DVA DNI V CHUJAVE

ZÁBORSKÝ, Jonáš (1812 – 1876)

poviedka, 1873

Próza vyšla prvýkrát knižne v Martine v roku 1873.

Dielo je symetricky zložené z dvoch kontrastných častí „Deň škaredý“ a „Deň pekný“. Ide teda o „formálnu symetriu dvoch obsahovo nesymetrických častí“ (O. Čepan). Takáto symetria, kde sa utopická časť kontrastne vydeľuje oproti „reálnemu stavu“, má i svoju literárnu genealógiu (napr. Komenského Labyrint světa a ráj srdce). Záborského rezonér v beletristickom traktáte Básnici hovorí o svojich estetických názoroch: „Predstaviť (…) minulosť, aká bola, prítomnosť, aká je, budúcnosť, aká má byť.“ Znamená to, že literárny pohľad nasmerovaný do budúcnosti si zákonite vyžaduje formu utópie, akou je Deň pekný. Dve časti novely sú k sebe skôr v paradigmatickom vzťahu, založenom na princípe substitúcie, než vo vzťahu syntagmatickej kombinácie: hoci „Deň pekný“ prichádza „po rokoch“, ide o imaginárny čas utópie, založený na prevrátení reálneho stavu (keď sa všetko v Dni škaredom „stalo svojím opakom“). Ide teda skôr o dve kontrastné perspektívy, z akých môžu dva žánre nasvietiť jednu tému – „slovenskú dedinu“ („aká je“ kontra „aká má byť“). Indikatív minulého času rozprávania Dňa pekného je potom zamaskovaným optatívom.

Princíp kontrastnej symetrie organizuje aj viacero iných úrovní textovej štruktúry: na úrovni žánrovej ide o kontrast beletrie a traktátu s beletristickými prvkami. Na úrovni kompozície ide o protiklad lineárnej reťazovitej kompozície, generovanej navliekaním epizód (Deň škaredý), a lineárno-zvratnej kompozície Dňa pekného: narácia tejto časti vychádza z výsledného ideálneho stavu a vracia sa retrospektívou k postupným krokom, akými bol nastolený. Z hľadiska typov naratívneho prehovoru je Deň škaredý generovaný auktoriálnou naráciou, zatiaľ čo Deň pekný auktoriálna narácia iba rámcuje a samotná dejová zložka je naratovaná na úrovni priamej reči postáv – tých, ktoré „znovuzrodili“ obec: sú to Rozumovský, Rastic, Stupnický a Semenák. Všetky ich mená sú nomen omen, ktoré majú v sebe kondenzovane zašifrovaný charakter obrody dediny: na základe rozumového projektu („rozumným vyrátaním“) treba zasiať semeno zmien k lepšiemu, ktoré musí rásť postupne, po krokoch (tými sú napr. zriadenie „materskej školy“, banky – „pomocnice“, obecnej sypárne, spoločnej výstavby domov a pod.). Rozprávanie o obrode obce je riadené istou sociálnou víziou: obec je relatívne samostatným celkom, ktorý musí byť racionálne organizovaný, pričom jeho prvky, jednotlivci, musia celku niečo obetovať, aby potom mohli čerpať z výhod svojej účasti v celku, a takýto samosprávny celok potom môže dostáť i požiadavkám, ktoré sú naň kladené „zvonku“ štátom (platenie daní, pokút). Toto panské právo je ironicky nazvané „kočujúca spravodlivosť“: jednak slúžny, prichádzajúci do obce vyberať nespravodlivé pokuty, prichádza na koči, jednak samotná spravodlivosť kočuje tak, ako sa to hodí pánom. Napríklad o pánovi Kobzaym hovorí rebel Kožuch: „Kde treba užívať, sedliak (…) ale kde treba platiť, niesedliak.“

V textovej paradigme sú protipostavené dva typy predstavených rečových aktov: rečové akty sedliakov plnia iba emotívnu funkciu, sú nadávaním a pejoratívnym komentovaním neprávostí, ktoré zakúšajú od panskej moci. Nie sú pôsobením „slova“ na „svet“, zachovávajú status quo. Rečové akty osvetových „vodcov“ sú, naopak, pôsobením na svet: formulujú racionálny plán, ktorý bude realizovaný. Realizácia plánu je založená už v samotnom rečovom akte jeho racionálnej formulácie: iba rozumne „vypočítaný“ plán môže byť realizovaný a priniesť prospech obci. Iba takýto plán môže mať zároveň persuazívnu moc: pretože vodcovia („oči“) musia najprv sedliakov („slepcov“) presvedčiť svojím rétorickým pôsobením (vyčíslením výhod). V tomto bode funguje na vertikálnej osi textu integračný vzťah medzi dvoma úrovňami textovej štruktúry: práve tieto dva rozdielne typy rečových aktov a následného konania totiž generujú na vyššej úrovni spomenuté dva typy kompozície: rečové akty bez pôsobenia a iracionálne, neplánovité činy generujú lineárnu kompozíciu Dňa škaredého navliekaním epizód (alkoholizmus, nadávanie, šarvátky) a naopak, racionálne plány generujú lineárno-zvratnú kompozíciu Dňa pekného: plán je telos, cieľ, ktorý je už realizovaný, a spojenie jednotlivých činov tvorí v retrospektíve vývin k tomuto cieľu. Zároveň – ak o časti Dňa pekného budeme hovoriť ako o beletrizovanom traktáte (takýto postup je pre utópie charakteristický, spomeňme napr. Novú Atlantídu F. Bacona) – môžeme na základe týchto typov rečových aktov vydeliť v texte zložky beletristické a traktátové: traktátové zložky sú predovšetkým opisom plánu, zatiaľ čo beletristické zložky sú naráciou, ktorá sa rodí z epického konfliktu, keď plán naráža na odpor sedliakov. Utópia ako celok realizuje akoby podmienkové súvetie „roztiahnuté“ na celý žáner. Aj na mikrotextovej úrovni organizuje tento princíp logické radenie motívov prostredníctvom štruktúry vzťahu výrazov „keby“ – „vtedy by“. Traktátové zložky však prenikajú i do časti Dňa škaredého: produkuje ich Záborského racionalistické tiahnutie k zovšeobecneniu, kde sa epizódy komentujú sentenciami, alebo keď sa na konci časti rad navliekaných epizód zjednotí výrokom: „To je ten škaredý deň v Chujave.“ Heterogénne epizódy sa takto stávajú demonštráciou jedného označovaného. Horizontálny pohyb deja smerom dopredu je vytláčaný vertikálnym navrstvovaním „dokladov“ Dňa škaredého.

„Deň škaredý“ teda tvorí enklávu aj v narácii „Dňa pekného“ ako jej zložka, ktorá bude racionálnym plánom prekonaná. Na mikrotextovej úrovni je táto štruktúra diagramaticky modelovaná v úvodnej epizóde Dňa pekného: séria gradačne nakopených odporovacích súvetí kladie v rámci každého jedného súvetia do kontrastu zložku Dňa škaredého so zložkou Dňa pekného (napr. „V panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia…“). Ba aj celá časť novely – Deň pekný – začína štylisticky príznakovo spojkou „ale“: Deň pekný sa kladie do odporovacieho vzťahu ku Dňu škaredému. Celú kompozíciu môžeme teda na vyššej úrovni abstrakcie modelovať odporovacím súvetím, ktorého odporovaciu vetu tvorí hlavná veta podmienkového súvetia: Je Deň škaredý (I. časť), „ale“ „keby“ životu obce vládol rozum, „vtedy by“ bol Deň pekný (II. časť). V tomto zmysle má text povahu epického argumentu.

Na štylistickej rovine je téma Dňa škaredého realizovaná predovšetkým tendenciou k hovorovosti prostredníctvom lexikálnej i syntaktickej expresívnosti. Efekt reality textu produkuje predovšetkým práve táto jazyková mimesis. Priama reč maďarónskeho úradníka je makaronizovaná. Pokiaľ už samotný postup makaronizácie spočíva v kontaminácii dvoch jazykových kódov (v tomto prípade slovenského a maďarského), táto makaronizácia sa v Záborského texte ešte navyše kontaminuje s rečou rozprávača v registri polopriamej reči. Priama reč sedliakov je zasa plná vulgarizmov a na syntaktickej rovine plná elíps (napr. už citovaná reč Kožucha) a je charakterizovaná silnou kontextovou viazanosťou replík v dialógu. Táto sa prejavuje častou inverziou v slovoslede, ktorá exponuje ten výraz, na ktorom je dôraz. Slová, samy osebe už s pejoratívnym odtienkom, sú umocňované kombináciou s ďalšími slovami z rovnakého štylistického registra, prípadne sa k sebe pleonasticky priraďujú čiastočne synonymné vulgarizmy: „Koho ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia, fľandra? My tu doma, vy len takí tuláci.“ Všimnime si aj silnú zasadenosť prehovoru do situácie referenčnými výrazmi (ty, tu), elipsu a v druhej vete kontrastný paralelizmus.

Narácia rozprávača je dynamizovaná distribúciou výrazov „už“, „vtom“, ktoré uvádzajú prudkú zmenu dejovej situácie – zväčša príchodom novej figúrky na scénu. Dynamiku narácie vyvoláva predovšetkým častá distribúcia dialogickej priamej reči, keďže každá epizóda je založená na prudkom konflikte postáv (hoc aj niekedy malichernom). Text zväčša vpadá ex abrupto do deja epizódy. Len začiatok novely – po oslovení čitateľa a historickom situovaní deja – je pomalší: prvou vetou uvedie do stavu epizódy („sedliaci stoja“), nasleduje rozsiahly opis a charakterizácia postáv prostredníctvom ich spoločných čŕt a rozlišujúcich detailov, potom nasleduje motivácia stavu („Čakajú na príchod slúžneho…“) a po nej už samotný dej, vyplývajúci z transformácie stavu (príchod slúžneho).

Skrytý rozprávač občas oslovuje aj čitateľa: na začiatku kladie do kontrastu telesnú situovanosť čitateľa, ktorý sám prebýva v Chujave, s jeho čitateľskou projekciou do fikčného sveta kníh, charakterizovaného ako iný, a teda neskutočný, fantazijný (vyskytujú sa v ňom grófi, markízi atď.). Pozýva čitateľa práve „do biednej Chujavy, v akej snáď i sám telesne prebývať ráči“. Vymedzuje sa takto i voči istému dobovému literárnemu vkusu.

Vydania

Výber z diela I. Bratislava : SVKL, 1953.

Dva dni v Chujave. Bratislava : Tatran, 1974.

Panslavistický farár. Bratislava : Tatran, 1982.

Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989.

Dva dni v Chujave. Bratislava : Hevi, 1994.

Literatúra

Biografické štúdie 8. Martin : Matica slovenská, 1978.

ČEPAN, O.: K dielu Jonáša Záborského. In: ZÁBORSKÝ, J.: Výber z diela I. Bratislava : SVKL, 1953.

ČEPAN, O.: Staromilský novátor Jonáš Záborský? In: ZÁBORSKÝ, J.: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989.

ČEPAN, O.: Groteskne pochmúrny kriticizmus Záborského. In: ZÁBORSKÝ, J.: Panslavistický farár. Bratislava : Tatran, 1982.

ČEPAN, O.: Bitka z dvoch strán alebo plačúci Jeremiáš a smejúci sa Demokrit. In: ČEPAN, O.: Literárne bagately. Bratislava : Archa, 1992.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989.

Autor hesla

Tomáš Horváth