MAMKA PÔSTKOVÁ
TAJOVSKÝ
(vl. menom Jozef Gregor, 1874 – 1940)
poviedka, 1909
Hoci sa Tajovského matka nikdy nestala priamo hlavnou hrdinkou jeho umeleckých textov, ale iba štylizovaných dokumentov, jej základné ľudské rysy sú synekdochicky zastúpené v Tajovského emblematickom texte Mamka Pôstková. Vo veľmi všeobecnej rovine je tento text alegóriou na ženský údel, ženskú húževnatosť, nepoddajnosť, vnútornú silu a v konečnom dôsledku na ženskú „nesmrteľnosť“.
Mamka Pôstková patrí k umelecky najhodnotnejším prózam druhého tvorivého obdobia autora, končiaceho v roku 1915. Možno ju považovať za Tajovského „l’art poétique“, za jeho skutočný umelecký program. Stratu sebadôvery a hľadanie novej viery po osobnostnej kríze okolo roku 1905 dočasne rieši „aspoň“ umelecky. Neotrasiteľnú hodnotu nachádza v žene, ktorú životné skúšky nezlomili, nepoddala sa agresívnej zlobe okolia a napriek okolnostiam si zachovala zmysel pre povinnosť a poctivosť. Vo svojej jednoduchosti a elementárnosti je Pôstková pre autora neobyčajná žena – pre jej situovanosť na hranicu medzi morálnym ideálom a realitou volí naratívnu štruktúru rozfázovanú do piatich častí klasickej dramatickej gradácie, z ktorých každá je imanentne budovaná na kontrastoch. Spolu s jednoduchým, modálne však veľmi plastickým jazykom evokujú i formálne klenbu pátosu hagiografických textov. Všimnime si začiatok poviedky: „Do banky pomaly otvárali sa ťažké dvere; ako keby sa dieťa bolo borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prihodená žena. V ruke šatôčka, okrútená okolo čohosi, na spôsob, ako okrúcajú naše ženičky modlitebné knižky.“
Prvý odsek expozície navodzuje alúziu, akoby dieťa vchádzalo do chrámu cez hlavný portál. Ďalej zostane z pôvodnej domnienky už len čosi ako modlitebná knižka, čo je v skutočnosti zmenka. Rozprávač i účastník deja – Tajovský – zámerne navodzuje asociáciu banky s chrámom, ktorá je však pre obe strany zásadne odlišná: pre mamku Pôstkovú, ktorá vošla tými veľkými dverami, je „svätou“ povinnosť splácať zmenku v banke, pre bankových úradníkov je „posvätná chvíľka z príkladu babky a jej chápania uloženej povinnosti“. I „povinnosť“ Pôstkovej je relatívna – pre úradníkov zanedbateľné, smiešne tri koruny, ktoré sa im ani nechce zapísať, pre Pôstkovú však veľké bremeno. Bankoví úradníci sú akosi dojatí týmto „úkazom“ poctivosti a najmä rozprávač, ktorému mamka Pôstková pripomenie „vlastnú starú mať“: „Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká, ako stredne urastené desať-jedenásťročné dieťa.“ Hneď na začiatku sa zároveň dozvedáme, že „kým ona žije, nebude za ňu nikto platiť, ani banka škodovať“. „‚Dotiaľ neumriem‘, dokladala, ako keby sa bohvie akého ťažkého hriechu mala driev zbaviť.“ I sám rozprávač si myslí, že o dva roky – ako jej dali odklad splátky „bude už akiste rozsypaná“.
Kolízia začína vetami: „Chudera, keby bola. Sama by si žiadala.“ Pôstkovej trápenie sa nekončí, opäť prichádza do banky prosiť o odklad s uistením, že keby zomrela, tak ľudia predajú jej perinku a splatia dlžobu.
V tretej časti sa začína autor-rozprávač zaujímať o život „tejto neobyčajnej ženy“, no stretáva sa s ľahostajnosťou. Pre Tajovského prístup k téme „obyčajného života“ je zásadnou otázkou. Robí tak programovo a kritizuje Slovákov, lebo „vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol sebe osobitejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu.“ Táto časť je retrospektívnou naráciou ťažkého údelu Pôstkovej, ktorá mala muža lenivého čudáka, alkoholika. Okrem neho živila i syna so ženou a deťmi, lebo tiež pil. „Starej Pôstkovej predsa pánboh pomohol: umrel jej muž.“ Syn sa na kare veľmi opil, vyhnal matku z domu a tá sa tam už nevrátila. Namiesto smrti, čo by ukončila trápenie Pôstkovej, peripetia pokračuje tým, že si našla komôrku, piekla a predávala chlieb. „Chválila život, len na zdraví aby pánboh neuťahoval.“
Piata časť – katastrofa, je charakteristická tým, že je zároveň katastrofou v nutnosti žiť biedne ďalej. Smrť teda opäť neprichádza a Pôstková s nevysvetliteľnou rezistenciou prekonáva nekončiace utrpenie: všetky zarobené peniaze dala do úschovy gazdovi, ktorý ich prepil, v zime si zlomila ruku, zo studenej komôrky ju dobrí ľudia dali do špitála, odtiaľ šla k synovi, ten sa od ľútosti, ako vždy, opil a mamku vyhodil. Na jar šla robiť do repy a potom zase prišla do banky – splatiť zmenky, lebo predala perinku.
Ambivalenciu výkladu, transformovanú do alternatívnych variantov interpretovania „toho istého“, ktorú sme naznačili pri úvode tejto poviedky, cítime prítomnú v celom texte. Na jednej strane je budovaný progresívne, so vzostupnou tendenciou oslavy vzorného, poctivého, bezúhonného života ženy, stíhanej za svoju dobrotu len samými ranami osudu. Žánrovo by sme potom mohli poviedku vzhľadom na superficit kladných vlastností označiť ako ódu na ušľachtilý život v biede. Prvotný zámer – osláviť jednoduchú, nepatrnú ženu-trpiteľku – podporuje okrem dramatickej gradácie makroštruktúry textu i premyslená lexika, vo zvýšenej miere frekventujúca slová s potenciálnou religióznou sémantikou – chlieb, hriech, smrť, Boh, kríž, plač. Nocionálny diskurz, ktorý Tajovský takmer striktne v záujme „objektivity“ výrazu dodržiava vo väčšine svojich próz, tu veľmi príznakovo porušuje hojnými deminutívami – plachtička, ženička, komôrka, chlebík, perinka, ktoré nežne „obkružujú“ jeho hrdinku, prezrádzajú rozprávačov citový vzťah i zámer získať čitateľov záujem pre svoju hrdinku. Výnimočná v kontexte Tajovského poviedok je i hýrivo expresívna syntax. Využívanie všetkých variantov expresívnych syntaktických konštrukcií spôsobuje pružnú modalitu textu, jeho až priestorovú „pulzáciu“; opytovacie, zvolacie i nedokončené vety ho otvárajú smerom k čitateľovi svojou zvukovou sugesciou. Vo všeobecnosti je to text, ktorý spojeným účinkom spomínaných komponentov dojíma k slzám – ako sa sám priznáva – i vlastného rozprávača. Z takéhoto aspektu sa dajú v hagiografickej štruktúre textu vypozorovať znaky legendy o „svätej matke“ (čo napokon tiež silno konotuje názov textu, exponujúci slová matka a pôst – „matka, ktorá si odrieka“).
Na druhej strane – snáď ako poistku pred potenciálnou sentimentalitou – nemožno v poviedke necítiť regresiu hlavnej hrdinky, ktorej úpadok na konci je väčší, než bol na začiatku. Hrdinka je na konci poviedky prinútená predať dokonca i svoju perinku – čo rozprávač sprvu predkladá ako limitnú situáciu biedy a vlastne nepripúšťa, že by k nej mohlo dôjsť –, aby mohla vyrovnať dlžobu. Z tohto aspektu je ťažko jednoznačne rozhodnúť, či je tento text vo svojej ontológii tragický alebo optimistický. Či popri oslave modelového života svätice v ňom nemožno rovnako identifikovať osamelosť a bezvýchodiskovosť osudu kladnej hrdinky. Autor, zhrozený nad ľudskou biedou, opisuje „krížovú cestu“ životného utrpenia a regresu – ale bez ukrižovania, teda zavŕšenia faktom smrti. Príbeh samotný tu nie je dôležitý, dôležitá je spisovateľova správa o jeho tragickej bezvýchodiskovosti. Rezignatívne ja-rozprávanie je priznaním autorovej bezmocnosti niečo na veciach zmeniť. Tajovský v tomto texte nič nevysvetľuje ani nepsychologizuje – sám uvažuje pred čitateľom nad základnými vecami života a je bezradný. Táto bezradnosť vyplýva z jeho realistickej viery v kauzalitu príčin a následkov: príčiny tu akoby neexistovali (Pôstková celý život nikomu neublížila), existujú len následky (muž a syn alkoholici, tvrdá práca, zlomená ruka, chudoba). Postupne prichádza na to, že pozitivistický determinizmus už nepomáha spoľahlivo vysvetliť tragédiu životných kolízií.
Neukončenosťou poviedky, zotrvaním v momente najhoršej biedy mamky Pôstkovej nám autor zabraňuje prežiť homeostázu, aby tak mohol spojiť nespojiteľné varianty výkladu do kompromisného gesta obdivu i zdesenia. Determinizmus sa tak i bez autorovho prvotného zámeru mení na indiferentnosť mýtu o ľudskej existencii.
I v poviedke Mamka Pôstková nám dá Tajovský zažiť úžas ľudí z mesta (tu bankových úradníkov, medzi ktorými je tiež autorský rozprávač) nad veľkým tajomstvom – no tentoraz nad tajomstvom života. Mamka Pôstková neumiera, hoci všetci, čo vedia o jej osude, by jej smrť ako vykúpenie a večný odpočinok želali. Pre Tajovského mamka Pôstková reprezentuje záhadu vitálnej ženskej energie, ktorú umiestňuje na jednu úroveň s mýtom – Pôstková stelesňuje preňho mýtus večnej ženskosti, živený tajomnou nevyčerpateľnou schopnosťou životnej regenerácie.
Vydania
Mamka Pôstková. In: Slovenský kalendár na rok 1909 (Kalendár Slovenského týždenníka). Budapešť, 1907, s. 54-60; Budapešť, 1910 (In: Zpod kosy); Martin, 1920 (In: Na front a iné rozprávky); 1928 (In: Spisy 4); 1936 (In: Výbor z rozprávok); 1946 (In: Mamka Pôstková); Bratislava, 1953 (In: Výber z diela); 1953 (In: Dielo 2); 1960 (In: Horký chlieb); 1972 (In: Pastierča); Martin, 1974 (In: Tri poviedky); Bratislava, 1990 (In: Horký chlieb); 2005 (In: Prózy).
Literatúra
ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984.
GREGOROVÁ, D.: Život musí mať cveng. Bratislava, 1963.
GREGOROVÁ, H.: Spomienky. Bratislava, 1979.
Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1956.
LESŇÁKOVÁ, S.: Cesty k realizmu (Jozef Gregor Tajovský a ruská literatúra). Bratislava, 1971.
Liber amicorum Jozef Gregor Tajovský. Bratislava, 1934.
Literárny archív 31/94. Martin, 1995, s. 97-224.
MIKULOVÁ, M.: Zo slepej uličky iluzionizmu. In: Slovenské pohľady, roč. 108, 1992, č. 12, s. 139-146.
MIKULOVÁ, M.: Tajovského obrodenecká moderna. Bratislava, 2005.
Autorka hesla
Marcela Mikulová