ZVERBOVANÝ

KRÁĽ, Janko (1822 – 1876)

balada, 1844

Prvý koncept balady Zverbovaný je súčasťou autorových českých básnických prvotín, báseň vyšla v almanachu Nitra v roku 1844. Janko Kráľ sa v nej významne prikláňa k folklóru a vykresľuje dramatický výjav zo života ľudu, dramatickú scénu odohrávajúcu sa v dedinskej krčme.

Z hľadiska štruktúry je to zložitá ponáška poskladaná z niekoľkých ľudových piesní, spojených epickým motívom, s romantickou folklórnou kompozíciou. Rámec textu vytvára téma zapíjania zverbovania v krčme, v rámci ktorého sa striedajú prehovory Janka, jeho matky a milej. Sujet balady je pomerne skromný, pretože baladická tragédia sa už stala (Janko bol zverbovaný), ale zároveň sa anticipujú jej ďalšie tragické dôsledky (hrozba zranenia či smrti). Balada spája moment veselej, bujarej oslavy a žialenia nad niekoľkonásobnou stratou: matka stráca syna, dievča milého, Janko stráca slobodu.

Protagonista Janíček sa očitá v priamom konflikte s reálnym vonkajším svetom, ktorý ho obklopuje. Takmer celá rodina i všetky blízke osoby stoja proti nemu („Otec ho bičuje, sestra ohovára a milá ho jeho s druhým potvára.“) Túto situáciu možno hodnotiť ako romantický konflikt indivídua so spoločnosťou. Janíček nie je prostým synom prírody, ale má i nepokojné, odbojné črty – dramatickosť sa z vonkajšej akcie presúva do vnútra hrdinu, do sféry prežívania, keď subjektívne túžby narážajú na obmedzenia reality, v dôsledku čoho Janko prežíva pocit existenciálnej vsotenosti do nepriateľského sveta, resp. opustenosti vo svete. Scéna odohrávajúca sa v krčme sa vyostruje, protagonista sa rozhodne nebyť pasívnym nástrojom v rukách osudu a premieňa sa na aktívny dramatický charakter. Únik z nepriaznivých okolností vidí vo vojenskom živote, v zbrani, pomocou ktorej chce zmeniť svoj osud: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“

Kráľova balada demonštruje neudržateľnú rovnováhu protichodných síl, v ktorých sa ocitá subjekt a ktoré na neho nepôsobia zvonka, ale presídľujú sa do jeho vnútra, do jeho psychiky. Zosilnením subjektivizácie sa deliace línie medzi kategóriami lyrického subjektu, epického hrdinu a rozprávača stierajú, možno súhlasiť s tvrdením M. Pišúta o Kráľovej autoštylizačnej stratégii ako o troch podobách „modifikácie výpovede, pochádzajúcej z jedného centra“, ktorým má byť samotný autor, v baladách v podobe hrdinu explicitne pomenovaný vlastným menom Janko.

Vydania

Nitra, 1844.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Janko Kráľ a ľudová tradícia. In: Literárny archív 5. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 147-187.

KLÁTIK, Z.: O sémanticko-štylistickej viacplánovosti balady Janka Kráľa. In: Slovenská literatúra, roč. 23, 1976, s. 300-311.

KLÁTIK, Z.: Typ Kráľovej balady. In: Slovenská literatúra, roč. 21, 1974, s. 342-355.

KRAUS, C.: Slovenská romantická balada. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966.

PIŠÚT, M.: Ideové východiská diela Janka Kráľa. In: Janko Kráľ. Zborník statí. Bratislava : Tatran, 1976.

Autorka hesla

Ľubica Somolayová (Schmarcová)