ODLOMENÁ HALUZ

VÁMOŠ, Gejza (1901 – 1956)

román, 1934

Autorova posledná knižne publikovaná próza, v ktorej prostredníctvom príbehu dospievania hlavného hrdinu uviedol do slovenskej literatúry zvnútra nazeranú tematiku židovstva.

Pôvodným Vámošovým zámerom, ako to dokazuje korešpondencia s vydavateľom, bolo napísať príbeh dospievania. Jeho titul mal byť Zlatý vek. Produktívnosť národnostných, rasových a sociálnych motívov, podmienená aj dobovou spoločenskou situáciou, v ktorej román vznikal, však postupne prekryla východiskovú autorskú koncepciu a umožnila vznik diela, ktorého tematický záber i ideová ambicióznosť presahujú individuálny príbeh. Vámošovo otvorenie tematického registra dovtedy v slovenskej literatúre tabuizovaného, ako aj výsmešná satirická modalita jeho spracovania vzbudili pozornosť nielen literárnej kritiky. Autor sa po časopiseckom publikovaní niekoľkých kapitol ešte pred vydaním diela stal objektom politicky, profesijne a rasovo motivovaných publicistických útokov, ktoré mali súdnu dohru.

Hlavným hrdinom prózy je židovský chlapec Samko Krakauer. Jeho odchod od matky a bratov je ústrednou témou prvej časti románu Na voľné krídla. Titul prvého dielu vystihuje základné smerovanie životnej cesty detského hrdinu: z východiskovej situácie, ktorou je nespokojnosť so životom v rodine vyznávajúcej tradičné hodnoty viery, sa dostáva k vlastnej, spočiatku intuitívne pociťovanej, v podobe neuvedomelej vzbury proti rituálu demonštrovanej a v priebehu dospievania aj racionálne reflektovanej podobe slobody, ktorú mu umožní pochopiť a prežiť jeho skutočný otec, voľnomyšlienkar baťko Anjelmôj. Odchod z rodiny k otcovi, zmena prostredia a životného štýlu, má svoju paralelu v duchovnej premene hlavného hrdinu: pre neho dovtedy odcudzený vonkajší svet predprevratových čias, determinovaný chlapcovi nepochopiteľnými požiadavkami viery a sociálnym cítením židovského spoločenstva, nadobúda primeranejšiu, znesiteľnejšiu formu prostredníctvom explikácií baťka Anjelmôja, v ktorých nachádza svoju ozvenu niečo z praktického racionalizmu osvietenstva a ktoré hrdinovi pomáhajú pochopiť seba samého v takej podobe, k akej už predtým nevedomky smeroval. Symbolom zavŕšenia existenčnej i duchovnej premeny je zmena mena – zo Samka Krakauera sa stáva Mikuláš Anjelmôj.

Z hľadiska žánru je Mikulášov príbeh spracovaný v intenciách výchovného románu, ktorý sa na niektorých miestach stáva až románom didakticko-pedagogickým. To, čo charakterizuje tento typ výchovného románu – tematizácia i reflexia vlastného procesu výchovy –, zbližuje v žánrovom kontexte Odlomenú haluz s tým typom slovesnej tvorby, ktorý bol charakteristický pre osvietenstvo. Aj utopická dimenzia románu má osvietenské východiská. Je ňou Vámošova predstava riešenia spoločenského štatútu Židov. Východisko autor vidí v asimilácii s domácou slovenskou societou na biologickom, rasovom základe, pričom najlepšie vlastnosti jedného i druhého národa by viedli k zrodeniu nového slobodného jedinca.

V úvodných kapitolách je v centre Vámošovej pozornosti individuálny príbeh dominantnej postavy, ktorá sa pohybuje v určitom prostredí a vymedzuje sa voči nemu. Okolie hlavného hrdinu je konštruované vždy vo vzťahu k jeho príbehu a s rešpektom k jeho dominantnej funkcii. Prechodom od matky k baťkovi Anjelmôjovi sa uzatvára príbeh Samka Krakauera ako postavy intuitívneho vzbúrenca proti náboženským a sociálnym konvenciám a otvára sa priestor pre Mikuláša Anjelmôja – zmena mena je zároveň paralelná so zmenou funkcie: postava Mikuláša sa síce z prózy nestráca a čitateľ ju môže sledovať v ďalšom vývine až po prvú erotickú skúsenosť, je však „zrovnoprávnená“ s inými postavami. Zreteľným dôsledkom takejto premeny je konvenčnosť ďalšieho osudu hrdinu, v ktorom výnimočné sa mení na typické – Mikuláš je zameniteľný s ktorýmkoľvek zo svojich rovesníkov v pomerne širokom registri sociálnych typov, ktorým Vámoš namiesto celistvého príbehu venoval iba charakterizačné epizódy.

Pre ďalšie pokračovanie Odlomenej haluze, najmä pre druhý a tretí diel (Poludňajšia horúčava a záverečný Večerný vánok), je v porovnaní s úvodnými kapitolami charakteristická určitá kompozičná inverzia. Do popredia sa dostáva prostredie. Autor enumeratívne registruje a čitateľovi predstavuje širokú paletu rôzne sociálne (dedinská a malomestská džentry, inteligencia), národnostne (Židia, Maďari, Slováci) a dobovo (predvojnové a vojnové posledné roky monarchie) podmienených typov; dynamiku, dejovosť príbehu nahradila extenzia opisu, pričom niektoré kapitoly majú charakter sociologickej črty (úvod kapitoly Žid severu a juhu). Štylistickou dominantou týchto pasáží je vecná, krutá irónia, využívajúca hyperbolizovanú telesnosť, ambivalentne sa krížiaca s osvietenským utopickým pátosom prvej časti románu, pôvodne zamýšľaného Zlatého veku. Metamorfuje aj žánrový status textu: z výchovného románu sa stáva široko komponovaná satirická freska, v ktorej priestoroch aj názvom sugerované problémové jadro – osud židovskej society na Slovensku a jej vzťah k väčšinovému národu – je iba jednou z viacerých paralelných zložiek masívnej diagnózy predprevratovej spoločnosti.

Vydania

Odlomená haluz. Praha, 1934; Bratislava, 1965; 1969; 2004.

Literatúra

BARBORÍK, V.: Prozaik Gejza Vámoš. Bratislava, 2006.

CHORVÁTH, M.: Odlomená haluz. In: Elán, roč. 5, 1934, č. 1, s. 5.

CHROBÁK, D.: Cesta za umením. Bratislava, 1957, s. 125-129.

MRÁZ, A.: Odlomená haluz. In: Slovenské pohľady, roč. 50, 1934, č. 7-8, s. 501-503.

OKÁLI, D.: Burič Gejza Vámoš. Bratislava, 1971.

ŠALDA, F. X.: Glosa k několika moderním románům českým. In: Šaldův zápisník 6, 1933-34, č. 10/11, s. 301-317; Tiež In: Z období Zápisníku II. Praha, 1988, s. 513-520.

TOMČÍK, M.: Gejza Vámoš alebo o protiklade medzi drsným výrazom a citlivým srdcom. (Doslov.) In: VÁMOŠ, G: Odlomená haluz. Bratislava, 1965, s. 319-330.

Autor hesla

Vladimír Barborík