MILOVANIE V HUSEJ KOŽI

VÁLEK, Miroslav (1927 – 1991)

básnická zbierka, 1965

V autorovej štvrtej zbierke mnohotvárnosť sveta a ľudskú účasť v ňom v znamení „dotykov“, „príťažlivosti“ alebo „nepokoja“ nápadne začali prekrývať nutkavo ťaživé otázky „čo je človek“ a „čo je poézia“. Básnik ich formuluje v intímnom priestore a materiáli svojich vlastných fantaziem a obsesií, inscenuje ako hraničné situácie zoči-voči smrti alebo ničote a premieta na horizont hyperbolizovane anticipovanej civilizačnej apokalypsy. Nad zbierkou Milovanie v husej koži sa odohrala jedna z kľúčových polemík desaťročia: jej protagonistami boli M. Hamada a S. Šmatlák, spor sa viedol o zmysel básnického gesta M. Válka, o postavenie Válkovej poézie medzi demaskovaním fatálnej situácie človeka a jej umeleckým zvládnutím v perspektíve napriek absurdite hľadaného životného zmyslu, o celkové smerovanie súdobej poézie. Zbierke, ako aj diskusii dalo ďalšie príznačné akcenty autorovo viac ako desaťročné publikačné odmlčanie sa, časovo totožné s radikálnymi premenami spoločenskej a literárnej situácie: M. Válek sa v nich angažoval tak, že rolu básnika od konca šesťdesiatych rokov načas prekryla rola politika na mocensky dôležitom poste.

Milovanie v husej koži tvorí dvanásť textov. Sarkasticky prehodnotený lyrický živel predstavujú ódy, ktoré sú vlastne „antiódami“ (M. Hamada): subverzia večnosti ľudskou konečnosťou a „pádom bez začiatku a bez konca“ (Óda na večnosť); rúhavou modlitbou manifestovaná strata transcendencie, resp. „smrť Boha“ a následný únik človeka do dravčej alebo až odpudivo hmyzej animality (Óda na boha zvierat); falzifikovanie lásky jej telesnými sprievodnými okolnosťami a dôsledkami transponovanými do kozmických dimenzií (Óda na lásku); vyvracanie domnelej ženskej nevinnosti a čistoty naruby jednak ľudskými „rečami“, jednak technicky umelým návratom k pôvodnému stavu (Óda na Angeliku). Básnický prieskum človeka a poézie ako jeho čoraz deštruovanejšieho, ale vždy ešte usvedčujúceho obrazu prináša fragmentárny cyklus Z absolútneho denníka I, II, oscilujúci medzi drastickými metaforami, usvedčujúcimi invektívami, zámerne mechanickými zvratmi a tautologicky pôsobiacimi definíciami; žánrovo sú to „akési privátne poznámky“ (A. Bagin).

Válkov charakteristický žánrový amalgám rozsiahlejšej básne zastupujú v jeho štvrtej zbierke Štvornožci, Skaza Titanicu a Skľúčenosť. Štvornožci sú metodickou demonštráciou možností človeka po „smrti Boha“: zvolená efektná optika „štvornohosti“ programuje aj negatívnu utópiu technizovaného apokalyptického sveta, aj jeho náhradné sexuálne extázy; s touto programovou hektikou kontrastuje len chvíľkové prepuknutie východiskovej úzkosti. Skaza Titanicu predstavuje Válkov chiazmus spoločensky, resp. priamo politicky angažovanej poézie a existenciálne vypätej lyrickej reflexie; faktickou príležitostnou motiváciou tu bol atentát na J. F. Kennedyho. Ťažisková skladba zbierky – Skľúčenosť, ktorá v duchu Válkových predchádzajúcich jednoslovných, substantívnych knižných titulov mala dať pôvodne zbierke názov, významovo rozohráva a exponuje tému ľudskej konečnosti cez kaleidoskop brutálnych dejín človeka, cez aktuálne sa ponúkajúce reportážno-epické fragmenty (napr. „Holofernesova hlava“, čo „cestovala vo vlaku“ – prepis, resp. využitie známeho kriminálneho prípadu šesťdesiatych rokov so ženou v role páchateľa) a cez obrazové parafrázy „skľúčenosti“ ako situačne-zážitkového reflexu nášho „bytia k smrti“. Lyrické vydýchnutie medzi Skazou Titanicu a Skľúčenosťou dovoľuje civilné gesto básne Len tak – jednej z najznámejších ľúbostných básní Válkovej poézie. Krátke zhrnutie charakteristických motívov erotickej, ako aj existenciálnej únavy, dezilúzie a skepsy podáva záverečný kakofonický Spev. Premenu Válkovej poézie „štyroch kníh nepokoja“ ilustruje brutálna detabuizácia infantilne voyerského erotického motívu: „Prašivý deň nad mesto si čupol. / Popŕcha“ (Dážď zo zbierky Dotyky) – „Ozubený Mesiac sa točí. / Noc v nízkom drepe / močí nad mestom“ (Spev), čo sú záverečné verše Milovania v husej koži.

V zbierke Milovanie v husej koži M. Válek premyslene budovaný svet svojej poézie, „sémanticky uzavretý a noeticky otvorený zároveň“ (M. Červenka), riskantne vystavil viacerým dobovým tendenciám a sugesciám, ako bol existencializmus v podobe populárnych filozofických téz i životného pocitu, resp. významovej atmosféry textu, absurdné divadlo, inscenujúce stratu životného zmyslu, beatnická poézia protestného zhnusenia zo súdobého sveta, pop-artovské citovanie odpadkov konzumnej civilizácie ako svedectva o miznúcom človeku; negatívne utópie ako rub dobového technického optimizmu a teórií o konvergencii oboch hemisfér politicky rozdeleného sveta. Z mnohotvárnej skutočnosti a jej polytematického stvárnenia sa stáva fragment, z ľudskej nádeje a spoločenskej utópie vedomie katastrofy – „nejakým spôsobom sme zúčastnení na potope sveta“, z poetisticky oslnivej metafory „technicky“ alebo „fyziologicky“ šokujúci obraz: „Videl si lásku (…) / ako na všetkých kríkoch visia jej krvavé lôžka!“ Vypätá intencia Válkovej charakteristickej polytematickej kompozície sa mení na zjednoznačňujúci „pád“ alebo tautologicky dekomponujúci pohyb „v kruhu“. Fragmentárne texty vystužujú okrem obrazových leitmotívov hlavne argumentačná rétorika a významovo-zvukové hry. „Jednotlivé motívy strácajú svoju mnohovýznamovosť a začína prevládať tendencia k tomu, aby sa stali novými a novými argumentmi na zdôvodnenie jedinej trýznivej a subjektívnej pozície básnika…“ (M. Červenka). M. Válek tu spontánne siaha ku klasickej motivike európskeho nihilizmu (Nietzsche, Dostojevskij), či už v nonšalantne ironickej podobe: „Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch. / Vo štvrtok večer náhle zomrel boh“, rúhavo expresívnej: „Pľujem ťa, večnosť! / Dusíš ma jak krv! / Harmónia sfér, mám ťa plné ústa!“, alebo stroho vecnej: „(…) vesmír je prázdny!“ Poetisticko-civilistická poézia sekularizovaného sveta súdobého človeka sa mení na fragmentarizovanú a depoetizovanú textovú expozíciu posthumánneho sveta a od šesťdesiatych rokov diskutovaného „konca človeka“.

M. Hamada v „spore s básnikom“ identifikoval vo Válkovej štvrtej zbierke „gesto ničovania“, resp. „ničenie a nihilizmus“, ako aj zachvátenosť „amorfnosťou, torzovitosťou, fragmentárnosťou“; takto demaskovanú situáciu človeka a poézie požadoval prekonávať práve „básnickou transcendenciou“, ktorú však u M. Válka postrádal. S. Šmatlák vo svojej obhajobe Milovania v husej koži polemicky kládol dôraz na priebežný motív súcitu, potreby nehy a lásky, tzv. deziluzívne alebo negatívne momenty sa usiloval zahrnúť do integrálneho, resp. dialektického humanizmu a napokon polemickým predvedením umeleckej štrukturovanosti Válkovej poézie mal byť Šmatlákov neskorší exemplárny rozbor ťažiskovej skladby Skľúčenosť. Český účastník sporu M. Červenka diskusiu požadoval vrátiť a sám ju vrátil z postojovo názorovej a latentne osobnej roviny do roviny textovej, kde sa rozhoduje o „umeleckej intenzite“ diela. „Spor s básnikom“ nadobudol symbolický význam, lebo predstavitelia kritického čítania Válkovej štvrtej zbierky (kritického voči jej „gestu ničovania“ a oslabenej „umeleckej intenzite“) ocitli sa neskôr v dôsledku svojho celkového profesionálneho, občianskeho a ľudského postoja v šesťdesiatych rokoch pod prahom oficiálnej prevádzky nasledujúceho normalizačného dvadsaťročia, kým obhajobne humanistická optika sa dala do služieb totalitárnej ideológie reštituovanej socialistickej literatúry sedemdesiatych rokov. „Spor s básnikom“ pointovala po rokoch vlastná Válkova poézia, pretože „tak sa tá pieseň predsa vrátila, / tak predsa, hoci v predposlednej chvíli“ – bolo to Slovo (1976).

Vydania

Milovanie v husej koži. Bratislava, 1965; 1971 (In: Štyri knihy nepokoja); 1973 (In: Štyri knihy nepokoja); 1975 (In: Štyri knihy nepokoja); 1981 (In: Básne); 1983 (In: Básne); 2001; 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

ANDRAŠČÍK, F.: Lesk a bieda poézie. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 4, s. 21-24.

BACIGÁLOVÁ, A.: Priestor v poézii Miroslava Válka. In: Slovenská literatúra, roč. 20, 1973, č. 1, s. 66-73.

BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava, 1971, s. 43-58.

ČERVENKA, M.: Spor s básníkem. In: Literární noviny, roč. 15, 1966, č. 12, s. 5.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 38-56.

KLÁTIK, Z.: Básnik ustavičného nepokoja. In: Práca, roč. 21, 27. 1. 1966, s. 4.

MAŤOVČÍK, A.: Miroslav Válek v personálnej typodokumentácii. Martin, 1988.

MIKO, F.: Poézia, človek, technika. Bratislava, 1979.

MIKULA, V.: Básnik medzi zúfalstvom a triumfom. (Doslov.) In: VÁLEK, M.: Básnické dielo. Bratislava, 2005, s. 533-543.

NADUBINSKÝ, M.: Spor o básnika. In: Kritika 66. Bratislava, 1967, s. 109-112.

NOGE, J.: Literatúra v pohybe. Bratislava, 1968, s. 336-344.

OGNEV, V.: Poézia nádeje. In: Romboid, roč. 4, 1969, č. 6, s. 41-45.

OLONOVÁ, E.: Milování v husí kůži. In: Orientace, roč. 1, 1966, č. 3, s. 91-92.

ŠKAMLA, J.: Viacrozmernosť videnia (Poznámky k poézii Miroslava Válka). In: Cesta k poetickému. Bratislava, 1970, s. 122-129.

ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Bratislava, 1971, s. 114-183.

ŠMATLÁK, S.: V siločiarach básne. Bratislava, 1983, s. 83-101.

ŠTEVČEK, J.: Skice. Bratislava, 1977, s. 185-191.

ŠTEVČEK, P.: Pohyb k člověku. In: Kulturní tvorba, roč. 4, 1966, č. 4, s. 12.

ZAMBOR, J.: Miroslav Válek. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 51-68.

Autor hesla

Fedor Matejov