ZAKLIATA PANNA VO VÁHU A DIVNÝ JANKO

KRÁĽ, Janko (1822 – 1876)

balada, 1844

Jedna z najznámejších básní slovenského romantizmu, v ktorej dosahuje vrchol nielen baladická tvorba Janka Kráľa, ale slovenská romantická balada vôbec. Prvýkrát bola publikovaná v druhom ročníku almanachu Nitra (1844) spolu s ďalšími siedmimi autorovými básňami (Zverbovaný, Zabitý, Povesť, Pieseň bez mena, Pieseň, Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košútovi). Okrem skutočnosti, že na základe básní uverejnených v Nitre II bol Janko Kráľ už pri svojom vstupe do literatúry považovaný za najvýraznejší básnický talent romantickej generácie, je dôležitý i historický význam almanachu, ktorý bol prvou knižnou publikáciou v novej spisovnej slovenčine.

Baladická tvorba Janka Kráľa a menovite balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko na viacerých rovinách prehodnocuje a inovuje tradíciu baladického žánru, pričom na jednej strane zachováva charakteristické druhové znaky balady, na strane druhej však uvoľňuje hranice žánrovej identity, problematizuje samotný baladický príbeh a smeruje k výraznej subjektivizácii a individualizácii rozprávania, čím modifikuje tradičné rámce balady o formu autorskej sebavýpovede. Vývinový posun v baladickej tradícii je v Kráľovej básnickej skladbe realizovaný taktiež na rovine kompozície, formálno-výstavbových prostriedkov a v samotnom vzťahu k baladickému materiálu. Pôvodný folklórny námet, ktorým je ľudová povesť o zakliatej paničke, tu už nie je iba reprodukovaný, ale, naopak, tvorivo rozvíjaný, neobmedzuje sa na historický rámec, ale subjektívnou motiváciou smeruje k aktualizácii predlohy i k jej povýšeniu do symbolickej roviny.

Z hľadiska kompozičnej výstavby možno skladbu rozčleniť na niekoľko častí, pričom samotnému spracovaniu baladickej predlohy (baladické „jadro“) predchádza rámcujúci úvod (baladický „obal“). Ten pozostáva z dvoch kompozičných celkov, z ktorých prvý tvorí rámec celého nasledujúceho rozprávania a od ostatných častí skladby sa odlišuje štylisticky (lyrická sebavýpoveď básnického subjektu) i formálne (štrnásť veršov združene rýmovaných). Portrét psychicky rozorvaného romantického hrdinu tu je (v autobiografickej ja-forme) reflektovaný obrazmi vyčerpávajúceho blúdenia, permanentného nepokoja, únavy, vybičovanej psychiky, halucinačných videní a snových vidín („Odzadu plameň čierny ako rieka tečie, / spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie. / A ja na zemi ležím, ani palcom kývať / nevládzem, a musím sa na to všetko dívať“), z ktorých nachádza lyrický subjekt vyslobodenie v imaginárnych priestoroch spomínania a snenia („krajov posvätných“), v katarznej nehybnosti tela i duše („ľahne si pod dáku tam starú svrčinu, / a zaspí ak v oleji aspoň na hodinu“). Druhá časť baladického „obalu“ formou epického rozprávania navodzuje atmosféru pre realizáciu samotného baladického príbehu. Od deskripcie idylických motívov rustikálno-pastierskeho, zbojníckeho a rodinného života, harmonického súžitia ľudí, zvierat a prírody smeruje k obrazu epického hrdinu stojaceho v príkrej opozícii k životnej norme – v jeho psychickom ustrojení opäť rezonuje romantický habit indivídua vyčleneného z kolektívu, postavy charakterizovanej takými mentálnymi vlastnosťami ako divnosť, samotárstvo, ukrutnosť, smelosť, ľahostajnosť, uzavretosť a pod. Nasledujúca konkretizácia epického priestoru i hrdinu prehlbuje tajomno-konfliktnú, tragicky podfarbenú náladu opisom nočných prírodných scenérií a hrdinovho iracionálneho blúdenia („Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu“). Záverečné partie tejto časti, obsahujúcej 122 trinásťslabičných veršov, tvorí sled básnických otázok evokujúcich atmosféru nebezpečenstva, strachu, prítomnosti iracionálnych síl i predzvesť budúcej akcie. Samotné baladické „jadro“ sa vnútorne rozčleňuje na dve časti, ktoré sa od predchádzajúcich lyricko-reflexívnych a epicko-naratívnych partií skladby odlišujú druhovo-štrukturálnym charakterom i formálnou stavbou (strofické štvorveršia) a metrickou organizáciou odkazujúcou na ľudový verš (striedavo 8- a 7-slabičný verš, resp. 10- a 8-slabičný). Kým prvá časť predstavuje všeobecný, fabulárny opis ľudovej povesti o zakliatej vodnej panne (hrôza a strach viažuce sa na zjavenie nadprirodzenej bytosti), druhá časť ju konkretizuje vztiahnutím na priamu akciu tvoriacu vyvrcholenie baladického príbehu i celej skladby (dramatické líčenie rozbúrených prírodných živlov, vodnej panny a hrdinovho pokusu o jej vyslobodenie). Aktualizácia baladického príbehu sa tu realizuje aj postupnou zmenou pozície rozprávača od nezúčastnene popisujúceho (vtedy, tam) k priamo a bezprostredne zainteresovanému na deji (tu a teraz). Po faktickom závere baladického príbehu (tragická smrť epického hrdinu) nasleduje záverečná časť skladby, ktorú tvorí epilóg (20 dvanásťslabičných veršov) formálne nadväzujúci na epicko-naratívnu časť, pričom však funkciu rozprávača preberá postava na deji nezainteresovaného pastierika referujúceho o tragickej udalosti a hrdinskej smrti Janíka. V záverečnom obraze skladby („Tam ho voda zniesla k háju zelenému, / by šumotu svrčín načúval tichému. / Hora, voda hučí, vetríček podúva – / Janík pod svrčinou na brehu načúva“) sa rámcujúco ozýva obraz z úvodu básne, ktorý symbolickým stotožnením epického hrdinu s lyrickým subjektom (v motíve nehybného tela „pod svrčinou“) problematizuje nielen ich identitu, ale i výklad celej básnickej skladby.

Hranice medzi kategóriami lyrického subjektu, epického hrdinu i epického rozprávača sa v Kráľovej baladickej skladbe stierajú, či dokonca prelínajú tam, kde ich môžeme interpretovať ako „tri podoby modifikácie výpovede, pochádzajúcej z jedného centra“ (Z. Klátik), ktorým je samotný básnik. V zhode s tým sa zvykne Zakliata panna vo Váhu a divný Janko vykladať aj ako autoštylizácia romantického hrdinu – tento obraz (divný Janko) sa spolupodieľal na vytváraní (mýtizovaného) autoportrétu samotného básnika, ktorého psychologické charakteristiky i životné osudy možno potom vnímať analogicky k charakteru i osudu baladického hrdinu („divnosť“, inakosť, individualizmus, samota, smútok, nepokoj, vyčlenenie z kolektívu, heroický čin a i.). Subjektivizácia a individualizácia baladického žánru sa v tomto zmysle prejavuje na rovine epickej postavy, kde sa hrdinom stáva jedinec výnimočný, izolovaný od kolektívu, búriaci sa proti konvenciám, pričom však práve schopnosť neobyčajného činu a následná heroická smrť ho opätovne začleňujú do kolektívu a legitimizujú tak jeho inakosť.

Konflikt indivídua so svetom, účasť človeka na tvorbe svojho osudu a nie trpné prijímanie iracionálnych síl prírody, ale aktívne postavenie sa proti nim nachádzajú v Kráľovej básnickej skladbe výraz v romanticky exaltovanom hrdinovi, ktorý autenticitou svojho životného gesta a odvahou k výnimočnému činu symbolizuje dobovo, ale i dnes aktuálnu túžbu po „obnovení čistej ľudskosti, (…), obnovení človeka, jeho zmyslov a citov“ (M. Pišút).

Vydania

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. In: Nitra, roč. 2, 1844.

Verše Janka Kráľa. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1893.

Kytka ballád, dum a piesní. 1919.

Balady a piesne. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1929.

Moja pieseň. Martin : Matica slovenská: 1952.

Súborné dielo. Martin : Matica slovenská, 1952.

Súborné dielo. Bratislava : SVKL, 1959.

Balady a piesne. Bratislava : SVKL, 1960.

Zažíhaj svetlá. Bratislava : Tatran, 1969.

Zažíhaj svetlá. Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1972.

Poézia. Bratislava : Tatran, 1972.

Janko Kráľ – vo výbere Milana Rúfusa. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1976.

Jarná pieseň. Bratislava : Tatran, 1976.

Jarná pieseň. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2006.

Literatúra

HVIŠČ, J.: Druhový charakter slovenskej a poľskej romantickej balady. In: Epické literárne druhy v slovenskom a poľskom romantizme. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1971, s. 83-188.

KLÁTIK, Z.: Typ Kráľovej balady. In: Slovenská literatúra, roč. 21, 1974, č. 4, s. 342-355.

KOCHOL, V.: Janko Kráľ. In: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 203-288.

KRAUS, C.: Balada Janka Kráľa. In: Slovenská romantická balada. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 165-192.

PIŠÚT, M.: Janko Kráľ. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1957.

ŠMATLÁK, S. (ed.): Janko Kráľ. Zborník statí. Bratislava : Tatran, 1976.

Autor hesla

Michal Habaj