NAD TATROU SA BLÝSKA

MATÚŠKA, Janko (1821 – 1875)

báseň/popevok, 1844

Prvé dve štvorveršové strofy tvoria podľa čl. 9. § 4 Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992 text štátnej hymny Slovenskej republiky.

Popevok, pôvodne s incipitom Ponad Tatrou blyská, vznikol ako literárna reakcia na udalosti z októbra až marca 1843 – 1844, súvisiace s bratislavským evanjelickým lýceom. Vtedy cirkevný konvent evanjelickej cirkvi augsburského vyznania zakázal pôsobenie ideológa slovenského národného obrodenia Ľudovíta Štúra na tamojšej Katedre reči a literatúry československej, po čom časť študentov demonštratívne opustila lýceum a prešla na štúdiá inde, prevažne do Levoče. Udalosti mali svoje politické východisko v úsilí uhorských úradov znemožniť formovanie katedry ako intelektuálneho ohniska slovenského národného obrodenia a „panslavizmu“. Túto situáciu zachytáva text popevku v centrálnom alegorickom obraze búrky „nad Tatrou“. Odchádzajúci študenti spievali Matúškov text pri rozlúčke s Bratislavou na melódiu ľudovej piesne Kopala studienku… v notácii A. H. Škultétyho z roku 1843.

Alegória má v básni dve významové roviny: v prvej strofe „hromy“ alegorizujú nepriateľské sily, ktoré majú Slováci „zastaviť“, v druhej strofe „blesky hromu“ majú pozitívny iniciačný význam: búrka doteraz „spiace“ Slovensko „prebudí“. Ďalšie strofy, ktoré však nie sú súčasťou súčasného hymnického textu, tematicky opúšťajú alegóriu búrky, v národno-vlastenecky apelatívnych formuláciách vyzývajú k jednote v národnom zápase, predostierajú víziu „vstávajúceho“ Slovenska a významovo vyúsťujú do apoteózy „matky Slávy“.

Báseň mala komplikované textologické, literárnohistorické i politické osudy. Vychádzala pod viacerými názvami, jej prvé dva (šesťstrofové) zápisy z roku 1844 majú nerovnaké znenia, dlho boli pochybnosti o jej autorstve, bola predmetom bádateľských sporov a jej text bol – v nejednakom rozsahu – použitý v štátnych hymnách dvoch štátov.

V rozsahu štyroch strof, bez uvedenia autora a pod názvom Dobrovoľnícka, vyšla po prvý raz v roku 1849 v Banskej Bystrici na letáku spoločne s Kuzmányho básňou Do zbroja!; v tom istom roku a v tom istom rozsahu ju publikovali na podobnom letáku v Banskej Štiavnici. Z banskobystrickej tlače prevzal v roku 1851 báseň i s názvom, a tiež bez uvedenia autora, do svojej Domovej pokladnice Daniel Lichard. Pri jej publikovaní vykonal redakčný zásah do druhého verša prvej strofy, keď pôvodné čítanie „veď sa oni stratia“ nahradil čítaním „veď sa ony stratia“. Tento zásah mal značné významové a interpretačné dôsledky.

Matúškova báseň sa vo všeobecnosti chápala najmä ako anonymný zľudovený popevok, ako text piesne, a takéto chápanie kodifikoval v roku 1862 Michal Chrástek, ktorý ju uverejnil vo svojej antológii Veniec národných piesní slovenských. Jej základnú harmonizáciu pre mužský zbor v b-mol vytvoril v roku 1864 Ján Levoslav Bella, ktorý notový záznam svojej piesne opatril titulom „Už Slovensko vstáva, od Janka Matúšky“. Bella je aj autorom harmonizácie pre štvorhlas z roku 1895 a pre miešaný zbor z roku 1934 (!). Popevok sám sa však až do konca 19. storočia pokladal za anonymnú ponášku na ľudovú pieseň.

Otázka autorstva textu sa otvorila v roku 1906, keď ho Jozef Škultéty publikoval v jubilejnom zborníku Pamätník K. Kuzmányho ako dielo oslávenca s datovaním 1848/1849. Aj vo Venčeku slovenských národných piesní pripísal v roku 1908 Škultéty text Kuzmánymu. Polemiku literárnych historikov, ktorá sa neskôr na túto tému rozpútala (za účasti J. Vlčka, A. Pražáka, F. Frýdeckého, S. Klímu, M. Mišíka a i.) a prebiehala ešte aj začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia, predbežne uzavreli v prospech Matúškovho autorstva až nálezy Karola Goláňa z roku 1933 v S. Štefanovičovej rukopisnej Sbírke písní slovenských (1844) a Jana Vilikovského, ktorý ju v roku 1935 objavil ako archiváliu Matice slovenskej v rukopisnom zborníčku č. 390 z roku 1844 s titulným listom Pesňe Slowenské a Slowanské obetuje Sestre svojej Brat Janko. Určenie autorstva bolo však v oboch prípadoch deduktívne, pretože texty neboli podpísané. Matúškovo autorstvo a zároveň pôvodné čítanie „veď sa oni stratia“ definitívne potvrdil až nález textu s titulom Prešporský Slováci, budaucj Lewočané v zápise Viliama Paulinyho z rokov 1843/1844, ktorý v roku 1967 publikoval Pavol Vongrej.

Ako hymnický bol text s incipitom Nad Tatrou sa blýska kodifikovaný rozhodnutím Ministerstva národnej obrany z 13. decembra 1918, ktoré stanovilo vojenským kapelám hrať „po českej hymne Kde domov můj slovenskú hymnu Nad Tatrou sa blýska“. Používal sa významovo nekorektný text prvej strofy v čítaní „Nad Tatrou sa blýska / hromy divo bijú / zastavme sa bratia / veď sa oni stratia / Slováci ožijú“. V decembri roku 1930 Ministerstvo školstva a národnej osvety korigovalo pôvodné rozhodnutie o dvoch za sebou nasledujúcich hymnách a stanovilo, že jestvuje iba jedna štátna hymna, ktorej prvá strofa je česká s incipitom Kde domov můj a druhá slovenská s incipitom Nad Tatrou sa blýska. Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 kodifikovala ako hymnický text prvé dve strofy Matúškovej básne, pričom prijala to čítanie druhého verša prvej strofy, ktoré publikoval P. Vongrej, t. j. Zastavme ich bratia. Nová úprava Bellovej harmonizácie je dielom Ladislava Burlasa.

Vydania

„Dobrovoľňícka“. In: Domová pokladnica, roč. 5, 1851, s. 242.

MATÚŠKA, J.: Nad Tatrou sa blýska. Bratislava : Tatran, 1970.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Vznik piesne Nad Tatrou sa blýska. In: Slovenské pohľady, roč. 87, 1971, č. 1, s. 82-92.

GOLÁŇ, K.: Pôvodný text hymny „Nad Tatrou sa blýska“. In: Bratislava, roč. 9, 1935, s. 750.

PRAŽÁK, A.: K původu a dejinám slovenské národní hymny… In: Z dějin české literatury. Praha, 1920, s. 188-198.

ŠKULTÉTY, J.: Pôvod piesne Nad Tatrou sa blýska. In: Národné noviny, roč. 52, 9. 1. 1921.

VILIKOVSKÝ, J.: Nejstarší text „Nad Tatrou sa blýska“. In: Slovenské pohľady, roč. 49, 1933, s. 115-117.

VONGREJ, P.: Nad Tatrou sa blýska – prvý zápis a jeho kontaminácie. In: Kultúrny život, roč. 22, 1967, č. 16.

VONGREJ, P.: Od popevku k hymne. Doslov. In: MATÚŠKA, J.: Nad Tatrou sa blýska. Bratislava : Tatran, 1970.

Autor hesla

Milan Šútovec