KNIEŽA LIPTOVSKÉ

KALINČIAK, Ján (1822 – 1871)

román, 1847 – 1851

Román bol po prvý raz publikovaný s podnázvom Obraz z veku XV. v Slovenských pohľadoch 1847 – 1851.

Práca svojou témou čerpá z obdobia prvých desiatich rokov vlády Matiášovho nástupcu, kráľa Vladislava. Jeho panovanie charakterizovala slabá kráľovská pozícia a spory o trón. Naň si robil nárok aj Vladislavov brat Ján Albrecht a nemanželský syn kráľa Mateja Ján. Túto situáciu využívajú zemania v Hornom Uhorsku na presadenie vlastných predstáv o vláde v krajine i vlastných záujmov. Akoby ilustračným výsekom z týchto pomerov je Liptov, kde na jednej strane stoja zemania, hlásiaci sa k politickému i mravnému odkazu kráľa Matiáša, reprezentovaní Jánom Korvínom. Na strane druhej je palatín Štefan Zápoľský, ktorý ignoruje staré zemianske privilégiá a usiluje sa ovládnuť aj trón.

Pri porade v Korvínovom sídle na zámku v Likave sa zemania rozhodnú vyslať k Zápoľskému delegáciu. Tá má nastoliť ich požiadavky a vymôcť od palatína ich splnenie. Delegáciu vedie Korvínov nevlastný brat Ján Červeň. Zápoľský sa dozvedá o misii liptovských pánov vopred. Privíta ich veľmi srdečne vo svojom sídle na Spišskom hrade. Súčasne sa však usiluje rozdeliť ich. Ako impulz mu poslúži vzťah, ktorý počas pobytu vyslancov na hrade vzniká medzi jeho dcérou Máriou a Jánom Červeňom. Ten nevníma lásku k nepriateľovej dcére ako porušenie svojej prísahy bojovať proti Zápoľskému, ani ako prekážku pri plnení úlohy, ktorou bol poverený. Medzi oboma bratmi vznikne roztržka, ktorá končí rozchodom súrodencov. Červeň sa túla po krajine, súčasne však pomáha prívržencom svojho brata v boji proti Zápoľskému. Próza vrcholí bojom oboch táborov. Červeňa Zápoľský zajme a dá popraviť, sám však onedlho zomiera v boji s Korvínovým najvernejším spoločníkom, zemanom Pankrácom.

Knieža liptovské predstavuje jeden z vrcholov Kalinčiakovej historickej spisby. Podarilo sa mu prekročiť úzky rámec povesťového žánru. Prózu komponoval ako kombináciu viacerých časových i priestorových rovín, bohato ju člení na kapitoly a usiluje sa aj o psychologickú kresbu niektorých postáv. Možno preto súhlasiť s názorom Milana Pišúta, že ide o prvý slovenský historický román.

Viaceré literárnovedné zdroje (M. Pišút, A. Mráz, J. Hvišč) hovoria o Kalinčiakovom realizme v tejto próze. Treba však zobrať do úvahy čas, v ktorom próza vznikala a vnútorné charakteristiky slovenského romantizmu. To, čo sa zvykne označovať za Kalinčiakov realizmus, je skôr výrazom práve pohybov vo vnútri slovenskej romantickej generácie.

V Kalinčiakovej próze nenájdeme známu vysokú symboliku našej romantickej literatúry. Ide totiž o čas, keď sa, povedané s O. Čepanom, tieto symboly „skladajú z piedestálu – ducha – a pozornosť celej generácie obracia na predmetnosť, činy, život“. Potvrdzujú to aj slová samotného Kalinčiaka, uverejnené v časopise Sokol v roku 1862: „V skutkoch, v živote, v duši, nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, má sa duch slovenský hľadať.“ Preto sa z tohto románu vytráca čiernobiely charakter predchádzajúcich povestí. Oba tábory, korvínovský a zápoľovský, sa navzájom prestupujú, postavy dostávajú priestor na pochybnosti a objavuje sa aj kritický obraz domácej hrabivosti v obraze lúpežných zemanov Šovdovcov.

Aj dominantný motív Kalinčiakových próz, motív nenaplnenej lásky, tu nadobúda novú podobu. Červeňova a Máriina láska nestroskotá na intrigách (Bozkovci), na obete mužského protagonistu pre krajinu (Milkov hrob), na osobnej sebeckosti, resp. na odlišnej etnickej a historickej pozícii zaľúbencov (Púť lásky), ani v boji v mene lásky (Svätý Duch).

Červeňova a Máriina láska sa nenaplní, pretože sa nezdarom končí Červeňova vzbura voči argumentu, ktorý formuluje starý Pankrác: „V našich časoch treba nám inakších ľudí, nie takých, čo na ženy myslia, lebo oni tým už viac ako polovicu svojho času zapredávajú a potom Korvín i v tom pravdu má, že kto rád vidí dcéru Zápoľovu, nemôže jeho skutky nenávidieť.“ Na tomto argumente stroskotáva Červeňova predstava, že „srdce ľudské môže objať päť svetov a za každý umierať“. Aj tento posun vypovedá o aktuálnej situácii autora a jeho druhov v generácii slovenských romantikov.

Ak sa v románe objavia mýtické prvky, majú už menej exaltovanú podobu ako v období pred revolúciou 1848/1849. Sú tu prítomné odozvy dávnej legendy o Svätoplukovi, v podobe synovskej prísahy Jána Korvína zomierajúcemu kráľovi Matiášovi, či alúzia na romantické prísahy vernosti v spoločnom boji, zhmotnená v sľube medzi Jánom Korvínom, Jánom Červeňom a starým Pankrácom.

Dané motívy len podčiarkujú signály, ktoré sú odčítateľné z celého prozaického diela Jána Kalinčiaka. Jeho povesti, a historická próza vôbec, netematizujú – ako neskoršie diela napr. J. C. Hronského alebo J. Horáka – problém spoločenskej nerovnosti. V ich centre nestojí napätie medzi zlým zemepánom a dobrými poddanými. Kalinčiak sa orientuje na tematizáciu „hrdinských čias“ svojej krajiny. Centrálnym problémom prózy Knieža liptovské aj predchádzajúcich Kalinčiakových historických povestí je problém stavovskej cti, spojený s pocitom obmedzovania práv, s pocitom neslobody pod cudzím panovníkom, resp. problém vnútorného stavovského, resp. národného sváru. Toto všetko dopĺňa Kalinčiak ponorom do individuálneho života postáv prostredníctvom kresby charakterových vlastností postáv, ako sú chamtivosť, predajnosť, no tiež čestnosť, statočnosť, vedomie vlastnej ľudskej slobody – v plnení dobových historických úloh i slobody v láske. Práve tieto charakteristiky zvýrazňujú zaradenosť románu Knieža liptovské do národno-pragmatickej línie slovenského romantizmu.

Vydania

Knieža liptovské. Obraz z veku XV. In: Slovenskie Pohľadi, 1847 – 1851, č. 1-10, 12, 14-20.

Povesti Jána Kalinčiaka II. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1873 (Slovenský národný zábavník. Zv. 5).

Kníže Liptovský. Historická pověst z veku XV. Upravil A. Jaro. Brno, 1899.

Knieža liptovské. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1922; Praha : Leopold Mazáč, 1928.

Spisy J. Kalinčiaka. Sv. II. Martin : Matica slovenská, 1952.

Knieža liptovské. Bratislava : SVKL, 1960.

Literatúra

HVIŠČ, J.: Púť lásky. In: Slovenská historická próza. Bratislava : LITA, 1988, s. 21-22.

MRÁZ, A.: Postavenie Jána Kalinčiaka vo vývine slovenskej literatúry. In: Púť lásky. Bratislava : SVKL, 1963, s. 7-26.

NOGE, J.: Slovenská romantická próza. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969.

PIŠÚT, M.: Ján Kalinčiak a jeho literárne dielo. In: Knieža liptovské. Bratislava : SVKL, 1960, s 301-315.

Autor hesla

René Bílik