KOREŇ A VÝHONKY

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban (1847 – 1916)

román, 1895 – 1896

Koncepcia prózy Koreň a výhonky vznikala počas ročného pobytu vo väzení v Segedíne (1893 – 1894), ako novela vychádzala v Slovenských pohľadoch až v priebehu rokov 1895 a 1896. Pozornosť literárnej verejnosti však vzbudila až o dvanásť rokov neskôr – vo svojej prepracovanej podobe a pod označením „román v dvoch častiach“. Od časopiseckej verzie sa líšila rozsahom (pribudli tri nové kapitoly a epilóg) a dopracovaním niektorých postáv a epizód.

Rozdielom medzi dvoma vydaniami prózy Koreň a výhonky sa väčšinou pozornosť nevenovala, ani v dobovej literárnej kritike (hoci na ne poukázal vo svojej recenzii J. Škultéty) a ani v literárnej historiografii (odlišnosti obchádza A. Mráz v práci Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe, pozornosť im nevenuje ani J. Števček vo svojej analýze románu v Dejinách slovenského románu). V poslednom vydaní z roku 1962, ktoré vychádza z časopiseckej verzie prózy, na ne upozornil literárny vedec a editor Vajanského spisov Ivan Kusý. Zastával názor, že umelecky kvalitnejšie sú časopisecké verzie autorových textov a ich podoba v Sobraných spisoch je determinovaná autorovou subjektívnou (vysoký vek a choroby, snaha zapôsobiť na mladú generáciu) a aktuálnou spoločenskou situáciou (konfrontácia s hlasistami).

Román zobrazuje patriarchálnu sedliacku rodinu Drevanských, ktorá je národne autentickým a autochtónnym „koreňom“, nárokujúcim si na mytologickú platnosť a tvoriacim kontrastné pozadie pre svojich rozorvaných potomkov. Jednou z ústredných postáv Vajanského rozprávania je „výhonok“ tejto rodiny – národne vlažný Ján Drevanský. Priestor, ktorý sa dostáva tejto postave, poukazuje na zvýšený dôraz Vajanského na pasívne sily „svojstva“. Napriek tomu, že Drevanského postoj v národných veciach sa permanentne hodnotí ako morálny defekt, „šavelské“ motívy, typické pre „ofenzívne“ obdobie Vajanského prózy, sa nerealizujú. Ide o postavu, ktorú J. Števček usúvzťažňuje s Eugenom Dušanom z novely Letiace tiene, považuje ho za jeho transformáciu, tak ako ďalšieho protagonistu Koreňa a výhonkov Mirka Kladného, aktivistický protipól Drevanského, za pendant Milka Holana. Neschopnosť Drevanského angažovať sa v národných veciach, byť národne autentický, vrátiť sa ku koreňom, spôsobuje jeho nešťastie v manželstve, rozpad rodiny a následný spoločenský pád.

Mirko Kladný predstavuje ďalšiu postavu z galérie Vajanského mladých vzdelancov, umeleckých nátur: študent techniky vo Viedni, pohybujúci sa vo vysokej spoločnosti, vo voľnom čase spieva v ruskom chráme, vedie chór a „časom hrá na čelo v orchestri Karolovho divadla“. Návrat ku „koreňom“, k svojmu pôvodu demonštruje manželstvom s dcérou sedliaka Aničkou Drevanskou a namiesto rozhodného „činu“ sa uspokojuje s predstavou založenia akéhosi slovenského „salóna“ vo Viedni. Jeho rozhodnutie je spochybňované nielen okolím, ale aj samotným autorom – opakovane sa vracajú úvahy, či bude manželka, reprezentantka pôvodného autochtónneho slovenského sveta, schopná adaptovať sa v prostredí „civilizovaného“ veľkomesta, Viedne. Tieto pochybnosti sa potvrdzujú scénou jej spoločenského faux-pas, pričom však autor jej ponecháva morálnu nadradenosť nad svetom viedenskej vyššej spoločnosti.

Rozvedenie dôsledkov Drevanského spoločenskej pasivity, ako aj problematizovanie úspešnosti Kladného manželstva s vhodnou partnerkou, ktorým chce prispieť k rozvoju národného života, má signalizovať, že Vajanský skorigoval svoje predstavy o nevyhnutnej expanzii elementov „svojstva“ a sústredil sa na možnosti jeho zachovania a pretrvania v elementárnej enkláve – patriarchálne osnovanej rodine, ktorá ho zachová pre „nové časy“.

Vajanský na jednom mieste charakterizuje rodinu Drevanských ako „dobrovoľnú zádruhu“ – jeho pokus tematizovať takýto typ rodiny mohol byť motivovaný jeho ideologickou inklináciou. Ako upozornil I. Kusý v rukopisnej práci Starý Vajanský, „používanie slova zádruha sa v polovici deväťdesiatych rokov aktivizovalo pre pomenovanie istých sociálnych vlastností, ktoré mali národný akcent pozitívneho charakteru. Pre slavianofilov to bolo pôvodné, originálne slovenské spoločenské zariadenie. Chápalo sa východiskovo pre prekonanie nešvárov kapitalizmu, kapitalistickej (buržoáznej) spoločnosti.“

Paralelu nájsť/tematizovať autochtónny národný umelecký prvok nachádzame aj vo výtvarnom umení — spája sa s osobnosťou Dušana Jurkoviča, Vajanského bratranca, ktorý sa údajne stal predlohou pre postavu Mirka Kladného.

Tak ako sa sujetotvorné motívy románu aj delenie javov jeho sveta opäť pohybujú na osi „svoje“ – „cudzie“, odohráva sa dej románu medzi „dedinou“ a „mestečkom“: Koryčným a Rohovom. Obe prostredia sú predvedené ako typy. Koryčné prezentuje pôvodné, národne čisté spoločenstvo zasiahnuté silami „cudzieho“, ktoré sídlia v morálne skazenej variácii na Kocúrkovo – v Rohove, kde zúri maďarizácia.

Pobyt v meste môže skončiť fatálne aj pre príslušníkov táboru „svojstva“ – Mirko Kladný prichádza domov z Viedne „presýtený. Presýtený umením, spoločenskými príjemnosťami, leskom divadiel, ženskou krásou“ a deklamuje: „Zbohom sparná Viedeň, s tvojím prachom, divadlom, spevom, stavbami, flirtom i tancom! Včerajšie šampanské vyšumelo!“ Popri tejto dekadentne a „veľkosvetsky“ pôsobiacej presýtenosti, ktorá pripomína stavy Stana Rudopoľského zo Suchej ratolesti, sa explicitne zobrazuje zhubný (t. j. odnárodňujúci) vplyv cudzieho, mestského prostredia na postave Laca Vrábeľa, pôvodne syna mlynára a neskôr „svetáckeho motýľa, flaneura peštianskeho nábrežného korza“. Jeho mravná devastácia, spôsobená spreneverením sa „svojstvu“, a hýrivý spôsob života vyúsťujú do smrteľnej choroby. Telesný výzor sa postupne prispôsobuje jeho mravným kvalitám. Pôsobivý vzhľad mladíka pôvodne demonštruje pôvod, príslušnosť ku „koreňom“, no je ničený spôsobom jeho života (autorom zdôrazňované detaily dlhého nechta a monokla majú demonštrovať jeho afektované maďarónstvo) a napokon končí úplnou fyzickou deštrukciou.

Vajanského plán postáv je, rovnako ako v ostatných prózach, založený na kontrastoch. Okrem determinujúceho protikladu (rozloženie na osi „svoje“ – „cudzie“) ich Vajanský distribuuje na osi „aktívne“ – „pasívne“, „duchovné“ – „živelné“ (táto opozícia sa realizuje predovšetkým na ženských protagonistkách románu), ako aj „staré“/„starosvetské“ – „mladé“/„nové“, čo je vlastne protiklad motivujúci aj názov románu – Koreň a výhonky.

Vajanský naďalej monumentalizuje kladné postavy (farár Lipovský, Ondrej Žaluď) a pri zobrazovaní postáv z tábora „cudzieho“ zostáva pri satirizovaní a karikatúre. Výnimku tvoria postavy notára Dünnagela a Lenóry Drevanskej, predstaviteľov antagonistických síl, ktorým sa v románe dostáva najväčšieho priestoru. Pri nich je zreteľný autorov zámer vykresliť ich ako typy „nadľudí“ stojacich „mimo dobra a zla“, pričom nezabúda prízvukovať ničivé dôsledky takéhoto konania. V prípade Dünnagela sa Vajanský usiloval vytvoriť „démonicky“ príťažlivú podobu zla, akéhosi uhladeného, mefistotelovského pokušiteľa, no zároveň mu pridal i „nízke“ pohnútky konania, ktoré sa prejavujú spreneverou a vraždou.

Postavy Lenóry a Dünnagela, založené na kontraste pôsobivého fyzického vzhľadu, vysokého ducha, intelektu a mravnej skazenosti, by mali pripomínať Dostojevského hrdinov, no pôsobia ako pozostatky romantizujúcich schém prítomných v populárnej literatúre. Notár je v texte viackrát označovaný menami dobovej populárnej lektúry (Montechristo, Cagliostro). Tento autorský postup, ktorý mal zrejme funkciu esteticky ozvláštniť text, sa mení na krikľavú melodrámu (vražda Lenóry, okázalé notárove priznania a následná samovražda).

V prípade Dünnagela sa mal Vajanský inšpirovať reálnou osobou, svojím spoluväzňom Alfrédom Zárandym, rovnako ako v prípade farára Lipovského, slovenského kňaza, kazateľom Jánom Pravoslavom Leškom. Obaja reprezentujú v kontexte románu absolútne hodnoty zla a dobra, ktorý na spôsob Dostojevského rozhovoru Veľkého Inkvizítora Vajanský konfrontuje v scéne Dünnagelovej spovede Lipovskému.

Podoba, akú v jeho vykreslení nadobudli reálne predobrazy, poukazuje na to, že konkrétne obsahy ustupujú v prospech autorovho významotvorného princípu, literárnych schém a jeho predstave umenia založenom na vyhrocovaní kontrastov.

Typová príslušnosť postáv, do plnej miery determinujúca ich charaktery, sa odráža aj v ich menách. Okrem zjavne motivovaného mena Mirka Kladného, zrejmé sú aj národné asociácie mena Lipovský, meno Drevanský asociuje archetyp pevne zakoreneného stromu, v mene Dünnagel malo podľa autorovho zámeru rezonovať meno zlopovestného reprezentanta maďarizácie, zvolenského podžupana Bélu Grünwalda atď.

Efektný melodramatický kontrast – prepojenie erosu a tanatosu – charakterizuje i vzťah Laca Vrábeľa a nábožensky založenej Márie Drevanskej, dcéry Jána Drevanského, v ktorej mravne skazený a umierajúci mladík vzbudzuje znepokojujúce erotické city. Obe motivické línie – vzťah Dünnagela a Lenóry, ako aj vzťah Laca Vrábeľa s Máriou – Vajanský rozpracoval vo vydaní z roku 1908.

Ďalším, literárnymi historikmi vysoko zhodnoteným novým momentom románu bola pozornosť, ktorý Vajanský venuje postavám z „ľudu“. Predtým preňho ako predmet estetického zobrazenia nebol zaujímavý. Považoval ho za sociálnu entitu, disponujúcu len „nepovedomou jasno nepochopenou individualitou“, ktorá nemôže reprezentovať národ, no zároveň za čisté spoločenstvo zachovávajúce po stáročia prvky národnej identity. Zvýšené množstvo motívov, ktoré Vajanský tejto vrstve v románe venoval, viedlo jeho analytikov k tomu, že hovorili o „sociálnosti“ románu.

Sociálnosť tohto textu je v skutočnosti determinovaná „svojstvom“ – zobrazované sociálne problémy (vysťahovalectvo, alkoholizmus, sektárstvo ľudových vrstiev) sú dôsledkom intervencie národnostne antagonistických síl. Sektárstvo obyvateľov dediny Koryčné, ktoré je začiatkom jej úpadku, predstavuje ústrednú tému „ľudových pasáží“ románu. Je ospravedlňované ako reakcia „autentického svojstva“ na cirkevnú politiku uhorského štátu a nepriateľmi je hodnotené ako prejav „panslavizmu“.

Okrem Vajanského umeleckých postupov ostáva nezmenený aj jazyk prózy, ktorý má tendenciu zabstraktňovať javy reality. Okrem alúzií na texty rôznej estetickej proveniencie sa v románe, tak ako v predchádzajúcich Vajanského textoch, stretávame s „prekladom“ motívov, postáv a charakterizačných detailov Turgenevových próz. Drevanský je korelátom Lavreckého zo Šľachtického hniezda, odkiaľ rovnako pochádza i väčšina motívov a situácií románu, no nachádzajú sa tu i postavy z Otcov a detí a ďalších.

I napriek zrejmej ambícii autora a pokusu obmeniť niektoré „premenné“ zostáva román Koreň a výhonky potvrdením metódy, nie jej prekročením. Po nej nasleduje jej ďalšia modifikácia – zreteľne sa prejavujúca v jeho posledných relevantných prózach v románe Kotlín (1901) a v novele Blížence (1910, v USA pod názvom Daniel Chlebík, 1913), ktorá bude daná predovšetkým autorovou polemikou s hlasistami, ktorí podľa neho predstavovali „neautentické“ formy národného života.

Vydania

Koreň a výhonky. In: Slovenské pohľady, 1895 – 1896.

Koreň a výhonky. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1908.

Koreň a výhonky. Bratislava : SVKL, 1962.

Koreň a výhonky. Články. Bratislava : Kalligram, 2008.

Literatúra

ANGYAL, E.: Konzervatívny modernista Svetozár Hurban Vajanský. In: Slovenská literatúra, roč. 12, 1965, č. 2, s. 175-184.

ČEPAN, O.: Próza slovenského realizmu. Bratislava : Veda, 2001.

ČEPAN, O.: Rozklad romantizmu. In: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965.

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.

ČEPAN, O.: Štýl Vajanského prózy. In: Próza slovenského realizmu. Bratislava : Veda, 2001, s. 52-54.

ČEPAN, O.: Vajanského sémantické gesto. In: Tvorba, roč. 1, 1991, október, s. 13.

ČEPAN, O.: Vajanského významotvorný princíp. In: Slovenská literatúra, roč. 14, 1967, č. 2.

ČERVEŇÁK, A.: Vajanský a Turgenev. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.

MATUŠKA, A.: Za a proti. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1975.

MIKO, F.: Základné tendencie v štýle prózy na prelome storočia. In: Philologia 3. Zborník spoločenské vedy – Pedagogická fakulta Univerzita Komenského v Bratislave so sídlom v Trnave, 1972.

MIKULOVÁ, M.: Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 1993.

MRÁZ, A.: Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1950.

PETRUS, P. (ed.): Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského II. (Výber listov z rokov 1890 – 1916). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1972.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989; VOTRUBA, F.: Literárne štúdie I. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1950.

Autorka hesla

Ivana Taranenková