KOCÚRKOVO ALEBO LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI

CHALUPKA, Ján (1791 – 1871)

veselohra, 1830

Prvá divadelná hra Jána Chalupku, satirická komédia Kocaurkowo, anebo: Gen abychom v hanbě nezůstali, s podtitulom „Weselá hra we třech Gednánjach. Mjsto předmluwy se powj, ale gen sseptem, něco o Kocaurkowě“, bola pôvodne publikovaná anonymne po česky v roku 1830. Prvý raz ju inscenovali už 22. augusta 1830 ochotníci v Liptovskom Mikuláši pod vedením Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, ktorý si aj zahral hlavnú úlohu. V predrevolučnom období patrila k najobľúbenejším predstaveniam ochotníckych divadelných spolkov. Do slovenčiny bola prepísaná až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia pre súborné vydanie Chalupkovho diela (1871). V rámci prepisu zapracoval autor do reči postáv viac maďarských makaronizmov s cieľom upozorniť na aktuálnu problematiku národnostného útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.

Dej veselohry je jednoduchý: v Kocúrkove odvolajú starého učiteľa Procházku a novým učiteľom sa stáva neznámy Svoboda z Turca, za ktorého sa Madlena Tesnošilová rozhodne vydať dcéru Aničku i napriek tomu, že ho ešte nevidela. Národne uvedomelý inteligentný a pokrokovo zmýšľajúci Svoboda sa zaľúbi do Ľudmily, dcéry starého učiteľa, berie si ju za ženu a spoločenské vyhliadky Aničky Tesnošilovej a jej matky končia blamážou.

V hre tematizuje Chalupka všetky spoločenské problémy, ktorými sa zaoberá vo svojom literárnom diele, oscilujúce okolo dvoch základných tém: problematika národného a triedneho uvedomenia slovenského meštianstva a problematika odnárodneného slovenského zemianstva ako neproduktívnej spoločenskej sily. Cieľom autorovej kritiky je zápecníctvo, malomestské pechorenie, odnárodňovanie a lipnutie na zemianskych výsadách, pričom zástupnými objektmi sú v hre dve postavy zosobňujúce imitovanie veľkopanského života a zotrvávanie v područí maďarčiny ako symbolu pechorenia: čižmársky majster Tesnošil, predstaviteľ reakčnej spoločenskej sily, a schudobnený zeman Pán z Chudobíc, prehnaný uhorský vlastenec a šovinista, a členovia ich rodín. Hlavnou charakteristikou týchto postáv a Kocúrkova ako takého je tesnošilstvo, ako ho autor vytvoril v postave Tesnošila, a kocúrkovstvo, ako ho charakterizoval v ironickom vstupe do hry: prepiate sebavedomie občana malého mesta, obmedzenosť, smiešne prehnané zdôrazňovanie vlastných hodnôt, konzervativizmus a predovšetkým kocúrkovčina – zmiešanina domáceho jazyka so skomoleninami maďarských, nemeckých a latinských fráz a citátov, ktorou hovorí najmä Tesnošil. Súbežne so spôsobom, akým postava využíva cudziu reč, autor zvyšuje mieru výsmechu, a tak sú komolenie výrazov a nesprávna výslovnosť podobne ako v Chalupkovom románe Bendeguz (1841) výrazovým prostriedkom zvýrazňujúcim komické črty postavy: každý maďarský výraz, ktorý autor vložil do úst Tesnošila, slúži na zosmiešnenie jeho velikášstva a filisterstva. Výsmech prebieha v narážkach smerujúcich k Tesnošilovej maďarománii a prerastá do kontextu postáv v jeho okolí a rodinnom prostredí.

Pozitívnou alternatívou voči rodinným príslušníkom Tesnošila a pána z Chudobíc sú národne uvedomelí predstavitelia inteligencie a pokrokového, humanisticko-demokratického zmýšľania (Procházka, Ľudmila a Svoboda). Ideovou expozíciou Svobodu je lesná scéna v druhom dejstve, ktorá vo veselohre navonok narúša kompozičnú konvenciu satirickej hry, no z ideového hľadiska je funkčná: stretnutie kežmarských študentov so zbojníkmi sa postupne mení na spoločnú zábavu, ktorá naznačuje odbojnú silu ľudu. Túto scénu si vysoko cenila mladá romantická generácia (levočskí študenti ňou začali svoju divadelnú činnosť) i Štefan Krčméry, ktorý ako prvý poukázal na súvislosť jánošíkovských postáv so životom ľudu a zdôraznil kontrast kladných postáv inteligencie s kocúrkovským prostredím; z teatrologického hľadiska je jediným miestom hry, kde smiech diváka nie je výsmechom, ale stojí na strane postavy, s ktorou sympatizuje.

Základnou vlastnosťou Chalupkovej satiry je vykreslenie vzťahov medzi postavami, ktoré autor začleňuje do deja ako aktívnych spolutvorcov konečného výsmechu. Komickú atmosféru vytvára na základe protichodne pôsobiacich javov, najmä obrazu pretvárky (kocúrkovské ženy), sociálne zakotvených v majetkových sporoch, pričom tento motív sa viaže na „kupčenie“ s manželstvami detí, ktoré v 19. storočí tvorilo tematické jadro drámy i veľkej časti prozaickej produkcie. Hra je kompozične dômyselná, zručne motivujúca konanie postáv na základe situácií, ktoré spätne podmieňujú ich konanie a reč.

V obraze Kocúrkova a Kocúrkovčanov, ako ho Chalupka v tomto diele vytvoril a neskôr prepracoval v prozaickej podobe (Kocaurkovo, 1836) a v nasledujúcich divadelných hrách (Všecko naopak aneb Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vydáva, 1832; Trasořitka anebo Stará láska se přece dočekala, 1833; Třináctá hodina aneb Však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově, 1835; Starouš plesnivec aneb Čtyři svadby na jednom pohřbě v Kocourkově, 1837, pôvodne 1835 po maďarsky), vhodne umelecky typizoval filisterský život slovenských malomiest, ktorého obraz bol všeobecne prijímaný ako výstižný a pravdivý. V 19. storočí sa stal výrazom spoločenských problémov, pretože súvisel so základnými otázkami formovania slovenskej buržoázie: z tesnošilskej kocúrkovčiny sa vylúpla „chrbtová kosť triednych vlastností slovenského malomeštiaka“ (A. Noskovič), živoriaceho v tieni dohasínajúceho feudalizmu, a kocúrkovčina tak nadobudla platnosť genézy slovenského malomeštiactva, ktorého je tesnošilstvo „pravzorom“. Na tento vzor v divadelných hrách i beletrii nadviazali a ďalej ho rozpracovali Ján Palárik (Incognito, 1858), Ján Kalinčiak (Reštavrácia, 1860), Viliam Paulíny-Tóth (Kocúrkovský bál, 1862) či Jonáš Záborský (Faustiáda, 1864).

Z vývinového hľadiska hra podnetne ovplyvnila rodiace sa slovenské divadelníctvo. Súčasníkmi bola mimoriadne pozitívne prijatá a hodnotená ako „najpodarenejší nášho výborného komika kus“, pričom sa vyzdvihoval najmä jej osvetový charakter: „kďe Kocúrkovo do divadla prichádza, tam ono zo skutočnjeho života odchádza“ (1846), ktorý sám autor výstižne anticipoval v nápise k titulnej kresbe k prvému vydaniu: Quid rides? De te fabula narratur! (Čo sa smeješ? Reč je o tebe!); pokrokovosť a výchovnú podnetnosť Chalupkovej satiry vysoko cenila aj neskoršia literárnovedná reflexia (A. Mráz). Vďaka spôsobu, akým „slovenský Molière“ (Š. Krčméry) v hre vyjadril problémy národného života tridsiatych a štyridsiatych rokov 19. storočia, sa Kocúrkovo dodnes považuje za najlepšie Chalupkovo dramatické dielo.

Vydania

Kocaurkowo, anebo: Gen abychom v hanbě nezůstali. Weselá hra we třech Gednánjach. Mjsto předmluwy se powj, ale gen sseptem, něco o Kocaurkowě. Levoča : Jan Werthmüller, 1830.

Dramatické spisy. Sv. I. Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1871.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Upravil Jaroslav Hanka. Bratislava : Viktor Sekey, 1925.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Upravil Z. Novák. Turčiansky Sv. Martin : Slovenský divadelný ochotník, 1925.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Martin : Osveta, 1953.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. In: Drámy. Bratislava : SVKL, 1954, s. 7-93.

Literatúra

ČAVOJSKÝ, L.: Ján Chalupka v dejinách našej drámy a divadla. In: BARTKO, L. (ed.): Ján Chalupka 1871 – 1971. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 13-31.

KRČMÉRY, Š.: Dve nové úpravy Chalupkovho Kocúrkova. In: Slovenské pohľady, roč. 41, 1925, č. 10, s. 646-648.

KREJČÍ, K.: Jazyková karikatura v dramatické literatuře. I. Makaronizmus v literatuře (J. Chalupka). In: Sborník Matice slovenskej, roč. 15, 1937, s. 387-405.

MRÁZ, A.: Ján Chalupka a jeho Donquijotiáda. In: CHALUPKA, J.: Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy. Bratislava : SVKL, 1953, s. 7-22.

NOSKOVIČ, A.: Kocúrkovo. In: Ján Chalupka – tvorca slovenskej veselohry. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 49-106.

ORMIS, J. V.: Neznáma kritika Chalupkovho „Kocúrkova“ a jej odrazenie Palkovičom i samotným autorom. In: Slovenské divadlo, roč. 5, 1957, č. 2, s. 119-123.

RAMPÁK, Z.: Ján Chalupka dramatik (1791 – 1871). In: CHALUPKA, J.: Drámy. Bratislava : SVKL, 1954, s. 473-505.

SLIMÁKOVÁ, A.: Cudzojazyčné príslovia a porekadlá v Chalupkovom Kocúrkove. In: BARTKO, L. (ed.): Ján Chalupka 1871 – 1971. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 134-138.

(Ž.): Slovenská zábava v Modre. In: Orol tatránsky, roč. 2, 1846, č. 34, s. 261-262.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)