Marína
Básnická pomsta
Ľúbostná lyricko-epická skladba Marína vznikla v rokoch 1844 – 1845. Hoci dnes predstavuje vrcholné dielo slovenského literárneho romantizmu, jej cesta k čitateľom nebola taká jednoznačná: v roku 1845 ju najprv odmietol vydať spolok Tatrín,[1] a keď sa Sládkovič usiloval uverejniť ju vlastným nákladom, nepodarilo sa mu zabezpečiť dostatočný počet predplatiteľov. Sklamaný vtedy písal Augustovi Horislavovi Škultétymu: „Já Marínu moju nevydám (…) Ja som pisau pre vlastnú dušu a pre priateľov krásy.“[2] Až v roku 1846 ju publikoval peštiansky učiteľ Ján Kadavý pod názvom Marína, Spevi Andreja Sládkoviča.[3] Hneď prvé ohlasy dobovej literárnej kritiky boli priaznivé; o negatívnych odozvách nie sú zmienky ani v dobovej korešpondencii. J. M. Hurban oceňoval, ako jej autor spája „oheň lásky svojej s túžbami vyššími na lepšiu skutočnosť národného blaha uprenými“.[4] M. Dohnány chválil krásu básnikovho umeleckého prejavu, keď písal, že je „výtvorom najčistejšej poézie veku budúceho, pravdy a skutočnosti, a zmierenia sa sveta s Bohom“.[5]
Marína bola prvou a jedinou knihou poézie štyridsiatych rokov 19. storočia vydanou v spisovnej slovenčine. Tento aspekt bol dôležitý, ale o tom, že sa stala medzníkom vo vývine slovenskej romantickej tvorby, rozhodli aj iné jej kvality: pramenila z básnikovej osobnej skúsenosti, priniesla zvýšenú senzualitu, dôraz na rozporný citový svet subjektu a konflikt s vonkajším svetom. Z hľadiska obraznosti je najbohatšou romantickou skladbou. Obohatila aj strofický inventár romantickej poézie: je napísaná umelou desaťveršovou strofou, verše sú striedavo desať- a osemslabičné.[6] Charakterizuje ju apostrofickosť a vznešenosť. Výrazne ovplyvnila neskoršiu slovenskú literatúru (P. O. Hviezdoslav, J. Jesenský, I. Krasko, J. Smrek).
Podnetom k vzniku skladby bola nesplnená láska A. Sládkoviča k Maríne Pišlovej z Banskej Štiavnice,[7] ktorú spoznal v roku 1839, keď dával súkromné hodiny. Významný vplyv na vznik diela mala Kollárova Slávy dcera a básnikov študijný pobyt v Halle. F. Kleinschnitzová to vyjadrila nasledovne: „I do Halle sprevádzala Sládkoviča jeho láska k Maríne a tam dospela i k svojej glorifikácii. Ak ju bolo v Bratislave treba potlačovať a postaviť na posledné miesto, v Halle sa stala ústrednou myšlienkou a východiskom svetového názoru Sládkovičovho, založeného na romantickej téze, že láska v najširšom zmysle je hybnou pákou vesmíru, v ktorom sa jej pôsobenie prejavuje najvyššou harmóniou, krásou.“[8]
V Nemecku mal slovenský básnik príležitosť spoznať vrcholné diela európskeho romantizmu. Odvšadiaľ mu „z umenia i vedy, znelo heslo, za ktorým jeho duša mimovoľne spela: láska a krása!“[9] Z diel nemeckých filozofov Herdera, Hegela, Schellinga[10] čerpal presvedčenie, že účelom umenia je približovať ľudského ducha k pravde a objavovať mu najvyššie hodnoty. Podľa J. Kalinčiaka v Halle Sládkovič „prijal určitý ráz svojej poézie“.[11] Vplyvom Goetheho, Schillera, Byrona, Shakespeara si utváral svoj individuálny a v slovenskej romantickej literatúre prevratný vzťah k láske, vnímanej ako cesta k pochopeniu človeka a spoločnosti, idea osobnej a tvorivej slobody, potreba napravovať pokrytecký svet.
Pôvodne sa Marína skladala z 219 strof, ku ktorým básnik neskôr pridal cyklus nazvaný v rukopise Pohronská Víla a záver. V súčasnosti báseň obsahuje 291 strof a Venovanie. V rukopise ju tvorca rozdelil do 38 motivických celkov, ktoré však v knižnom vydaní nevyznačil. Aj preto dobová literárna kritika hodnotila Sládkovičovo dielo ako voľné pásmo lyrických výpovedí a obrazov. Neskorší bádatelia hľadali v Maríne logické sémantické celky.[12] Výstižnejšie je však tvrdenie F. Kleinschnitzovej, že „Marína je nesúvislá a roztrieštená, ak je posudzovaná ako epika,“[13] lebo je to „psychologicky súvislý celok lyrický“.[14] Nemožno však súhlasiť s názorom, že je to „lyrický denník (…) založený vo chvíli tichého spomínania na vzdialenú milú a v snahe uhájiť právo svojej lásky proti asketickým požiadavkám Štúrových stúpencov: doplňovaný v čase smútku a bolesti“.[15]
Marína je koncepčne premyslené dielo, prostredníctvom ktorého autor chce vyjadriť svoje právo na individuálnu a tvorivú slobodu. Chce dokázať, že vďaka slobode možno dosiahnuť najvyššie polohy duševného vývinu a najhodnotnejšie poslúžiť národu. Využíva bohatú obraznosť, aby čo najplnšie zobrazil svoje ponímanie lásky, krásy, vlastenectva a náboženstva. Ním ospevovaná žena, vlasť, mravné, prírodné a umelecké hodnoty nie sú všeobecnými, nadosobnými veličinami,[16] ale zložkami jeho osobného, intímneho sveta. Vďaka nim Sládkovič prezentuje svoje citovo-hodnotové univerzum. Prostredníctvom neho sa chce ukázať ako silná, romantická osobnosť, ako hegemón lásky a poznania. Je si vedomý hodnoty svojho poznania, preto sa aj sebavedome povyšuje nad ostatnými: vie, že iba on môže hlásať slovenskému svetu skutočnú hodnotu lásky k žene, lásky k vlasti a lásky k Bohu. Vďaka tomu, že spoznal lásku, neobmedzujú ho falošná, konvenčná ostýchavosť ani slepá podriadenosť službe, ktorú nekompromisne vyžadoval Ľ. Štúr. Nenechá sa obmedzovať ani Hegelovými názormi, ani slavianofilskými ideami odsudzujúcimi subjektivizmus. Tvorivo pristupuje k dobovej filozofii, ideológii, literatúre a tradícii. Je autonómnou osobnosťou, ktorá si z dobových literárnych a filozofických diel sebavedome vyberá také motívy, ktoré sú v súlade s jeho osobným romantickým svetonázorom a ktoré zodpovedajú jeho duševnému rozpoloženiu.
Tvorivá sloboda
„Lyrickí hrdinovia Sládkovičovej Maríny sú ideálni i reálni. Sú to typicky spoločenskí hrdinovia: skromní, no neprikrčení, veľkí, no neexkluzívni (…). Pri všetkej typičnosti a výnimočnosti sú to hrdinovia spoločenského stredu, nie spoločenských extrémov (…) prechádzajú z imaginácie do života, nie naopak zo života do imaginácie.“[17] Takto hrdinov Maríny charakterizoval V. Kochol. Interpretáciou Sládkovičovej lásky sa zaoberali významní bádatelia slovenského romantizmu.[18] Písali o súvislostiach medzi Marínou a Kollárovou Slávy dcerou, o tom, aký vplyv na ňu mala tvorba nemeckých, ruských a poľských romantikov, nemecká filozofia a slovenská ľudová pieseň. Veľa pozornosti venovali národným veciam a vzťahu básnika k ľudu, národu, mladosti a ku kráse. Všetci sa zhodujú, že v kontexte slovenskej romantickej literatúry je to prelomový text, v ktorom sa veľmi silno prejavil lyrický subjekt. Vzápätí však zmenšujú úlohu tohto subjektu v mene idey národa, ľudovosti, objektívnosti a hegelovskej dialektiky.[19] Dokonca aj Alexander Matuška zmenil svoj pôvodný názor, že básnik „sa odvážil krstiť vesmír na meno láska“.[20] V druhej polovici 20. storočia boli prvoradým východiskom literárnych výskumov viac dobové ideologické požiadavky než samotná romantická literatúra. S tým súviselo aj prehodnotenie úlohy Hegelovej filozofie na úkor Schellinga, Novalisa, Herdera (u neho najmä jeho teórie zmyslového vnímania). V tomto ohľade vyváženejšie pôsobia interpretácie F. Kleinschnitzovej, ktorá kladie silný dôraz na tvorcovu osobnosť a na vplyv európskeho romantického ovzdušia na Sládkovičovo dielo.
Predmetom predkladanej interpretácie sú prejavy Sládkovičovej osobnej a tvorivej slobody na ploche celej skladby a premeny jeho vzťahu k dobovej slovenskej spoločnosti a národnej ideológii. Aj tieto momenty potvrdzujú, že Marína je prejavom silnej individuality hrdého básnika, prežívajúceho romantika, ktorý sa sebavedome stavia do radu najväčších európskych tvorcov, ktorý, parafrázujúc Jaroslava Vlčka, ako prvý v našej poézii sa osmelil povedať všetko, čo cítil a osmelil sa to povedať tak, ako to cítil.[21]
Básnická skladba je pre Sládkoviča médiom, prostredníctvom ktorého vyjadruje seba, svoj citový a myšlienkový poriadok a svoje životné krédo. V protiklade k tomu, čo požadoval hlavný ideológ slovenského romantizmu a čo chceli nájsť neskorší bádatelia, v Maríne hovorí Sládkovič predovšetkým o sebe. Dokazuje, že telesná láska môže byť vznešená, že nielen neodvádza od lásky k vlasti, ale ju môže aj podporovať. Že pravá láska nie je hriešna, lebo pochádza od Boha a môže privádzať k Bohu. Z tohto poznania vyplýva i básnikov pocit povýšenosti. Preto si, podobne ako A. Mickiewicz,[22] ako motto svojej skladby vybral úryvok zo Shakespearovho Hamleta: „Zdá sa mi, že vidím – – Kde? – – V oku mojej duše.“[23] V tomto tvrdení je obsiahnutá nielen Sládkovičova vtedajšia životná filozofia, ale takisto jeho návod, ako je treba k Maríne pristupovať. Týmto mottom sa slovenský básnik sebavedome stavia do radu európskych romantikov, zavrhovaných Ľ. Štúrom, ktorí písali to, čo cítili. Aj on sa díva vnútorným zrakom a najdôležitejší je preňho ohlas vlastného srdca – pretože v romantizme iba básnik môže správne posúdiť skutočnosť a uzrieť veci, ktoré sú skryté pred ľuďmi, ktorí sa riadia iba rozumom: „Beda, kto v mori vidí len vodu, / kto nepočuje nemú prírodu, / kto v skalách vidí len skaly! – / Zázrak je nemú počuť prírodu? – / Dosť ráz ste sa vy myšlienky rodu, / Slepými zrakmi dívali!“ (strofa 43). Sládkovič chce byť učiteľom, ktorý vidí viac než ostatní, preto im chce sprostredkovať skutočnú pravdu: aby aj oni vedeli, aký je skutočný svet, aká bohatá je ríša ducha. Rehabilituje nielen romantické city a túžby, ale aj ženu.
Aby sa oslobodil od nespravodlivých úsudkov a neopodstatnenej kritiky zo strany najbližších vrstovníkov, hovorí predovšetkým o sebe, o svojom ponímaní pravdy, krásy a lásky. Pred súčasníkmi i pred budúcimi čitateľmi chce vykričať ohlas svojej duše: „(…) po srdciach v Tatrach žijúcich (…) kradmo do časov budúcich“ (strofa 3). Ako romantik vyjadruje svoju ľudskú prirodzenosť a romantickú túžbu po absolútnych hodnotách. Odhaľuje svoj intímny svet, aby dokázal, aké bohatstvo sa môže skrývať v individuálnom cite a v individuálnom básnickom prejave: „a v tomto duše mojej ohlase / svet celý mi je zavrený“ (strofa 1). Odsudzuje slepú poslušnosť a pasívne preberanie názorov iných. Dokazuje, že tvorca môže spojiť vo svojom diele a vo svojom živote aj lásku k žene, aj nábožnosť a národnosť. Že tieto hodnoty nielenže sa nevylučujú, ale že sa doplňujú a môžu obohacovať tvorcovu osobnosť. Sebavedome vystupuje proti pokrytectvu svojich najbližších generačných druhov, ktorí v obavách o svoju morálku boli rigoróznejší než samotný Štúr. Vyjadruje svoj žiaľ, že on, slovenský básnik, nemôže slobodne spievať o svojej láske, že jeho spev musí byť zápasom, že sa musí ospravedlňovať a presviedčať svojich priateľov o cite, ktorý si v literatúre razil cestu celé storočia: „spevy tieto boja sa sveta, / že im svedomie slabé rozmetá, / ale – nemožno nespievať!“ (strofa 6), resp. „Ale nač spievam tomuto svetu / krás jej nebeské zjavenie? / Veď on za pravdu drží klebetu, / skutočnosť mu je mámenie“ (strofa 152).
Sládkovič sa nachádza v existenciálnej situácii, odmieta svet, s ktorým je bytostne spojený. Nesúhlasí s falošným svedomím sveta, v ktorom žije. Tato falošnosť a s ňou spojená hystéria vo vzťahu k telesnosti sa plne prejavili po napísaní Maríny, keď ju slovenskí vlastenci najprv odmietli a vzápätí po tom, ako ju vydal niekto iný, prijali s veľkým nadšením. To znamená, že aj oni cítili rovnako ako Sládkovič, len sa to báli (okrem J. Kalinčiaka a M. M. Hodžu) verejne vyjadriť. Mali strach verejne priznať, že v skrytosti túžia po láske a po osobnom šťastí. Báli sa aj zodpovednosti za niečiu lásku. Sládkovič si bol plne vedomý tohto pokrytectva a bol presvedčený o svojej pravde. Bol presvedčený, že úprimný cit pre vlasť a pre národ sa nemôže zrodiť z odmietania lásky ani zo slepej poslušnosti. Keď písal Marínu, bol si plne vedomý svojich citov a postojov. Vďaka láske sa stal zrelým mužom. Preto sa nebál svojej telesnosti a presvedčil sa, že telesnosť má svoje miesto v živote a diele, že nebude prekážkou ani v jeho národnom, ani v kňazskom pôsobení. Obmedzujúce sú len konvencie a kultúra, a nie prirodzená telesnosť a úprimné emócie. Spoznal silu lásky aj bolesť z jej straty. Preto láska, žena a telesnosť prestali byť preňho démonmi a stali sa krásnymi. Nebál sa ich ako jeho rovesníci. Presvedčenie o vlastnej pravde bolo uňho silnejšie než pocit poslušnosti voči vodcovi generácie. Lebo „slepé zraky“ (strofa 43) majú podľa neho predovšetkým tí, ktorí sa boja myslieť. Sú slepí, lebo sa boja vyjadriť seba a svoju pravdu. On mal možnosť prehliadnuť a vidieť, lebo mal odvahu spoznať lásku a svet, dozrieť až na samo dno, bez ohľadu na to, čo to bude stáť. Zistil, že láska môže bolieť a že aj pravda je bolestná. Liekom na utíšenie bolesti sa mu stala poézia. Preto Marína plnila aj očistnú, terapeutickú funkciu.[24] F. Kleinschnitzová tvrdí, že píšuc Marínu básnik „zabudol na všetko, čo majster hovoril“.[25] Podľa mňa Sládkovič nielenže na nič nezabudol, ale písal akoby na vzdory s presvedčením, že iba on môže dokázať, že aj žena môže patriť do slovenského sveta, že ako idea „večne ženského“ môže zosobňovať aj božskú múdrosť.[26] Najmä však chcel ukázať, že láska ho nepoškvrnila, že je naďalej čistý a plne odovzdaný službe národu a vlasti. Na dôkaz toho súbežne načrtáva niekoľko podôb svojej milovanej, ktoré odzrkadľujú rôzne aspekty jeho lásky, jeho citového a myšlienkového sveta, jeho telesnosť, nábožnosť, vzdelanie, filozofiu a romantickú službu národu.
Obraz básnikovej milej má veľa tvárí a podôb. Tri najexplicitnejšie a najvýznamnejšie pre spoznanie básnikovho svetonázoru sú Marína-deva, Marína-vlasť a Marína-bohyňa.
Básnik a žena
Sládkovičov vzťah k Maríne je v prvom rade telesný. Básnikove telesné túžby však neboli naplnené a z lásky mu ostali iba fantázie. Aby ich zachránil, musel ich vyjadriť. Marína-deva je predovšetkým predmetom básnikových túžob, objektom jeho uctievania a obdivovania. Sama sa telesne neprejavuje. Nie je hlavným hrdinom básne.[27] Jej vzhľad odráža paletu básnikových citov, túžob a reflexií. Priznal to aj samotný tvorca, keď písal: „Marína moja je zrkadlom duše mojej.“[28] Prostredníctvom Maríninho obrazu Sládkovič vyjadril svoje vzbúrené emócie: „niet v pokoji pokoja“ (strofa 12), túžby po „pekných údoch“ (strofa 13) a fantázie. V. Macura hovorí, že v 19. storočí „tělo rozhodně nemuselo být (…) vůbec odhalováno, aby vypovídalo o sexualitě (…) stačila řeč náznaků – zavlnění látky, pohyb pentlí, pohled…“[29] Napriek tomu Sládkovič pomerne explicitne „materializuje“ svoju sexualitu: „Ale pri nej – keď pri nej stojím, / že uhoľ spravia zo mňa, sa bojím, / jej krásot blýskavé prasky; / a keď ju ruka moja objíma, / všetky mi údy lomiac prejíma / moc električná jej lásky“ (strofa 156), resp. „Kollár ju „ohňom chladným“ menuje. / Aj v ľadoch ešte sa mi zjavuje, / krásna, tvojho srdca obraz!“ (strofa 175). Tvorí obraz, ktorý je preplnený nehou, túžbami a nedočkavosťou. Opisuje Marínine oči, ústa, prsia, akoby ich bozkával. Nie náhodou privoláva vatikánske sochy (strofa 56) z „bielo-mramora“ (strofa 53) a sochára Canovu (strofa 4). Aj on si chce stvárniť ideálnu, básnickú podobu ženského tela. Predstavuje si, ako hladí tvorenú sochu: „zlietnem útlym letom / k ľaliových ňadier svetom, / spočiniem na ich dolinách“ (strofa 24). Jeho Marínu totiž tvoria predovšetkým prsia,[30] nemenný zdroj mužskej pýchy a extázy.[31] Marína je mu „centrom, živlom, nebom, jednotou / krás“ (strofa 1) a predlžovanie potešenia z jej telesnej krásy je jedným z hlavných cieľov skladby.[32] Keď mu ju nedopriali, svet sa mu premenil na „žalár lósov tmavý, smutný“ (strofa 66). Preto je od začiatku opis milenkinho tela konfrontovaný s bolestným pocitom nenaplnenia telesných túžob: „No môžu strhnúť svet môj celý / jedného slova hrozné strely, / slova toho z úst tvojich „Nie!“ (strofa 38). Trpí: „ale nešťastné vy, oči moje! / a úst vysmädlých túžiace dvoje, / vás rozlúčenie znivočí!“ (strofa 140). Nechce sa vzdať svojich citov: „Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, / možno mi ruku nedostať (…) možno mi seba samého zhubiť – / nemožno mi ťa neľúbiť“ (strofa 41). Vzpiera sa, nesúhlasí, bojuje: „tak rozlúčenia ohlas pobúril / myseľ hrdú, dušu mladú“ (strofa 160), lebo nemôže prestať ľúbiť. Fantázie o Maríne sa stali neodlučiteľnou súčasťou jeho života. Odmieta sa ich vzdať, chce s nimi žiť naveky: „A nech dnes padne sveta opona, (…) nič, nič zväzok náš nezruší!“ (strofa 157). Žiarlivo stráži ilúziu svojej večnej lásky: „Na sladké ústa ústa primreli, / aby oboje zjavne vedeli, / čo sa srdcami ozvalo: / Dušu mi dala, ruku sľúbila, / všetko objatím vrelým stvrdila: / tak čože sokom ostalo?“ (strofa 102). Najradšej by zrušil čas, len aby mohol ostať s ňou naveky. Ako Goethe chcel by zadržať krásnu chvíľu, chcel by sa povzniesť nad obmedzenia sveta, aby zrušil celý svet: „Čas zvoní! Volá bližšie deň súdny, / v ktorom zanikne svet svetov bludný (…) a v hlasoch mrúcich konečnosti / časov sa pohrab zazvoní!“ (strofa 7). Čas je však hodnotou, ktorou sa riadi matka Maríny, ktorá chce svoju dcéru dobre vydať. Nezaujímajú ju ideálne pohnútky spriaznených duší ani nevinný devin cit. Nevidí, že „v žiaľoch sa topí srdce dievčiny / a bledý tieň zalieva tvár, / že partu mladú strhnú hodiny / a svadba je slobody kar“ (strofa 147). Nemá pochopenie pre dcérino osobné šťastie ani pre naplnenie dievčenských snov. Koná podľa konvencií a tlačí svoju dcéru do spoločensky očakávanej úlohy: „Služba jej panstvo, pokora hrozba, / zbraň jej sú slzy, právo jej prosba, / a víťazstvo devy? – Obeť!“ (strofa 149). Preto núti Marínu prijať dobovo prirodzenú úlohu poddanstva voči vôli rodičov a manželovi.[33] Možnosť slobodnej voľby partnera je v úplnom rozpore s jej predstavou o postavení ženy v spoločnosti. Marínina matka patrí do starého sveta, ktorý nechce spoznať romantické hodnoty: zosobňuje starý svet, jeho pretvárku, klam a neúprimnosť. Vidí iba to, čo je viditeľné navonok. Romantik Sládkovič sa riadi hodnotami, ktoré sú pre ňu nepochopiteľné, neviditeľné a nezmyselné. Ona nemôže uzrieť romantické hodnoty, lebo ako príslušníčka starého sveta nevlastní vnútorný zrak. Aj preto núti svoju dcéru k pretvárke, ku klamstvu a hriechu. Núti ju postupovať v rozpore s jej svedomím. V Sládkovičovej koncepcii je Marínina matka nositeľkou zla, démonickou bytosťou, ktorá nabáda k zničeniu čistej, pravej lásky: „Duch devy plače, horko narieka / nad ľúbosti svätej skazou, (…) ľúbosť devina je cit bez hlasu, / vyšvihnúť nesmie sa nad zvyk času, / vyznať musí, čo neverí; / poslušnú dušu úbohej dcéry / s chlapom cudzím, ba odporným zverí / studený prsteň materí“ (strofa 148). Básnik sa s odporom a pohŕdaním vyjadruje o tom, komu má byť odovzdaná jeho milá. Zobrazuje ho ako hada – symbol hriechu, pudov a sexuality: „krv takého planca nízkeho / telesnosť hrubá rozrýva“ (strofa 92 ). Symbol hada je spoločný pre soka a pre Maríninu matku-vdovu. Marínina matka určite nepatrí do rezervoáru ideálnych slovenských matiek-vlasteniek,[34] ale skôr do zástupu európskych romantických démonov.[35] Podľa Sládkoviča Marínina matka nemiluje dcéru, ale seba a klenoty, ktoré podobne ako v Goetheho Faustovi aj tu sú diabolskou návnadou: „Hadisko škúli / v blízkosti šumnej Maríny, / hlavu si k chvostu pokojne túli, / má miesto očí rubíny: / koža sa na ňom jasne ligoce, / na hlave sa mu tuho blyskoce / požiar diamantov východu“ (strofa 117). Klenoty nepatrili sémanticky do slovenského národného repertoáru. K národnej výbave slovenských diev mala patriť prirodzenosť a prírodnosť.[36] Preto diabolské šperky znehodnocujú nielen devino svedomie, ale aj jej vonkajší vzhľad. Spútavajú jej príťažlivosť, zbavujú Marínu nevinnej dievčenskej sviežosti a spôsobujú jej bôľ: „Ihla, uvoľň havranie vlasy, / striebrom neviaž ich voľný let; / reťaz zlatá, zamračila si / ľalíj hrdla snehový kvet; / diamant prsta, načo ty svietiš, / kde svet iskier oko tvorí? / Granát chladný, čo k prsiam letíš, / kde posvätný plameň horí?“ (strofa 21). Marína-deva je úplným protikladom svojej démonickej matky, je nepoškvrneným anjelom,[37] ktorého zničí jej vlastná matka, ničiaca aj básnikove nádeje. Odsúdi milencov na trápenie, lebo sa opovážili búrať spoločenský poriadok a túžili po manželstve z lásky. Básnik si je vedomý svojej hodnoty, ale nedokáže preklenúť priepasť medzi romantickým a neromantickým svetom. Hoci podľa neho „láske je bieda chiméra!“ (strofa 129) a Marína tvrdí „viď prsteň tento – či je zo zlata, / či je z dreva, mne všetko jedno“ (strofa 132), neromantická spoločnosť to vidí inak. Tí, ktorí sa neriadia duševnými vlastnosťami, potrebujú majetok pre spoločenské seba-potvrdenie. Sládkovičovi je odporný takýto postoj: „ľaká sa maznák chudoby“ (strofa 130). Vie, že jeho mravnosť a láska prevyšujú mravnosť sveta. Preto trpí dvojnásobne: pre osobné nešťastie a pre neľudské pravidlá spoločnosti, z ktorej pochádza. Odsudzuje starý svet k záhube: „Ver, ruka, ktorá krásu ranila, / ranou vlastnou sa znivočí“ (strofa 150). Lenže skôr, ako sa tak stane, matkina ruka stihne zničiť básnikom stvorenú nepoškvrnenú sochu Maríninho tela: „Ach zlomky drahé krásnej postavy! / Kde vrah ten, čo vás rozmetal? / Len skamenelé časti jej hlavy! – / Kto takú vraždu pamätal? – / Tu diamant očí – tu úst rubíny, tu opál z čela mojej Maríny, / tu zo šiat smaragdov kusy! / Jej srdce, jej cit nebo si vzalo, / mne strašné tieto zvleky nechalo! – / Či tu si, anjel môj? – Tu si!“ (strofa 176). Pre tvorcu ostane iba devino „srdce“ a „cit“, čiže to, čo patrilo do jeho romantického sveta, čo si nešťastní milenci nahovárajú v milosrdnom sebaklame: „Čože mohutné časy získali, / rozlúčiac nebo od zemi? / Láska na zemi nebo stvorila / a nás naveky zväzkom spojila, / ktorý sa nedá rozlúčiť (…), ľúbosť nemožno umučiť!“ (strofa 99).
Básnik a vlasť
Od začiatku skladby je básnikova Marína semioticky spätá s jeho otčinou. Poetický obraz Maríny-devy je aj obrazom slovenskej krajiny a slovenskej prírody. Preto je jeho spev o láske zároveň spevom o slovenskej vlasti. Už vo Venovaní Sládkovič poukazuje, že tvorí obraz zástupkyne slovenského národa: „veď je ona družka tvoja (…) krásnomladá je ona, / dcérka je nášho šumného Hrona, / Slovenka je ľúbohlasná“ (Venovanie). Básnický obraz Maríny nemôže existovať bez obrazu slovenskej krajiny. Marína je k nej prirovnávaná, je s ňou usúvzťažňovaná. Jej telo sa stáva priestorom pre základné znaky slovenskej vlasti. Preto nakoniec tvorca uzrie v deve krajinu a v krajine devu.
Básnikova intímna láska k Maríne sa stala centrom jeho „prírodného diskurzu“.[38] Ním zobrazená slovenská krajina je ako lamartinovský posvätný chrám, ktorý nepodlieha žiadnym kategóriám. Romanticky vstupuje do autorovho uvažovania a stáva sa súčasťou jeho osobného, intímneho prežívania; je prepojená s jeho vnútornou krajinou krásy, lásky, slobody a svetla.
Slovenskú prírodu zastupujú v skladbe tri najväčšie národné symboly, tri mytologizované a sakralizované prírodné úkazy: Tatra, Hron a Sitno. Tatry sú najvznešenejším symbolom celej slovenskej krajiny, „vtelenou ideou Slovenska“.[39] Sitno a Hron sú jeho domovinou, malou otčinou.[40] Majú v sebe obrovskú energiu minulých dejov a budúcich udalostí. Pre Sládkoviča, podobne ako pre Byrona, je príroda večná, preto môže spájať dávnu minulosť so súčasnosťou: „V krajoch velebných slovo božskosti / v jednej sa výšine javí, (…) Výšavu túto ozrutné bralá – (…) od dávnych našich praprapraotcov / priezvisko Sitna dostali“ (strofa 44). V nepominuteľnom prírodnom priestore sa básnik môže plne odovzdať citu, ktorým chce preklenúť rôzne svety. Iba tam nachádza pochopenie, iba prírode sa môže plne zdôveriť so svojou láskou: „ľúbosť moja – moje túženia – / na hory tieto letela“ (strofa 47), „Hron môj! Ty druh srdečný / mládeneckých mojich citov! (…) Veštec! Pri tvojom som blbotaní / Sedával v tajnom, čarovnom zdaní“ (strofa 257), „Sitno je ľúbosti hora!“ (strofa 181). Vďaka prírode nepociťuje ani osamelosť, ani vzdor. Príroda ho uisťuje v jeho citoch a je skutočným domovom pre jeho lásku, je azylom v neprajnom svete. Iba básnik a príroda sú nositeľmi romantickosti v slovenskom národnom priestore. Iba oni majú prístup k nadprirodzeným tajomstvám. Preto uprostred najbližšej, domácej prírody básnik nepociťuje ani metafyzickú samotu, ani rozorvanosť. Nachádza tam rovnováhu medzi silami prírody a vlastným vedomím.[41] Príroda preniká do jeho vnútra a on sa môže stať súčasťou vyššieho poriadku. V tomto prípade je to Božský poriadok, lebo podobne ako u francúzskych a nemeckých romantikov aj u Sládkoviča je príroda preniknutá Božím duchom. Básnik je s ňou v úzkom intímnom vzťahu. Vďaka tejto symbióze dokáže nielen interpretovať tajomstvá prírodných úkazov, ale nachádzať aj súvislosti medzi minulosťou, ľudskými výtvormi, prírodou a ideálnou ríšou ducha.
Do obrazu Maríny vnáša autor také prírodné komponenty, ktoré boli súčasťou slovenskej národnej ideológie. Vďaka nim obraz Maríninho tela vstupuje do znakového systému slovenskej národnej totožnosti,[42] do oblasti národných úsilí Ľ. Štúra a jeho národnej propagandy.[43] Sémantický priestor jej tela zaplňujú prírodné, zemepisné a etnografické javy. Marínino telo sa stáva ideálnym „vlasteneckým mikrokozmom“:[44] „po líca toho ružovom sádku / blesky zôr ranných lietali; / akoby deti v Sitna dolinách / v zháňaní bystrom, v líp starých chládku / o drevenú blšku sa hrali: / lebo jak šarvanci, keď pásajú voly, / za letačkou jastria v zakvitnutom poli“ (strofa 30). Podobne v ďalšej strofe: „Na kvetolúkach v Sitna doline / v hrách slovenských devy stoja / a ozýva sa v spevnej rodine / slávne: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ – / Krásne klinčeky sa červenejú, / a králikov sa stá, stá belejú, / a jaro s nimi pohráva: / Tie hry, tie kvety mi vystavila, / lenže v útlejší obraz zavila / v lícach milej matka Sláva“ (strofa 78). Vďaka spojeniu významovo nasýtených znakov a symbolov slovenskej vlasti s Maríniným telom vzniká koláž, v ktorej už niet podobenstva s klasickými sochami Antonia Canovu, ale skôr s manieristickými obrazmi Giuseppe Arcimbolda, resp. so vznešenejšou podobou barokovej mapy Európy, zobrazovanej ako Regina Europa.[45] V semiotickej rovine nadobúda takýto obraz viacnásobné spojenie s dobovou predstavou vlasti, otčiny a domoviny.
Marína má v sebe Slovensko nielen preto, že je jeho odrazom, ale aj preto, že je dielom slovenskej prírody. Už vo Venovaní je predstavená ako „dcérka nášho šumného Hrona“. Hron sa stáva aj posledným priestorom existencie víly-Maríny a neskôr sám začína nadobúdať jej tvary:[46] „A keď sa vlnia tie hronské valy, / za vodným hrob hrobom pláva; (…) To vlnenie je beh ňadier Víly“ (strofa 212). Básnická geografia Maríninho tela doviedla Sládkoviča k prekonaniu kollárovského synkretizmu a k prepojeniu ľúbostného citu s vlasteneckým: „Slovensko mladé, rodisko moje / aj mohyla mojich kostí! / v tebe mám pekných obrazov dvoje / a dvoje veľkých ľúbostí! – / Ako je krásna tá moja deva, / aká k nej ľúbosť vo mne horieva: / tak ty a k tebe, otčina! / Ako tys’ pekná, krajina moja, / ako mladistvosť milá mi tvoja: / tak pekná, milá Marína“ (strofa 72). Spájajúc nespojiteľné sa slovenský básnik pokúsil dosiahnuť nedosiahnuteľné: „Jak mi je blaho nič, nič nežiadať, / z objemu v objem naveky padať, / troch nebies slasti prijímať! / Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, / Marínu drahú v peknej otčine, / a obe v jednom objímať!“ (strofa 73). Vďaka prepojeniu citu k Maríne s citom ku krajine sa jeho erotická láska zmenila na idealistickú, čo mu umožnilo spojiť konkrétne s abstraktným, osobné s nadosobným, vytúžené s rozumovým:[47] „Ústa mi primrú k rubínom tvojim, / myslím si večne, že nerozdvojím / prah duše od duše prahu: / Srdce mi do brán pŕs tvojich bije, / lebo tam ono ľúbosťou žije, / tam hľadá otčinu drahú“ (strofa 98). Sládkovič do takej miery zovšeobecnil Marínino telo, jej oči, ústa, farbu pleti a prsia, že prestali patriť iba jemu a deve, a stali sa znakmi politickej existencie slovenskej krajiny:[48] „Ktože by kvet ten poľného maku / na tých ústach nevidel rád? / Jak by peknému nečaril zraku / pod rtom kostiek slonových rad? / Na úst tých milé, plné karmíny / mladosť si sadla mojej otčiny, / na zúbky bielosť neviny: / Zväzok tých farieb nie je náhoda, / tu mi podáva matka príroda / dve farby môjho národa“ (strofa 77). Marína sa stala slovenskou Mariannou, ktorá však nepovedie do boja[49] ako jej francúzsky prototyp, ale k pokoju, k národu a k Bohu. Jej prsia, ktoré sú „snehové“ (strofa 74) a „ľaliové“ (strofa 24), nie sú provokačným symbolom revolučnej slobody, ale symbolom slovenskej nevinnosti a pokoja. Priestor básnikovi nedostupného konkrétneho Maríninho tela bude odteraz symbolicky patriť celému prebúdzajúcemu sa politickému národu. Prenesením Maríny do oblasti slovenských národných symbolov básnik vystavil Marínino telo na verejný priestor: urobil z nej „verejnú“ ženu, vlastnosť všetkých Slovákov.[50] Obraz jej tela sa stal súčasťou kódu, ktorý umožňoval slovenskú národnú identifikáciu.[51]
Znárodnenie Maríninho tela svedčí na jednej strane o Sládkovičovej túžbe povýšiť Marínu nad ostatné Slovenky a dokázať jej výnimočnosť, na druhej strane je prejavom básnikovho zápasu so sebou a so svojím citom. Príliš trpel, príliš ho to bolelo, aby sa mohol zmieriť s úlohou obete nešťastnej lásky.[52] Chcel byť víťazom, chcel rozhodovať; hľadal zmysluplné, hrdé, mužské zakončenie svojho ľúbostného citu. Jeho vyrovnávanie účtov tak nesúvisí iba s rigoróznymi názormi Ľ. Štúra, s falošným prostredím slovenských vlastencov, s Maríninou matkou, so sokom, ale je namierené aj voči samotnej Maríne, ktorej sa chcel pomstiť za svoje nesplnené nádeje.[53] Aby si mohol vykompenzovať pocit prehry a poníženosti, využil všetky možnosti, aké mu ponúkla literárna tradícia. Nestačilo mu, že vystavil Marínino telo na verejný priestor slovenských národovcov. Chcel mať pocit, že aj Marína trpí, chcel mať romantické potešenie z utrpenia. Preto k už hotovej skladbe pričlenil baladicky ladenú časť, ktorú v rukopise pomenoval ako Pohronská víla.[54] V jeho balade však nemá posledné slovo víla,[55] ale šuhaj-básnik. Teraz on ostane nepohnutý voči volaniu nešťastnej Víly-Maríny: „Poď so mnou, milý! poď v moje svety, / čo nám zranili ľudské klebety, / to nám sladko svet ten zhojí“ (strofa 209), „Nejdeš v náruč nešťastnej ženy, / ľúbosť nie ti je podnetom!“ (strofa 217). Premenená na vílu bude deva trpieť tak, ako predtým trpel básnik: „to Víla túži narieka“ (strofa 210), „to sú modliacej lásky náreky, / v ktorých mrie Víla-Marína“ (strofa 211). Baladický žáner umožnil Sládkovičovi veľmi sugestívne vyrovnať si účty s milou, ktorá sa spreneverila romantickej láske v mene pohodlného života bez ideálov. Básnik ju odsúdil k mukám, aby z danej situácie mohol sám vyjsť ako víťaz. Pretože teraz je to on, kto má na výber: môže vziať svoj osud do vlastných rúk a s istou dávkou irónie vyberať podobne, ako predtým vyberala Marína. To znamená, že teraz on odmietne neistú chiméru v mene racionálnej lásky ku konkrétnej pozemskej „predmetnosti“. Oproti Maríninej voľbe však bude básnikova „predmetnosť“ vznešenou službou vlasti a národu.
Baladický žáner ponúkol Sládkovičovi ilúziu, že rozchod s milou bol jeho vlastným rozhodnutím, v mene posvätných vlasteneckých ideálov: „Zbohom, Siréna! Zbohom, dievčina / sipiacich tých milých mi vĺn (…) Je Hron môj obraz môjho národa, / ale obraz ten predsa len voda, / a duch je slovenský národ! –“ (strofa 221), „Víla! ty zostaň tam v svojom nebi – / mňa ešte zemské viažu potreby – / a vlasť moja je na zemi!“ (strofa 222). Jediné, čo pre nich ostane spoločné, bude geografický priestor slovenskej vlasti: „Kde domov môj? Od Baby-holi / k ostrihomským vrátam Hrona. (…) Rodina moja, rodina švárna, / od Tatier našich k hradbám Komárna / po Váhu má svoju vládu“ (strofa 205).[56]
Básnik a Boh
Sládkovičova láska k Maríne je láskou, ktorá prekračuje rôzne dimenzie. Dáva možnosť rozlišovať dobré od zlého, povznáša nad „zmätok nízky“ (strofa 68), ukazuje pravú životnú cestu. Slovenský básnik využil najlepšie európske vzory (Byron, Shakespeare, Goethe, Herder, Hölderlin, Novalis, Puškin, Mickiewicz a i.), nemeckú romantickú filozofiu, vlastné náboženské cítenie a vzdelanie, aby mohol spojiť lásku k žene s univerzálnymi hodnotami.[57]
Marína nie je ženou z „mäsa a krvi“. Marína je obrazom, je predstavou – „ona, vidín mojich obraz“ (strofa 157). Je predmetom túžob lyrického hrdinu a prostriedkom na vyjadrenie básnikovho svetonázoru. Lebo v centre básnického prejavu nie je žena, ale jej tvorca, básnik Andrej Sládkovič. Preto je Marína od začiatku zobrazená ako žena, ktorá nie je prekážkou, aby mohla byť milovaná vlasť, uctievaný Boh a uznávané národné tradície. Neohrozuje slovenského národovca, lebo v sémantickom priestore jej tela je obsiahnutá aj láska k vlasti, aj úcta k tradícii, aj nábožnosť:[58] „a na jej ústach hneď sa zasmejú / bezpečné pokoja zore: / a nad lós zlostný alebo skúpy / svedomie čisté jasno vystúpi, / jak hrdé slnce nad more“ (strofa 60). Básnik povyšuje predstavu svojej milej nad krajanmi, nad krajinou, nad fyzickým a telesným. V jeho vzťahu k zbožštenej Maríninej podobe sa odzrkadľuje aj jeho pomer ku kráse, láske, pravde, dobru, národu: „Tak je to, keď sa človek s anjelom / a duch nesmrtný so zemským telom / a svet jeden s druhým druží!“ (strofa 219). Nezdráha sa ju prirovnať k Panne Márii a ich lásku k malému Ježiškovi „Tak, drahá, straší aj nás lós čierny: / tys’ mati útlá, ja otčim verný, / svet Herod, ľúbosť dieťatko“ (strofa 105), len aby poukázal na božský pôvod svojej lásky. Obracia sa na svojich krajanov, aby vzdávali česť obrazu jeho milej: „rodáci mojej duše, krajiny! / objímte obraz mojej Maríny / ľúbosťou svätých predmetov“ (strofa 3). Tým poukazuje nielen na nadpozemské vlastnosti uctievanej devy, ale predovšetkým na hodnotu svojho diela. Je si vedomý, že tvorí „sväté predmety“, básnickú ikonografiu. Ním zobrazená Marína má „nebeskú“ tvár (strofa 24) „panenskej matky“ (strofa 27) a „Sláva cheruba tak ju obstala“ (strofa 28), že je „kňažnou tých vyšších bytostí“ (strofa 48). Básnikovu ikonu je treba s úctou „objímať“ (strofa 3) a obracať sa k nej s poníženosťou a bázňou: „keď ťa sláva tá neočarí / čo svitá z mojej Maríny tvári: / znivočíš aj svet aj seba!“ (strofa 5).
Po osobných útrapách a po očistnom znárodňovaní ľúbostného citu sa básnik spolu s Marínou-bohyňou prenáša do nadpozemského sveta. V ríši ducha môže nájsť ideálne pokračovanie pre svoju lásku: „zemských ľúbosti zdroj vyčerpali, / ľúbosť ich znovu sa rodí“ (strofa 253). Milenci triumfálne povstanú z mŕtvych pri ohlasoch apokalyptických trúb: „Zhrčala trúba! – rty sa hýbajú; – / zhrčala! – oči prezreli; – / zhrčala! – nové údy vstávajú, (…) Milenci vstali: vstalým sa javí / cherub vzkriesenia v zorách oslavy“ (strofa 254). Keď sa zbavili telesnosti, básnik už nemusí s nikým zápasiť, už si s nikým nepotrebuje vyrovnávať účty. V blaženej nadpozemskej harmónii môžu naveky splynúť dve spriaznené duše: „Tak poďme, drahá, v nové životy, / v životov nových nové dobroty, / do všetkých dobrôt jednoty!“ (strofa 255). V týchto dimenziách aj slovenský národnooslobodzovací proces odchádza na ďalšie miesto: „o, Sitno moje, dobrú noc!“ (strofa 256), „Dobrú noc, Hron môj!“ (strofa 257), „Zbohom! Ty ľud môj, ľud môj ľúbený, / vyšších letov mojich predmet!“ (strofa 258). Odteraz bude najdôležitejšia láska: „Vy, v dolách stínov ešte žijúci, / radu priateľa prijmite! / Verte v ľúbosti Eden žiadúci, / láskou sa k láske zažnite!“ (strofa 265). V láske básnik našiel poznanie, ktoré ho privádza k Bohu. Prostredníctvom lásky dospel k hodnotovému rebríčku slovenského národovca, v ktorom na prvom mieste je Boh (a nie hegelovský duch)[59] a na ďalších cirkev a národ: „Jedno to, či sa v deve zaľúbiš, / či srdce svoje sláve zasľúbiš, / či vied ťa zajme obloha, / či sa národu svojmu zasvätíš, / či v objem šíry ľudstva zaletíš: / len zaľúb vo všetkom Boha!“ (strofa 265). Boh je podľa Sládkoviča pôvodcom absolútnej lásky: „Boh náš je láska, a láska jeho / v kráse sa svetu zjavila“ (strofa 266). A keďže v úvode skladby „centrom, živlom, nebom, jednotou / krás“ (strofa 1) bola Marína, to znamená, že aj Marína bola preňho prejavom Božej lásky. Na rozdiel od tých, ktorí démonizovali ženu ako hrozbu pre slovenského národovca, Sládkovič v nej uzrel odraz Boha. Vďaka žene, ktorá „stojí vyššie, ako mužský“,[60] dozrel v poznaní a jeho vzbúrené emócie nadobudli filozofický rozmer: „Tys’ mňa, anjel môj, cítiť učila / a v bránach žitia objala, / myšlienku z citov si mi rozvila, / z chlapectva mužnosť vyzvala“ (strofa 267). Až v tejto mravnej a estetickej transcendencii[61] našiel pokoj: „tu neskalený cit má pokoja, / tu svätosť večne víťazí, / tu bezočivé umĺkli zlosti, / tu sa na prsiach čistej ľúbosti / každá moc tajná zlomila“ (strofa 270). Mohol sa definitívne oslobodiť od nízkych, bolestných pocitov krivdy, hanby, poníženosti a pomstychtivosti. Keď odpustil, jeho dušu zaplavila radosť: „Ale blažený, kto jak my drahá, / keď svet bolesti už popremáha, / v pôžitkov raji si dvorí.“ (strofa 273). Prekonal dlhú cestu, od intímnej subjektívnosti cez vlastenecké symbolizovanie až k idealistickej univerzálnosti: „Vyviedla ľúbosť podstatu moju / cez búre sveta až ku pokoju, / k Bohu cez modly prírody!“ (strofa 275). Hegelom vytýčenú cestu si prispôsobil podľa vlastného svetonázoru, v duchu biblického „teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri: no najväčšia z nich je láska“ (Prvý list Korinťanom). Prešiel cez emocionálne telesné peklo a vlastenecký očistec, aby sa mohol dostať do neba, ponoriť do ideálnej, nad-telesnej lásky, spojiť s nekonečnom, s absolútnom, s Bohom: „Halelujah! Boh láska je!“ (strofa 276). Vďaka tomu, že pozdvihol svoju básnickú prirodzenosť do nadpozemských dimenzií, mohol sa plne otvoriť tajomstvám poznania. Táto nekonečná, idealistická láska bude odteraz jeho životnou sprievodkyňou.
V. Kochol hovoril, že u Sládkoviča láska nie je zmyslom ľudskej existencie v jeho ontologickom a vesmírnom význame. Opak je pravdou. Láska je podľa Sládkoviča podstatou ľudského jestvovania; aj preňho sa láska stala najdokonalejšou formou poznania.
Básnikova láska sa zrodila v konkrétnom slovenskom prostredí: „Marína moja! ľúbosť sa naša / v chalupách zeme zrodila“ (strofa 278) a doviedla ho k nekonečnu: „Ľúbosť sa naša pozdvihla k nebu“ (strofa 278). Mystické prepojenie lásky k deve s láskou k Bohu mu pomohlo dosiahnuť rovnováhu a pokoj. Odteraz sa bude môcť stotožňovať s tými, nad ktorými ho povyšovala jeho básnická pýcha a skúsenosť nešťastnej romantickej lásky. Oslobodený od básnického povýšenectva a hrdého individualizmu už nebude kritizovať krajanov, že sa dívajú slepými zrakmi (strofa 43), ale začne vychvaľovať, ako sa milujú: „U nás sa ľúbi! Tu šuhaj švárnu, / tu syn povďačný matku obstarnú, / tu zemko zemka bozkáva, / tu krása kráse ruky podáva, / tu sláva sláve dáva úlohu, / tu božstvo teší sa v Bohu!“ (strofa 285). A hoci aj nechce, aby sa jeho vlasť „v Olymp (…) kýsi zmenila, / ni aby dcéra ľudská spanilá, / obraz svoj zemský stratila!“ (strofa 287), lebo „nemožno ľúbiť svet magnetikov, / nemožno vzývať námesačníkov“ (strofa 287),[62] v závere skladby definitívne uzavrie obdobie veľkého subjektívneho vzdoru a vstúpi na cestu idealizácie, mýtizácie a príležitostných ohlasov.[63] Výkriky jeho zranenej duše boli úprimné a pravdivé; idealizujúce skladby už nemali takú výpovednú silu. Sládkovič už nikdy nevstúpi tak hlboko do seba, do vlastného vnútra, bokom ponechá aj európske literárne vzory. Ostane na polceste medzi nebom poznania a každodennými problémami, medzi univerzálnymi hodnotami a slovenskou realitou, medzi pravdou a túžbami po ideáli. Ale keď písal Marínu, na pozadí tvorby svojich generačných vrstovníkov dokázal oceniť hodnotu svojej skladby; vedel, čo môže znamenať pre vývin slovenskej národnej kultúry. Preto ju v závere dal na úroveň slovenských štátotvorných mýtov a sakralizovaných národných symbolov: „Čo bych tri večné spieval životy, / piesni mojej skončenia niet! / Ako keď vetrík v škárach Devína / v sume slabučkom deje spomína, / tak spev môj svetom previeva:“ (strofa 288). Veril totiž, že ak aj všetko zahynie, ostane pieseň o nesmrteľných hodnotách, o láske, kráse a Bohu: „a diamant v hrude nezhnije!“ (strofa 291).
Marína je prejavom Sládkovičovej básnickej a osobnej romantickej výnimočnosti: „tak sme my / ako tie božie plamene, / ako tie kvety na chladnej zemi, / ako tie drahé kamene“ (strofa 291). Básnik si je vedomý, že až na hranicu únosnosti vyskúšal mladý spisovný slovenský jazyk, a tak potvrdil jeho vhodnosť pre kultivovaný literárny prejav, pre vyjadrenie náročných estetických, filozofických, náboženských a symbolických obsahov.[64] Ukázal obsahové bohatstvo svojho materinského jazyka a jeho zvukovú harmóniu. Hrdo sa postavil do radu za najlepšími tvorcami románskeho (Dante), germánskeho (Goethe, Schiller a i.) a slovanského sveta (Kollár, Puškin, Mickiewicz). Preto sa mohol štylizovať do úlohy učiteľa a sprievodcu. Svojim generačným druhom ukázal, aké kultúrne, estetické, mravné, národnostné a filozofické bohatstvo môže obsiahnuť láska a ako láska podnietila silu a rôznorodosť jeho básnických obrazov, bohatstvo estetických detailov a pamäť o národných tradíciách. Dokázal im, že bolesť z lásky môže byť „privilegovaným spôsobom poznávania“.[65]
Vďaka láske Sládkovič spojil osobné záujmy s vlasteneckými povinnosťami a kresťanskými hodnotami. Obsiahol všetko, čo mohol obsiahnuť básnik, vlastenec a budúci kňaz.[66] Vďaka láske mohol vyjadriť seba, svoju básnickú autentickosť a ľudskú prirodzenosť, stal sa romantikom.
IRENA BILIŃSKA
Vydania
SLÁDKOVIČ, Andrej: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. Pešť, 1846.
SLÁDKOVIČ, Andrej: Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Banská Bystrica, 1861.
SLÁDKOVIČ, Andrej: Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Praha, 1888.
SLÁDKOVIČ, Andrej: Dielo I. Bratislava : SVKL, 1961.
Pramene
DOHNÁNY, Mikuláš: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Orol tatránski, roč. 2, 1847, č. 56, s. 444-445; č. 57, s. 452-454.
GROSSMANN, Ľudovít: Nákres života Andreja Braxatorisa-Sládkoviča. In: Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Praha, 1888.
HURBAN, Jozef Miloslav: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literaturu, roč. 1, 1847, č. 2, s. 54.
KALINČIAK, Ján: Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča. In: O literatúre a ľuďoch. Bratislava : SVKL, 1965, s. 47-98.
ŠTÚR, Ľudovít: O poézii slovanskej. Martin : Matica slovenská, 1987.
VAJANSKÝ, Svetozár Hurban: Literatúra a národ. Spisy V. Bratislava : Tatran, 1989.
Literatúra
ASSMANN, Jan: Pamięć kulturowa. Pismo, zapamiętywanie i polityczna tożsamość w cywilizacjach starożytnych. Warszawa : Wydawnictwo UW, 2008.
BAKOŠ, Mikuláš: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966.
ČEPAN, Oskár: Rozklad romantizmu. In: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 19-319.
ČYŽEVSKIJ, Dmitrij: „Večne-ženské“ v slovenskej filozofii. In: Živena, roč. 25, 1935, č. 8, s. 234-238.
DUPKALA, Rudolf: Štúrovci a Hegel. Prešov : Manacon, 2000.
FILIPOWICZ, Marcin: Urodzić naród. Z problematyki czeskiej i słowackiej literatury kobiecej II połowy XIX wieku. Warszawa : WUW, 2008.
GILBERT, Sandra – GUBAR, Susan: The Madwoman in the Attic: The Woman Writer and the Nineteenth-Century Imagination. New Haven – London, 2000.
GREBENÍČKOVÁ, Růžena: Tělo a tělesnost v novověkém myšlení. Praha : Prostor, 1997.
HORYNA, Břetislav: Dějiny rané romantiky. Fichte, Schlegel, Novalis. Praha : Vyšehrad, 2005.
HRBATA, Zdeněk – PROCHÁZKA, Martin: Romantizmus a romantizmy. Pojmy, proudy, kontexty. Praha : Karolinum, 2005.
CHMIELOWSKI, Piotr: Kobiety Mickiewicza, Słowackiego, Krasińskiego. Kraków, 1886.
JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Kochanek Sławy. Studium o Ľudovície Štúrze. Katowice : Śląsk, 1978.
JANION, Maria: Kobiety i duch inności. Warszawa : Wydawnictwo Sic!, 1996.
JANION, Maria – ŻMIGRODZKA, Maria: Romantyzm i egzystencja. Fragmenty niedokończonego dzieła. Gdańsk : słowo/obraz terytoria, 2004.
KLEINSCHNITZOVÁ, Flora: Z našej romantiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1958.
KLEINSCHNITZOVÁ, Flora: Andrej Sládkovič a jeho doba. Praha : A. Bečková, 1928.
KOCHOL, Viktor: Andrej Sládkovič. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : SAV, 1960, s. 392-409.
KOCHOL, Viktor: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955.
KOCHOL, Viktor: Koncepcia štúrovského literárneho hrdinu. In: Litteraria 16. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1974, s. 164-176.
KOLBUSZEWSKI, Jan: Modele estetyczne liryki słowackiej romantycznego przełomu. Wrocław : Zaklad Narodowy im. Ossolińskich, 1975.
KOVÁČIK, Ľubomír: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : UMB, 1997.
KOVAČKA, Miloš: Vansovej Dennica. Skica ku genéze. In: Literárny archív 29/30. Martin : Matica slovenská, 1994, s. 230-236.
KRAUS, Cyril (ed): Korešpondencia Andreja Sládkoviča. Martin : Matica slovenská, 1970.
KRAUS, Cyril: Slovenskí romantici. Bratislava : Tatran, 2007.
KRAUS, Cyril: Andrej Sládkovič. Martin : Osveta, 1972.
KRAUS, Cyril: Strofa v poézii Andreja Sládkoviča. In: Litteraria 14. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1971.
KRAUS, Cyril: Slovenský literárny romantizmus. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1999.
KRAUS, Cyril: Byron a slovenský romantizmus. In: Slovenské pohľady, roč. 92, 1976, č. 8, s. 81-89.
KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943.
MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha : Československý spisovatel, 1983.
MAJEREK, Rafał: Pamięć mit tożsamość. Słowackie procesy autoidentyfikacyjne w okresie odrodzenia narodowego. Kraków : Wydawnictwo UJ, 2011.
MALEC, Irena: Telo ako znak. Ženské postavy v poézii slovenského romantizmu. In: Aspekt 2003/2004, č. 1, s. 43-50.
MALEC, Irena: Motív hrude a pŕs v poézii slovenského romantizmu. In: Varia X. Bratislava : Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV, 2003, s. 244-250.
MATEJKOVÁ, Adriana (ed.): Múza – Marína, Sládkovič a Banská Štiavnica. Banská Štiavnica : Sezam, 2004.
MATUŠKA, Alexander: Sládkovič a jeho Marína. In: Profily. Bratislava : Vydavateľstvo Elán, 1946.
MATUŠKA, Alexander: Nové profily. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1950.
MILL, John Stuart: Poddanstvo žien. Bratislava : Kalligram, 2003.
PIŠÚT, Milan: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.
PIŠÚT, Milan: Literárne štúdie a portréty. Bratislava : SVKL, 1955.
PRAZ, Mario: Zmysły, śmierć i diabeł w literaturze romantycznej. Gdańsk : słowo/obraz terytoria, 2010.
PYNSENT, Robert B.: Pokus o ňadra (Od ňadrománie k ňadrofobii se zmínkou o feministickém ňadromilství). In: Sex a tabu v české kultuře 19. století. Praha : Academia, 1999, s. 160-171.
ROUGEMONT, Denis de: Západ a láska. Bratislava : Kalligram, 2001.
Sex a tabu v české kultuře 19. století. Praha : Academia, 1999.
ŠMATLÁK, Stanislav: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1979.
ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie IV. Veľké skladby Andreja Sládkoviča. In: Slovenská literatúra, roč. 5, 1958, č. 3, s. 265-296.
Štúdie o Sládkovičovi. Bratislava : SAVU, 1950.
TOPP, Izolda: Czy Europa jest kobietą? Przyczynek do dziejów kulturowego wizerunku. In: Gender. Wizerunki kobiet i meżczyzn w kulturze. Kraków : RABIT, 2005.
VOJVODÍK, Josef: Imagines corporis. Tělo v české moderně a avantgardě. Brno : Host, 2006.
YALOMOVÁ, Marilyn: Dějiny ňadra. Praha : Rybka Publishers, 1999.
[1] Spolok Tatrín ju označil za „hriech oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej“. Cit. podľa KALINČIAK, Ján: Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča. In: O literatúre a ľuďoch. Bratislava : SVKL, 1965, s. 50.
[2] List z 10. a 18. októbra 1845. In: KRAUS, Cyril (ed.): Korešpondencia Andreja Sládkoviča. Martin : Matica slovenská, 1970, s. 29-30. List č. 8.
[3] Orol tatránski, 1846, č. 56 (2. júna 1846), s. 444: „Marína, Spevy Andreja Sládkoviča. V Pešti, 1846. Písmom Jozefa Beimla. Cena jedného výtisku 30 grajc. striebra. Môže sa dostať u p. j. Kadavieho v Pešti a u správy Slovenských národných novín. Výborná táto báseň zasluhuje, aby sme pozornosť vel. Slovenskiego obecenstva na ňu obrátili.“
[4] HURBAN, Jozef Miloslav: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literaturu, roč. 1, 1847, č. 2, s. 54.
[5] DOHNÁNY, Mikuláš: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Orol tatránski, roč. 2, 1846, č. 56, s. 444-445.
[6] BAKOŠ, Mikuláš: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 118-120.
[7] Ako tvrdí C. Kraus, z tohto obdobia sa nezachovala Sládkovičova korešpondencia a jeho „mladícka láska zostáva naďalej záhadou“. Cit. podľa KRAUS, Cyril (ed.): Korešpondencia Andreja Sládkoviča, c. d., s. 5. Ľúbostnú históriu A. Sládkoviča a Márie Pišlovej opísal GROSSMANN, Ľudovít: Nákres života Andreja Braxatorisa-Sládkoviča. In: Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Praha, 1888, s. 678-683.
[8] KLEINSCHNITZOVÁ, Flora: Z našej romantiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1958, s. 251. Dobovú situáciu v Bratislave umelecky predstavil J. Kalinčiak v poviedke Mládenec slovenský: „(…) láska mládenca je hriechom; prsia jeho musia byť zocelené proti vnadám a krásam ženským, žiadneho z nich ani matka, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič vziať nesmie, aby bol hotový každú chvíľu za ciele národa hlavu skladať a umierať.“ O homogénnych mužských vzťahoch v období slovenského romantizmu písala JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Kochanek Sławy. Studium o Ľudovície Štúrze. Katowice : Śląsk, 1978.
[9] KLEINSCHNITZOVÁ, F., c. d., s. 251.
[10] Nemeckú literatúru spolu s literatúrami slovanských tvorcov čítal už Ústave reči a literatúry slovanskej, sprostredkovane sa tam stretol aj s Hegelovou filozofiou.
[11] KALINČIAK, J., c. d., s. 136.
[12] V. Kochol, S. Šmatlák, P. Vongrej a C. Kraus, ktorý prehodnotil dovtedajšie delenie Maríny na celky. In: KRAUS, Cyril: Andrej Sládkovič. Martin : Osveta, 1972, s. 134-153.
[13] KLEINSCHNITZOVÁ, F., c. d., s. 282.
[14] Tamže.
[15] Tamže.
[16] Porovnaj KRAUS, Cyril: Slovenský literárny romantizmus. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1999, s. 81.
[17] KOCHOL, Viktor: Koncepcia štúrovského literárneho hrdinu. In: Litteraria 16. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1974, s. 175-176.
[18] F. Kleinschnitzová, C. Kraus, V. Kochol, Z. Klátik, Š. Krčméry, S. Šmatlák, M. Pišút, A. Matuška, P. Vongrej, J. Vlček.
[19] Napr. C. Kraus nachádza „dynamickosť pohybu ľudského ducha“, ktorý v Maríne „osciluje medzi subjektom, Marínou, vlasťou i okolitým svetom a prírodou“. In: KRAUS, Cyril: Andrej Sládkovič, c. d., s. 125. Stanislav Šmatlák hovorí, že Sládkovič „opisuje vývinový oblúk od subjektívne individualistického poňatia k nájdeniu jeho objektívne spoločenského zmyslu“. In: ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie IV. Veľké skladby Andreja Sládkoviča. In: Slovenská literatúra, roč. 5, 1958, č. 2, s. 279.
[20] MATUŠKA, Alexander: Profily. Bratislava : Elán, 1946, s. 30. Neskôr Matuška zmenil názor tvrdiac, že „Sládkovič nepochybne vyšiel zo seba (…), ale – a zasa paradoxne a skôr ešte dialekticky – dostal sa od seba k iným, ku všetkým. Nie ja, ale vy všetci, nie pasívne sny a vidiny: také je posolstvo Maríny, pokladanej za báseň subjektívnu.“ In: MATUŠKA, Alexander: Nové profily. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1950, s. 16.
[21] VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava : SVKL, 1953.
[22] Mickiewicz použil rovnaké motto v skladbe Romantyczność (1822), v ktorej prezentoval svoj program romantickej poézie.
[23] Všetky citácie zo skladby Marína pochádzajú z vydania SLÁDKOVIČ, Andrej: Marína. In: Dielo I. Bratislava : SVKL, 1961.
[24] C. Kraus považuje básnikovu lásku iba za podnet k dielu, argumentujúc, že „keď Sládkovič začal písať Marínu, láska k Márii Pišlovej bola už vlastne vybavená záležitosť“. In: KRAUS, Cyril: Andrej Sládkovič, c. d., s. 128.
[25] KLEINSCHNITZOVÁ, F., c. d., s. 237.
[26] Pozri JANION, Maria: Kobiety i duch inności. Warszawa : Wydawnictwo Sic!, 1996, s. 42; ČYŽEVSKIJ, Dmitrij: „Večne-ženské“ v slovenskej filozofii. In: Živena, roč. 25, 1935, č. 8, s. 234-238.
[27] Podľa V. Kochola „ozajstným hlavným hrdinom básne je Marína, ideál slovenskej ženy i všetkého slovenského ľudu“. In: KOCHOL, Viktor: Andrej Sládkovič. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 401. Pravdu má C. Kraus, že Marína je „výplodom básnickej invencie, je objektom, cez ktorý Sládkovič hovorí o láske a o živote vôbec“. In: KRAUS, Cyril: Andrej Sládkovič, c. d., s. 129.
[28] List Antónii Júlii Sekovičovej z 10. 7. 1847. Cit. podľa KRAUS, C. (ed.): Korešpondencia Andreja Sládkoviča, c. d., s. 41.
[29] MACURA, Vladimír: Sex a tabu. In: Sex a tabu v české kultuře 19. století. Praha : Academia, 1999, s. 8-9.
[30] J. Vrchlický tvrdil, že „žena představuje lidskou podobu vesmírné energie zhmotněné právě v ňadrech“. Cit. podľa PYNSENT, Robert B.: Pokus o ňadra (Od ňadrománie k ňadrofobii se zmínkou o feministickém ňadromilství). In: Sex a tabu v české kultuře 19. století. Praha : Academia, 1999, s. 165. O motíve pŕs v slovenskej romantickej poézii pozri moju štúdiu MALEC, Irena: Motív hrude a pŕs v poézii slovenského romantizmu. In: Varia X. Bratislava : Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV, 2003, s. 244-250.
[31] YALOMOVÁ, Marilyn: Dějiny ňadra. Kulturní a sociální historie prsou od starověku až po současnosť. Praha : Rybka Publishers, 1999, s. 75.
[32] Pozri GREBENÍČKOVÁ, Růžena: Tělo a tělesnost v novověkém myšlení. Praha : Prostor, 1997, s. 47.
[33] MILL, John Stuart: Poddanstvo žien. Bratislava : Kalligram, 2003, s. 9-43.
[34] Pozri MALEC, Irena: Telo ako znak. Ženské postavy v poézii slovenského romantizmu. In: Aspekt 2003/2004, č. 1, s. 43-50. Literárne predstavy slovenských a českých matiek v druhej polovici 19. storočia zmapoval FILIPOWICZ, Marcin: Urodzić naród. Z problematyki czeskiej i słowackiej literatury kobiecej II połowy XIX wieku. Warszawa : WUW, 2008, s. 209-253.
[35] Môže byť príbuznou Čachtickej panej J. Bottu. O typoch démonických postáv v romantickej literatúre písal PRAZ, Mario: Zmysły, śmierć i diabeł w literaturze romantycznej. Gdańsk : słowo/obraz terytoria, 2010.
[36] MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha : Československý spisovatel, 1983, s. 127.
[37] Zodpovedá to deleniu žien podľa GILBERT, Sandra – GUBAR, Susan: The Madwoman in the Attic: The Woman Writer and the Nineteenth-Century Imagination. New Haven – London, 2000, s. 3-44.
[38] HRBATA, Zdeněk – PROCHÁZKA, Martin: Romantizmus a romantizmy. Pojmy, proudy, kontexty. Praha : Karolinum, 2005, s. 43.
[39] HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. In: Slovenské pohľady, roč. 1, 1846, č. 1, s. 1-14.
[40] Š. Krčméry geograficky lokalizoval dej Maríny: „Keď si všimneš topografiu básne, poznáš, že mieša sa v nej Štiavnica s Rybármi.“ In: KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943, s. 144.
[41] HRBATA, Z. – PROCHÁZKA, M., c. d., s. 31.
[42] Podobné personifikácie a alegorizácie boli bežné v dobovej európskej kultúre: Pallas Athéna, Artemida, alegórie francúzskej revolúcie, rozdeleného Poľska a pod.
[43] YALOMOVÁ, M., c. d., s. 123-167.
[44] MACURA, V.: Znamení zrodu, c. d., s. 119.
[45] TOPP, Izolda: Czy Europa jest kobietą? Przyczynek do dziejów kulturowego wizerunku. In: Gender. Wizerunki kobiet i meżczyzn w kulturze. Kraków : RABIT, 2005, s. 19.
[46] Básnik nadväzuje na symbolické spájanie riek so ženským prvkom.
[47] J. Kollár mal nádej na lásku, keď delil svoje srdce „jednu vlasti půlku, druhou Míně“ (Slávy dcera: Spev I, Sála; znelka 120). Sládkovič takú nádej nemal.
[48] O slovanskej symbolike bielej, modrej a červenej MACURA, V.: Znamení zrodu, c. d., s. 89.
[49] YALOMOVÁ, M., c. d., s. 141-142.
[50] JANION, Maria: Kobiety i duch inności. Warszawa : Wydawnictwo Sic!, 1996, s. 5-49.
[51] MAJEREK, Rafał: Pamięć mit tożsamość. Słowackie procesy autoidentyfikacyjne w okresie odrodzenia narodowego. Kraków : Wydawnictwo UJ, 2011, s. 63.
[52] Podľa Grossmanna „Sládkovič jej (t. j. Maríne, pozn. I. B.) vážnym a mužským spôsobom dal odpoveď: že on nevie kedy do toho stavu príde, kde by sa mohol ženiť: a preto jestli myslí, že s jej pytačom môže šťastnou byť, tak jej on v ceste stáť nechce a je hotový odstúpiť, jestli, ale to presvedčenie má, že ju len jeho ruka môže oblažiť, tak i on chce verným zostávať, že ale musí byť odhodlaná spolu s ním znášať všetky možné neresti a utrpenia, akým každý svojmu národu verne oddaný mladík ide v ústrety. Neresti tieto, vložené do úst soka, opisuje v Maríne od sloky 120 – 124.“ In: GROSSMANN, Ľ., c. d., s. 682-683.
[53] C. Kraus tvrdí, že Sládkovič písal skladbu s odstupom, vedomý si „vlastnej morálnej sily“. In: KRAUS, C.: Andrej Sládkovič, c. d., s. 139.
[54] Podľa C. Krausa v časti Pohronská víla najzreteľnejšie vidieť vplyv Kollárovej Slávy dcery, „kde Marína, podobne, ako Kollárova Mína, stáva sa éterickou bytosťou“. In: KRAUS, C.: Andrej Sládkovič, c. d., s. 125.
[55] Ako napr. v baladách Zakliata panna vo Váhu a divný Janko J. Kráľa či Svitezianka A. Mickiewicza.
[56] Nie je pravda, že „Pohronská víla vzdialila sa od básnika do nadoblačných sfér“, ako to tvrdí KRAUS, C.: Andrej Sládkovič, c. d., s. 147.
[57] Pozri HORYNA, Břetislav: Dějiny rané romantiky. Fichte, Schlegel, Novalis. Praha : Vyšehrad, 2005; HRBATA, Z. – PROCHÁZKA, M., c. d.
[58] Ideálne vlastnosti Slovenky-kresťanky pozri KOVAČKA, Miloš: Vansovej Dennica. Skica ku genéze. In: Literárny archív 29/30. Martin : Matica slovenská, 1993, s. 235; FILIPOWICZ, Marcin: Urodzić naród. Z problematyki czeskiej i słowackiej literatury kobiecej II połowy XIX wieku. Warszawa : WUW, 2008, s. 154-161.
[59] Poukazuje na to aj KLEINSCHNITZOVÁ, F., c. d., s. 252-259.
[60] ČYŽEVSKIJ, D., c. d., s. 235.
[61] HRBATA, Z. – PROCHÁZKA, M., c. d., s. 45.
[62] Podľa S. Šmatláka je to básnická sebakritika „proti jeho vlastnému námesačnému blúdeniu v krajoch transcendentna“. In: ŠMATLÁK, S., c. d., s. 278.
[63] Kulmináciou tejto idealizácie je Sládkovičova skladba Detvan.
[64] Explicitnejšie vyjadril Sládkovič svoje názory na slovenčinu v polemickej skladbe Ohlasy, ktorá bola odpoveďou na Kollárov zborník Hlasové o potřebě jednoty spisovního jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
[65] ROUGEMONT, Denis de: Západ a láska. Bratislava : Kalligram, 2001, s. 41.
[66] O vplyve Sládkovičovej teológie: PIŠÚT, Milan: Sládkovičova lyrika. In: Na vlastný čas sa odvolaj. Bratislava : Obzor, 63.