Dumy

Na ceste k mesianizmu

Tvorba Mikuláša Dohnányho (1826 – 1852) predstavuje v dejinách slovenskej literatúry dôležitý vývinový článok, jeden z umelecky najrôznorodejších príspevkov k slovenskému literárnemu romantizmu. Dohnány patrí medzi príslušníkov romantickej generácie, ktorí vzišli z levočského okruhu autorov, výrazne ovplyvneného pôsobením Francisciho. V jeho textoch preto nachádzame všetky kľúčové motívy, ktoré tento okruh autorov, resp. túto romantickú školu charakterizujú.

Už počas Dohnányho života vyšli samostatne dve z jeho diel: Podmanínovci (1848) a História povstania slovenského z roku 1848 (1850). Časť jeho tvorby bola publikovaná v dobových periodikách, časť diela, predovšetkým jeho básne, však zostala v rukopisoch, prípadne v rukopisných študentských zábavníkoch až do roku 1968, keď Rudolf Chmel zostavil prvý knižný výber z diela Mikuláša Dohnányho.

Improvizované, nedokončené dielo tohto autora zahŕňa sčasti v dobovom kontexte konvenčne pôsobiace básne poplatné estetickým požiadavkám slovenskej romantickej školy, ale aj ozveny romantického individualizmu či byronizmu. Už Jaroslav Vlček v tejto súvislosti konštatuje, že „… pravým svetom Dohnányho boli hlboké idey, búrne city, veľké obrazy zádumčivej poezie modernej“.[1] Hovorí o ňom ako o „najhlbšom“ z užšieho kruhu slovenských romantikov v pravom slova zmysle (okrem Dohnányho sem zaraďuje Viliama Paulinyho-Tótha a Sama Bohdana Hroboňa).[2] Štefan Krčméry ho dokonca nazval „írečitým byronistom“.[3]

Romantickým individualizmom inšpirované texty s nepokojným, búrlivým a okolitým svetom nepochopeným lyrickým subjektom sú predovšetkým básne Improvizácia a Sen. Prvá z nich bola publikovaná v roku 1846 a odkazuje na rovnomennú časť Mickiewiczových Dziadov, konktrétne na druhú scénu 3. časti. Mimoriadne intenzívne inšpiratívne pôsobenie Adama Mickiewicza na dielo M. Dohnányho už zhodnotila a potvrdila poľská literárna veda. Dohnányho báseň Improvizácia charakterizuje romantická exaltovanosť v podobe množstva zvolaní a imperatívov. Organizujúcim činiteľom je lyrický subjekt, ktorý prechádza procesom emancipácie, sebauvedomovania či sebadefinovania a transcendovania v intenciách romantického titanizmu:

„Duch môj! Duch môj! ty ohnisko sveta!

Ako sa v tebe celý odbleskuje,

tvoje krídlo po výšinách lieta

a v duši krása svetov sa maľuje!“

Aktualizuje romantickú predstavu krajiny-duše a vytvára paralelu nezdolateľných prírodných úkazov živlov, ktoré pôsobia mimo dosahu ľudskej civilizácie a nepokojnej duše romantického nestabilného subjektu s jeho nekontrolovateľnou dynamikou:

„Vietor a víchricu,

hrom a blýskavicu

v sebe prechovávaš –

v zbúrenom mori,

v iskriacej zori

zaľúbenie mávaš!“

Podobne je koncipovaný i lyrický subjekt v básni Sen, podľa R. Chmela z roku 1850, najneskôr zo začiatku 1851. Za básňou sa nachádza list, adresovaný pravdepodobne Emílii Jurkovičovej, Hurbanovej švagrinej, ku ktorej Dohnány prechovával lásku – neopätovanú, a preto platonickú. Autor sa prostredníctvom dvoch mott, ktoré túto báseň uvádzajú, odvoláva na ďalšiu dobovú básnickú inšpiráciu a autoritu, na Janka Kráľa. Lyrický subjekt, nepokojného a nespokojného mládenca, môžeme považovať za autoštylizáciu básnika. „Divný Mikuláš“ veľmi intenzívne pripomína „divného Janka“: pochádza zo šľachtickej rodiny, ale najradšej trávi dlhé hodiny osamote, meditujúc uprostred prírody.[4] Samota sa tak mení na izoláciu, údiv okolia na trvalé nepochopenie:

„Doma celé dni slova neprerečie,

zo spolkov, zábav on do hôr utečie –

mať vzdychá, plače, pomôcť si nemôže.

Prečo ten šuhaj do hájov chodieva,

či tam na dobré, či na zlé myslieva?“[5]

Sekvencia vykresľujúca komplikovaný lyrický subjekt aj s jeho snami je rámcovaná scénou rozprávania sna blízkej žene, potenciálnej partnerke. Prerozprávaný sen sa potom pomerne mechanickými prestrihmi („Vtom sa divadlo videnia zmenilo“) člení na niekoľko sekvencií: obrazy slávnej minulosti Slovanov, návrat samotárskeho syna do rodiny a jeho zvestovanie veľkej budúcnosti národa, nepochopenie a opätovná izolácia, apokalyptická vízia boja a zadumaný mladík uprostred bojiska, a napokon záverečná sekvencia s ľúbostným podtónom, končiaca vzývaním nenaplnenej, platonickej lásky a následným svitaním.

Štylizácia Mikuláša Dohnányho ako romantického individualistu je však len jednou z jeho polôh a podôb písania. Časovo takmer súbežne s týmito romanticky exaltovanými textami totiž zároveň vznikali aj básne, ktoré už v sebe nesú zárodky, ale aj širšie koncipované idey Dohnányho smerovania k mesianizmu. Nejde teda o časovo následné etapy tvorby, o ktorých by sme mohli hovoriť v zmysle autorského vývinu, ale o akési paralelne sa rozvíjajúce koncepcie v istom zmysle rozštiepenej osobnosti.

Jednou z prvých ukážok tohto smerovania je báseň Slovo z roku 1846. Nachádzame v nej jeden z konštitutívnych znakov romantického mesianizmu: motív predestinácie Slovanov, ich dejinnej úlohy obrodiť ľudstvo prostredníctvom duchovného princípu. V básni sa objavuje motív očakávania veľkej dejinnej zmeny – príchodu historickej epochy slova, pričom nositeľmi tohto obrodenia majú byť Slovania:

„Slovania, nové sveta pokolenie,

od tvoriaceho slova sa voláte

vy jeho silu, nebeské nadšenie,

najhlbšie v duši a mysli poznáte,

poznáte jeho svetytvoriacu moc

a v ňom je naša silná viera, pomoc!

Zvestujte svetu večnú jeho vládu.

No na vás čaká, po vás sa obzerá,

roztopte tvrdé, chladné prsia z ľadu,

až vás ožiari svätá slova viera!“[6]

Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, tento motív považovaný za jeden zo signifikantných signálov mesianistických predstáv v rámci slovenského romantizmu sa v rozvinutej podobe objavuje v tvorbe Mikuláša Dohnányho niekoľko rokov pred revolúciou 1848 – 1849.[7] Túto skutočnosť považujeme za jeden z mnohých argumentov v diskusii o genéze slovenského mesianizmu, ktorý nemožno vnímať výlučne ako dôsledok porevolučnej depresie či ako myšlienkový koncept importovaný z Poľska.

Uvedený okruh Dohnányho textov rozširuje i báseň Zakliata krajina. Dobšinský ju zmieňuje už v rukopisnej práci Mládež slovenská v Levoči v prehľade o ročníku 1844 – 1845, z čoho môžeme usúdiť, že vznikla najneskôr v roku 1845. Zaujímavá je predovšetkým uplatnením rozvinutého motívu zakliatej krajiny, ktorý predstavuje jeden z ustálených motívov charakteristických pre tvorbu autorov tzv. levočskej školy. Pôvodne rozprávkový motív tu predstavuje alegorickú krajinu „skamenelých ľudí“:

„Široké, pusté a ohromné pole

od mora k moru sa tiahne, rozkladá.

Ak’ v cintoríne kopce sú tu holé.

Taká je pustá bez kvetu záhrada.

A v tej pustej ohromnej krajine

od tisíc rokov tmavá noc panuje.

Len keď zahrmí, zablysne v doline,

ľudí a hroby smutne osvecuje.

To kraj zakliaty, skamenelí ľudia,

tu zlí duchovia a mátohy blúdia.“[8]

Krajina aj s jej obyvateľstvom teda balansuje medzi životom a smrťou, strata duše spôsobila dočasné bezvedomie, zobrazované často ako driemanie, spánok s príznakmi hybernácie (zrieknutie sa života a prečkanie zlých podmienok v mene budúcej existencie). Idea predestinácie Slovanov, ich exkluzivity a priam božieho vyvolenia je prítomná v metafore blesku ako božieho ducha, svätého ohňa, smerujúceho k Slovanom. Prispieva k odkliatiu krajiny, ktoré završuje profetický starec. Vystupuje z hrobu a vykupuje Slovanov od večnej kliatby prostredníctvom zmŕtvychvstania:

„S tichou modlitbou začne kropiť hroby

a kde pokropil, sotva krok urobí –

už von stávajú zo spania večného

ľudia zakliati, von z hrobu tmavého.“[9]

Ak by sme zotrvali v romantickej predstave krajiny ako duše, tak zakliata krajina je alegóriou slovenskej duše bez božej iskry, umŕtvenej duše bez vlastnej identity, bez možnosti realizovať sa prostredníctvom „slova“. Potenciál ohromnej sily schopnej zabezpečiť vykúpenie tak vyplýva zo spojenia nekonečnej božej múdrosti s múdrosťou predkov, ktorú reprezentuje starec.

Posledným textom, ktorému sa v prehľade vývinovo zaujímavých motívov Dohnányho tvorby budeme venovať, je báseň Syn Tatier z roku 1846. Podobne ako v prípade Bottovho „svetského víťaza“ ide pri „synovi Tatier“ o autoštylizáciu samotného básnika. Opäť v nej nachádzame odkaz na boží plán, v ktorom sa kvalita slovanskej duše prejaví vo výnimočnej dejinnej úlohe. Hoci doposiaľ bola skutočnosť božieho vyvolenia svetu utajená, lyrický subjekt anticipuje príchod limitnej situácie a premenu usporiadania sveta:

„Tajný syn Tatier! Neznámo to svetu,

čo ti Boh súdil…

(…)

Máš ty dač’ tajné v hlbokosti duši,

slávu a veľkosť budúcich století,

svet o tom nezná, ani to netuší,

až v blesku zlatom z duše von vyletí.“[10]

Na ruinách dávnych civilizácii má vzniknúť ríša ducha, čo je však mimoriadne prekvapujúce, je podoba tejto ríše. Tradične totiž budúce ríše reprezentujú reformu orientovanú smerom do minulosti: rekonštrukciu mýtu dávneho zlatého veku, návrat do akejsi slovanskej Arkádie, do nedotknutej prírody a tým do pôvodného stavu, ako ho „osnoval“ Boh. Autor však celkom atypicky naznačuje urbánny charakter budúcej civilizácie: „Na zboreninách nové, krásne mestá.“[11]

Let vtáka, znovuzrodeného z popola, nadobúda transcendentný potenciál, otvára sa mu možnosť presiahnuť hranice tohto sveta, oslobodiť sa od materiálnosti, „predmetnosti“, pretože jeho aktivita nie je jeho autonómnym rozhodnutím, ale realizáciou božej vôle:

„Na krídlach, synak, vyleť už z popola,

pusti sa bystrým ako orol letom,

kde ťa hlas boží a duch svätý volá,

vznes sa nad dlhým a širokým svetom.“

Na základe naznačených motívov uvedených básní sme sa pokúsili načrtnúť postupujúcu a intenzifikujúcu sa tendenciu Mikuláša Dohnányho k uplatňovaniu mesianistických motívov, ideí i celých myšlienkových komplexov. Treba pritom zdôrazniť, že popri básnickej tvorbe sa Dohnány veľmi intenzívne venoval aj organizovaniu kultúrneho i všeobecnejšie verejného života, veľmi aktívne sa pokúšal zasiahnuť do dobovej „predmetnosti“. Už ako študent v Bratislave bol mimoriadne aktívny, štyri roky trávil intenzívnym štúdiom, ale aj písaním, prekladaním, zbieraním piesní pre Francisciho Prostonárodný zábavník. Po odchode do Levoče na študentských stretnutiach recitoval, kritizoval, interpretoval, ale aj vychovával, bol redaktorom rukopisného zábavníka Považie. Ako dôstojník sa aktívne zúčastnil revolúcie 1848 – 1849 a po revolúcii pôsobil ako redaktor Hurbanových Slovenských pohľadov. Podľa Oskára Čepana tento „naturelom exaltovaný romantik a mesianistický rojko [sa] chcel silou-mocou stať pragmatikom romantického činu“.[12] Postupne sa však od reálneho sveta odpútaval: „Činnosť ako jediná spojnica s reálnym svetom sa prenášala do imaginárnych priestorov hypersenzitívnej mysle. Sen sa stával skutkom a skutok sa menil v sen.“[13] Samotný Dohnány vo svojich denníkoch a listoch pomerne často uvažoval o svojom balansovaní medzi realitou a „ideálnymi svetmi“.[14]

Za jeho najvýraznejšie a esteticky najpôsobivejšie dielo sa považuje básnický cyklus Dumy. Vyšiel v troch pokračovaniach v Slovenských pohľadoch, prvých dvanásť ešte za Dohnányho života v roku 1851, ďalšie pod názvom Jeho Dumy posmrtne v roku 1852. Kým Jaroslav Vlček ich považuje za „nehotové zlomky“, ktoré ešte nestihli „dozrieť v umelecký celok“,[15] Rudolf Chmel ich vníma ako „formálne i myšlienkovo zrelé“[16] a Ľubomír Kováčik ich hodnotí ako vrchol Dohnányho tvorby, pretože sú „filozofickou reflexiou o ľudskom a národnom žití, ale predovšetkým o kráse, láske a poézii. Najvyšším a božským princípom je láska, daná každému človeku. Poézia je proroctvom, svedectvom o kráse a útechou duše.“[17]

Mnohé charakteristiky jeho rôznorodých textov, ktoré sme doteraz predostreli, sa v istom zmysle uplatnili práve v tomto diele, na druhej strane však Dumy predstavujú aj inováciu, odlišný prístup k písaniu, ale predovšetkým ku svetu. Kým v básňach vypätého romantického individualizmu sa uplatňuje jednoznačne negativistický, pesimistický postoj voči vonkajšiemu svetu, voči predmetnej realite, omnoho komplikovanejšie je to v básňach vystavaných na pôdoryse mesianistickej motiviky. Vízie utopickej budúcnosti Slovanov, príchod epochy duchovného princípu či vykúpenie zakliatej krajiny a sebauvedomenie bezvedomého národa síce môžu pôsobiť optimisticky, ale tento typ optimizmu so sebou vždy implicitne nesie povedomie o súčasnom neradostnom stave krajiny i národa, o stave jeho duchovného vedomia. Je to teda typické lyrické náhradné riešenie, spočinutie v únikovosti.

O to paradoxnejšie potom vyznieva skutočnosť, že básnický cyklus Dumy je dôkazom neuveriteľnej Dohnányho snaživosti a vôle k pozitívnemu prístupu. Je doložiteľný i Dohnányho vyjadreniami v jeho literárno-kritických textoch, konkrétne v kritike Sládkovičovej Maríny a Pejköovho Skladu rozličných spevov. Dohnány vyzdvihuje Sládkovičovu životnú vyrovnanosť a pozitívne naladenie, ktoré motivuje národ, poézia podľa neho nemá adorovať bezvýchodiskovosť, ale vyvolávať kladný životný pocit, poskytovať vznešené myšlienky a neobmedzovať sa na zmyslovosť.

S tvorbou Andreja Sládkoviča však Dohnányho Dumy nespája len pozitívny postoju k svetu. Stanislav Šmatlák pri zmienke o tomto diele zdôraznil „myšlienkovú hĺbku, bohatú obraznosť“ i „sládkovičovskú disciplinovanosť formy“.[18] Dohnány v tomto cykle uplatnil veľmi striktnú veršovú formu, v európskom romantizme využívanú stanzu. Nie je to však tradičná oktáva, ale tzv. Spenserova stanza zložená z deviatich veršov: ôsmich desaťslabičných a záverečného alexandrínu s pravidelnou dierézou po šiestej slabike. Dôsledne pritom dodržiava rýmovú schému abab bcbcc. Zaujímavé je i spojenie tejto veršovej schémy so žánrom dumy, odkazujúcim na starobylý slovanský kontext. O tom, že tento žáner bol Dohnányho básnickému naturelu vlastný, svedčí i jeho konštatovanie v recenzii Záborského Žehier, kde sa k dume okrajovo vyjadruje: „Dumať – znamená myslieť, premýšľať, vo vnútorných duše bôľoch hlboko pohrúženým byť.“[19] Dohnányho Dumy sú v istom zmysle ambivalentné: Na jednej strane oslavujú krásu, lásku a život vôbec, na strane druhej sú elegickým spevom o nemožnosti dosiahnuť absolútno, výrazom romantickej túžby po neprítomnom, nedosiahnuteľnom. Napriek pozitívnemu prístupu do textu prenikajú romantické prejavy trúchlenia, „Sehnsucht“ po „vyšších svetoch“, romantické cnenie duše po jej domove.

V prvej stanze Dohnány tematizuje národ – rodinu v stave choroby. Zdôrazňuje však potrebu dostať sa z choroby, zo zakliatia („Dlhá ver’ pustej už smrti driemota“) vlastnými silami, nie cudzou pomocou. Túto problematiku básnik detailnejšie rozvádza vo svojom denníku i v listoch, pričom neustále trvá na potrebe dôstojnosti národa, ktorý ju môže nadobudnúť len vďaka svojim schopnostiam a predpokladom, nie vďaka zásahu cudzieho, ktoré naopak pôsobí na domáci element negatívne až deštruktívne.[20] V nasledujúcich veršoch sa naznačuje odvrátenie zakliatia vďaka nebeskému pudeniu k životu prostredníctvom svetla. Vitalita prírody, neustále prúdenie, bujnenie, tvorenie a meniaci sa svet kontrastuje s božím pokojom.

Štvrtá duma privádza na scénu postavu anjela plačúceho na hrobe matky, letiaceho do čarovných krajín, k prameňom života a nádeje. Na tomto mieste sa v cykle po prvýkrát objavuje mýtická krajina, poskytujúca azyl nevinným, pre ktorých ako paralela božieho pokoja „duša, srdce pokojným je rajom“. Motív raja predstavuje jeden zo základných stavebných článkov Dohnányho odpútavania sa od reality a náhradného riešenia v únikovosti a je prejavom jeho silnej vôle k budovaniu útočiska, akéhosi súkromného azylu uprostred nepriaznivej skutočnosti: „Ja celý svoj život presnívam a v dumách strávim. Doma som sa oddal v domácnosti životu idylickému. Má tento život mnoho milého, príjemného. Príroda očarúva človeka, všetko je krásne, len ľudia sú špatní. Všade by mohli byť raje, keby ľudia chceli byť, keď nie anjelmi, tak aspoň naozaj ľuďmi.“[21]

Šiesta duma otvára sekvenciu tematicky spätú motívom spevu, poézie ako výrazu duše národa. Vychádza z predstavy prvotného poetického jazyka, ktorý je určujúci pre charakter národa, a preto duša určitého etnika žije podľa tejto koncepcie v piesni, v poézii.[22] Duša nášho národa teda i v nepriaznivom období, v čase tisícročného zakliatia, počas bezvedomia národa prežíva v piesňach, pretože „v nich sa hlas tajný prírody ozýva / v nich sa život ducha zjavuje, ukrýva“,[23] až napokon ich sila zaúčinkuje aj na zakliaty národ, keď zasiahne vyššia moc. Piesne „čarovnými tónami“ totiž spieva (božia) príroda, a tým aktivizuje proces odklínania:

„ten, čo slávika sladkými hlasami

obdaril, šumom hory, húšte, rieky,

budí, tvorí v dušiach i spev večnoveký.“[24]

Oslavné idylické zobrazovanie prírody vytvára pomyselný kruh: Boh obdaril prírodu schopnosťou uchovávať národné spevy a zároveň podľa dobových teórií národné spevy sú ovplyvnené prírodnými špecifikami, pretože tie determinujú charakter národov. Príroda predstavuje „spojenie všetkých okrás tône / v najslávnejšej ducha a duše záslone“.[25] Básnik vykresľuje prírodu ako „zastretie“ ducha a duše do nej rozpriestranených v intenciách kresťanskej predstavy o vtelení ducha do prírody. Zdôrazňuje oba princípy, mužský i ženský, ktoré nadobúdajú prostredníctvom prírody svoju počiatočnú jednotu.

Deviata duma prináša explicitné vyznanie lyrického subjektu z jeho tendencie k opúšťaniu reálneho sveta a zo sklonov k vytváraniu si náhradných, alternatívnych svetov:

„Anjeli duše, čo ma vždy vediete

do ríše, ktorú ľudia snárstvom zovú?

Vy, pravda, že to skutočnosť, poviete,

a túžbu po nej budíte zas novú.“[26]

Lyrický subjekt tak podlieha vábeniu romantických ilúzií a fantaziem, aby unikol z reality, z historickej epochy, ktorá je „časom nízkych ľudí“.

Desiata stanza bola pôvodne súčasťou listu z 24. marca 1851 adresovaného Emílii Jurkovičovej.[27] Lyrický subjekt v nej priamo priznáva slabosť pre romantické trýznenie duše, podliehanie ilúziám a túžbam po „vyšších svetoch“, pretože sa mu tak môže poodhaliť „tajomstvo sveta“, mystérium počiatku:

„Rád ja mám bôle, horkosladké túžby

čo bez prestania v duši plápolajú

bo oddanému do ich sladkej túžby

tajomstvá svetov, duchov odkrývajú.“[28]

Dohnány sa dotýka i úlohy poézie a zobrazuje idealizovanú exkluzívnu pozíciu básnikov ako „vyšších poslov božstva“, ktorým sú prístupné tajomstvá sveta. Vďaka ich poézii je duša „do vyšších svojich svetov prenesená“. Podstata poézie teda spočíva v transcendentne, úlohou básnika je sprostredkovať kontakt s „vyšším svetom“ či dokonca s Bohom. Protiváhou týchto schopností je však nestály nepokoj, trýznenie, bolesť a túžby lyrického subjektu, subjektívne pociťované ako choroba, ktorej sa nedostáva liečenia.

Jedenásta duma ďalej rozvíja deskripciu krajiny ako inšpiratívnej sily, podnecujúcej dušu k tvorbe, duša sa „do čistých zvukov vylieva“. Idylický opis čarovne pôsobiacej krajiny je však narušený záverečným veršom štrnástej stanze: „ale pustý človek ku všetkému zíva“.[29] Týmto veršom opäť prehovára Dohnányho alter ego – negatívne naladený, vnútorne rozorvaný a prázdnotu pociťujúci subjekt. Možno usúdiť, že zrejme ide o autoštylizačné gesto motivované nenaplnenými citmi, pretože autor sa k podobným pocitom prázdnoty priznáva v liste Emílii Jurkovičovej 21. novembra 1852: „Mŕtvy a pustý je život tento, keď v ňom niet duše, ktorá by ho obživovala a osladzovala; ľudia ako tône sa prechodia, ako strašidlá sa stavajú duši o láske snívajúcej. Mŕtvo a pusto okolo človeka najmä preto, že myseľ nikde svoje svety nenachodí; všetko odporuje, všetko sa oproti stavia a do boja vyvoláva mládenca nechtiaceho sa pokoriť zvykom pustým prázdnoty každodennej.“[30] O prázdnote a nenaplnenosti píše aj v liste z 11. novembra 1851 Hurbanovi: „Tá večná pustota, negácia v živote a jednotvárnosť na mňa veľmi zle pôsobí a duch, ktorý by si chcel tieto okovy preraziť, nevie si podmaniť dumy a city náruživosti.“[31] Vylúčené preto nie je, že tieto prejavy majú hlbšiu motiváciu.

Pätnásta stanza prináša motív človeka ako tvorcu. Odkazuje na schlegelovskú myšlienku, že je zbytočné a prekonané napodobňovať prírodu v zmysle imitácie (mimezis), a požiadavku vytvárania „druhej prírody“ prostredníctvom napodobňovania jej tvorivosti (poezis). Autor v tomto koncepte stojí v pozícii tvorcu a uskutočňuje posvätný akt tvorenia. Imaginácia totiž poskytuje možnosť transcendencie a spojenia s prírodným celkom. V tejto sekvencii dokonca nachádzame akcentovanie dvoch estetických kategórií: krásy a vznešenosti:

„a jej mohutnosť v divých živloch čuje

a jej milostnosť kvietok mu zas javí.“[32]

Kým druhý citovaný verš predovšetkým motívom kvetov evokuje idylickú krásu, božiu lásku a milosť, jej protipólom je monumentálnosť exponovaná v živloch ako metafora vznešenosti, ale aj božej sily a hrozivého nekonečna. V poslednom verši tejto dumy sa objavuje novotvar duchosvety[33] vyjadrujúci „vyššie svety“, duchovnú či transcendentnú oblasť, ku ktorej sa upína pozornosť lyrického subjektu.

Vyčleňuje tri skupiny ľudí, orientovaných na odlišné hodnoty: hrdinstvo, láska a múdrosť, sám sa označí za vyznávača krásy. Krása pre neho pritom predstavuje jednotu prírody a ducha („z tajných nákresov zotkaná dovedna“). Krása (prírody) očarúvala ľudí už od prvopočiatku sveta a je v podstate morálnou kategóriou, pretože spočíva v „súzvuku“ dobra a pravdy.

Oslavou a definíciou krásy sa však končí pokojná ódická sekvencia a v devätnástej dume sa čitateľ konfrontuje s predstavou o jasnozrivosti poézie. Po oslovení neprajníkov poézie, ktorí ju chápu ako prejav rojčenia či snárstva, lyrický subjekt predostiera svoju predstavu o jej podstate:

„v piesni sa javí proroctvo, tušenie,

pred ňou sa dejov odkrýva záclona,

v nej tichý pokoj i diel rachotenie;

ako hlas dumný raňajšieho zvona

nový deň ľudstvu predzvestuje ona.“[34]

Exkluzívna pozícia básnika, ako už bolo naznačené, plynie z jeho schopností veštiť či prorokovať budúcnosť, zvestovať nový deň ľudstva. Ide o ambíciu dekódovať prvotný, resp. božský jazyk zakódovaný v predmetnom svete, v prírode, nahliadnuť do božieho plánu a „vidieť“ budúcnosť. Dohnány na vyjadrenie tohto aktu používa metaforu „odkrývania záclony“ ako poodhalenia tajomstva, zakúšania pravdy. Prorocká poézia pritom poukazuje na netušené bohatstvo a potenciál individuálnej subjektivity. Na vyjadrenie jej obrovskej sily sa využívajú exotické motívy ako „ohne vulkána“ či „hučanie mora“.[35]

Lyrický subjekt odkazuje na premenu antickej civilizácie na kresťanskú, s poľutovaním zobrazuje trápenie „spevcov západu“, ktorí hnaní túžbou po duchosvete márne hľadajú pokoj. Vymenúva básnikov usilujúcich sa o pohnutie, prebudenie (Petrarca, Kollár, Byron, Mickiewicz), až napokon v 24. dume sa dostáva k podstate poézie a jej dejinnej úlohe:

„Pieseň sa vznáša nad chaosom sveta,

ako duch boží nad hmlistou pustotou,

z nej život jarý, nádeja vykvetá,

deje sa rodia z jej tajných šepotov.“[36]

Pieseň sa tu zobrazuje ako médium, v ktorom prežíva duch za nepriaznivých okolností, má obrovský životodarný, resp. oduševňujúci potenciál, umožňujúci tvorenie nového sveta. Je vlastne prostriedkom na uchovanie života, zabezpečenie (duchovného) prežitia v budúcnosti. Akcentuje sa magická schopnosť poézie zasiahnuť do reality, silou slova zmeniť chod sveta, resp. byť impulzom kozmogónie a vytvoriť dokonalejší variant sveta:

„Keď tá zahučí vekovou driemotou

zvukami svety nevídané tvorí,

kde mrak, pustota bývala s nemotou:

v nej čistá žiara slávy ľudstva zorí,

lebo budúcnosť slovami hovorí.“[37]

Túto sekvenciu zároveň možno považovať za ideové vyvrcholenie básnického cyklu. Završuje sa obrazmi vzkriesenia zakliatej krajiny silou slova, resp. zvukom piesne, ktorá tu pôsobí ako odriekanie zaklínadla, tajnej čarovnej formulky či božskej mantry. Tento obrodný zásah zmení budúcnosť celého ľudstva, zakliatych zbaví nemoty a nastúpi epocha slova. Nastáva spojenie predstáv o potenciáli pôvodného jazyka s prejavom nekonečnej božej múdrosti v podobe božieho plánu, ktorého súčasťou je i vyvolenosť Slovanov a ich predestinácia k veľkej dejinnej úlohe priviesť ľudstvo do epochy slova, do epochy, v ktorej vládne duchovný princíp.

Záverečné stanze predstavujú vzývanie k premene, lyrický subjekt prehovára aj v mene svojich vrstovníkov, prekonáva izoláciu a vyjadruje pripravenosť jeho generácie na veľkú premenu, na príchod novej doby. Vrstovníkov prirovnáva k obrom, k prvotným ľuďom, ktorí vďaka sile pôvodného metaforického jazyka dokázali magicky zasahovať do reality a meniť ju. Záver skladby je postavený na základoch transcendentnej predstavy o božskom oduševnení sveta a završuje sa v anticipovaní príchodu „nových dejov“.

Básnická skladba je teda idylická i elegická súčasne, momenty vypätej subjektivity strieda absolutizácia ducha. Je ukážkou romantickej koexistencie tragického a idylického a výrazom romantickej túžby po neprítomnom, nedosiahnuteľnom, túžby romantickej duše po návrate na počiatok. Vyjadruje nemožnosť natrvalo preniknúť do „vyšších svetov“. Oskár Čepan skladbu charakterizoval ako elegické trúchlenie nad plynutím sveta, ktoré „potláča absolútne konštanty ‚duchovnej ríše‘“.[38]

Básnická skladba Mikuláša Dohnányho Dumy si svojím charakterom vyžadovala aspoň stručný náčrt motiviky niektorých jeho ďalších básní. Považovali sme to za nevyhnutné predovšetkým pre skutočnosť, že Dumy predstavujú akúsi syntézu niekoľkých podôb Dohnányho básnenia a prinášajú aj celkom novú autorskú stratégiu. Príznačné je, že pri analyzovaní jednotlivých typov Dohnányho textov sme sa nevyhli vymenúvaniu básnických autorít, ktorých diela pôsobili inšpiratívne impulzy. Popri menách A. Mickiewicza, J. Kráľa, A. Sládkoviča je nutné pripomenúť i Macphersonove Ossianove básne, ktoré Dohnány prekladal do Slovenských pohľadov a ktoré mohli ako typ vznešenej prírodnej poézie s ambíciou sprostredkovať tvorivú energiu prvotného ľudstva ovplyvniť i Dumy. Z uvedených skutočností plynie určitá neistota mladého básnika – umrel ako 27-ročný v stave letálnej katatónie, pravdepodobne ako následok nádoru na mozgu – nesamostatnosť a slabosť pre nadmernú akceptáciu či až adoráciu autorít.[39] V dôsledku tejto skutočnosti je jeho tvorbe vlastná istá miera ozvenovosti a eklekticizmu.

Na druhej strane je však dielo Mikuláša Dohnányho priam ilustratívnym príkladom toho, ako sa básnik z pôdorysu konvenčnej romantickej poézie dostal k polohám vypätého romantického individualizmu a k mesianistickým prejavom. Na základe jeho tvorby možno podľa Oskára Čepana „načrtnúť proces, v ktorom sa na všeobecnom romantickom základe formoval jeden typ slovenskej mesianistickej poézie“.[40] Ukazuje sa totiž, že spoločným menovateľom viacerých mesianistických projektov je počiatočný titanizmus vzývajúci aktivitu na základe autonómnych rozhodnutí subjektu v mene celého spoločenstva. Keď sa titanský čin ukáže ako nerealizovateľný, prípadne stroskotá, subjekt má tendenciu izolovať sa, pasívne meditovať v ústraní a očakávať príchod veľkej dejinnej zmeny. Tá však už nenastane vďaka autonómnemu rozhodnutiu subjektu, prípadne celého kolektívu, ale naplnením božieho plánu.

Vydania

DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. Ed. Rudolf Chmel. Bratislava : Tatran, 1968.

Literatúra

ČEPAN, Oskár: Vizionár praxe Mikuláš Dohnány. In: Slovenská literatúra, roč. 38, 1991, č. 1, s. 1-20.

ČEPAN, Oskár: Romantický „duch“ a Levoča. In: Literárny archív 12/1975. Martin : Matica slovenská, 1976, s. 15-28.

CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho. Martin : Matica slovenská, 1971.

CHMEL, Rudolf: Mikuláš Dohnány – život a dielo. In: Slovenská literatúra, roč. 14, 1967, č. 3, s. 241-259.

KOVÁČIK, Ľubomír: Mytologický model dejín v literatúre slovenského romantizmu. In: Studia Slovaca. Zborník vedeckých prác členov Katedry slovenského jazyka a literatúry Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta UMB, 2004, s. 45-53.

KOVÁČIK, Ľubomír: Dohnány Mikuláš. In: Slovník slovenských spisovateľov. Ed. Valér Mikula. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, s. 131.

KRČMÉRY, Štefan: Výber z diela IV. Bratislava : SVKL, 1955, s. 318.

ŠMATLÁK, Stanislav: Doznievanie romantizmu. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999, s. 119-154.

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban: Mikuláš Dohnány. In: State o slovenskej literatúre. Bratislava : SVKL, 1956.

---

[1] VLČEK, Jaroslav: Romantikovia. In: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1933, s. 190.

[2] Tamže, s. 183.

[3] KRČMÉRY, Štefan: O Byronovom Manfredovi a jeho slovenskom preklade. In: Výber z diela IV. Bratislava : SVKL, 1955, s. 318.

[4] Dohnány v liste Ondrejovi Holkovi 6. marca 1851 píše: „(…) mňa samota nezabíja. Ja samotu hľadám, v hlučnej spoločnosti útechy nenachádzajúc.“ Cit. podľa CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho. Martin : Matica slovenská, 1971, s. 45.

[5] DOHNÁNY, Mikuláš: Sen. In: CHMEL, Rudolf: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 120.

[6] DOHNÁNY, Mikuláš: Slovo. In: Dumy. Ed. Rudolf Chmel. Bratislava : Tatran, 1968, s. 64.

[7] Dohnányho megalomanské vízie budúcnosti Slovanov sa neskôr ešte stupňujú a 18. mája 1850 si do denníka zapisuje: „Moje myšlienky sú už teraz ustálené, už viem a vidím s istotou, že sa loď naša odtrhla od brehov a rieka žitia slovanského nás schytila… teraz už nie len pád so mnou, už teraz vidím iba široké more pred sebou – a tam za ním Himaláje večné slovanského šťastia! Na tie Himaláje prídu iba naši synovia, ale pod ne, hej, pod ne dostavíme sa aj my…“ Cit. podľa CHMEL, Rudolf: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 93.

[8] DOHNÁNY, Mikuláš: Zakliata krajina. In: Dumy. Ed. Rudolf Chmel. Bratislava : Tatran, 1968, s. 34.

[9] DOHNÁNY, Mikuláš: Zakliata krajina. In: Dumy, c. d., s. 35.

[10] DOHNÁNY, Mikuláš: Syn Tatier. In: Dumy, c. d., s. 57.

[11] DOHNÁNY, Mikuláš: Syn Tatier. In: Dumy, c. d., s. 58.

[12] ČEPAN, Oskár: Vizionár praxe Mikuláš Dohnány. In: Slovenská literatúra, roč. 38, 1991, č. 1, s. 2.

[13] Tamže, s. 6.

[14] V liste Emílii Jurkovičovej 24. marca 1851: „Moje svety sú ideálne, ale ani od prítomnej skutočnosti sa celkom odtrhnúť nechcem.“ Cit. podľa Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 50. Podobne o nepochopení ideálnych svetov uvažuje aj v liste Hurbanovi z 26. marca 1851: „Náš vek je primaterialistický a obmedzený k chápaniu týchto svetov. Ostatne myšlienke na veku nezáleží, len život jej nosiča je tragický, ktorý nachádza jednotlivcov k vyvedeniu velikých úmyslov…“ Cit. podľa CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 51.

[15] VLČEK, Jaroslav: Revolúcia a reakcia. In: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1933, s. 246.

[16] CHMEL, Rudolf: Mikuláš Dohnány – život a dielo. In: Slovenská literatúra, roč. 14, 1967, č. 3, s. 257.

[17] KOVÁČIK, Ľubomír: Dohnány Mikuláš. In: Slovník slovenských spisovateľov. Ed. Valér Mikula. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, s. 131.

[18] ŠMATLÁK, Stanislav: Doznievanie romantizmu. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999, s. 121.

[19] DOHNÁNY, Mikuláš: Žehry Jonáša Záborského. In: Dumy, c. d., s. 153.

[20] „Upovedomení synovia národa, stojaci u kostola vied, umenia a literatúry, vyslovujúc povolanie slovenské, majú vystríhať národ pred zablúdením a utrácaním vznešených síl svojich živlami cudzinstva. Slov. pohľadov cieľ je stráž držať nad národom slovenským a priviesť ho na úslnie vyššieho, z predošlosti naň prechádzajúceho a budúcnosť mu sľubovaného života vlastného: obracaním jeho mysle na vlastnú jeho úlohu v človečenstve a na potrebu jeho pôvodného sa vyvinutia duchovného, čo sa dosiahne hľadením vlastným duchookom na svet a nájdením v sebe samom zárod vyššieho v budúcnosti života. – Medzitým slovenská myseľ na povrchnosti cudzie navyknutá, kochajúc sa iba v tom, čo citu a zmyslom lahodí, rozmar a vyrazenie pôsobí, hlbšie myšlienky nepozornosťou alebo nevšímavosťou dosť často prebehne, preskočí alebo prečítané – nestroví.“ Cit. podľa CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 60 – list Hurbanovi, 9. apríla 1851.

„Národ sa musí svojou vlastnou vôľou určovať.“ Tamže, s. 94, denníkový záznam z 3. mája 1851.

[21] Tamže, s. 88. Denníkový záznam z 17. októbra 1850. Podobne uvažuje aj 28. októbra 1850: „Kebych mal spôsob, vybral bych sa na cestu do krajín poludn. a západn. vidieť národy svetohistorické. Ale takto sa budem usilovať raje si v domácnosti stvoriť.“ Tamže, s. 89.

[22] Takto uvažuje i v denníku 15. augusta 1851: „Génia národa spomínajú, ale nevedia čo a vlastne nič pod tým. Naša filoz. Nie Aristoteles, Kant, Hegel, ale povesti, spevy, to je najhlbšia filoz. porek., z ktorej čerpať sa máme naučiť, chceme-li národu poslúžiť. Tam on žije celý, bo tam duchovné žitie jeho.“ Tamže, s. 101.

[23] DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. In: Dumy, c. d., s. 116.

[24] Tamže.

[25] Tamže, s. 117.

[26] Tamže.

[27] CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 49.

[28] DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. In: Dumy, c. d., s. 117.

[29] Tamže, s. 119.

[30] CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 74.

[31] Tamže, s. 45.

[32] DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. In: Dumy, c. d., s. 119.

[33] Dohnányho básnický jazyk nevyužíva neologizmy v takej vysokej miere, ako je to u S. B. Hroboňa alebo M. M. Hodžu, ale sporadicky sa vyskytujú – napr. substantíva duchosvety, okaduch, striebrotoky, hromotresky, adjektívum večnoveký atď.

[34] DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. In: Dumy, c. d., s. 120.

[35] Na úlohu bdiaceho básnika zachrániť zakliatu krajinu poukazuje Dohnány i vo svojom denníku, keď opisuje sen z noci 12. júna 1851: „V tuhom sne zamorení odpočívajú ľudia, iba spevec spať nemôže, nesmie; on je na stráži postavený, ktorý i srdce v obeť duchovnosti priniesol a Sláve matke svojej do chrámu vstupuje.“ CHMEL, Rudolf (ed.): Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, c. d., s. 97.

[36] DOHNÁNY, Mikuláš: Dumy. In: Dumy, c. d., s. 122.

[37] Tamže.

[38] ČEPAN, Oskár: Vizionár praxe Mikuláš Dohnány, c. d., s. 19.

[39] Dohnányho fatálnu naviazanosť na autority si všimol Oskár Čepan. Tamže, s. 2.

[40] Tamže, s. 8.