TURČÍN PONIČAN

CHALUPKA, Samo (1812 – 1883)

veršovaná povesť, 1863

Zveršovaná „povesť“, pôvodne uverejnená v časopise Sokol v roku 1863, neskôr knižne súčasť Spevov (1868). Chalupka je napísal na základe zlomku spievanky, ktorú počul na Ponikách, a ďalej ho autorsky dotvoril.

Hoci je historické pozadie básne typicky chalupkovské (ide o protiturecké vojny), primárne v nej nie sú zobrazené vojna a aktívny bojový odpor hrdinov ako v iných autorových básňach (Boj pri Jelšave, Branko, Mor ho!). Témou je rodinná tragédia vznikajúca v dôsledku vojny.

Epickú líniu básne možno v skratke prerozprávať takto: žena, ktorú si mladý Turek priviedol z plienenia Slovenska ako pestúnku k svojmu dieťaťu, spoznáva vo svojom zotročiteľovi syna, ktorého jej ako malého chlapca odviedli Turci. Dráma tejto ženy je podaná veľmi prostou, ľudovou formou (štvorveršové strofy, združený rým), znásobujúcou estetický účinok výpovede. Okrem tradičného zdôrazňovania rodinných hodnôt založených na pokrvných väzbách je nápadným znakom básne silné posolstvo demokracie, humanity a tolerancie (v duchu súčasného multikulturalizmu): syn, ktorého matka spoznáva (Slovák vychovávaný ako Turek, teda identifikovaný s touto národnosťou), a jeho manželka (Turkyňa) nie sú k spoznaniu rodinných koreňov ľahostajní, hoci téma básne by takýto postoj zaiste „uniesla“, ale s odprosením prijímajú matku za svoju a snažia sa zaradiť ju do svojho sociálno-kultúrneho prostredia. Odmietavý postoj matky je však v štruktúre básne ideologicky motivovaný. Súvisí s dominantným ideovým posolstvom básne – hlbokým vlastenectvom, čo umožňuje širšiu interpretáciu: tragédia matky nie je len osobnou tragédiou jednej ženy (a jej rodiny), ale je vyjadrením tragédie celého zotročeného národa, ktorú zastupuje. Matka odmieta žiť v prepychu, hoci i po boku svojho znovu nájdeného syna, žiada si návrat domov, kde namiesto „veží bez kríža“ (symbol cudzieho sveta, pričom „cudzie“ je reprezentované odlišnou vierou, ktorá pre Slovenku – kresťanku je rovnaká ako pohanstvo) „tam pod krížom starší moji / v tichých hroboch spia v pokoji“ (kresťanský hrob s predkami ako obraz národného povedomia a národnej identifikácie). Matkina láska k vlasti je nadosobná – víťazí nad materinskými citmi, čím sa znásobuje umelecký účinok básne. Vlastenecký a národno-identifikačný charakter básne podporujú aj ďalšie epické zložky: Turčín charakterizuje Slovákov ako odbojný a hrdý národ (v porovnaní s Maďarmi, ktorí sa podrobili, ich bolo treba pobiť) a svoje rozhodnutie priviesť domov ako pestúnku Slovenku vysvetľuje takto: „bo spevu na božom svete / nad slovenský nenájdete“. Tento moment odkazuje na vyzdvihovanie Slovákov (širšie Slovanov) ako spevavého národa, ktoré je jedným zo základných pilierov národno-identifikačných predstáv Slovákov v období národného obrodenia.

Turčín Poničan patrí spolu s básňou Mor ho! k najznámejším Chalupkovým básňam. Často sa označuje aj prívlastkom „najkrajšia“. V kontexte autorovej tvorby má výnimočné postavenie i samotná téma básne, ktorou je osobná tragédia jednej rodiny na pozadí vojny (i keď túto možno zovšeobecniť ako tragédiu celého národa).

Vydania

Turčín Poničan. In: Sokol, 1863.

Spevy Jána Botto. Praha, 1880.

Básnické dielo. Martin : Matica slovenská, 1952.

Bratislava : Tatran, 1973; Dielo. Bratislava : Tatran, 1979.

Literatúra

KOCHOL, V.: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 55-85.

ŠMATLÁK, S.: Epický princíp u Sama Chalupku. In: Slovenská literatúra, roč. 5, 1958, č. 1, s. 23-35.

PIŠÚT, M.: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974, s. 317-336.

Samo Chalupka 1812 – 1883. Banská Bystrica : Literárne a hudobné múzeum, 1983.

PLINTOVIČ, I.: Dva medailóny. (Samo Chalupka – Andrej Sládkovič). Martin : Osveta, 1988.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)