LETIACE TIENE

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban (1847 – 1916)

románová novela, 1883

Románovú novelu Letiace tiene charakterizoval Vajanský vo svojej korešpondencii ako „obraz našej dnešnej malátnosti: Tiene, no nadejeme sa, že letiace.“ Jej ústrednou témou je vzťah reality k ideálu, možnosti jeho vovedenia do života, pričom javy („tiene“), ktoré tento ideál zastierajú, prekážajú mu, sú v texte opakovane hodnotené ako dočasné („letiace“).

V centre diania konfrontácie „svojstva“ a „cudzieho“ stojí rodina Jablonských, národne vlažná, postupne sa „svojstvu“ odcudzujúca a podliehajúca nenárodným silám.

Rozloženie týchto vzťahov autor inscenuje hneď v prvej kapitole, vo východiskovej situácii tejto prózy (úvodná scéna je pritom podobná úvodu Turgenevovho Šľachtického hniezda, Vajanský – nielen v tomto prípade – využíva i typológiu postáv próz ruského autora). Na verande domu sedia v letný podvečer matka a dcéra Jablonské, spolu Annou Cerovskou, sestrou Jablonskej, reprezentantky stabilizujúceho rodinného zázemia. Zvonku sú postupne obklopované predstaviteľmi odchodných síl – mimo verandy stojí Eugen Dušan, statkár, angažujúci sa kedysi pre národnú vec, no teraz pasívny, pretože „ho zatopili vlny skutočného života“; do spoločnosti prichádza Herman Bauer, prezentujúci cudzí element, nemecký podnikateľ, ktorý má plány modernizovať Jablonského podnikanie; potom hlava rodiny Jablonský, finančne úspešný zeman, tráviaci väčšinu času mimo domova. Nakoniec, spočiatku náznakmi – hrou na flautu – sa pripomenie postava mladého lekára, Milka Holana, syna miestneho učiteľa, ktorý sa vrátil zo štúdií domov. Počiatočnou témou rozhovoru sú prebiehajúce modernizačné spoločenské procesy, „zmenené časy“, ktoré v konečnom dôsledku narúšajú doterajšiu stabilitu. Tento aspekt reprezentuje osud Kazimíra Podolského, brata Márie Jablonskej a Anny Cerovskej, zhýralého potomka „slávnej rodiny“, nachádzajúceho sa na pokraji finančného (o majetok a rodinné sídlo prichádza pre dlžoby) a životného krachu (rozpad manželstva, závislosť na morfiu), ktorý je v úvodnej scéne témou rozhovoru. Keď Jablonský oznamuje Cerovskej „Vaše staré hniezdo sa rúti,“ nehovorí len o Podolskom, ale anticipuje aj osud svojej rodiny, ktorá postupne, ohrozená finančnými špekuláciami „cudzích“ síl, dôjde k ekonomickému úpadku. To, že v pozadí tohto pádu je aj spreneverenie sa „svojstvu“, a teda aj (ľudskej a životnej) prirodzenosti, je jasné od počiatku. Životné stroskotanie Kazimíra Podolského je spočiatku tlmene usúvzťažňované aj odrodilstvom jeho otca: „Starík skoro potom zomrel, zanechajúc jediného syna Kazimíra, preto tak menovaného, že starec odvodil svoj pôvod z Poľskej, hoci Podolie leží na Slovensku.“

V nasledujúcich kapitolách sa autor sústreďuje jednak na vykreslenie postupného nezdaru podnikateľských aktivít Jablonského, ktorý končí s podlomeným zdravím, podvedený Bauerom, a ktorého majetok prejde do rúk úžerníkov; jednak na zobrazenie silnejúcej maďarizácie a perzekúcie slovenského učiteľa, Holanovho otca, ktorý vedie k jeho smrti.

Paralelne s týmito tematickými líniami sa tu rozvíja ľúbostný vzťah Milka Holana a Ely Jablonskej, ktorý napriek prekážkam v podobe (zdanlivo) rozdielneho pôvodu končí šťastne, založením novej rodiny.

Prvá kapitola Letiacich tieňov potvrdzuje žánrové vymedzenie expozície Vajanského próz, ktorým je podľa vymedzenia O. Čepana „žáner ‚poeticky‘ štylizovanej idyly sentimentálneho typu, narúšanej predzvesťami neočakávaných komplikácií života“. Zreteľne sa tu vyjavuje hodnotové rozloženie plánu postáv prózy – kým postavy žien tu prezentujú stabilizujúci, zachovávajúci element, pričom spočiatku sú nevyhranené vo vzťahu k „svojstvu“ (podobne sú vykresľované u Vajanského postavy z „ľudu“), mužské postavy sú aktívnym faktorom epického diania, navodzujú svojím konaním zmenu a ich charakterové vlastnosti sú pomerom k „svojstvu“ určované. Takto je Herman Bauer od počiatku hodnotený – autorským rozprávačom aj predovšetkým ženskými postavami reprezentujúcimi stabilitu – ako element narušujúci svojím pragmatizmom zabehaný chod vecí. Ide vlastne, ak vezmeme do úvahy Vajanského sugescie z ruskej literatúry, o chlesťakovovský typ postavy: z „veľkého sveta“ prichádza na perifériu a svojimi špekuláciami toto prostredie rozvracia. K nemu, ako k reprezentantovi „cudzieho“, autor postupne pridáva židovskú rodinu Zweigenthalovcov, ktorá svojimi finančnými špekuláciami ruinuje miestnu komunitu – jej vyšších predstaviteľov oberá o majetky, miestne ľudové vrstvy vedie k alkoholizmu (Vajanského postoj k židom je výrazne podmienený dobovým antisemitizmom a poznamenáva aj iné oblasti jeho aktivít, najmä poéziu a publicistiku). Samozrejme, tí sú prepojení s predstaviteľmi maďarizačných síl, agresívne potláčajúcimi prejavy „svojstva“ (vládny úradník Višňa).

Kým postavy z kategórie „cudzieho“ autor veľmi nediferencuje, postavy z kategórie „svojstva“ prezentujú rôzny vzťah k realizácii ideálu – k rozvíjaniu národného života. Aktívnym hrdinom v tomto prípade je Milko Holan, zdôrazňujúci potrebu nekompromisného činu, Eugen Dušan zasa reprezentuje pasivitu a rezignáciu príznačnú pre porážku národno-emancipačných úsilí v pomatičnom období, postava Milkovho otca učiteľa Holana odkazuje k extrémnemu idealizmu mesianistickej línie slovenského romantizmu.

Dôvody erotického zaujatia sú tiež úzko prepojené s nacionálnou príslušnosťou partnera, ktorá sa interpretuje ako prirodzenosť, „byť“ – napríklad Eugen Dušan je zaujatý Adelou Jablonskou v prvom rade preto, lebo „ona je Slovanka, celá jej duša to hlása, jej krotké slovo zvučí duchom naším“. Ľúbostný vzťah medzi Holanom a Elou sa realizuje až vtedy, keď ona svojím vystúpením proti maďarizačným silám, prenasledujúcim Holanovho otca, potvrdí príslušnosť k „svojstvu“ i navonok.

V dominujúcich témach a motívoch Vajanského próz možno ľahko identifikovať opakujúci sa príbeh hrdinu, predurčeného svojím pôvodom (príslušnosťou k „svojstvu“) uskutočniť napriek prekážkam ideál a dospieť k životnému naplneniu. Toto zovšeobecnenie odkazuje na žáner romance. U Vajanského možno motivické prvky romance identifikovať predovšetkým v emblémových prózach prvej fázy jeho tvorby (okrem Letiacich tieňov je to román Suchá ratolesť), v motívoch revitalizácie nefunkčného národného organizmu, v tematizovaní snáh o nastolenie absentujúcej jednoty ideálu a reality. Vajanského protagonisti sa svojím činom konfrontujú so silami nepriateľskými k národu, ale aj s prekážkami z vlastných radov, ktoré realizácii ideálu bránia (pasivita, nevyhranený postoj k svojstvu).

Ak usúvzťažníme Vajanského prózy s európskou románovou tradíciou, identifikujeme tu tematické prvky hneď dvoch typov románov – výchovného románu (bildungsroman) a románu „ukotvenia“ (V. Svatoň).

Dejovú líniu výchovného románu, ktorý bol v 19. storočí exponovaný, tvorí v Letiacich tieňoch „seba-uvedomenie“ Ely, doformovanie jej osobnosti v súlade s jej prirodzenosťou, so „svojstvom“. Priamym podnecovateľom tohto procesu je Milko Holan a jej vzťah k nemu. Milko Elu motivuje a formuje nielen svojimi názormi, ale aj darovaním prvého vydania Sládkovičovej Maríny. Jej čítanie vyvolá u Ely emocionálne pohnutie a nielenže potvrdí jej priazeň voči Holanovi, ale privedie ju k uvedomeniu „prirodzenosti“ hodnôt kultúry založenej na „svojstve“. Prvotná vzájomná príťažlivosť ústrednej dvojice protagonistov Letiacich tieňov je nakoniec povýšená nad zmyselnosť a individuálnu vášeň, končí v manželskom zväzku, zakladá rodinný život nasmerovaný k „svojstvu“. Vytvárajú vlastne novú „všednosť“, čo je motív odkazujúci k „románu zakotvenia“.

Pri Vajanského tendencii sprítomňovať estetický ideál nešlo len o jeho ambíciu napísať slovenský román, ale aj o výrazovú zložku jeho prózy, ktorú charakterizuje „vozvýšený štýl“ a „koloristicky hýrivý jazyk“, čo zodpovedalo Vajanského presvedčeniu o podobe „vysokého“ umenia, ktoré sa má vyhýbať zobrazovaniu nemotivovanej každodennosti, životnej nízkosti a banality. Tento moment zasahuje aj jazykové prostriedky jeho textov, kde sa sústreďuje na vyhrotené situácie, kontrasty, konfrontovanie antagonistických síl, hypertrofovaný výraz.

Napriek tomu, že Vajanského prózy – vrátane románovej novely Letiace tiene – boli literárnou historiografiou, popri zreteľne artikulovaných rozpakoch, dlhodobo hodnotené ako texty zakladajúce slovenský literárny realizmus, pri novej interpretácii skôr odkazujú na heterogénnosť a divergentnosť realizácií slovenského literárneho realizmu.

Ústredným momentom slovenskej literatúry 19. storočia sa stalo tematizovanie vyhroteného kontrastu ideálu a reality, svojím založením romantické, pričom romantizmus viac ako na konkrétne literárne obdobie odkazoval na súveké mentálne schémy slovenskej kultúry, pretrvávajúce ďaleko do 20. storočia. Nachádzame ho v inom kontexte aj v diele P. O. Hviezdoslava, ďalšieho dobového výrazného prozaika M. Kukučína, pokúša sa oň aj E. M. Šoltésová v románe Proti prúdu.

Vydania

Letiace tiene. In: Besedy a dumy. Sväzok prvý. Turč. Sv. Martin : Nákladom Gustáva Izáka – Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1883, s. 45-175.

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.

ČEPAN, O.: Vajanského sémantické gesto. In: Tvorba, roč. 1, 1991, október, s. 13-15.

ČEPAN, O.: Vajanského významotvorný princíp. In: Slovenská literatúra, roč. 14, 1967, č. 2, s. 157-162.

ČERVEŇÁK, A.: Vajanský a Turgenev. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.

KUSÝ, I.: Mladý Vajanský (1847 – 1883). Bratislava : Tatran, 1989.

MIKO, F.: Základné tendencie v štýle prózy na prelome storočia. In: Philologia 3. Zborník pre spoločenské vedy. Trnava : Pedagogická fakulta Univerzita Komenského v Bratislave so sídlom v Trnave, 1972, s. 141-150.

PETRUS, P. (ed.): Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. (Výber z listov rokov 1860 – 1890). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava : Tatran, 1879, s. 73-82.

Autorka hesla

Ivana Taranenková