Demokrati

Rekonštrukcia smútku a smiech v jeseni života

Atraktívne popredie románu Demokrati[1] tvorí politický kontext, v centre ktorého sa J. Jesenský po 1. svetovej vojne ocitol. Ukazuje sa však, že ten je iba komplementárnou (hoci kvantitatívne najobsiahlejšou) časťou osobnej bilancie, ktorú autor v zašifrovanej podobe v tomto románe podáva. Výpoveď, ktorú priniesol, bola aj po rokoch natoľko intímna a osobne ťaživá, že považoval za potrebné prísť s konceptuálnymi rámcami, ktoré by ju pri zbežnom čítaní dostatočne maskovali či až degradovali. Na tento účel implantoval do hlavnej fabulačnej osi románu ľúbostnú osnovu populárnej literatúry, aby na takejto „poklesnutej“ úrovni nik ani nijakú hlbokú osobnú výpoveď neočakával.

Sentimentálny príbeh v spojení s prostredím vysokej politiky – to bola záruka čitateľského úspechu, o ktorom dokonca nepochyboval ani sám autor a už vôbec nie redaktor románu Andrej Mráz. Sám Jesenský však nemal o tvare svojho románu, ako to vyplýva z korešpondencie s A. Mrázom, celkom jasnú predstavu a nepovažoval ho za definitívne dopracovaný.[2] Preto sa o Demokratoch vo viacerých súvislostiach vyjadrujem ako o konceptuálnom útvare, v ktorom jednotlivé vrstvy buď „komunikujú“ – paradoxne! – na základe disparátnosti, alebo sú vedľa seba priložené ako nerovnorodé plochy s odlišnými zámermi. Takéto simultánne koexistovanie a kombinovanie rôznorodých textových segmentov má svoj hlbší vnútorný význam, poukazujúci na jatrivé autorovo tajomstvo. V dobe písania diela, priaznivo naklonenej rôznorodým experimentom, si autor takéto manipulovanie s „otvoreným“ žánrom románu mohol dovoliť.

V Demokratoch sa už nestretávame s postavou dandyho, do ktorej sa pred vojnou – v prepojení vnútornej plachosti a okázalej vyzývavosti – Jesenský rád štylizoval. Tu stojí pred nami autor, ktorý existenciálnymi skúsenosťami mnohé prehodnotil. Sklon provokovať už nedodáva energiu jeho písaniu v takej intenzite, ako to bolo v jeho predchádzajúcej tvorbe, tentoraz je to skôr túžba po hodnotovej katarzii a formulovaní etickej sumy životného poznania. Skepsa, ktorá bola určujúcim životným pocitom v Jesenského krátkej epike pred vojnou, sa po prežitých životných udalostiach pretransformovala do stoického nadhľadu. Ešte dnes nás preto tento román prekvapuje schopnosťou významovo sa obnovovať, a pritom chrániť autorovu intímnu výpoveď.

Na Demokratov možno nazerať i z aspektu nadviazania na skrytú líniu spoločensko‑politickej satiry, ktorú nachádzame napríklad v Kukučínových nepublikovaných rozsiahlych rukopisoch, najmä vo fragmentoch Syn výtečníka a v politickom traktáte Teľa. V Jesenského prípade to bol asi jediný prijateľný spôsob, ako sa v danej dobe vyrovnať s hlbokým rozčarovaním zo spoločenského i politického smerovania krajiny. Kukučín sa chcel ako lekár na Slovensku usadiť, nedostal však kvôli rôznym intrigám miesto, Jesenský sa zase musel zložito vyrovnávať s vnútorným rozkladom štátu, za ktorý sa osobne ako legionár v tvrdých vojnových podmienkach angažoval.

Román Demokrati však svojimi ambíciami rozhodne presahuje zámer kriticko‑satirickým spôsobom zobraziť pomery v novom štáte. V mnohých aspektoch stojí na priesečníku nielen autorových umeleckých snáh, ale i reflektovania intertextuálnych podnetov európskej prózy. To sa odráža na hybridizácii kódov, ktoré určujú úroveň čítania tohto textu a zabezpečujú viac či menej organické prelínanie mnohých žánrov, vpísaných do jeho podložia. Kritické pripomienky, ktoré sprevádzali väčšinu analýz, interpretácií a recenzií Demokratov, smerovali najmä voči prítomnosti línie lásky kuchárky Hanky a advokáta Landíka, ktorá napokon vyústi do ich svadby. Jesenský tu použil fabulu, vypožičanú spomedzi žánrov populárnej literatúry, resp. „červenej knižnice“, kde zaľúbencov rozdeľuje nerovnaké spoločenské postavenie i intrigy neprajníkov, no tí sa nakoniec po rôznych peripetiách šťastne zosobášia a vďaka tajomstvu z minulosti sa ich spoločenská i majetková nerovnosť ukáže ako iluzórna. Túto – vzhľadom na predchádzajúcu autorovu tvorbu – „pochybnú“ os narácie si väčšina recenzentov i neskorších hodnotiteľov románu nevedela prijateľne vysvetliť. Buď ju teda „veľkoryso“ prehliadali ako kaz na inak výbornom diele, alebo ju hodnotili ako autorovo „zlyhanie“. Krajným postojom je ignorovanie tohto románu v rozsiahlych Dejinách slovenského románu,[3] kde ho autor tejto kodifikačnej práce jednoducho vylúčil za hranice románového kánonu.

Proces zbližovania „vysokej“ a „nízkej“ literatúry, postupné stieranie hraníc medzi nimi – to všetko sa začalo odohrávať v česko‑slovenskom literárnom priestore už na začiatku 20. storočia. Je zrejmé, že Jesenský svojím písaním patril k iniciátorom hľadania nových oblastí estetična a jeho čitateľská obľúbenosť dokazuje, že sa mu kontakt s čitateľom darilo spontánne nadviazať. I v medzivojnovom období pokračoval Jesenský v smerovaní, ktoré mu bolo blízke. Pod tlakom spoločenských a politických udalostí však modifikoval svoju autorskú stratégiu smerom k väčšej provokatívnosti, a to počnúc lexikou, vypožičiavanou z nižších vrstiev jazyka (ako to napokon i predtým rád „svätokrádežne“ robil v poézii), až po nezvyčajnú žánrovú voľbu Demokratov. Na pôdoryse politického, resp. spoločenského románu (alebo nepriznanej autobiografie) aplikuje schému ľudového čítania, čím tento „vysoký“ žáner zároveň spochybňuje. Jesenský teda „nepovyšuje“ ľúbostný príbeh advokáta Landíka a kuchárky Hany – ako vystrihnutý z románu pre slúžky – tým, že ho zakomponúva do kontextu „vysokej“ literatúry, skôr by sa dalo hovoriť o opačnom efekte: melodramatický kontext istým spôsobom devalvuje spoločensko‑politickú rovinu románu, v ktorej je Landík takisto nezanedbateľne implikovaný. Bola to zrejme táto parodická ambivalencia, ktorá mohla dráždiť dobovú kritiku – a pritom Demokrati vznikli v čase, keď si literatúra vydobyla a neustále obhajovala právo na významovú uvoľnenosť a žánrovú hybridnosť. Paradoxne sa však väčšina recenzií Demokratov zameriavala na skúmanie „čistoty“ románového žánru, na ktorý sa starnúci spisovateľ po prvýkrát podujal. Dielo bolo hodnotené ako zhluk komických scénok a fejtónov, či ako mozaikovité pospájanie epizód, prikladanie poviedok vedľa seba, ktoré zjednocuje iba nepravdepodobná línia lásky Landíka s Hanou.

P. Winczer upozorňuje na moment, ktorý môžeme považovať za podstatný aj pre recepciu Demokratov – že totiž romány podobného typu u autorov, ktorí majú za sebou nespochybniteľné literárne výkony, sú syntézou znakov ich doterajšej tvorby, ktorá garantuje, že ich možno čítať „tak isto v kóde ‚vysokej‘ i v kóde ‚nízkej‘ literatúry“.[4]

Tieto skutočnosti najlepšie potvrdzuje samotný autor v Demokratoch v situácii reprezentujúcej, dá sa povedať, jeho „umelecké krédo“, keď Landík rozmýšľa, čo prinesie čítať Hane, z ktorej sa vykľula vášnivá čitateľka, avšak – rozprávok. Starostlivo zvažoval, aké knihy jej ponúkne, ale „tak sa mu videlo, že sú všetky vysokým štýlom písané. Hana neporozumie Vajanskému. Ani v Kukučínovi nenájde pravý pôžitok“ (s. 29).[5] Postupne vylúčil aj poéziu:

„Taký poet všetko prekrúti… Kedyže slnko umieralo, a to ešte v zlatej kolíske…? […] Pre koho tí ľudia píšu? Malo by sa písať aspoň pre dva milióny čitateľov, a oni píšu pre päťsto, i to ťažko. Literatúra má byť zrozumiteľná a zaujímavá pre všetkých. Dá sa predsa písať o najprostejších veciach i zrozumiteľne i zaujímavo, a pritom tak, aby to malo i umeleckú hodnotu. Veľké národy si môžu dovoliť písať prepychove, pre hŕstku vybraných ľudí, ale keď je celý národ hŕstkou, nech sa páči písať pre celý národ, lebo i tí, čo ešte čítajú, prestanú čítať“ (s. 31).

V celkom odlišnej recepčnej situácii sa Demokrati ocitli po druhej svetovej vojne, keď najmä po roku 1948 sa braková alebo poklesnutá literatúra začala programovo potláčať a časom sa o nej nemohlo vôbec písať. Zostala len oficiálna socialistická literatúra, ktorá „byla konstruována jako literatura bez literatury populární“.[6] Prichádzalo tak k redukcii literárnej kultúry, „jak se utvářela po staletí, kombinací a syntézou důležitých rysů všech jejích základních složek, do té doby v zásadě disparátních“.[7] Ďalšou prekážkou plnohodnotného porozumenia Demokratov bola neexistencia demokratickej politickej štruktúry, čo najmä mladším generáciám čitateľov nedovoľovalo pochopiť všetky nuansy zobrazovaného politického boja, a tak čitateľská atraktívnosť románu bola zredukovaná viac‑menej iba na prvky situačnej a slovnej komiky.

Hlboká sebareflexia v spojení s nemilosrdnou sebairóniou bola charakteristickým znakom Jesenského osobnosti, ako sa prejavovala predovšetkým v básnickej tvorbe – a v Demokratoch k týmto svojim integrálnym súčastiam autor pridáva životne bilančné sebapochopenie. Ani ono však nesmeruje k sebaodpusteniu – prenikavá inteligencia mu nedovoľuje prijímať iluzívne riešenia, ktoré by boli zakrývaním jasne videných a silno preciťovaných rozporov či už v objektívnej, alebo subjektívnej oblasti. I Landíkov ľúbostný happy‑end je tak opäť skôr (seba)ironickým komentárom ako skutočným riešením autorovej „vonkajšej“ nespokojnosti i „vnútorného“ nepokoja. Oboje v Demokratoch ostáva, aj keď vzhľadom na žáner spoločensko‑politického románu (i na čitateľské očakávania) sa na prvom pláne ocitá satirický postoj voči dobovému politickému a životnému štýlu.

Aplikácia demokracie v praxi sa Jesenského dotýkala nielen profesionálne, ale zaujímala ho aj z etického aspektu. Nečakal, že sa po vojne nastolením nových politických pomerov všetko zrazu zmení, skôr sa obával zneužívania demokracie v praxi ľuďmi nekultúrnymi a nekultivovanými, ktorí mali v krvi túžbu po moci a egoistické praktiky. Pri všetkých „detských chorobách“, ktoré mladú demokraciu sprevádzali, si však Československo v tej dobe zachovalo principiálne demokratický charakter. „Skutočne, jedine u nás sa podarilo po celých dvadsať rokov udržať demokratickú vládu,“ píše historik Ľ. Lipták, „zatiaľ čo postupné nastoľovanie najrôznejších foriem reakčných diktatúr od Pobaltska až po Čierne a Stredozemné more urobilo z našej republiky akýsi ostrov.“[8] Znakom Jesenského diferencovaného vnímania medzinárodného kontextu je aj to, že nedovolil v Maďarsku vydať pripravovaný preklad Demokratov, aby jeho kritika demokracie nebola v autoritatívnom štáte demagogicky zneužitá na protislovenské a protidemokratické ciele.

Aj keď línia reflektovania rôznych aspektov demokracie je v románe permanentne prítomná, nemožno povedať, že by bola jeho hlavnou témou. Vidíme to i z autorovho váhania nad názvom prvého i druhého dielu rukopisu, ako to dokladá korešpondencia s A. Mrázom, šéfredaktorom Slovenských pohľadov, ktoré ešte pred knižným vydaním románu uverejňovali z neho mnohé kapitolky. Keď mu Jesenský poslal prvú časť románu, neuviedol jeho definitívny názov a prvá časť knihy vyšla pod názvom Demokrati, na ktorom sa s A. Mrázom dohodli. O tri roky sa situácia ohľadom názvu zopakovala a Jesenský sa pri voľbe názvu (Starosti pána poslanca?, Diktátori?) opäť spoliehal na Mráza, ktorý mu navrhol, „aby zostal názov Demokrati, druhá časť, je výstižný a zároveň má už toto pomenovanie dobrý zvuk vo verejnosti“.[9]

Z tejto korešpondencie je jasné, že téma demokracie, exponovaná v názve románu, nie je významovo dominantná a nebola pre autora ústrednou. No uvedomoval si, že kniha vďaka prítomnosti tejto línie vyvolá rozruch i podráždené reakcie a skomplikuje mu život. Podľa B. Haluzického rátal s tým, že „osie hniezdo, do ktorého sa odvážil pichnúť, sa iste vzbúri proti kaziteľovi pokoja a dobrého poriadku“.[10] Čo autor predpokladal, to sa aj stalo – po vyjdení prvého dielu románu (1934) bol skutočne penzionovaný. A tak druhý diel už písal ako slobodný človek, konečne si „užívajúci“ (svojím sarkastickým spôsobom) demokraciu.

Román Demokrati teda nie je románom rezignácie alebo „stratených ilúzií“ – už Jesenského predvojnová tvorba predsa jasne ukázala, že si o spoluobčanoch ilúzie nerobil. Spomienkovú knihu o svojom pobyte v légiách Cestou k slobode (1933) napísal v nadľahčenom, hoci kritickom tóne, no nové negatívne skúsenosti s praktickou politikou, ktoré nadobudol vo vysokých postoch v štátnej správe[11] mu poskytli množstvo podnetov pre naliehavejšie dielo širšieho rozsahu. Ako konštatuje O. Čepan, „nemohol mlčať. Podmienky ‚ostražitého prímeria‘ medzi Jesenským a spoločnosťou pominuli. […] Jeho nedôvera k postojom a činom istých ľudí nepramenila totiž v zásadnej negácii vtedajšieho spoločenského zriadenia, ale v odmietnutí metód, kompromitujúcich demokraciu ako takú“.[12] O. Čepan upozorňuje aj na fakt, že autor v Demokratoch „nezatajil svoju spoluúčasť na chode byrokratického aparátu, ale ju nenápadne a v pozmenenej podobe integroval do románového textu. Demokrati preto nie sú len odosobneným obrazom pochybnej politickej praxe v časoch medzivojnovej republiky, ale sú aj analýzou autorovho nepriameho podielu v nej“.[13]

Ak však máme hľadať v Demokratoch osobne znepokojujúcu zložku, tá nebude zrejme spočívať v akýchsi autorových výčitkách svedomia zo svojej účasti v administratíve demokratického štátu. Román Demokrati naozaj má svoju osobnú, ba až intímnu či priam temnú stranu – svoje utajované ťažisko. Celá mašinéria humoru, komiky, satiry a irónie, ktorú dáva Jesenský do pohybu, aby sa mohol vysmiať z mentálnej nevyzretosti Slovákov na život v demokracii, má vo vnútornom, netransparentnom pláne románu konkurenciu v hlboko osobnej téme: sú ňou temné zákutia ľudskej povahy, vrátane samotného autora. Tento román nie je len spoločenskou satirou, ale rovnako aj nemilosrdnou sebareflexiou, ktorá je zúčtovaním autora s vlastným ľahtikárstvom, citovou nestálosťou; je tiež – k tomu sa ešte dostaneme – dodatočne splateným dlhom voči svojim rodičom. Nájdeme v ňom však (v harmonickom závere) aj symbolický výsledok tohto neľahkého zápasu so sebou samým – uprednostnenie cesty srdca, úprimného citu.

Humor, satira a komika majú teda v románe funkciu nielen odkrývať, ale aj maskovať. Stratégiu odhaľovania a zahaľovania (štylizovania) názorov a citov Jesenský otvorene a úprimne priznáva v prvom liste svojej budúcej žene: „Vy pochopíte, že jemné, či nežné svoje city, či už vôbec akékoľvek city človek inštinktívne zakrýva či smiechom, či chladnou tvárou, či maskou nevšímavosti, či už prejavením iného nepravého citu. Slovom, bohvie prečo, človek nevyjadruje ľahko svoje najvnútornejšie city.“[14] Oscilácia medzi pólom irónie či frašky a pólom subjektívnej traumy vytvára charakteristickú kompozičnú sínusoidu románu. Pri jeho pozornejšom čítaní totiž vystupuje vedľa satirického pamfletu a skrytej či priznanej autobiografickosti ešte ďalšia naliehavá línia – a tou je vyrovnávanie sa s traumatizujúcimi okolnosťami otcovej smrti a následnými existenčnými starosťami rodiny i s výčitkami nad nedostatkom empatie voči najbližším. Až spojenie všetkých týchto vrstiev do kompletného celku určuje tvar románu Demokrati. Jeho konceptuálne východisko tvorí aktualizácia a funkčná transformácia ľudového čítania v spojení s typickými znakmi kľúčového románu: vyskytujú sa tu známe osobnosti politiky svojej doby, pričom existuje „kľúč“ na dekódovanie ich reálnych prototypov. Pre nás je pritom dôležité, že tzv. kľúčový román má najčastejšie podobu biografického, skryto autobiografického románu alebo satirickej, či politickej prózy.[15]

O. Čepan najsústavnejšie z literárnych historikov analyzoval paradox u Jesenského a konštatoval, že je „najvlastnejšou formou jeho umeleckej metódy“.[16] Zdá sa však, že Jesenského vnímanie skutočnosti ako paradoxne uspôsobenej, nie je len záležitosťou umeleckej štylizácie, ale vyrastá z reálneho základu. Tak je to napríklad s Jesenského prijatím vysokých administratívnych postov na jednej strane a kritickým odstupom voči vtedajšej politike na strane druhej. Detailnejšie nahliadnutie do jeho života odhaľuje motivácie prijatia funkcie gemersko‑malohontského župana v Rimavskej Sobote po návrate z légií v roku 1919 i ďalších vysokých postov, čo do istej miery protirečí Jesenského osobnostnému profilu. F. Kaláč, pamätník Jesenského administrovania na Krajinskom úrade, spomína, že sa „nikdy nevedel tlačiť k moci a na všetko to malicherné vynasnažovanie sa pod zákulisnými aj otvorenými vplyvmi straníckeho politikárenia pozeral sa s básnickou iróniou“.[17] Aj keď v konečnom dôsledku „Janko Jesenský ako úradník bol tŕňom v očiach mnohým prísnym byrokratom v Prahe i v Bratislave“,[18] jednako bol obrovský rozdiel medzi tým, ako bol akceptovaný na poslednom predvojnovom advokátskom mieste v Bánovciach nad Bebravou[19] a jeho novým účinkovaním. Intrigy a štvanie, ktoré proti nemu roky vyvíjali maďarónski kolegovia v Bánovciach dokonca nepriamo spôsobili i jeho odvelenie na front v pomerne vysokom veku – ako známeho pansláva. Toto všetko i strádanie na fronte spolu s vedomím finančných ťažkostí manželky v zázemí spôsobilo, že po vzniku republiky prijal dobre honorované miesto, kde mal perspektívu zbaviť sa konečne dlhov a stať sa materiálne nezávislým. Takýto stav mu navyše poskytoval výbornú informovanosť o tom, čo sa v novom štáte deje a pochopiteľne i nové, aktuálne námety.

Časový odstup i nahromadené skúsenosti priniesli zrelému spisovateľovi možnosť jednak sa sústrediť na reflexiu a zhodnotenie kritických biografických momentov, jednak schopnosť vidieť ich „objektívnejšie“. Prežité udalosti sformovali Jesenského osobnostné postoje – a tento nadhľad „nad vecou“ cítiť i z textu Demokratov. Jeho brat Fedor spomína, že vojna mu zmenila povahu: už nebol tým švihákom a bonvivánom ako predtým, ale človekom, čo poznal „utrpenie miliónov za vojny“.[20] Jeho nekompromisná kritickosť v Demokratoch reaguje na veľmi konkrétne podnety, takže tento románový pamflet má napriek expresívnym výrazovým prostriedkom reálne východiskové podložie, a to nielen pokiaľ ide o politické, ale aj osobne biografické udalosti. Ohniskom skrytého spomínania sú najmä okolnosti otcovho „pádu“. Otec Ján Jesenský‑Gašparé (1825 – 1889), pôvodom zo starej zemianskej rodiny z Horného Jasena, bol advokátom, kapitánom dobrovoľníkov v revolúcii 1848, osnovateľom memorandového zhromaždenia v roku 1861 a jedným zo zakladateľov Matice slovenskej. Štyrikrát kandidoval za slovenského krajinského vyslanca, ale ako Slovák nemal šancu stať sa poslancom. Toto kandidovanie, ako spomína Jankov brat Vladimír, malo svoje „smutné následky“ pre celú rodinu, pretože postupne prišiel o všetok majetok: „Istý vedúci činiteľ Slovenskej národnej strany a iní smerodajní ľudia sa otcovi zaviazali nahradiť všetky volebné trovy, ale sľuby ostali len sľubmi. Spomenutý činiteľ sa rozpamätal na dané sľuby, keď už otec bol na smrť chorý – aby sa nemohlo povedať, že ich nedodržal, dával otcovi päť zlatých ako odškodné! Otec ich neprijal. Jeho žena a synovia na túto hanebnú ponuku nikdy nezabudli. Náš otec dal vyštudovať i syna svojej sestry, ináč pozdejšie tiež významného činiteľa na Slovensku, Tento človek, ktorý viedol a potom i prevzal po smrti otca jeho advokátsku kanceláriu, nemal pre chorého otca a pre jeho rodinu až na grajciare na ocot a pod. nikdy žiadneho groša. Takúto vďaku skusoval otec na každom kroku.“[21]

Jesenský však zrejme nemal záujem rodinné i osobné krivdy umiestňovať na prvý plán textu. Jeho vkus i zmysel pre mieru mu akiste nedovolili podávať osobný príbeh ako prvoplánovú súčasť fabuly. Jesenského písanie však už od jeho básnických začiatkov bolo aj svojho druhu kompenzáciou emocionálnych tlakov, a tak môžeme usudzovať, že v tomto zmysle „dozrel čas“ aj na vyrovnanie sa s komplexom udalostí, súvisiacich so stratou otca a aspoň takto sa od nich oslobodiť. Keďže podnety, ktoré viedli k rodinnej tragédii, mali politické pozadie, veľkú časť svojho úsilia v Demokratoch sústredil na analýzu vzťahu politiky a charakteru. Súvislosť charakteru a politiky sa už tradične javí skôr ako tragikomická, preto na stvárnenie tejto témy Jesenský nepoužil „seriózne“ prostriedky a postupy. Naopak, politiku zasadil do susedstva „poklesnutého“ žánru, aby tak upozornil na ich možnú paralelu, na to, že zdeformované politické praktiky predstavujú svojím spôsobom „poklesnutý žáner“ života. Komika, irónia a sarkazmus mu osvedčeným spôsobom pomáhali zaujať dištančno‑nadľahčený postoj i k témam, ktoré boli súčasťou jeho súkromia. Komická transpozícia umožnila Jesenskému biografické fakty posunúť na úroveň, v ktorej sa stali súčasťou románu ako spoločenskej metafory. Rovnako ako vo svojej dovtedajšej tvorbe ani tu nemal úmysel odhaľovať pred verejnosťou, do akej hĺbky sa ho zobrazované témy dotýkajú. Z tohto ohľadu sme dnes poučenejší o jeho zverejnenú korešpondenciu, o svedectvá jeho rodiny, priateľov a pamätníkov. Tieto dokumenty odhaľujú možno aj to, čo malo zostať skryté, čo malo adresne osloviť len niekoľkých jednotlivcov. Aj vďaka nim však lepšie poznáme Jesenského frustrácie; ich znalosť môže naznačiť čosi o vnútornom zápase a hĺbke sebaanalýzy – určite pred nás stavia iného človeka, než by sme možno pod nánosom satiry, komiky a grotesky čakali.

Aby svojmu autobiograficko‑pamfletistickému románu dodal istú naratívnu perspektívu, Jesenský siahol do epickej zásobárne ľudového čítania, ktoré v intenciách povojnovej demokratizácie života nadobudlo v literárnom svete nové postavenie. Všednosť, obyčajnosť, jednoduchosť života sa zrazu dostávala do susedstva exkluzívnosti, nedostupnosti „vysokej“ spoločnosti a politiky – a práve spojenie týchto krajností, ich možná zameniteľnosť akoby inšpirovala aj Jesenského v súvislosti s konceptuálnym zámerom jeho románu. Voľba subsystému populárnej literatúry s vysokou mierou emotívnej naliehavosti a čitateľskej identifikácie bola zrejme súčasťou autorskej stratégie a poskytla románu pevnú „oporu“, udržujúc ho špecifickou dostredivou silou pohromade.

Konvenčný námet cnostnej kuchárky, ktorá sa dočkala svojho šťastia a z lásky si ju berie za manželku charakterný muž z vyšších kruhov, a ktorá napokon objaví, že sama je vyššieho pôvodu, je na prvom pláne románu a tvorí akýsi odľahčujúci skelet pre vážne témy, skryté pod povrchom. Koncepty postáv sú navzájom usporiadané ako opozitá bez hlbšej plastickosti – napríklad reprezentanti zla (Tolkoš, Brigantík, Rozvalid – ten sa „polepší“ v druhej časti) sú zákerní a nepriateľskí voči sympatickým hrdinom (Landík, Hana) a zároveň stelesňujú archetypálny dualizmus dobra a zla. Sú tu teda opozitá na hodnotovej úrovni (Želka – Hanka) i tie, ktoré vznikajú premenou (prekonvertovanie Landíkovho potrestania na povýšenie, premena Rozvalidovho charakteru vynútená okolnosťami). Čitateľský úspech knihy ukázal, že i naoko beletristicky nezáživná politická téma sa cez médium „ľahkého“ žánru môže stať príťažlivým čítaním, najmä keď si čitateľ v druhej časti románu začína uvedomovať, ako výstižne je tu zachytené politikum doby.

O románe ako uvoľnenom tvare sa viedli úvahy aj v našej, no najmä českej medzivojnovej literatúre. Nie je preto prekvapujúce, že Jesenský si zvolil podobný typ románu, čiže napríklad pred románom sebareflexívnym alebo opisno‑realistickým dal prednosť groteskno‑satirickému zobrazeniu reality. Komično u Jesenského je, ako konštatuje O. Čepan, disharmonizujúce. Svojím spôsobom tak autor dal najavo, že inak ako s využitím žánrov smiechovej kultúry či satiry a irónie sa román zo súčasnosti písať nedá. Autorovi, ktorý píše o súčasnosti, chýba odstup a čas na vnútorné spracovanie problémov, preto volí literárne prostriedky, ktoré rozrušujú presné hrany skutočnosti. Komika, irónia, sebairónia sú nástroje autora, ktoré legitimizujú odchýlky medzi žitým a napísaným.

Satirický účinok namierený na politický kontext dosahuje Jesenský akoby bez zvýšenej námahy. Satira tu je prostriedkom takmer „referenčného“ zobrazovania – vzniká na ostrých hranách politiky a reality a isté skutočnosti dostávajú satirickú modalitu už tým, že sú opísané. Humor je zase spojený s nezvyčajným, prekvapujúcim uhlom pohľadu a u Jesenského je najčastejšie spájaný so situačnou a jazykovou komikou. Autor si dobre uvedomoval dôsledky, ktoré prináša satira, preto sa snažil v tomto smere korigovať a nezdôrazňovať politikum románu, ako sa dozvedáme z listu A. Mrázovi: „Chcem prepracovať doterajšiu osnovu v mäkšom tóne, skôr humoristicky ako satiricky.“[22] Tento zmierlivejší modus písania, ku ktorému sa autor musel nútiť, súvisel s jeho zámerom nevyhrocovať kontrasty a paradoxy románu ešte viac – takto by však asi nepostupoval, keby jeho cieľom bolo napísať „čistokrvný“ politický román. Humor mal zrejme odľahčiť a prekryť hlboko súkromnú, vážnu tému v pozadí románu. Všetky politické figúrky a ich stratégie sú v tomto prípade skôr štatistami v jeho osobnom príbehu a ich trápna snaživosť sa vďaka autorovej humoristicko‑karikatúrnej verve stala pre čitateľov vítaným sústom, najmä pre čitateľov hladných po politických senzáciách a škandalóznom odhaľovaní zákutí nového politického zriadenia, „kde sa všetko môže“. V knihe, napísanej autorom, ktorý mal informácie „z prvej ruky“, mohli nejaké spomienkové a ľúbostné pasáže knihy pôsobiť skôr ako odťažité.

Podobne ako v známych románových paródiách, ktoré v medzivojnovom období vznikali v Čechách (napr. niektoré Vančurove či Čapkove romány), autorovi nejde o „objektívny“ výklad reality. Sujet Demokratov marginalizuje fabulu i postavy až na úroveň grotesky alebo anekdoty – postavy sú nesvojprávne, závislé na celkovej štruktúre diela, na paradigme jeho významových a jazykových vzťahov. Takto transformovaný sujet prehodnocuje celkové vyznenie románu v jeho vlastnej podstate – namiesto románu s príbehom máme pred sebou román‑výpoveď, ba do značnej miery román‑sebavýpoveď.

Jesenský koncipuje Demokratov ako synkretický intertextový útvar, zložený z rôznych subtextov (básní, anekdot, článkov, zápisníc…, dokonca v ňom nájdeme obsiahnuté čiastočne modifikované, už predtým uverejnené prózy Bez diplomu a s diplomom, Rezervisti, sčasti Táraj), aby v rámci tejto mnohoaspektovosti marginalizoval, znenápadnil vlastné názory – možno totiž dôvodne predpokladať, že mnohé prehovory v reči rozprávača i niektorých postáv sa intencionálne dotýkajú autora. Autor vkladá mnohé svoje názory do úst personálnej postavy doktora Landíka, advokáta v mestečku s názvom Staré Mesto. Keďže ide o text z urbánneho prostredia, práve postava úradníka je preň charakteristická. Táto profesia je spätá s každodennosťou, s mestským rituálom a stereotypom[23] – na pravidelnom Landíkovom odprevádzaní Hany je postavené i frázovanie prvej časti románu. Verejné odprevádzanie kuchárky je však zároveň konfrontačným gestom proti malomestským a nedemokratickým konvenciám.

Landík je nositeľom hodnotovej intencie diela, a teda autorskej vízie, no napriek tomu informácií o ňom máme prekvapivo málo. Jeho krstné meno sa vyskytuje v románe len vo familiárnom oslovovaní tetkou Kornéliou (Janík), jeho fyzická podoba je skôr karikatúrnou skicou ako realistickým opisom: „Mladší, počerný, v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou, s málo trčiacimi prednými zubmi, s medzierkou medzi nimi ako u hvizdáka…“ (s. 7) – je to teda „neúplný znak“ s obmedzeným zorným uhlom, ktorý má len niekedy kompetenciu autorského vševedúceho rozprávača. Jeho postavenie v románe je zároveň exponované i rozpačité (idiosynkratické). Landíkova nerozhodnosť takto symbolicky vymedzuje významové pole románu. Jeho „rozprávačská nespoľahlivosť“ (medzi implicitným autorom a rozprávačom nie je vždy zhoda) ho situuje na pomedzie morálnych a estetických kategórií. Práve aspekt hlavnej postavy‑histora, ktorý v rámcoch er‑rozprávania strieda rôzne perspektívy, od subjektivizovanej po vševedúcu, vytvára „ironickú medzeru“ medzi autorom a čitateľom. Napokon postava Landíka túto svoju medznú situáciu s neurčitým pocitom, kam vlastne patrí, v texte i verbalizuje: „V tomto uvažovaní sa Landíkovi videlo, že stojí zasa na krížnych cestách, ako pred pol druha rokom. Musí sa rozhodnúť, ktorou cestou pôjde? Či tou, čo vedie k Aničke, či tou, ktorá vedie od nej, bohvie kam?“ (s. 506). Konzekvencie spomínaného rozprávačského postupu, ktorý začal nahrádzať v 20. storočí už „anachronického“ vševedúceho rozprávača, si všimneme neskôr. Ostatné postavy sú viac alebo menej schematizované, o ich vedomí sa dozvedáme až na výnimky sprostredkovane, cez subjektivizovaného er‑rozprávača.

Hoci vychádzam z predpokladu, že román Demokrati nesie znaky skrytej autobiografie i kľúčového románu, skúsme sa pristaviť i pri jeho iných charakteristikách, pretože tie istým spôsobom potvrdzujú i jeho ďalšie možné výklady s ohľadom na konkrétne interpretačné preferencie. Demokratov žánrovo bližšie špecifikoval napr. S. Šmatlák, ktorý píše, že tu Jesenský použil „klasický konštrukčný variant ‚výchovného románu‘“.[24] Na druhej strane s ohľadom na postavu Landíka by sa o Demokratoch dalo uvažovať ako o vývinovom románe (Entwicklungsroman), kde hlavný hrdina reprezentuje evolučný typ. Na začiatku sa javí ako hotová osobnosť, no je to len zdanie: ukazuje sa, že jeho názory (naoko pokrokové a demokratické) sú manifestačné, proklamatívne, neprežité, len deklarované (vzťah ku kuchárke Hane je demonštrovaním rovnosti, aby povzbudil mäsiara Tolkoša). Po mnohých peripetiách a prežitých skúsenostiach sa hrdina vracia tam, kde príbeh začal – ale vzťah k Hane je tentoraz kvalitatívne iný, obohatený o všetky medzitým prežité udalosti, pretože iný je predovšetkým Landík. Spodným prúdom tohto banálneho príbehu je autobiografickosť – nielen Landík, ale predovšetkým sám autor svoje postoje z mladosti prehodnotil a po prežitých životných skúsenostiach by už konal inak. Subjekt tohto hrdinu je však pasívny, nezasahuje do udalostí, nesnaží sa meniť realitu okolo seba, skôr ju pozoruje a prispôsobuje sa jej. V tejto neschopnosti aktívneho gesta je možno ozvena rezignácie samého autora. Chronotop cesty do hlavného mesta symbolizuje cestu za poznaním – možno ju vnímať v ironicko‑obraznej i realistickej polohe a obe sú rovnako významné, lebo smerujú k hrdinovmu zmúdreniu. Toto zmúdrenie má charakter demystifikácie („modernej“ rodiny, „zlatej mládeže“, „vyšších“ vrstiev, „demokratickej“ politiky atď.), do ktorej je zahrnutá i paródia na postavy „zasvätiteľov“ do „nového“ sveta – Želky (do sveta erotiky) a Petroviča (do sveta politiky).

Ten istý príbeh sa však dá pochopiť i tak, že kontakt s novým prostredím hrdinu paradoxne vráti tam, kde začal, a utvrdí v tom, čo si aj predtým myslel. Takéto vyústenie môže byť logické a realistické, ale je určite málo dramatické, zvlášť v sentimentálnom príbehu, ktorý je pre bežného čitateľa až do samotného epilógu nepravdepodobný. Až takýto happy‑end spätne utvrdí čitateľa v tom, že Jesenský dotiahol svoj nápad s poklesnutým pásmom deja do konca a že sentimentálna línia celkom vážne konkurovala výraznejšej a kvantitatívne dominantnej politickej téme. Pochopiteľne, už tým, že Jesenský tesne konfrontuje dva žánrové a jazykové systémy (vecný a sentimentálny), vytvára podmienky pre parodické situácie. Paródia je svojráznym komentárom doby, s čím súvisia, ako sa neskôr ukáže, i rôzne intenzifikačné prostriedky a výrazová expresivita. Parodický aspekt potom vylučuje typ románu stratených ilúzií, pretože Landík, ktorý bol za trest z malého mesta preložený „vyššie“, si žiadne ilúzie nerobil – je skôr typ outsidera, ktorý sa nedokáže jednoducho integrovať do žiadneho prostredia. Reálne skúsenosti ho však naučia rešpektovať základné cnosti a vážiť si nefalšovaný cit a charakter.

Na Landíka sa dá pozerať aj ako na istú obdobu „muža bez vlastností“, ktorý sa prispôsobuje okolnostiam, a keď ho prerastú, zreálňuje svoje ambície a volí rodinné šťastie. Tento variant riešenia je zviazaný so syntagmatickou rovinou využitia sujetu populárnej literatúry a odhaľuje nezmieriteľnosť nastolených alternatív – nemožnosť čistého rodinného šťastia a politickej kariéry (spájanej s morálnym úpadkom). Jesenského riešenie nie je koherentné, lebo návrat k čistej láske je tu nastolený ako posledná alternatíva, keď už všetko iné zlyhalo (možná paralela na Jesenského „neskorú“ lásku k vlastnej manželke, ku ktorej našiel vrúcny vzťah postupne, po životných skúškach).

Takýto výklad však prekvapujúco patrí k tým reálne možným, pretože Jesenský sám cez hodnotovo vyzretý cit k vlastnej žene (ako to dokazuje korešpondencia najmä z rokov vojny) nachádza vnútorný pokoj a citové vyrovnanie, aké márne hľadal v mladosti. Nájdená harmónia mu i v zložitom medzivojnovom období dáva silu na vzdorovanie vonkajším tlakom, vďaka nej získava vnútornú nezávislosť. Vonkajšia nezávislosť po penzionovaní poskytuje Jesenskému možnosť predložiť zrkadlo „modernej“ dobe – obraz, ktorý sa v ňom objavuje, nie je, ako sa dalo čakať, lichotivý. Autorovi sa potvrdzuje temné tušenie: ľudia spojení s politikou sa od čias jeho detstva nezmenili. Je preňho typické, že svojim zisteniam nedáva podobu moralizátorského kázania a pasovania sa za jediného spravodlivého, ale odľahčeného výsmechu a tragikomickej spoluúčasti.

Aj keď Demokrati, resp. postava Landíka stopovo nesú všetky vyššie spomínané typologické znaky, najviac charakteristických väzieb nájdeme v súvislosti s ne‑hrdinom pikareskných románov, človekom bez ambícií, ktorý má skeptický názor na mravy obklopujúcej ho spoločnosti. Hoci ho nemožno považovať za autobiografického hrdinu v pravom slova zmysle, autor ho obdaroval vlastnosťami, s ktorými mu nerobí problém sa stotožniť. I tento Jesenského „pikaro“ vníma svet, v ktorom sa ocitol, ako nepriateľský, preto sa rozhodol zaujať voči nemu stratégie ako voči nepriateľovi: neštíti sa v takomto svete klamať, zavádzať, pretvarovať sa, degradovať jeho symboly. To všetko zahŕňa do svojej raz obrannej pozície, inokedy stratégie „boja“ alebo pomsty podľa pravidla „účel svätí prostriedky“. So svojím pikarom má autor spoločné i východisko – obaja vyšli zo sociálne „deklasovanej“ rodiny (motív konfiškácie majetku). Táto zažitá existenčná trauma je najsilnejšia determinanta ich života, ktorá už navždy určuje ich postoje. Pikareskná prispôsobivosť (sociálne mimikry), „prijatie“ pravidiel nenávidenej spoločnosti je hrou, ktorú si osvojili, aby sa do nej infiltrovali a mohli ju tak lepšie pozorovať a následne zasiahnuť na citlivých miestach. Tieto mimikry majú u Jesenského rôznorodú podobu v poézii i v krátkej próze, jeho masky a povestné vyzývavé štylizácie do polohy bonvivána a dandyho patria medzi najtypickejšie prvoplánové charakteristiky Jesenského predvojnových hrdinov.

Dr. Landíkovi však pomáha k infiltrácii do spoločnosti paradoxne jeho nepríznaková serióznosť, jeho typová amorfnosť. Takáto charakteristika hlavného hrdinu znamená istý posun v Jesenského budovaní postáv, prekonáva jeho dovtedajšie provokujúce, dráždiace, švihácke typy a smeruje do polohy, ktorú si sám vo vyššom veku osvojil. Pikareskná prispôsobivosť je menej namáhavá než provokujúca póza, má strategické výhody vo svojej nenápadnosti, mätie nepriateľov vo svojej neuchopiteľnosti. I Landík vlastne nechtiac spoznáva „vyššiu“ spoločnosť a z donútenia ukazuje rub jej hodnotového systému. Až svojím preniknutím dovnútra „nepriateľského“ sveta začína – bez toho, aby sa o to uvedomelo snažil – vnímať jeho chod, mechaniku, plytkosť, morálny úpadok. Jesenského kritika spoločnosti je o to účinnejšia, o čo nenásilnejšie sa deje, o čo menej sa jeho hrdina o ňu usiluje – umocňuje sa paradoxne jeho pasivitou.

Estetický efekt textu určuje autorov odstup, reprodukujúci realitu prostredníctvom rozlične nuansovaných spôsobov transformovania vlastnej skúsenosti. Jednoduchý sujet je v ostrom kontraste so štruktúrovanou a významovo rozvrstvenou fabulou, ktorá má viacero dominánt. Idylický plán lásky dr. Landíka a Hany je spochybňovaný paradigmou prekážok, sprevádzajúcich ich vzťah. Fabulačná nejednoznačnosť vytvára protiklad voči jednoduchej lineárnej osi sujetu populárnej literatúry: nepravdepodobnosť charakteru Hany, životné skúšky, ktoré ju stíhajú, jej tajomný pôvod, láska k úradníkovi, jej záchrana rodiny bankára Rozvalida, ktorý sa k nej nepekne zachoval – to všetko pôsobí skôr ako paródia na realisticko‑psychologický román. Jesenského filiácie s vlnou antipsychologizmu môžu súvisieť práve s jeho osobnou situáciou – nijaká psychológia (a už vôbec nijaký determinizmus) nemohli poskytnúť relevantné dôvody pokorenia ich rodiny, ktoré malo konkrétnych vinníkov a ktoré následne ovplyvnilo život všetkých jej členov. Od tohto momentu sa odvíjalo i autorovo zadlženie pri štúdiu práva a nepriamo tiež stroskotanie viacročného vzťahu s O. Kraftovou. Konečný tvar Jesenského zúčtovania s nečestnými ľuďmi má podobu frašky, umeleckej hyperboly.

Hoci sa nestotožňujem s názorom, že Demokrati sú politický román, je evidentné, že cez politikum doby sa všetky jeho významové plány transformujú. Politická téma je v Jesenského podaní čitateľsky príťažlivá nielen kvôli „pikantnému“ nazeraniu do zakázanej komnaty, ale i vďaka autorovej vynaliezavej práci s metonymiou a s komickými trópmi a figúrami. Pretože však najmä druhá časť románu, odohrávajúca sa v Bratislave, je charakteristická odhaľovaním mechanizmov politickej moci, dá sa tu hovoriť o románe ideologickom sui generis. Jesenský tak nielenže využíva svoje skúsenosti z vysokých funkcií vo verejnej správe, ale postihuje kontinuitu zdeformovaných charakterov, ktoré sa v každej dobe k politike upínajú ako jej organická súčasť. I z dôvodu demaskovania poklesnutých aspektov politického života autor uprednostňuje modalitu satirického pamfletu pred pravdepodobnostným opisom reality.

Táto skutočnosť nás dokonca môže priviesť na myšlienku, že Jesenský nepoužil schému poklesnutej literatúry len kvôli čitateľskej príťažlivosti, ale že ju pravdepodobne využil aj kvôli zdegradovaniu, zľahčeniu politickej témy. Aj tento postup však môžeme zahrnúť medzi autorské stratégie – snahu vyvolať dojem, že politická téma preňho nie je taká dôležitá, že ho natoľko nezasahuje. Práve vzájomná interferencia oboch spomínaných rovín spôsobuje, že román neustále nadobúda nové, prekvapujúce recepčné polohy. Schéma populárnej literatúry dodáva románu potrebnú emocionálnu naliehavosť, kým jej „nepravdepodobnosť“, „ošúchanosť“, banálnosť proporčne kompenzuje, kamufluje a predovšetkým zastiera realistickosť subjektívneho a politického jadra románu, ktoré bolo pre autora emocionálne frustrujúce.

Štandardizovaná populárna kultúra vytvára predpoklady pre ľahšiu komunikáciu príslušníkov rôznych sociálnych vrstiev. Podobne v románe Jesenský projektuje Landíka, ktorý chce v spolku Rovnosť rovnocennosť všetkých ľudí bez rozdielu.[25] Táto paralela naznačovala Landíkovu predstavu demokracie v praxi. Mäsiar Tolkoš však nebol schopný prekonať triedne rozdiely (chodenie s kuchárkou Hanou, ktorá sa mu páčila, považoval za nehodné svojej remeselníckej úrovne) – konvencie boli silnejšie než jeho úmysly. Z tohto aspektu sú Demokrati vlastne sociálnou melodrámou, kde podľa „pravidla“ degradácie to, čo by malo mať prirodzene istú spoločenskú vážnosť (remeselnícky stav, bankoví úradníci, politici, spoločenská smotánka atď.), nadobúda v priebehu čítania a kumulácie dôkazov opačné hodnotové znamienko a mravná hodnota vzrastie na konci románu len v postave kuchárky Hany.

Rozprávanie v Demokratoch prebieha, ako bolo konštatované, v subjektivizovanej er‑forme, vďaka ktorej sa autor mohol ubrániť priamemu stotožneniu s hlavným hrdinom. Na syntagmatickej osi pôsobí rozprávanie ako diskontinuitné, ako nesúvislý sled epizód, scénok, spomienok i lyrických opisov. Situovanosť rozprávača ako pozorovateľa a ironického komentátora umožnila autorovi nepriamo sprostredkovávať svoje názory, niekedy veľmi podobné, až totožné s tými, aké poznáme z jeho občiansko‑reflexívnej poézie. Všetky vyššie spomínané a programovo využívané kumulácie slov, motívov, opakovania opisov a tematických celkov sú dôležité pre kohéznosť textu a majú tiež imanentný vzťah k autorovmu posolstvu v románe; nie sú teda len štylistickým ozvláštnením komického diskurzu. Aby v tejto zložitej matérii románu čitateľ nestratil orientáciu, autor zavádza do textu prvky reiterácie, ktoré majú posilňovať a utvrdzovať jeho odkaz a upevňovať vzájomné vnútrotextové kompozičné väzby. Takto vzniknutý redundantný efekt spôsobuje okrem zintenzívnenia komickosti výrazu i sémantické potvrdzovanie autorskej výpovede.

Kým v prvom dieli románu je realita videná optikou Landíka a my sa dozvedáme predovšetkým jeho názory, v druhom dieli je ohnisko perspektívy umiestnené do postavy advokáta Petroviča. Táto obmedzenosť fokalizácie úzko súvisí, ako ďalej uvidíme, s autorovým ironicko‑sarkastickým hodnotením spoločnosti, a najmä politiky. Landík reprezentoval v Starom Meste typ ešte svetom nepokazeného, čistého, rudinovsky pasívneho človeka, ktorý sa aj vypne k činu (chodenie s Hanou), ale čin ho prerastie, hrdina ho nedokáže spracovať so všetkými konzekvenciami a aktivitu v ďalšom texte vo vzťahu k nemu preberajú ženy. Modalita Landíkovho postoja voči svetu je kriticko‑ironická, na druhej strane uvažovanie jeho románového oponenta Petroviča je úmerné jeho skúsenostiam, veku, pragmaticko‑vypočítavej povahe, ale najmä súvisí s ideologickým vnímaním a hodnotením reality. Hoci Petrovič má sklon k moralizovaniu, medzi jeho rečami a činmi je rozpor: v jeho správaní prevláda skepsa, cynizmus, jeho vzťah k realite je prevažne úžitkový. Landík je typickým „hrdinom svojej doby“ – nehrdinským, v mnohom oportúnnym, ktorý síce presne vníma faloš a klamstvo, ale chýba mu odhodlanie proti nemu principiálne zasiahnuť. Udalosti jeho postoju vlastne dávajú za pravdu – jeho snaha brániť sa proti vyhodeniu zo zamestnania pripomenutím pravdy šéfovi Brigantíkovi („No, a čo bola vaša milosťpani? Robotníkova dcéra“, s. 74) skončí fiaskom. Pasivita robí z Landíka postavu, sácanú vonkajšími okolnosťami, akoby bez vlastnej vôle – i Hanu takmer stratí preto, že nevie vysloviť, čo k nej cíti. Na Landíkovej nerozhodnosti predviedol Jesenský slovenskú mentalitu. Nie je kladným hrdinom v pravom slova zmysle, je to skôr slaboch s „dobrým srdcom“. Jediný Landíkov „hrdinský“ čin je jeho verejné prechádzanie sa s kuchárkou – no i ten nie je presvedčivý, lebo sa zaň hanbí pred šéfom. I jeho odvahu vstúpiť do manželstva s Hanou autor relativizuje (predsvadobným) odhalením, že vlastne ide o dcéru bohatého statkára Dubca, čím svojho hrdinu pripravil o jedinú zásluhu – o odhodlanie preklenúť spoločenské rozdiely.

Petrovič je postava, ktorá v druhej časti románu často preberá od rozprávača iniciatívu. Roky strávené vo verejných funkciách natoľko zdeformovali jeho uvažovanie, že uveril vo svoju principiálnosť, hoci je evidentné, že jeho optika je determinovaná uprednostňovaním toho, čo je užitočné najmä pre neho samého. Dá sa povedať, že Jesenský túto postavu vytvára pomerne komplexne, v rôznych situáciách a dáva nahliadnuť do jej vedomia tak presvedčivo, že niekedy nadobudneme oprávnený dojem, že jeho ústami hovorí sám autor. Petrovičovo falošné sebahodnotenie, jeho utilitárnosť i cynické postoje robia z neho síce ľudsky pokrivenú, ale čitateľsky vlastne sympatickú figúru. Práve vďaka svojim slabostiam a necnostiam sa ako jediná z postáv blíži realistickému typu. Možno povedať, že spôsob, akým autor pracuje s postavou Petroviča, je na rozhraní medzi reprezentatívnym, mimetickým typom, ktorý sa snaží o repliku skutočnosti, a typom ilustratívnym, ktorý reprezentuje len isté stránky skutočnosti a nemá ambíciu byť zobrazený v celej komplexnosti. Petrovič je v druhej časti Demokratov súčasťou autorovej rétorickej stratégie a z toho dôvodu prostredníctvom ironických komentárov a dejotvorných iniciatív preberá funkciu agensa.

Petrovič dostáva väčší priestor než Landík, je to najprepracovanejšia postava románu, ktorú vnímame z viacerých perspektív: zvonka je charakterizovaný niektorými postavami, poznávame ho podľa rečí i skutkov, o jeho vnútornom svete vieme dosť z podania rozprávača. Dostávame tak pomerne komplexný obraz rozporuplného človeka‑chameleóna prispôsobujúceho sa okolnostiam, vždy pripraveného robiť aj „nekalé“ skutky s ušľachtilým odôvodnením. Autor z neho spravil postavu, ktorá je schopná zaplniť vnútorný priestor textu, ale zostáva neuchopiteľná a napriek všetkým príznakom amorfná.

Postava Landíka je výsledkom kompromisu; akoby autor pri jej koncipovaní zastal na polceste: na jednej strane demontuje v nej tradičný koncept so zámerom dištancovať sa od popisno‑realistického románu, kde každú postavu obklopuje súbor informácií kvôli fikcii epickej totality, ale na druhej strane ju ani nedotuje komplexným vnútorným svetom, ako by to bolo v modernistickom poňatí postavy. Hoci v Landíkovi sú prvky konceptuálnej postavy, v štruktúre fabuly prináleží skôr do pásma poklesnutej, populárnej literatúry. Jesenský práve do tejto „pochybnej“ úrovne umiestňuje výsostne subjektívne spomienkové pasáže, verifikovateľné vo výpovediach pamätníkov, ktoré sa týkajú už spomínanej rodinnej tragédie (prehistória textu). Tieto pasáže sú ťažiskové z hľadiska sledovaného spomienkového aspektu autora. Landík je svojím spôsobom metaforou autorovej mladosti i metaforou jeho pokorenia. Landík je práve v oblasti mediácie osobných zážitkov Jesenského neoceniteľným pomocníkom, aj keď nemá status autobiografickej postavy. Autor ho najprv dostatočne kompromituje, aby odvrátil podozrenie zo sebaidentifikácie, a následne využíva na písanie o sebe.

Nasledujúce epizódy už väčšmi ako akúkoľvek fikciu pripomínajú traumatizujúce spomienky autora na okolnosti otcovej smrti:

„Umieral, keď mladý advokát Miglec, naštepený na landíkovskú kanceláriu, prešiel s celou kanceláriou do druhého domu a osamostatnil sa. Nemusel viac dávať ani korunky na ocot. Bolo to niekoľko dní pred smrťou, keď prišiel k otcovi predný činiteľ a direktor peňažného ústavu, ktorý odpredal otcov majetok a ponúkal umierajúcemu desať korún na bežné trovy. […] Otec ich neprijal a umrel. Pamätá sa i na pohreb. Chodil vtedy do štvrtej triedy gymnaziálky. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Rozplakal sa tak usedavo, že musel odísť, aby nerušil svojím vzlykotom pohrebné obrady“ (s. 80).

Jesenský podľa všetkého tento zážitok až do jeho publikovania považoval za vnútorne nespracovaný. Až takmer veristickým zverejnením, adresným poukázaním na vinníkov sa tento román presunul do roviny satisfakcie. Hoci na veľkej ploche textu románu nás Jesenský zabáva a udivuje, ba až šokuje svojimi presnými a vtipnými odhaleniami, spomienkové pasáže naznačujú, že písaním tohto románu prežil svojráznu osobnú katarziu. Obdobie dospievania, o ktorom je tu reč, však nie je nijako kategoricky a mentálne izolované od komicko‑ironicko‑satirickej modality politických pasáží románu, akoby sa to mohlo na prvý pohľad javiť – obe spolu vnútorne súvisia: dospievanie je paradoxne i obdobím ontogenézy utvárania rôznych kategórií komiky. Práve vtedy prebieha u mladého človeka proces personalizácie, individualizácie, keď sa vedomé ego usiluje o integráciu s celkom osobnosti. Trauma, do vnútra ktorej nám dal autor možnosť „autenticky“ nahliadnuť, tak svojím spôsobom vyvolala Jesenského rezistentný spôsob reagovania na skutočnosť, ktorý navonok sedimentoval vo forme rôznych kategórií komična.

Odkaz mŕtveho otca – hrdosť a nepodkupnosť – sa tu symbolicky stáva najcennejším dedičstvom chudobného chlapca. Preto sa stáva metaforou emocionálneho i ideového ťažiska románu, zároveň však i jeho realistickým jadrom, hoci zasunutým v spomienkovom pásme permanentne kompromitovanej postavy Landíka. Táto kompromitácia však nemá rozmer osobnostného spochybňovania, vyplýva z hrdinovej neschopnosti adaptovať sa na „módne trendy“. Autobiografickú tému by sme mohli priradiť modalitou do okruhu Jesenského noviel zo začiatku storočia, tentoraz však starnúci autor nemieni provokatívne odhaľovať svoje city. To, čo sa ho najviac dotýka, prekrýva „lacným“ kontextom „limonádového“ príbehu.

Čitateľa s „humoristickým“ očakávaním môžu pri čítaní Demokratov vyrušovať opisy prírody, ktoré svojím zväčša melancholickým ladením kontrastujú s inak komicko‑ironickou modalitou dialógov a charakteristík postáv. Prevažne sú to opisy nevľúdneho jesenného počasia a takmer vždy korešpondujú s vnútorným rozpoložením postáv. Takýto je aj opis novembra na začiatku kapitolky Starý a nový typ:

„Fňukal, lial slzy, skučal vetrom, utieral sa mokrou šatôčkou hmly, a kým ju ťahal z vrecka, vypadol z neho i mráz i vodový sneh s chumáčmi ako vtáčie hlavičky. Mal čiernu tvár a pohľad jeho bol tmavý. Kam pozrel, zatônil všetko.

Hnusné je mesto v takomto čase. Mokré parčíky s nitkami tmavého snehu sčerneli so stromčekmi a kríkmi. Zjavili sa v nich vrany a začmudené mestské vrabce. Sedeli nehybne na vetvách, ako čo by driemali. V rannej polotme sa zdalo, že sú to listy, ktoré vlhký, sychravý vietor nestačil ešte odtrhnúť“ (s. 333).

Poeticky prekvapujúce a originálne obrazy prírody, ale aj mestských scenérií – to sú enklávy, do ktorých sa ukrýva autorov lyrický subjekt, kontemplujúci vo svojej vlastnej ľudskej jeseni. Tieto plastické obrazy obohacujú epické prostredie románu repertoárom impresívnej lyriky. Tieto nevšedné „vpády“ lyriky do epiky, plnej nízkych citových pohnútok, sú zároveň súčasťou kontrastného tvarovania textu. Napriek zdanlivej neorganickosti sú lyrickým „sprostredkovateľom“ medzi „exteriérom“ textu a hĺbkovou rovinou autorskej výpovede. Dalo by sa povedať, že udržiavajú hladinu vnútornej disharmónie, ktorá bráni úplnému prechýleniu modality románu na stranu komična.

„Lyrické stavy“, predovšetkým smútok a melanchólia, sú tak spôsobom zmierovania sa autora s faktom smrti, s ktorým bol prvýkrát traumaticky konfrontovaný v prípade smrti otca. Ak vnútornou motiváciou napísania Demokratov bolo „vyrozprávanie sa“ z tejto doteraz neuzatvorenej intímnej kauzy, potom v tomto procese majú svoju funkciu aj lyrické opisy ako ostrovy tzv. lyrického výlevu vo chvíľach, keď mu smrť otca „nevdojak prichádzala na myseľ“.

Smútok zo smrti otca, ktorý pre štrnásťročného chlapca a pre celú rodinu znamenal niekoľkonásobnú traumu (citovú, existenčnú i sklamanie z „našich“ politikov), sa vpísal natoľko do Jesenského biografie, že sa stáva hlavnou témou jeho úvah, ale ostáva pritom diskrétnym motívom, pretože väčšina čitateľov o autobiografickosti v románe nemusela vedieť. Smrť Jesenského otca bola podľa všetkých indícií urýchlená vonkajšími okolnosťami, ktoré vyvolali i jeho ochorenie a náhly skon. Vedomie, že k tomu nemuselo dôjsť, keby charakterovo nezlyhali ľudia z otcovho okolia, Janka Jesenského zjavne prenasledovalo, determinovalo v mnohých ohľadoch i jeho správanie: v mladosti to bolo provokujúce správanie „nad“ jeho finančné pomery (ako zachytávajú spomienky jeho bratov i mnohých iných pamätníkov), aby možno navonok dokazoval, že otcova smrť mu nepriniesla ujmu.

V Demokratoch však opisy smútku a melanchólie nadobúdajú celkom inú podobu než v jeho krátkej próze zo začiatku storočia (Otroci, Koniec lásky, Slovo lásky, Elena, Bozk). Citové problémy vďaka spokojnému manželstvu mohol autor bagatelizovať, respektíve v tomto prípade schematizovať a na ploche románu sa rozhodol oslobodiť od spomínaných traumatizujúcich tém tak, že ich distribuoval do viacerých marginálnych postáv. Jesenský svoj smútok priznával v súkromí, písal o ňom v listoch,[26] spomínajú ho aj priatelia ako súčasť jeho osobnosti. Jeho diskrétna, ale očisťujúca práca so smútkom, ukrývaným a prekrývaným na perifériách textu, však možno splnila svoj účel, zavŕšila sa napísaním románu a pomohla autorovi zbaviť sa traumatizujúcej psychickej záťaže.

To, že sa s touto témou vyrovnáva až v Demokratoch, súvisí zrejme so skutočnosťou, že spomínané tragické rodinné udalosti dokázal umelecky spracovať až s odstupom rokov ako zrelý autor a človek. Tak, ako pomocou transformácie a opakovania môže naratívny diskurz stupňovať významy konceptov, ba generovať aj významy nové, vyskytuje sa táto téma aj v zdanlivo odťažitých, s ňou nesúvisiacich motívoch. Preto sa s ňou prekvapujúco stretávame v súvislosti s tragédiou bankového riaditeľa Rozvalida, ktorý nebol spočiatku zobrazovaný ako sympatická postava. Až keď ľudia z politických kruhov nedodržia slovo (paralela so situáciou Jesenského otca!) a nepriamo ho tak privedú na mizinu, príznačne sa mení optika autorovho vnímania tejto postavy. Už to nie je Landíkov nepriateľ, ale „ruinovaný človek“ (s. 467), ktorý sa zachoval gentlemansky voči politikom, ktorý sa „potkol […] v dôvere v panskú šľachetnosť“ (s. 466) a ktorý prežíva krajné zúfalstvo a má samovražedné nutkania. Jediná osoba, ktorá sa k Rozvalidovi a jeho žene zachová ľudsky, je ich kuchárka Hanka – tá spôsobí zároveň obrat v hodnotovom svete bankára od peňazí k „láske“. Vieme už, že Hanka jednoznačne patrí k sentimenálnej, happy‑endovej rovine príbehu, do ktorej „vťahuje“ aj Rozvalida, a ten nakoniec vychádza zo svojej tragédie ako „víťaz“ (Petrovič mu vyhrá súd) a morálne preporodený človek.

Jesenský opisuje Rozvalidove krajné duševné stavy s neobvyklou empatiou, akoby naznačoval, že na „nápravu“ nikdy nie je neskoro. Hoci sa pri molových témach (láska, trápenie) spravidla vzdáva irónie v prospech nocionálnej modality, tu s účasťou opisuje Rozvalidov stav po exekúcii majetku:

„Keď ho doktor zduril, že niet príčiny ležať, a kto chce žiť, nech sa postaví aspoň na podošvy, len‑len že nevybuchol: ‚Nechcem žiť.‘ Nevypustil zúfalé slovo, lebo tam stála i jeho žena so slabým srdcom, a vedel, ako by ju rozčúlil takýto výrok. Vstal, ale nešiel z domu. Nebude sa ukazovať, aby ľudia nepozerali na neho s ľútosťou alebo škodoradostne. Nemohol by každému vysvetľovať, to sa s ním stalo a ako sa to stalo. Chodil po veľkých izbách bez pokrovcov, ktoré stáli zvinuté na hŕbe v pitvore, s nerozostaveným náradím, čakajúcim v neporiadku po kútoch na odvlečenie, ako to exekútor na rozkaz banky nariadil, aby tlačil a prinútil pána direktora i jeho ženu usporiadať si túto trápnu dlžobu. Byt bol ako zoblečený mŕtvy človek so všetkými svojimi škvrnami, vyrážkami, vredmi a nedostatkami po holom tele. Tak sa ho žiadalo niečím prikryť“ (s. 464‑465).

Jesenský opisuje Rozvalidov „prípad“ veľmi podrobne, akoby rekonštruoval otcovu kauzu – s vedomím, aké je vlastne jednoduché pripraviť niekoho o majetok a zničiť ho. Pasáže, kde reč rozprávača preberá kompetencie vnútorného monológu človeka na dne psychických síl, poukazujú na autora prenasledovaného otázkami, ako sa asi cítil jeho otec v podobnej situácii. Prostriedky, ktorými rekonštruuje „vedľajšie účinky“ po tomto existenciálnom pokorení, majú výrazovú silu metafory:

„V Rozvalidovi sa prevracalo všetko, rozum, srdce, žalúdok, hlava. Život ho dokonale kopol a smrť ho ešte nechcela. Postavili ho na nohy, ale bolesti zostali. Bolel ho každý klinček, na ktorom visel obraz, hodiny, keď bili, lyžička, keď cengla, pohár, keď zazvonil… ‚Nič je nie moje.‘ Ale horší bol pocit opustenosti a životnej prázdnoty. Zdalo sa mu, že ho už spoločnosť vytrela spomedzi živých“ (s. 468).

I z týchto úryvkov je zrejmé, že vnútorné stavy Rozvalida sú zachytené prostredníctvom lyrickej introspekcie a navodzujú celkom inú modalitu ako pasáže, súvisiace s politickou rovinou textu.

Ďalšou, tentoraz melancholickou verziou tenzívnej autobiografickej témy, je jej „premiestnenie“ do postavy vdovy Estery, ktorá žensky priťahovala Petroviča. Keď sa ten ocitne v jej malom byte, uvedomuje si chatrný nábytok, časom zastreté znaky bývalého blahobytu, pričom máme pocit, že Jesenský sa pri opise vrátil do rodičovského domu, ktorý jediný, ako matkino veno, nepodľahol exekúcii.

Kým v scéne s Rozvalidom sme boli svedkami hlbokej depresie z neschopnosti zvládnuť krízovú situáciu, melanchólia, ktorou obklopil Jesenský postavu Estery (s ktorou zjavne sympatizoval), má bytostný rozmer, jej naznačovaná hĺbka avizuje zasunutú spomienku autora. Vyrovnaný smútok vdovy Estery je vlastne jeho diagnózou – o to urputnejšie ho zakrýva (v tomto prípade ženskou postavou). „Melanchólia odkazuje na hlbšie súvislosti bytia než depresia,“ konštatuje znalec tejto problematiky L. Földényi, ktorý vidí v melanchólii existenciálny postoj i nespochybniteľný zdroj posudzovania sveta a ktorý vníma melancholika ako odsúdeného na večnú nenaplnenosť, na stále zažívanie deficitu.[27]

Kým v prvom prípade sa oba príbehy (života autora a Landíkových spomienok) prekrývajú, v druhom prípade sú to skôr tematické citáty, ktoré sú na úrovni paradigmatickej evokácie. Z tohto napätia medzi rozptýlenými zjavnými prvkami pretextu (autobiografickosti) a ich rôznym spôsobom priznávanou alebo zakrývanou podobou sa z Demokratov stáva svojím spôsobom kryptotext.

Koncept postavy dr. Landíka bol pre autora zložitým „zadaním“. Podľa viacerých spomínaných indícií nemal byť Landík spisovateľovým alter ego, i keď náchylnosť pohrávať sa pred čitateľmi so svojimi slabými stránkami, odhaľovať svoje skryté „ja“ bola charakteristickým znakom i dovtedajšej Jesenského tvorby. Landík sa však od svojich dávnych novelistických predchodcov (spred tridsiatich rokov) líši rokmi autorových skúseností. Ani emocionálne vypäté udalosti už autor nezobrazuje s toľkým zápalom či ukrivdenosťou. Po prežitých skúsenostiach si uvedomuje, že súčasťou života sú kompromisy, nie morálne maximy. Možno práve preto je Landík, akokoľvek pasívny, veľmi ostrým zúčtovaním samotného autora – na nepatetickej úrovni – s vlastnými chybami. Tak dochádza k žánrovej nezhode: Landík, hoci funguje na „poklesnutom“, sentimentálnom literárnom pláne, je práve svojimi chybami a slabosťami koncipovaný ako autonómna postava, ktorá disponuje istou epickou pravdepodobnosťou. Len tak totiž môže spĺňať úlohy, ktorými ho autor poveril aj v druhej časti románu. Napätie, ktoré vzniká medzi vážnou, autobiografickou rovinou a parodickými posunmi na sentimentálnej rovine, nám sugeruje ambivalentnú intenciu, ktorú treba pri interpretácii románu brať do úvahy.

Vychádzajúc z premisy, že román Demokrati je diskrétnou autobiografiou (kryptotextom), mohli by sme sa odvážiť vysloviť predpoklad, že Janko Jesenský svoje životné deficity (absencia otca, financií, lásky atď.) na formovej úrovni textu kompenzuje superficitom bohato štylizovaných výrazových prostriedkov, ktoré od tohto deficitu jednak odpútavajú pozornosť a jednak ho na mnohých úrovniach nahrádzajú. Vysmievanie sa z politiky a politikov alebo z moderného umenia a „moderného“ životného štýlu, to je ďalší autobiografický „stupeň“, pri ktorom sa napokon zrejme bavil aj sám autor. Túto úroveň transformácie autobiografickosti by sme mohli označiť ako model tropiky, vybudovaný z celého spektra rétorických prostriedkov, ktoré sa vlastne tiež stávajú mediátormi významov. Spoločenská kritika však v Jesenského predstave zjavne nemá mať nejaké dramatické či tragické rozmery – už len preto nie, že všetko sa odohráva v novom, demokratickom režime, po akom autor sám túžil. Že je demokracia svojím spôsobom komická, to je spôsobené práve tým, že ju uskutočňujú nedokonalí ľudia.

Koncept demokracie je tak už odpočiatku postavený pred dilemu východiskového aristokratizmu (ušľachtilosti) idey rovnosti a jej prízemno‑pragmatickej realizácie. Táto dilema sa v románe „rieši“ ironickým odstupom autora. Irónia je vôbec v Demokratoch najvýdatnejšie využívaným rétorickým prostriedkom, je tým prostriedkom, ktorý reverzibilnou operáciou významovo rozkmitáva Jesenského výpovede, zneisťuje vzťah medzi čitateľom a autorom i vzťah rozprávača k realite a pomáha autorovi udržiavať morálnu prevahu nad zobrazovanou realitou. Iróniu možno chápať vo funkcii trópu, ale zároveň ako životný postoj, ktorý má v Demokratoch rôzne podoby a varianty. Irónia, ktorú využíva Jesenský, je typom ontologickej irónie a je špecifická tým, že má v sebe zakódovaný rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Keďže Jesenský rétorické prostriedky vychyľuje na stranu komična, nepriamo nám naznačuje, že všetky „úchylky“, ktoré so sebou prináša demokracia, majú antropologické jadro, pramenia v ľudskej slabosti. Práve mravné kategórie sú Jesenského imperatívom za každých okolností a sú podmienkou každého (jeho) snaženia.

Jesenský cítil, že prišiel čas epicky spracovať to, čo si zapisoval do básní ako svoj lyrický či satirický „denník“. Pri účinkovaní v úrade mal mnohé prototypy postáv často pred sebou a najmä v druhom dieli Demokratov, ktorý priamo reaguje na aktuálnu politiku, si mohol už počínať slobodne a bez zbytočných ohľadov, lebo rátal s predčasným penzionovaním.[28] Jesenský bol prvým zástupcom (viceprezidentom) krajinského prezidenta Jozefa Országha (druhým bol Igor Dula[29]). Krajinský úrad bol výrazom administratívneho rozdelenia prvej Česko‑slovenskej republiky (zem česká, zem moravskosliezska, krajina slovenská, Podkarpatská Rus) a Jesenský mal teda formálne vysoké úradné postavenie. Krajinský prezident však k samostatnému rozhodovaniu nikoho nepustil a navyše sám podliehal pražskej ministerskej správe – bol teda pre Jesenského ideálnym objektom komického zobrazenia.

B. Haluzický v tejto súvislosti uvádza: „V typoch postáv, ktoré Jesenský nakreslil, vystupovali aktívni predstavitelia vtedajšieho, najmä politického a byrokratického prúdenia tak živo, že nebolo pochybností o tom, koho chcel Jesenský svojou iróniou zasiahnuť. […] Sám seba pomenoval napríklad Zimákom, svojim kolegom z krajinskej správy dal priezviská Žalud (Igor Dula), Kyjak (Sekáč), šéfovi technickej služby priezvisko Štefančák (Štefan Janšák); členovia krajinského výboru ako napríklad Cvinček, Pöstényi, Filkorn, Korman, dostali pseudonymy Klinček, Terenčíni, Krokovec, Mangora a pod. Pritom spôsob ich reči a gestikulácie odpozoroval a opísal verne podľa skutočnosti. Ale aj tam, kde skombinoval spôsoby a vlastnosti dvoch či troch žijúcich politikov do jednej postavy – týka sa to najmä Petroviča[30] –, mal za predlohu živú realitu, stmelenú v podivuhodnej syntéze.“[31]

To, že práve v súvislosti s dr. Zimákom sa objaví ironické „rypnutie“ do Prahy, nie je náhodné. Jesenský zo svojho postu videl, že slovenské veci sa v novom štáte neriešia spravodlivo a rovnoprávne, preto si na viacerých miestach románu dovolil dať prostredníctvom irónie najavo svoje sklamanie z riešenia slovensko‑českých vzťahov. Že bol napríklad liberalistický princíp voľnej súťaže pre slovenský priemysel pohromou, pretože do konkurenčného boja sa dostali nerovnorodé celky, konštatoval v roku 1935 aj ekonóm I. Karvaš: „Štát Československý nebol po stránke hospodárskej pripravovaný ako celok a dôsledky toho sa museli dostaviť.“[32]

Identifikácia postáv s ich prototypmi bola iste vo svojej dobe vzrušujúca a v tomto zmysle referenčná rovina románu určite rezonovala s aktuálnosťou dobovej politiky a prekrývala ostatné plány románu. Autor napokon sám túto „hru“ inicioval, keď prototypom dával aliasy na spôsob krížovkársko‑hádankárskych prešmyčiek (Štefančák – Štefan Janšák, Žalud – Dula odzadu) alebo metonymických skrývačiek: Stodola – Záčin (časť stodoly), Zimák od „zimy“, tak ako Jesenský od „jesene“.

Dnes vnímame jednotlivé postavy politikov ako dôkazy Jesenského schopnosti umeleckej karikatúry, kde na malej ploche v komickej skratke dotyčného človeka niekoľkými ťahmi vtipne vizualizoval. Jeho opisy (masky) tvárí nám môžu pripomínať Gogoľove tváre s ich zvýraznenými rysmi.[33] Sú to všetko ukážky vynaliezavej práce s metonymiou:

„Temeno sa zdvihlo a ukázala sa tvár s kostenými okuliarmi na očiach. Široká, červená, v šedivastej brade, s hlbokou vráskou na čele a s výrazom, ako čo by všetko okolo smrdelo. Vrchná pera zdvihnutá k nosu, nos skrčený, široký a okrúhly kryl fúzy, z ktorých trčali iba konce, namastené a vykrútené dorovna. Zdalo sa, že vyrastajú z nozdier“ (s. 67).

Gogoľa nám vo viacerých prípadoch pripomína nielen Jesenského práca s metonymiou, ale i rozprávanie, štylizované – podobne ako u Gogoľa – „na spôsob osobitného druhu nedbalého, naivného tárania“,[34] ktoré na niektorých miestach charakterizuje celkovo uvoľnený štýl Demokratov. Jesenský v snahe dosiahnuť kontrastné efekty kladie na syntaktickej úrovni vedľa seba vecné i poetické výrazy, podobne ako kontrastne narába na rovine makrokompozície so striedaním pasáží lyrických s realisticko‑vecnými. Táto „voluntárnosť“, „ľubovôľa“ akoby vnútorne korešpondovala s „novoobjavenou“ demokraciou, kde sa „môže všetko“. Všetky nástroje komična, ktoré súvisia so smiechovou kultúrou, sú autorovou psychickou oporou, ale zároveň i oporou čitateľského porozumenia Demokratov. Jesenský, tak ako jeho obľúbení ruskí klasici, veril v obrodzujúcu silu humoru či irónie, veril v ich schopnosť roztvorenia komunikácie i mimo hraníc textu.

Jesenského využívanie nástrojov komična je vo veľkej miere maximalistické, to znamená, že medzi najobľúbenejšie figúry patria rôznorodé „intenzifikátory“ účinku, čo sú poväčšine enumerácie a kumulácie alebo expresívne prirovnania, vyúsťujúce do poetickej hyperboly. V románe možno na to nájsť množstvo dôkazov, ktoré sú čitateľsky veľmi efektné a – paradoxne – svojím až expresívnym zveličovaním presnejšie vystihujú realitu, než „objektívne“, nocionálne konštatovania.

Irónia, zabezpečujúca autorovi odstup, ale i „prítulnejšia“ komika, charakterizovali i Jesenského predchádzajúcu tvorbu. V Demokratoch sa však od nej líšia nielen kvantitatívne, pokrývajúc neobvykle rozsiahlu plochu, ale aj kvalitatívne, vo väčšej nuansovanosti. Ich intenzita je tu úmerná autorovmu cieľu – „postaviť na hlavu“ strnulé konvencie, zvyky, stereotypy v malých i „veľkých“ pomeroch. Tieto nástroje spolu so satirou autorovi pomáhali v zosmiešňovaní bezcharakterných politikov, ktorých považoval za zodpovedných za kompromitáciu demokratického systému mladej republiky. Nedá sa tu nevidieť paralela s naivným Landíkom a zakladaním spolku Rovnosť. V týchto intenciách téma prvého dielu románu útočí na vlastnú naivitu autora, jeho vieru v ideály a je výsmechom vlastných ilúzií. Návrat Landíka k Hane v závere románu rehabilituje túto postavu ako človeka schopného napraviť svoje omyly a zachovať si pritom vlastnú tvár.

Konvencie Jesenský porušil i vtedy, keď sa rozhodol postaviť koncepciu druhého dielu románu na typovom protiklade Želky, Petrovičovej dcéry a Hany. Želku autor akoby vytvoril podľa dobovej príručky o emancipovaných ženách. Je typickou reprezentantkou ženy medzivojnového obdobia, využívajúcou výhody demokratickej ústavy, zabezpečujúcej mužom i ženám rovnaké práva, je sebavedomá, nezávislá, moderná. „Mladé ženy sa v otázkach, čo nosiť, ako sa obliekať, maľovať, chodiť alebo gestikulovať, inšpirovali filmovými, zväčša hollywoodskymi hviezdami. Tieto skutočnosti prispeli k tomu, že výzor novej ženy bol v medzivojnovom období v Európe jednotný. Ženské tvary nahradila androgýnna postava, […] maľovanie, ktoré kedysi prináležalo len ženám voľných mravov, sa stalo spoločensky nielen akceptované, ale dokonca nevyhnutné.“[35]

Jesenský práve paradox, v rámci ktorého je postava z literárnej periférie dotovaná kladnými hodnotovými vlastnosťami a postava z „vyššej“ spoločnosti (a vlastne i z „vyššej“ významovej vrstvy románu) je neautentická atrapa (Hana versus Želka), využíva ako základ konštrukčného paralelizmu. Dve roviny, ktoré reprezentujú tieto postavy, stavia proti sebe, aby jednu spochybnil druhou: na jednej strane apriórne schematická postava Hany, ktorá akoby prichádzala z lacného románu, a na druhej strane realisticky stvárňovaná postava Želky, ktorá chce vyzerať ako „doba prikazuje“, preto maskuje svoju osobnostnú originalitu neustálym módnym štylizovaním.

Napriek našej premise, že ide o román primárne (skryto) autobiografický, treba konštatovať, že Jesenský v Demokratoch prekročil tabu v hĺbke i v spôsobe zobrazenia dobovej politickej scény. Jeho obraz odvrátenej strany politiky a jej temných zákutí zrušil akékoľvek ilúzie o poctivom riadení vecí verejných. Odhalenie, že úsilie väčšiny politikov je motivované egoistickou snahou o vlastné výhody, zanecháva v čitateľovi Demokratov podozrenie, že tento obraz nie je príliš vzdialený od reality. A to i za okolností, že sa ho autor snaží nadľahčiť prostriedkami komiky.

Epilóg, ktorý dopovedáva osudy postáv, sa už nesie v referujúcom a vážnom tóne, keďže je nositeľom Landíkovho politického a životného „rýchlokurzu“ a autorovej celoživotnej skúsenosti. Takýto pohľad „z výšky“ (veku, skúseností a autority) sa však možno skrýva aj v „zľahčujúcich“ pasážach, v autorovom „nevážnom“ hraní sa s realitou. „Bagatelizujúci“ prístup autora k predmetu zobrazenia cez kategórie komična možno totiž vysvetľovať aj pozíciou tzv. rodičovskej inštancie superega (Freud), ktorá sa zaraďuje sa do regresívnych a reaktívnych mechanizmov, pomáhajúcich jedincovi uchovať si plné duševné zdravie. Všetky kategórie komična, ktoré sú u Jesenského výdatne zastúpené, majú okrem iného i terapeutickú funkciu. Najmä humor je svojím oslobodzujúcim pôsobením účinným profylaktickým prostriedkom. Humor je najspoľahlivejší nástroj na búranie konvencií, Jesenský ho využíva i kvôli jeho obrannej funkcii (voči obmedzencom a zákerníkom), ale i ako zbraň (omnipotencia humoru).

Pri veľkej kompozícii, ako je román Demokrati, však autor musel použiť „náhradnú“ homeostázu aspoň na sentimentálnej rovine. Spájanie nesúrodých prvkov, ktoré sa vďaka autorovmu konceptu dostávajú vedľa seba, vyvoláva nezhodu, nesúlad, konflikt. Prináša však i niekoľkonásobný výsledný efekt: tieto diskrepancie sú generátorom komiky a následného oslobodzujúceho účinku románu. Zároveň spochybňujú možnosť dospieť k jednoznačným charakterovým definíciám jednotlivých postáv. Vzhľadom na túto stratégiu je zámer autora jasný: konkrétni úradníci a politici sa nielenže ocitajú v „pochybnom“ svete fikcie, ale niektorí i vo sférach fikcie „poklesnutej“. Odkaz autora – nebrať sa príliš vážne – je poučný a je umiestnený do „plusových“, optimistických vychýlení významovej kompozičnej sínusoidy, strieda sa však s miestami „prepadu“, miestami „jesennej“ melanchólie a trúchlivých spomienok.

Jesenského smiech v románe nadobúda rozmery psychického masochizmu, vnútornej sebatrýzne, ale aj vitálneho uvoľnenia a morálnej nadvlády. Poznanie, ktoré sa v tomto autorovom smiechu uskutočňuje, nie je analytické, ani racionálne, je ako „záblesk osvietenia“. Dôležité je, že i na tejto úrovni prichádza k hodnotovej konfrontácii, čo presahuje nezáväznú zábavu. Jesenského koncept – symbolicky sa očistiť od dlhov z minulosti, vyjadriť sa kriticky voči prítomnosti, nemoralizovať ani nebyť mentorsky hlbokomyseľný, sa mu potvrdil ako správny. Uvoľnená románová štruktúra mu umožnila svojou hravosťou zbavovať sa chmúrnych myšlienok v prízračnej dobe fašistickej hrozby.

Autori grotesky nechávajú čitateľa (diváka) bez katarzie – ani Jesenský mu ju neposkytuje. Vytvára však aspoň pseudokatarziu, realizovanú na poklesnutej rovine falošného sentimentu. Čitatelia z „vyšších“ poschodí si ju môžu prečítať ako autorov signál, že harmonické zvládnutie deformácií doby nie je reálne. Jesenský nechce nasilu niečo popierať alebo nám niečo proti vôli sugerovať – snaží sa pôsobiť integratívne. Umelecký účinok Demokratov je ukrytý do významov, ktoré sú pripravené kedykoľvek sa uvoľňovať. Je na nás, do akej miery sme pripravení túto významovú hru akceptovať.

MARCELA MIKULOVÁ

Literatúra

ČEPAN, Oskár: Paradoxný román o paradoxoch demokracie. In: JESENSKÝ, Janko: Demokrati. Bratislava : Tatran, 1985, s. 577‑594.

EICHENBAUM, Boris: Ako je zrobený Gogoľov plášť. In: Teória literatúry. Výbor z formálnej metódy. Zostavil a preložil Mikuláš Bakoš. Trnava : Fr. Urbánek a spol., 1941, s. 338‑355.

FÖLDÉNYI, László F.: Melanchólia. Bratislava : Kalligram, 2001.

FREUD, Sigmund: Za princípom slasti. Bratislava : Kalligram, 2005.

JANÁČEK, Pavel: Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, 1938 – 1951. Brno : Host, 2004.

Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Ed. A. Matuška, Z. Jesenská, G. Rapoš. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955.

JESENSKÝ, Janko: Spisy V. Demokrati. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1961.

JESENSKÝ, Janko: Demokrati. Bratislava : Tatran, 1985.

LIPTÁK, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 1998.

MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2004.

MONGU, Blanka: Percepcia Ameriky v československej tlači a vplyv Američanky na obraz modernej ženy v Československu v rokoch 1918 – 1938. In: Slovenská literatúra, roč. 54, 2007, č. 4, s. 277‑282.

PETRUS, Pavol: Vzájomná korešpondencia Janka Jesenského s Andrejom Mrázom. Martin : Matica slovenská, 1981.

PETRUS, Pavol: Listy Janka Jesenského 1. Martin : Matica slovenská, 1989.

ŠMATLÁK, Stanislav: Janko Jesenský. In: Dejiny slovenskej literatúry IV. Literatúra na rozhraní 19. a 20. storočia. Bratislava : Veda. Vydavateľstvo SAV, 1975, s. 465‑513.

ŠTEVČEK, Ján: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989.

TYŇANOV, Jurij N.: Literární fakt. Praha : Odeon, 1987.

WINCZER, Pavol: Využitie konvencií populárnej literatúry a masovej kultúry na získanie čitateľa v próze mladého I. Erenburga (20. roky). In: Slovenská literatúra, roč. 39, 1992, č. 6, s. 433‑459.

---

[1] Prvý diel Demokratov vyšiel r. 1934 v Matici slovenskej v Martine, druhý tamtiež r. 1938.

[2] V liste zo dňa 7. 12. 1937 píše J. Jesenský A. Mrázovi o druhom dieli Demokratov: „Škoda, že ste ju už dali do tlače, bol by knihu skrátil, niektoré veci vynechal, niečo kvôli plastičnosti vedúcej myšlienky pridal. Takto sa mi vidí, že som nedokázal, že je aj u nás diktatúra, v ktorej Slováci zožierajú jeden druhého.“ Inokedy sa s Mrázom radí: „… naznačte mi, čo by sa mohlo vynechať, aby práca bola kratšia, ja to spracujem“. In: PETRUS, Pavol: Vzájomná korešpondencia Janka Jesenského s Andrejom Mrázom. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 87, 83.

[3] ŠTEVČEK, Ján: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989.

[4] WINCZER, Pavol: Využitie konvencií populárnej literatúry a masovej kultúry na získanie čitateľa v próze mladého I. Erenburga (20. roky). In: Slovenská literatúra, roč. 39, 1992, č. 6, s. 459.

[5] Citujem podľa vydania JESENSKÝ, Janko: Demokrati. Bratislava : Tatran, 1985. Ide o vydanie prevzaté z Jesenského Spisov V (Bratislava : SVKL, 1961), avšak s menším počtom chýb.

[6] JANÁČEK, Pavel: Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, 1938 – 1951. Brno : Host, 2004, s. 18.

[7] Tamže.

[8] LIPTÁK, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 1998, s. 107.

[9] PETRUS, Pavol: Vzájomná korešpondencia Janka Jesenského s Andrejom Mrázom. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 87, list zo dňa 10. 12. 1937.

[10] HALUZICKÝ, Bohumil: Rozpomienky na Janka Jesenského. In: JJKS, s. 268.

[11] Po vojne bol Jesenský vymenovaný za župana v Rimavskej Sobote, od roku 1923 v Nitre a roku 1929 nastupuje do Krajinského úradu v Bratislave, kde sa stal viceprezidentom.

[12] ČEPAN, Oskár: Paradoxný román o paradoxoch demokracie. In: JESENSKÝ, Janko: Demokrati. Bratislava : Tatran, 1985, s. 580.

[13] Tamže.

[14] JESENSKÁ, Anna: Hŕbka listov. In: JJKS, s. 154. List zo dňa 20. 1. 1909.

[15] MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2004, s. 301.

[16] Čepan, Paradoxný román o paradoxoch demokracie, c. d., s. 577.

[17] KALÁČ, František: Župan a krajinský viceprezident Dr. Ján Jesenský. In: JJKS, s. 228. V tejto súvislosti spomeňme citát z listu J. G. Tajovského Jesenskému z 8. 3. 1903 ako reakciu na neúspech pri skúške: „Janko môj! Hrdý som na Teba, že keď si aj rafnul, ale rafnul si čestným spôsobom. Tuná sa totiž rozpráva, že Ti Ružiak chcel pomôcť, ale že si neprijal, nešiel sa prosiť. […] Ale ‚praktickí‘ ľudia hovoria, že si sa mal uponížiť a ísť za protekciou. Nešiel si – chlap si!“ In: PETRUS, Pavol: Listy Janka Jesenského 1. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 8.

[18] Kaláč, c. d., s. 229.

[19] Z Bánoviec nad Bebravou píše bratovi Vladimírovi v liste z 18. 2. 1906: „Nie, ja tu nemôžem zostať. Medzi týmito chrapúňmi, otrokmi, trpaslíkmi, mamľasmi v tomto blate a egyptskej tme nevydržím.“ In: Petrus, Listy Janka Jesenského 1, c. d., s. 158‑159. Toto mesto bolo zároveň hlavnou inšpiráciou pre prvý diel Demokratov (Staré Mesto).

[20] JESENSKÝ, Fedor: Z rodičovského domu. In: JJKS, s. 63.

[21] Jesenský, Fedor, c. d., s. 68. Oným „človekom“ bol otcov synovec Ján Vanovič, ktorý v románe vystupuje pod menom Ferko Miglec. Porovn. GAŠPARÍKOVÁ‑HORÁKOVÁ, Anna: Martin. In: JJKS, s. 38.

[22] Petrus, Vzájomná korešpondencia…, c. d., s. 81.

[23] Tu sa nedá nespomenúť obľúbeného autora Janka Jesenského – Gogoľa a jeho malých úradníkov z Petrohradských poviedok.

[24] ŠMATLÁK, Stanislav: Janko Jesenský. In: Dejiny slovenskej literatúry IV. Literatúra na rozhraní 19. a 20. storočia. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975, s. 506.

[25] Myšlienka rovnosti môže pri Jesenskom súvisieť okrem politickej demokracie i so slobodomurárskym hnutím, ktorého bol Janko Jesenský členom. V lóžach existovala rovnosť medzi jednotlivými členmi bez ohľadu na sociálne, politické alebo náboženské rozdiely. Veľký rozkvet slobodomurárstva nastal v medzivojnovom období – v roku 1929 bolo na Slovensku 29 lóží. V roku 1923 iniciovali slobodomurári spolok pre sociálnu pomoc Philantropia so sídlom na Panenskej ulici, kde boli okrem Jesenského členmi aj V. Chaloupecký, V. Šrobár, I. Karvaš, E. Stodola, bohatý mäsiar (!) R. Manderla, V. Fajnor a ďalší.

[26] V liste Oľge Kraftovej z 10. 2. 1906 pri kondolovaní k smrti jej otca píše: „Ja som už prešiel cez ten zármutok, a ačkoľvek som bol 14‑ročný chlapec, cítil som veľmi; inštinktívne chápal som, že mamke a nám trom chlapcom bude teraz zle.“ In: Petrus, Listy Janka Jesenského 1, c. d., s. 154.

[27] FÖLDÉNYI, László F.: Melanchólia. Bratislava : Kalligram, 2001, s. 249, 147, 313.

[28] Bohumil Haluzický spomína, že „Jesenský si uvedomoval, aký dojem vzbudí jeho ostrá kritika a že čoskoro príde odplata vo forme predčasného penzionovania […], že osie hniezdo, do ktorého sa odvážil pichnúť, sa iste vzbúri proti kaziteľovi pokoja a dobrého poriadku“. Rozpomienky na Janka Jesenského. In: JJKS, s. 267‑268.

[29] Jesenského brat Fedor spomína: „Priamo oproti nášmu bytu stál dom pozdejšieho predsedu Národnej strany Matúša Dulu. Tam tiež boli dvaja chlapci, lenže Matúš Dula, človek povýšený, ba opovážim sa povedať, nadutý, snažil sa svojich synov vychovať za ozajstných ‚pánov‘. U jedného syna, budúceho krajinského viceprezidenta a teda Janovho kolegu vo vysokom úrade, mala snaha o ‚fajnovosť‘ úspech, a preto sme sa s ním v chlapčenstve neráčili – on nás iste pokladal za nie dosť panských a my jeho za nafúkanca.“ Jesenský, Fedor, c. d., s. 50.

[30] V Spisoch V (Demokrati, Bratislava : SVKL, 1961) sa v Bibliografických poznámkach na s. 504 uvádza, že „do Petrovičovej postavy preniesol Jesenský niekoľko verejne známych osôb, a to najmä Kornela Stodolu a Milana Ivanku. Bol aj agrárny poslanec toho mena. Treba, pravda, pamätať, že Stodola vystupuje v románe i v osobe Záčinovej“.

[31] Haluzický, c. d., s. 267. Spomedzi známych politikov spomeňme ešte ľudáckeho poslanca Jozefa Tisu, ktorý sa skrýva za postavou kňaza Turčeka.

[32] Cit. podľa Lipták, c. d., s. 113.

[33] TYŇANOV, Jurij N.: Literární fakt. Praha : Odeon, 1987, s. 150.

[34] EICHENBAUM, Boris: Ako je zrobený Gogoľov plášť. In: Teória literatúry. Výbor z formálnej metódy. Zostavil a preložil Mikuláš Bakoš. Trnava : Fr. Urbánek a spol., 1941, s. 348.

[35] MONGU, Blanka: Percepcia Ameriky v československej tlači a vplyv Američanky na obraz modernej ženy v Československu v rokoch 1918 – 1938. In: Slovenská literatúra, roč. 54, 2007, č. 4, s. 279‑280.