PRÍŤAŽLIVOSŤ

VÁLEK, Miroslav (1927 – 1991)

básnická zbierka, 1961

Šesť prevažne rozsiahlych básní, resp. skladieb Príťažlivosti kritika prijala ústretovo ako úsilie „zachytiť pluralitu sveta a človeka v ňom“ (J. Bžoch); základný princíp tejto životne naliehavej polytematickej poézie pomenovala ako „pohyb nad seba, pohyb k jednote sveta a ľudí“ (M. Hamada). Invenčné angažovanie umeleckých výdobytkov medzivojnových a povojnových básnických avantgárd pri civilnom a otvorenom predvedení rozporného sveta súdobého človeka stalo sa od Príťažlivosti charakteristickým znakom básnického gesta M. Válka, inšpiratívnou súčasťou literárnej situácie šesťdesiatych rokov, ako aj iniciačnou skúsenosťou viacerých generácií slovenských čitateľov na ich cestách k modernej povojnovej poézii.

Príťažlivosť obsahuje časť Oslnenie s básňami, resp. skladbami Slnko, Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, Nedeľa, Oslnenie, Vzducholoď a ďalej samostatne vyčlenenú skladbu Robinson. Vo vstupnej básni Slnko letná idyla, keď „slama na klobúky / krásne dozrieva“, podaná nadľahčujúcimi významovými zvratmi a konverzačnými obratmi, má prekryť erotickú frustráciu „nepokrytej hlavy, / plnej trápenia“. Válkova čitateľsky a recitátorsky najznámejšia básnická skladba Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať sa od fragmentárne dejového východiska v podobe samovraždy fatalistického gymnaziálneho profesora dejepisu a príbehu rozprávačovej študentskej lásky, pretrhnutej vojnovými odsunmi a fyzicky zlikvidovanej rasovou nenávisťou, odráža k fantazijne vizionárskemu exponovaniu ľudského strachu, vojnového ohrozenia, solidarity, vernosti, zrady, utrpenia, dejinnej viny, retušovanej pamäti a chceného zabúdania, aby sa napokon v záverečnej ódickej básnickej definícii „domova“ priamo obnažila ambivalentnosť priebežného pomenovania a motívu „rúk“ v ich schopnosti chrániť aj vraždiť. Nedeľa mala predchádzajúce tragické momenty vyvážiť civilisticko-asociatívnym opisom sviatočnej idyly; tenzívne však do nej vstupuje „obruč“, „prsteň“, „kruh“ diskrétne stajeného vzťahu. Oslnenie rozvíja Válkovu „hybnú“ predstavu sveta a človeka: odraz, resp. pohyb „nôh“ v doslovnom a životne prenesenom zmysle vzmachu, letu a pádu; obrátená perspektíva, kde „nohy“ mužov otáčajú Zem a „dve nohy“ ako synekdocha-fetiš zastupujú intímny vzťah; akčné prekonávanie zemskej „príťažlivosti“ konfrontované s brutálnou „príťažlivosťou“ vojnových bômb a zasiahnutých obetí; napokon emfatické stotožnenie sa básnika-indivídua s druhými a svetom v ich extatickom pohybe. Vzducholoď zrkadlovo konfrontuje úzkostne prežívanú katastrofu partnerského vzťahu s latentnou katastrofou v podobe „vzducholode“, čo absurdne a tiesnivo zavisla nad mestom, aby úľavnou pointou bol dobovo príznačný sci-fi odlet „rakety na Mars“. Raz ničivú, raz zasa produktívnu vratkosť a hybnosť skutočnosti exponuje skladba Robinson cez „pád“ samovraha, zasadený do nervózne hysterického kontextu mesta, pričom obrazotvornosť smrtiaci „pád“ metamorfuje na „let“ a „pohyb nahor“; ďalej cez kontrastujúce lyrické stíšenie – obnažujúci návrat k sebe samému („Tam bolo treba práve začať. / Tam, pod košeľou…“) a vyznanie lásky, stajené do citátu piesne („Láska, bože, láska…“); napokon cez chlapčenské snenie o cestovateľských diaľkach, čo sa mení na priamo geologicko-geografické hľadanie „osamelej stopy človeka“; všetky tieto kontexty vyústia do ódickej apostrofy „robinsona“ ako „človeka medzi ľuďmi“.

Válkovo prepojenie poetistického očarenia mnohotvárnosťou sveta s reminiscenciami na ťaživé brutálne skúsenosti 20. storočia, civilnej súčasnosti s hrozbami a nádejami ľudstva má inšpiračné pozadie v synkretickom žánri „pásma“, ako ho od polovice päťdesiatych rokov v nadväznosti na poetizmus aktualizovala česká poézia, chtiac vysloviť globálne dianie sveta a ľudskú účasť v ňom (M. Florian, K. Šiktanc, J. Šotola, vo voľnejšom a hlbšom zmysle aj F. Hrubín). Pluralite skutočnosti a tematických línií textu odpovedá pluralizácia lyrického subjektu: účastník, rozprávač a komentátor príbehov, sarkastický ironik, civilný súčasník, kolektivistický akčný subjekt, vizionár, nositeľ lyrického rozochvenia a sentimentu. Mnohotvárnosti zachytávaného sveta odpovedá aj prudká montážová konfrontácia rôznorodých javov („V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka jesene. / Zem teda sa zhruba drží svojej dráhy. / Vanádium a mangán…“); ľudskej potrebe poriadku a súvislostí odpovedá zasa ich splývavá integrácia: najčastejšie to býva významovo sa obohacujúca postupná tematizácia východiskového pomenovania („Tam, pod košeľou, pri pokožke dýchajúcej ako les, / v ktorom sa ukrývame / sami pred sebou a navzájom…“). Poézia Príťažlivosti štýlovo osciluje medzi prozaizáciou a melodizáciou výpovede, medzi návratnou gnómou („Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny…“) a prekvapivou asociáciou („Les naraz zdvíha tisíc čiernych klarinetov, / aby zahral…“, alebo „padal riedky dážď, / len obriadok…“). Neapriórne rozvíjaná polytematická kompozícia je u M. Válka hľadaním životného kladu, akým má byť preľnutie človeka a spoločnosti, človeka a dejín v mene spontánnej sociálnosti. Tu do Válkovho civilného gesta napriek náznakom erotickej, životnej a dejinnej dezilúzie intervenuje nielen antropologicky daná ľudská túžba, ale celkom konkrétne aj po-stalinský socializmus konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov so svojou utopickou vierou v individuálne, historické, ba až kozmické možnosti človeka: odtiaľ nábehy k deklaratívnosti a voluntárnosti.

Príťažlivosť M. Válka je kľúčovou zbierkou poetologicky postavantgardného, civilisticky urbánneho a hodnotovo sekularizovaného obratu slovenskej poézie šesťdesiatych rokov. Jej miesto v tomto obrate neanulovali zrejme ani fatálne konce utópií, ktoré poskytovali odrazovú plochu pre Válkovo exponovanie vzájomnej „príťažlivosti“ človeka a sveta.

Vydania

Príťažlivosť. Bratislava, 1961; 1964 (In: Dotyky. Príťažlivosť. Nepokoj); 1967 (In: Tri knihy nepokoja); 1971 (In: Štyri knihy nepokoja); 1973 (In: Štyri knihy nepokoja); 1975 (In: Štyri knihy nepokoja); 1981 (In: Básne); 1983 (In: Básne); 1984; 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava, 1971, s. 43-58.

BŽOCH, J.: Kontakty. Bratislava, 1970, s. 325-331.

HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 113-122.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 55-80.

KLÁTIK, Z.: Poezie vysokých ambicí. In: Plamen, roč. 4, 1962, č. 5, s. 80-82.

MAŤOVČÍK, A.: Miroslav Válek v personálnej typodokumentácii. Martin, 1988.

MIKULA, V.: Básnik medzi zúfalstvom a triumfom. (Doslov.) In: VÁLEK, M.: Básnické dielo. Bratislava, 2005, s. 533-543.

NOGE, J.: Literatúra v pohybe. Bratislava, 1968, s. 313-321.

ŠMATLÁK, S.: Súčasnosť a literatúra. Bratislava, 1975, s. 362-372.

ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Bratislava, 1971, s. 105-113.

ŠOTOLA, J.: Kríza a nekríza. In: Slovenské pohľady, roč. 78, 1962, č. 7, s. 130-131.

TURČÁNY, V.: Súčasná slovenská poézia v českom zrkadle. In: Slovenská literatúra, roč. 10, 1963, č. 1, s. 65-77.

WINCZER, P.: Slovenská občianska poézia v rokoch 1956 – 1976. In: Slovenská literatúra, roč. 32, 1985, č. 1, s. 48-52.

ZAMBOR, J.: Miroslav Válek. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 51-68.

Autor hesla

Fedor Matejov