UKOJENIE TÔNÍ

VOZÁR, Samo (1823 – 1850)

cyklus sonetov, 1845 (1967)

Ukojenie tôní je cyklus šesťdesiatich štyroch sonetov, v ktorých autor v básnicky čistom tvare tematizuje smrť matky a vyrovnávanie sa s touto hraničnou osobnou skúsenosťou. Vznikol ako bezprostredná reakcia básnika na matkinu predčasnú smrť: prvých 41 sonetov napísal Vozár od 3. marca do 1. apríla (zomrela 25. februára 1845), ostatné medzi 2. a 8. októbrom. Jeho názov – variant označenia „Ukojeňja sťínou“ – odkazuje na prvotný autorský zámer použiť pri písaní o matkinej smrti lamentáciu s incipitom z Dávidovej Knihy žalmov č. 23, ktorý v dobovej bibličtine znel: „Byť se mi dostalo jíťi přes údolí stínů…“ V tomto kontexte je „ukojením“ nájdenie útechy v tragickej osobnej skúsenosti. Šedé tône záhrobia, ktoré Vozár vo svojej skladbe pôsobivo romanticky vykreslil, možno prirovnať aj k Homérovým odyseovským tôňam Hádovho podsvetia. Akokoľvek, týmto názvom básnik podporil variáciu tôní a tieňov, ktoré v skladbe symbolizujú dotyk so smrťou.

Z dobovej recepcie sa nezachovali žiadne svedectvá o tom, ako bola skladba prijatá a či vôbec niekomu bola známa. Vzhľadom na privátny charakter Vozárovej tvorby i jeho „subjektívnych dispozícií“ – skromnosti až utiahnutosti (C. Kraus), ktoré viedli k tomu, že svoje básne neuvádzal do literárnej komunikácie, možno predpokladať, že bola čitateľom – i z okruhu najbližších priateľov – neznáma. Tieto okolnosti – spolu so skorou smrťou autora (5. decembra 1850) bez dedičov, ktorí by sa o vydanie jeho diela zaslúžili – sa napokon zásadným spôsobom podieľali na tom, že celá jeho tvorba v rozsahu približne päťtisíc veršov z rokov 1842 – 1847 bola viac než sto rokov evidovaná v zložke „Neznámy“. Až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia identifikoval Pavol Vongrej ako autora tejto pozostalosti Sama Vozára a v roku 1967 celé jeho dielo, vrátane Ukojenia tôní, čitateľsky sprístupnil vo vydaní Dielo Sama Vozára, literárnohistoricky ho charakterizoval a interpretoval.

S rozsahom 896 veršov predstavuje Ukojenie tôní najrozsiahlejšiu Vozárovu skladbu, a súčasne doteraz najširšiu a umelecky najprepracovanejšiu skladbu tematizujúcu smrť matky či tému matky (ak odhliadneme od alegórie Matky Slávy) v slovenskej literatúre vôbec. Autor v nej uplatnil všetky najprogresívnejšie, najtypickejšie a najoriginálnejšie znaky svojej básnickej tvorby, ako sa javia z jeho básnického diela i prekladov (napr. tendencia zoskupovať príbuzné motívy do širších celkov, výrazne subjektívny romantizmus, pozoruhodné videnie v obrazoch, otvorenosť v zobrazení aktuálnej spoločenskej tematiky, variovanie strofických foriem). Základná téma – smrť matky a vyrovnávanie sa s ňou – je uplatnená v mimoriadnej metaforickej plastickosti, pričom básnik nezotrváva pri vyjadrení subjektívne zažívanej bolesti, ale v koncepčnom pláne cyklu je prítomný nápadný prechod lyrického subjektu od osobného žiaľu k širšej spoločenskej téme. Základným kompozičným prvkom cyklu je striedanie skutočností, ktoré lyrický subjekt vníma ako subjektívne a objektívne bolestné, so zvratmi a uvedomovaním si ich polarity. K subjektívnym bolestiam patrí motív matkinej smrti, z nej plynúceho pocitu osamotenia lyrického subjektu (básnika) a vyrovnávanie sa so smrťou v živote človeka všeobecne, k objektívnym reflexia spoločnosti a národa v aktuálnom historickom čase, pričom oba typy „bolestí“ sa v cykle funkčne striedajú.

Skladba má od začiatku jasný kompozičný zámer, v ktorom možno rozoznať deväť navzájom nadväzujúcich, no relatívne ideovo-tematicky samostatných častí. Začína sa expozíciou o pochovaní matky, v ktorej vyniká motív hrobu „vyvretého“ zo zeme. Lyrický subjekt si pri ňom uvedomuje skutočnosť a konkrétnosť matkinej smrti a po prvý raz sa vyslovuje zo svojho bôľu. V obraze mŕtvej matky sú dôležité detaily, v ktorých sa prelína skutočné s vysnívaným, pričom obraz mŕtvej je až naturalisticko-drastický: „Muchy nezbedné som zháňal bys’ spala – / teraz ťa nikto z tvrdých snov nezbudí / a červy bridké, tie mrzké obludy / pasú sa, dlejúc k koncu od náčala.“ Výrazne romantickým prostriedkom je v celej skladbe kooperácia prírody a obraznosť založená na prírodných reáliách: „Ťarchavé doby, čierne ako žúžeľ, / jak kepeň, v ktorom z hrobu mních vychodí, / lietajúc, v rukách fakľu ako kužeľ, / sny sladké stračí a ženie do škody.“ Efektnou metaforikou spolu s využitím početných zvukových a lexikálnych výrazových prostriedkov (anafory, aliterácie, apostrofy, zvukomalebnosť) dosahuje básnik mimoriadnu konkrétnosť výpovedí. Často apostrofuje prírodné živly a reálie a svoje konkretizácie v priestore jednotlivých sonetov ďalej funkčne využíva v zhode s cítením a prežívaním lyrického subjektu (napr. apostrofovanie slnka a mesiaca zodpovedá artikulovaným náladám: slnko vyzýva, aby sa zastrelo, nech nevidí mŕtvu matku, kým mesiac je pre lyrický subjekt spoločníkom – pútnikom v čiernej noci). Prírodné scenérie v úvode skladby slúžia predovšetkým na vyjadrenie bolesti a prepojenie s iluzórnym posmrtným svetom, kam matka odchádza. Avšak návrat do „pozemského“ sveta je pre subjekt ešte bolestnejším zážitkom ako prvotná reflexia bolesti zo straty milovanej osoby. Tento pocit vedie u lyrického subjektu k vedomiu márnosti z prepadania bôľu a potrebe žiť v reálnom čase a priestore. V tomto bode (49. sonet) sa v cykle otvára priestor pre zobrazenie spoločenských problémov a úvahy o aktuálnom spoločenskom dianí, na ktoré básnik nazerá ako na „mrav Mefistov“, lebo „čert drží prestol v radách a snemoch“. Vozárov obraz slovenských pomerov z konca štyridsiatych rokov v 58. sonete sa hodnotí ako prekvapujúco názorný nielen vzhľadom na aktuálnu dobu, ale aj vo vzťahu k ďalšej budúcnosti slovenského národa i jeho postavenia vo svete (P. Vongrej). V závere skladby sa básnik opäť vracia k subjektívne prežívanej bolesti zo straty matky, no na rozdiel od úvodu je s jej smrťou vyrovnaný. Zaujímavosťou skladby je, že básnik na žiadnom mieste nenaráža na pomoc či spoliehanie sa na Boha, dokonca ani vo forme rétorickej formulky či obligátnej štylizácie, ktorá bola pre romantickú literatúru príznačná.

V Ukojení tôní Vozár ponúkol poéziu, s akou sa v tvorbe slovenských romantikov nestretávame: jednak z hľadiska témy a jej spracovania (smrť matky, prelínanie subjektívneho so spoločenským), jednak vo forme – svojráznom type sonetu, ktorý sa dovtedy v slovenskej poézii nevyskytoval a ktorý ho spája so shakespearovským sonetom. Uplatnil tu síce izosylabický jedenásťslabičník s dierézou po piatej slabike a s tendenciou syntaktickej konvergencie na rozlohe dvojveršia, trojveršia alebo štvorveršia, ktorý sa v romantizme využíval, no variáciami rýmových pozícií v štruktúre sonetu pozoruhodne ozvláštnil pre slovenskú tradíciu i romantickú poéziu netypickú strofickú formu.

Ukojenie tôní sa hodnotí ako syntéza, vrchol a vyústenie Vozárovho básnického diela a „bytostná podoba subjektívneho romantizmu“ (P. Vongrej). Zo žánrového, motivicko-tematického i individuálne výrazového hľadiska predstavuje zaujímavú zložku slovenskej romantickej poézie. Autor v nej z pozícií subjektívneho romantika prešiel do pozícií bojovného, reálne vidiaceho človeka, ktorý sa nebráni kritike, na svoju dobu vyznievajúcej až nápadne otvorene. Vďaka týmto vlastnostiam má skladba trvalú a vzácnu hodnotu, ktorej „ani dlhé mlčanie neublížilo na umeleckej cene“ (P. Vongrej).

Vydania

Ukojenie tôní. In: VONGREJ, P.: Dielo Sama Vozára 1823 – 1850. Martin : Matica slovenská, 1967, s. 65-97.

Ukojenie tôní. In: VOZÁR, S.: Ukojenie tôní. Bratislava : Tatran, 1988, s. 49-75.

Literatúra

VONGREJ, P.: O neznámom literárnom diele Sama Vozára. In: Dielo Sama Vozára (1823 – 1850). Martin : Matica slovenská, 1967, s. 205-315.

VONGREJ, P.: Romantik Vozár. In: VOZÁR, S.: Ukojenie tôní. Bratislava : Tatran, 1988, s. 190-211.

VONGREJ, P.: Samo Vozár (1823 – 1850). In: Literárne postavy Gemera I. Bratislava : Obzor, 1969, s. 175-221.

VONGREJ, P.: Samo Vozár, básnik, prekladateľ, publicista. In: Samo Vozár. Výsledky celoslovenskej konferencie o jeho živote a diele. Július Bolfík (ed.). Bratislava : Obzor, 1970, s. 16-38.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)