárnemu písaniu, ktoré nachádzame v esejistike. Postavy, ktoré Bartolomeja a Danielu sprevádzajú ich krátkym príbehom, majú presné mená, pôvod, profesiu. V Dome s platanom sú to študenti: Švédka Izolda, Poliak Jerzy, Američan Jack. Pri Bartolomejovom pohybe po parížskych inštitúciách a úradoch, prípadne pri návšteve rodákov – emigrantov, majú tiež všetky postavy mená, pôvod a profesionálne zaradenie. Táto konkrétnosť, vernosť v detaile a dokumentárna popisnosť v literárnom prevedení pripomínajú novorománové inšpirácie alebo veristické postupy neorealistickej prózy.

Je preto iba logické, že aj hlavná protagonistka novely musí byť systémovou súčasťou presnej paradigmy zobrazeného sveta. Jej najvernejšiu a najpresnejšiu podobu rozprávač preto hľadá postupne, vo viacerých kľúčových epizódach rozprávania. Pri prvom stretnutí je predstavená ako záhadná a znepokojujúca neznáma hlavne prostredníctvom svojej vonkajšej fyzickej podoby:

„Nenazdajky som sa započúval do tichého domu a začul, že chodbou na poschodí ozývajú sa ľahké kroky. Ktosi zľahka bubnoval po zábradlí, poluskával si do rytmu prstami ako na kastanetách. Kto to bude? (…) A čochvíľa som zazrel zostupovať po schodišti naproti nohy, sukňu, postavu, ako som očakával. Z prítmia sa vynáralo, vlastne sa spúšťalo dievča, ktoré oslepené svetlom predsiene alebo akiste aj trochu krátkozraké, tušilo, že ktosi neznámy na ňu hľadí, spomalilo krok a kostnatými prstami drobnej ruky začalo hmatkať a napokon kráčať popri zábradlí, až nakoniec krôčikmi prstov vystúpilo na guľu z bublinového modrého skla“ (s. 12).

Prvé stretnutie Bartolomeja s Danielou má až filmovo presnú vizualitu a zakladá najdôležitejšiu funkciu tejto postavy vo vzťahu k rozprávačovi. Daniela až do konca príbehu ostane veľkou výzvou, nenaplnenou erotickou inšpiráciou. Jej vzťah s Bartolomejom bude diktovaný predovšetkým kurtoáziou, rešpektom, kultúrou podmaňovania a zvádzania, všetkým tým, čo sa deje pred archetypálne nevyhnutným príbehom medzi mužom a ženou. A tak sa stane, že v Prútených kreslách Bartolomej bude „iba“ túžiť a ochraňovať, Daniela predovšetkým inšpirovať a tak trochu provokovať svojou nevyspytateľnosťou. Zreteľne sa ukáže, že touto novelou Tatarka splatil dlh svojmu pokušeniu inakosťou takého sveta, kde je všetko usporiadané podľa iných pravidiel, než boli tie, ktoré on sám ctil a uznával ako tradičnú konzervatívnu výbavu dedinského chlapca.

Voľbou „excentrickej“ cudzokrajnej partnerky, ktorá bude pre rozprávača predovšetkým intelektuálnou výzvou, Tatarka otvára priestor pre inscenovanie situácií, ktoré vedú k neštandardným riešeniam, a tým klišé mužsko‑ženského princípu fungovania v ľúbostnom vzťahu preverujú, korigujú alebo vyvracajú zo základov. Práve preto sa nám, čitateľom, ponúka na zamyslenie druhá kľúčová epizóda novely spojená s protagonistkou:

„Ako sa stalo, ako nie, je vedľajšie, ale stalo sa, že Danielu trochu oziabalo, keď sme si chceli sadnúť ako obyčajne do prútených kresiel na terase kaviarne. Nevedeli sme si spomenúť, kde by nám mohlo byť lepšie ako práve tu (…) Po dlhej chvíli, keď mi zíde na um, že by sme už mali ísť, drgnem ju opatrne plecom. Nič. Tíško jej stisnem ruku v lakti. Len keď sa tu pretiahne a zazíva (…) Začervená sa, oči jej zvlhnú. Nie, ja som celkom spala! (…)

Príhoda nadobudla pre nás zvláštny význam. Kedykoľvek si Daniela sadla do prúteného kresla, trochu sa povytiahla, hlavu schúlila medzi plecia, pozrela na mňa a privrela oči s úsmevom na tvári, znamenalo to medzi nami: chce len tak byť so mnou, odpočívať“ (s. 75‑76).

Citátom pripomenutý výjav z novely je odkazom do vnútra komorného príbehu medzi Bartolomejom a Danielou – v tomto zmysle ide o pripomenutie súladu a intimity na inej, než len eroticko‑sexuálnej úrovni. Neskôr, v Tatarkovom rezistentnom písaní, sa tento sémantický model epického výrazu bude prehlbovať, precizovať, ale čiastočne tiež jednoznačne modelovať v autobiografických výpovediach o žene v „dvojúlohe“ blízkej spoločníčky a vice versa ideologického policajta.

Tretie, a „najerotickejšie“ Bartolomejovo stretnutie s Danielou, ktoré nachádzame v novele Prútené kreslá, je vlastne rozlúčkou a epilógom parížskeho pobytu. Týka sa silvestrovskej noci pred Bartolomejovým odchodom naspäť do ohrozenej vlasti. Motív spánku – odpočinku, spočinutia, ale aj zabudnutia a následne odpustenia – Tatarka využíva aj v tejto epizóde:

„Vypili sme pod stolom i druhú čašu. Pre zmenu sme sa preniesli na posteľ, zajedali, popíjali, rozprávali, spievali, tárali, poskakovali a tancovali, akí sme boli, košeľatí, krásni, sebou nadšení, nadšení všetkým, čo sme spolu postvárali, povraveli… V unesenej, bezstarostnej, azda aj trochu samopašnej a výmyselníckej hre som videl, čo sa vidieť dalo, a čo ma, prirodzene, najviac priťahovalo, poskakujúce loptičky pod košeľami, bradavičky na loptičkách, okolo nich tmavšie alebo celkom tmavé slncia, videl som chĺpky, vlásky, ako nado mnou tancovali. Keby som si to bol býval pripustil, bol by som stratený. Raz sme sa už k sebe pritúlili, a bolo nám z toho zle a smutno. Utŕžil som vtedy rezké zaucho. Mal som sa preto na pozore. – Dievčence, rozprávajte si, vravte, čo ste si nepovedali. Ale mňa, s dovolením, považujte za spiaceho od tejto chvíle. – A strčil som sa pod prikrývku uprostred obrovskej postele. Šťastne, vďačne, blažene, bez velikášstva a bez pokrytectva som usínal medzi nimi, azda trochu nezdvorilo…“ (s. 130‑131).

V Prútených kreslách sa prvýkrát v slovenskej literatúre moderne nekompromisným spôsobom ozýva téma nejednoznačného vzťahu medzi mužom a ženou. O dve desaťročia neskôr autor túto tému vystupňoval a eticky vyhrotil v trilógii Sám proti noci, Listy do večnosti a Písačky. Zložito a rapsodicky zvládaná blízka „inakosť“ žien, týchto „milovaných nepriateľov“, je v týchto textoch, niekde menej a inde viac, predovšetkým prostriedkom pre výpoveď o úzkosti zo zložito nachádzaného súladu v podmienkach ideologicko‑policajnej represie totalitného režimu.

Odkaz pre Jarmilu = výchova čitateľa…

Jarmila je v Tatarkovom epickom registri zriedkavo zanedbanou, zanedbateľnou, nevýraznou a nahraditeľnou ženskou postavou. Je fyzicky neopísaná, ani raz neprehovorí, nepocíti. Autor jej takto prísne vymedzuje pozíciu adresáta a súčasne sprostredkovateľa v marginálnej pozícii. Objavuje sa v dvoch rámcujúcich kapitolách novely, v prológu a epilógu ako mlčanlivá, výlučne apostrofovaná poslucháčka starnúceho utešiteľa žien, Bartolomeja Slzičku.

Signifikantná je Slzičkova rétorika voči Jarmile v epilógu novely. Odkrýva zvyšky autorovej disciplíny voči dobe a jej ideovej jednoznačnosti, ktorá vyžadovala jasnú explikáciu, dopovedanie všetkého, čo mohlo byť alúziou, výpustkou, alebo akoukoľvek inou sémanticky nejednoznačnou schválnosťou autorského štýlu a jazyka voči dobe. V Tatarkovej novele sa to prejavuje predovšetkým na mikroštylistickej úrovni textu na tých miestach, kde sa zhubne pretrvávajúce klišé budovateľskej rétoriky paradoxne stretáva s úsilím o prepis znovuzobudeného cítenia, prebudenia a vnímania. V textovej podobe má toto úsilie veľakrát naivnú a diletantskú podobu.

Dominikovi Tatarkovi však ku cti slúži, že bol jeden z mála autorov, ktorý problém „ako hovoriť s novým človekom na nové témy“, aj s rizikom omylu, riešil.

V novele Prútené kreslá, v epilógu, adresovanom Jarmile, so zodpovednosťou voči dobe predošlej i súčasnej, verbálne postupoval asi takto:

„Končím. A vôbec, rozprával som vám, drahá Jarmila, príbeh, aký ste chceli počuť? Bol veľký alebo malý? (…) Drahá Jarmila, skúste a presvedčíte sa: Keď hľadíte do diaľky ako teraz a poviete hocičo (…) Slovo do diaľky povedané celkom ináč toho druhého rozochvieva, ako slovo povedané do stola alebo do tváre (…) Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť k rozletu, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naše prsty, oči, uši, celé naše telo zapamätalo… Myslím na vás, to nie je prázdne slovo“ (s. 132‑133).

Pri každom, a aj opakovanom čítaní Prútených kresiel Tatarka čitateľa udivuje evokáciou atmosféry, sprítomnením postáv a situácií, ktoré verne reprezentujú časovo‑priestorový výlomok z dejín dvadsiateho storočia. Autor ho chce čitateľovi predstaviť zafixovaný v pamäti ako poslednú chvíľu vzácnej jednoty a celistvosti sveta. Prútené kreslá sa takto stávajú ojedinelým čítaním, v ktorom má osobitosť jednotlivého vzťahu presah k univerzálne platnej „škole lásky“, ktorú absolvuje nielen Bartolomej s Danielou, ale spolu s nimi aj čitateľ.

V prítomnej štúdii som sa okrem iného pokúsila naznačiť a zdôvodniť kultúrno‑sociálny rámec, v ktorom novela Prútené kreslá vznikala. Zistila som, že je pomerne typickým produktom svojej doby. Umiestnená v politicky a ideologicky kľúčovom desaťročí minulého storočia, pôsobí dnes takmer ako učebnica, encyklopédia alebo didaktické kompendium. Všeličo z nej môžeme odčítať, určite sa nám dnes javí menej zaumná a sofistikovaná, ako to bolo v čase jej vzniku. Vtedy bola okolo Prútených kresiel diskutovanou témou hlavne modernosť výrazu. Zdá sa, že esencia, hlavný zmysel toho, čo si pod týmto pojmom predstavujeme aj dnes, v novele zostalo. Máme do činenia s autorsky sebavedomým textom, ktorý svoju identitu neskrýva za dobové klišé. Naopak, etabluje a prehlbuje nové, iba Tatarkovi vlastné pravidlá komunikácie s čitateľom.

ZORA PRUŠKOVÁ

Pramene

TATARKA, Dominik: Prútené kreslá. Bratislava : Smena, 1963.

TATARKA, Dominik: Človek na cestách. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963.

TATARKA, Dominik: Kultúra ako obcovanie. Bratislava : Médiá, 1996.

EIS, Zdeňek: Dominik Tatarka. Mezi domovem, Prahou a Paříží. Praha : Gutenberg, 2001.

Literatúra

BRABENEC, Peter: Tatarka a Francúzsko. In: Romboid, roč. 42, 2007, č. 6, s. 43‑50.

BŽOCH, Jozef: Majster reflexívnej prózy. In: Kontakty. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1970, s. 259‑263.

GREBENÍČKOVÁ, Růžena: Nad novým Dominikem Tatarkou. In: Plamen, roč. 5, 1963, s. 120‑122.

MRÁZ, Andrej: Malebné a clivé rozhovory. In: Medzi prúdmi II. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1969, s. 296‑299.

PRUŠKOVÁ, Zora: „Neznáma tvár“ slovenskej prózy. In: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky… Bratislava : Proxy, 1994, s. 9‑13.

SUCHOMEL, Milan: Tatarka v proutěném křesle. In: Host do domu, roč. 10, 1963, č. 11, s. 455.

VILIKOVSKÝ, Pavel: „Trochu tých pávích perečiek si mi mohol nechať.“ In: Kritika a kontext, roč. 6, 2001, č. 1, s. 38‑40.