NAVRÁVAČKY

TATARKA, Dominik (1913 – 1989)

próza, 1987

Voľné autobiografické rozprávanie, prepísané a zredigované z magnetofónových záznamov autentických rozhovorov. Ich iniciátorkou bola Eva Štolbová. Vznikali od jesene 1985 do jesene 1986. V samizdate vyšli v roku 1987 (podľa prepisu-rukopisu E. Štolbovej ich edične pripravili Martin M. Šimečka a Ján Langoš), v zahraničí v roku 1988, časopisecky oficiálne v rokoch 1989 a 1990. V roku 2000 knižne vyšiel však nový prepis pôvodných magnetofónových záznamov rozhovorov E. Štolbovej s D. Tatarkom (editor Norbert Gašaj). Vznikla tak situácia, že kým Navrávačky, v samizdatovom, zahraničnom i domácom časopiseckom publikovaní autorizované D. Tatarkom, boli spontánne a samozrejme chápané ako súčasť korpusu jeho literárnych textov, kniha Navrávačky s Dominikom Tatarkom z roku 2000, autorizovaná E. Štolbovou, vecne predstavuje voči dovtedy uverejňovaným Navrávačkám D. Tatarku ich podkladový materiál v zmysle „orálnej histórie“, resp. predstavuje voči korpusu jeho literárnych textov potenciálne suplementa.

Ako posledný Tatarkov rozsiahlejší text autobiografickej povahy znamenajú Navrávačky epilogomena, resp. paralipomena k autorovmu projektu „písačiek“ zo sedemdesiatych rokov, ktorý bol neskôr edične realizovaný a je známy ako trilógia Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984) a Písačky (1984).

Incipitom Navrávačiek je oslovenie rozprávačovej pražskej ctiteľky, ktorá vstúpila do samoty disidenta, „zakázaného“ spisovateľa a starnúceho, chorého muža, aby svojou priazňou a zvláštnym porozumením pre marginálne existencie, k čomu ju podľa rozprávača analogicky predisponuje aj jej „inakosť“ – židovstvo, iniciovala dialogické podujatie Navrávačiek. (Vo verzii Navrávačiek, autorizovanej D. Tatarkom, však meno ich inšpirátorky, zaznamenávateľky a prepisovateľky E. Štolbovej, ako aj jej otázky partnersky kladené rozprávačovi absentujú.) Reálny rozhovor sa tak stal podnetom pre fragmentárne rozprávanie a asociatívne rozvíjané úvahy v zmysle Tatarkovej predstavy života a literatúry ako „rozhovorov bez konca“. Je to zostup k zdrojom vlastného ľudského a umeleckého gesta, akými pre D. Tatarku boli detstvo, rudimentárny pastiersko-roľnícky svet tradičnej slovenskej pospolitosti, vzťah k matke a vôbec k ženskému elementu, gymnaziálne štúdiá v slovenských malomestách i univerzitné v európskych metropolách, v Prahe a Paríži, erotické iniciácie, ľavicové spoločenské nádeje, dobrodružstvo politiky a dezilúzia z nej, rezistencia voči totalitnej moci, najprv umelecká a po sovietskej intervencii roku 1968 aj otvorene politická, ustavičná potreba ľudského spoločenstva a komunikácie.

Žánrovo a štylisticky Navrávačky oscilujú medzi spontánnym autobiografickým rozprávaním a testamentárnym sumovaním literárnej tvorby i životného príbehu, medzi lyrickým evokovaním a etnograficky presnou deskripciou dávno minulého sveta detstva a dediny, medzi malými epitafmi anonymných, neraz tragických ľudských osudov a pamfletickými karikatúrami politických alebo literárnych „kreatúr“ posledných desaťročí, medzi meditatívnou úvahou a skeptickou alebo až zlostnou replikou. Všetku túto fragmentárnu rozmanitosť zjednocuje dominantné rozprávačovo orálne gesto a modalita priazne voči partnerovi, resp. čitateľovi. D. Tatarka svoj pocitový i reflektovaný existencializmus moderného intelektuála transcenduje v týchto posledných textoch nielen svojou dávnejšou kultúrnou a politickou utópiou „obce božej“, konkretizovanej preňho v tých rokoch v disente, ale priamo kresťanskou predstavou spoločenstva ako communio sanctorum, siahajúceho za smrť, a zároveň ešte archaickejšou predstavou mýtického splynutia s generatívnou postupnosťou života, resp. ľudského rodu a so základnými živlami, elementmi bytia.

Témy, žánrová štruktúra i východisková životná situovanosť Navrávačiek odkazujú na Tatarkove „písačky“ zo sedemdesiatych rokov. Vtedy D. Tatarka reagoval na redukované životné a komunikačné možnosti „zakázaného“ spisovateľa tematicky príklonom k obnažene autobiografickému písaniu „mimo sujetu“ a žánrovo objavením „písačiek“, ktoré už svojím pejoratívne vyznievajúcim pomenovaním naznačujú radikálnu privátnosť, ako aj zvonku, pomermi vnútenú ineditnosť. Sú to dokumentárne denníkové záznamy, záznamy a výklady snov, pamfletické šľahy adresované bývalým spisovateľským kolegom i vôbec normalizačnej spoločenskej situácii, reálne a fiktívne listy, adresované predovšetkým ženám. Autentickosť autobiografického písania nachádza svoj výrazový pendant v literarizácii práve týchto pôvodne, východiskovo privátnych žánrov, resp. žánrov privátneho styku. Je to prelínanie „života“ a „písania“, doliehajúcej skutočnosti a oslobodzujúcej textovej imaginácie. Hybným momentom pisateľových príbehov býva tu zväčša stretnutie s fascinujúcou ženou: azylom sa v tomto redukovanom živote a normalizovanom svete má stať erotika, excitovane a exaltovane prežívaná telesnosť ako médium ľudskej existencie, žitého, prirodzeného sveta a ľudskej komunikácie v ňom. „Tajomná neznáma“, ktorej prototyp priniesla už avantgardne nadľahčená próza o hre umení a smrti Panna Zázračnica z roku 1944, sa však v sedemdesiatych rokoch ambivalentne mení v rozprávačovom raz hystericky exaltovanom, inokedy zasa chápavo nežnom ústretovom prežívaní, a možno aj v skutočnosti, na konfidentku, ktorou vtedajšia totalitná Štátna bezpečnosť chce denuncovať a vôbec rozvracať aj ľudské intimissimum, aby sa prípadne dalo využiť na kompromitačné účely. V takýchto extrémnych podmienkach sa však erotické fascinácie a vzťahy niekdajšieho „tešiteľa“ ženských sŕdc a autora nostalgických príbehov lásky a sympatie menia na krutý, neraz seba-ničivý happening a literárna tvorba na textovú asambláž „písačiek“. (Napokon, ich publikovaná podoba v trilógii je výsledkom editorskej práce pražského nezávislého historika J. Mlynárika, ešte ani koncom deväťdesiatych rokov vzhľadom na východiskový materiál, výsledný tvar a intenciu textologicky nedodiskutovanej.) V Tatarkovej otvorenej tematizácii erotiky a telesnosti starnúceho muža a kontrastne mladej príťažlivej ženy nachádzame rafinovaný senzualizmus a hedonizmus sekulárneho intelektuála, extatickú obscénnosť vyvažovanú nevinnou rudimentárnosťou rustikálneho človeka, kedysi zžitého s pulzáciou vitálnych síl ľudskej i zvieracej fyzie, tápavo telesné hľadanie komunikácie za hranicou slov. Textovo inscenované, miestami až jurodivé pokusy o komunikáciu a transcendenciu v tele a telom navodzujú otázku ani nie tak konvenčnej „prístojnosti“, ako skôr vlastnej estetickej štrukturovanosti. Psychoanalytická „archeológia“ individuálnych obsesií sa však v týchto textoch spája s etnologickou „archeológiou“ kultúrnej pospolitosti a s etymologizujúco-básnivou „archeológiou“ extrémne zaťažovaného a využívaného jazyka.

Paralelu s denníkovými a snovými momentmi Tatarkových „písačiek“ v československom disente predstavuje Český snář L. Vaculíka a rovnako vzdialenú paralelu s podujatím „navrávačiek“ zasa knihy rozhovorov exilového publicistu K. Hvížďalu s V. Havlom, P. Landovským, V. Bělohradským. V domácej oficiálne publikovanej literatúre istou paralelou sú spomienky kritika A. Matušku zo začiatku sedemdesiatych rokov alebo prozaika A. Bednára z konca osemdesiatych rokov: cyklus rozhovorov akoby tu suploval v klasickej podobe neuskutočnené alebo možno aj neuskutočniteľné spomienky či memoáre.

Hneď po roku 1989, v situácii spontánneho čitateľského záujmu o texty z okruhu disentu, resp. samizdatu a exilu, sa knižné edície Tatarkových „písačiek“ a „navrávačiek“ z rozličných príčin nerealizovali. Napriek tejto ich faktickej edičnej neprítomnosti pre širšie publikum predstavovali dôležitú výzvu a skúšku pre tradične ustálený, ako aj dobovo aktuálne diskutovaný pojem a predstavu literatúry. (Svedčia o tom esejistické, kritické a interpretačné texty J. Vanoviča, P. Zajaca a V. Mikulu.) Paradoxne však dlho očakávané domáce knižné vydania, realizované až koncom desaťročia, Písačky (1998, editor J. Mlynárik) a Písačky pre milovanú Lutéciu (1999, editor O. Tatarka) k vyhranene formulovaným a interpretačne zaujímavým postojom už neviedli a neprovokovali.

Vydania

Navrávačky. Praha, 1987 (samizdat); Köln, 1988; časopisecky: In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 7, s. 19-43, Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 3, s. 6-37; knižne: Bratislava, 2000 (In: ŠTOLBOVÁ, E.: Navrávačky s Dominikom Tatarkom).

Literatúra

BARBORÍK, V.: Navrávačky – nahrávačky – prepisovačky: Pieta problematická. In: OS – Fórum občianskej spoločnosti, roč. 5, 2001, č. 5, s. 57-58.

Dominik Tatarka 1913 – 1989. In: Kritika a kontext, roč. 6, 2001, č. 1, s. 7-57.

GAŠAJ, N.: Slovo k čitateľom. (Úvod.) In: ŠTOLBOVÁ, E.: Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Bratislava, 2000, s. 7-8.

Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na D. Tatarku. Bratislava, 1994.

MIKULA, V.: Tatarka alebo Démon pátosu. In: Od baroka k postmoderne. Levice, 1997.

MLYNÁRIK, J.: Burič slovenského svedomia. In: TATARKA, D.: Sám proti noci. Mníchov, 1984, s. 106-116.

PETRO, P.: Písačky ako literatúra vypovedania. In: Premeny, roč. 26, 1989, č. 3, s. 84-88.

ŠIMEČKA, M.: Co jsou „Písačky“. In: Fragment K, roč. 4, 1990, č. 4, s. 146-149.

ŠIMKOVÁ, M.: Jazyk(y) a reč v Navrávačkách s Dominikom Tatarkom. (Doslov.) In: ŠTOLBOVÁ, E.: Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Bratislava, 2000, s. 315-319.

ŠTOLBOVÁ, E.: O vzniku Navrávačiek. (Úvod.) In: TATARKA, D.: Navrávačky. Köln, 1988.

ŠTOLBOVÁ, E.: Úvod. In: Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Bratislava, 2000, s. 9-11.

VANOVIČ, J.: Náčrt štúdie o Dominikovi Tatarkovi. In: Nad textom a časom. Bratislava, 1993, s. 102-107.

VISKUPOVÁ, E.: Personálna bibliografia Dominika Tatarku. In: TATARKA, D.: Kultúra ako obcovanie. Bratislava, 1996, s. 251-320.

ZAJAC, P.: Biografickosť Dominika Tatarku. In: Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na Dominika Tatarku. Bratislava, 1994, s. 107-112.

ZAJAC, P.: Tatarkova cesta. In: Slovenská literatúra, roč. 40, 1993, č. 2-3, s. 92-104.

ZAJAC, P.: Tri problémy s Dominikom Tatarkom. In: Kritika a kontext, roč. 6, 2001, č. 1, s. 22-26.

Autor hesla

Fedor Matejov