VŠETKO JE V ŠKRUPINE (Poznámky z cesty)

ŠTRPKA, Ivan (1944)

básnická zbierka, 1989

Ide o druhovo-žánrový experiment v osemdesiatich šiestich obrazoch na pomedzí lyrizovanej prózy a básne v próze, ktorý kritika klasifikovala dosť rozdielne – od „prozaizovanej básnickej skladby – novely“ (J. Petrík) až po „fantasticko-groteskný cestopis“ alebo „superrozprávku“ (M. Kasarda). Zhodne však konštatovala atribúty ako príbehovosť textu, procesuálnosť poézie, dynamickosť tvaru a otvorenosť umeleckej komunikácie, ktoré spoluurčujú nielen žánrovú polohu knihy alebo jej percepčnú perspektívu, ale aj verejne manifestovanú básnickú poetiku skupiny Osamelí bežci už od jej počiatkov (časopis Mladá tvorba, šesťdesiate roky).

Autor pokračuje vo svojom staršom úsilí o autonómny básnický tvar, prekračujúci petrifikované vzorce lyrickej spisby u nás. Na zrozumiteľnosti výsledného tvaru sa pravdepodobne podpísala aj Štrpkova tvorivá skúsenosť s hudobnými textami. Celá skladba je voľne napísaná v próze, s poéziou ju však spája jednak vypätá imaginatívnosť, jednak slovník, opierajúci sa o autorovu (dovtedajšiu i neskoršiu) básnickú idiosymboliku (motívy vajíčka, škrupiny, pohybu štiav, mosta, vrchu, roviny, snehu a pod.). V záverečných obrazoch autor prechádza bližšie k úvahovému žánru, k umeleckej eseji, explicitne rozkrývajúc zmysel základných významových analógií a básnických obrazov celého pásma.

Vnútornú os sémantického plánu knihy tvoria téma putovania, motívy cesty, hľadania; konkrétny pohyb lyrických postáv po rozmanitých fiktívnych krajinách, jestvujúcich vo vnútri „škrupiny“ – smerom do epicentra, aj tesne pod „škrupinou“, na jej pomedzí. Rozprávač tohto príbehu, „cestovateľ, kartograf, nosič nákladov a šliapač ciest“, zaznamenáva do mapy všetko, s čím sa na svojich potulkách stretáva. Jeho naračná stratégia sa postupne mení z pozície pozorovateľa na pozíciu vykladača zmyslu vlastných zážitkov a pozorovaní. Tento vnútorný zmysel diania („pracujeme na prehlbovaní sveta“) nachádza v ustavičnom – vnútornom i vonkajšom – pohybe človeka, v neutíchajúcom úsilí o prekonanie vlastnej i cudzej strnulosti, v otvorenosti voči skutočne ľudským, nie falošne chápaným a v konečnom dôsledku aj nebezpečným civilizačným podnetom, v prekračovaní seba samého vlastným kultúrnym zmnožovaním, otváraním a ozmyselňovaním každého prítomného okamihu („Biele na bielom to značí: energia rastu sa nesmie stať zajatcom svojej materinskej škrupiny“).

Celý príbeh v jeho fiktívnej i reálnej rovine, až po samotný proces zvýznamňovania jeho jednotlivých fáz (t. j. samostatných číslovaných „obrazov“ – mikrotextov) sa však dômyselne prelína so symbolikou foriem, reálií a dejov, opakovane prítomných v Štrpkovej poézii. Táto symbolika neumožňuje priamočiare stotožňovanie fiktívnych situácií, postáv, vecí alebo ich významového usúvzťažňovania s „prirodzeným svetom“ predliterárnych, denno-denne zakúšaných osudov a situácií. Ako dôležitý významový činiteľ tu teda zostáva a na výslednej sémantike diela sa aktívne spolupodieľa aj znepokojujúca neurčitosť všetkých tu vystupujúcich javov a tvrdení. Táto významová spoluhra ústi do špecificky zdvojeného príjmu kartografových „poznámok z cesty“. Čitateľ ich nielen zaznamenáva, ale postupne sa aj sám stáva účastníkom výpravy, pričom ponúkajúce sa analógie medzi fiktívnou a reálnou rovinou príbehu zostávajú iba naznačené, nerozhodnuté, ústretovo otvorené pre jeho vlastnú významotvornú aktivitu.

„Cesta“, ktorú Štrpka vo svojej knižke opisuje, vyznieva napokon ako univerzálna (celotextová) metafora ľudského bytia v jeho rozmanitosti, ako „posolstvo o plazme, o ustavične pulzujúcej skutočnosti v nás a nás v nej“ (J. Štrasser), pričom z autorovho záberu neuniká ani ontogenetický, ani fylogenetický aspekt ľudského jestvovania. Výrazná semiotizácia zážitkového materiálu však autorovi umožňuje popri analógovom vnímaní umeleckého textu vo vzťahu k mimotextovým skutočnostiam rozohrať v knižke aj rafinovanú, avšak spontánne pôsobiacu poetologickú hru. Okrem toho, že autorov svet, resp. svet jeho knižiek možno charakterizovať ako „tajnosnubný“ (V. Mikula), knižka Všetko je v škrupine je ešte aj celá komponovaná na princípe hádanky s tajničkou. Pri takejto autorskej stratégii sa naplno uplatnil Štrpkov básnický prézentizmus, spojený s „rimbaudovskou vyjavenosťou vnímajúceho subjektu, údivom nad svetom, romantickým stotožnením sa s chvíľou zážitku“ (V. Mikula), smerujúci rovnako k vnútornej excitácii tvorcu, ako aj k aktivizácii čitateľa.

Zdroje takéhoto „vybudenia“ možno tiež hľadať v autorom často pertraktovanom zážitku detstva a mladosti. Aj v tomto prípade sa celé pásmo tematicky odvíja od zaznamenaného detského výroku „všetko je v škrupine“. S detsky očarenou optikou korešponduje „vizuálna mnohosť“, zmyslová nasýtenosť Štrpkovej poézie, ústiaca do polôh hedonizmu, dokonca do blízkosti špecificky transformovaného ódizmu ako „civilnejšej mutácie hymny všesplynutia“ (V. Mikula). Spolu s motívom „cesty“, „putovania na mieste“, prevteľovania sa do iných postáv a otvárania nových a nových výhľadov na život odkazuje tiež k filozofii zen-budhizmu a k mysticizmu.

Vnútorná zložitosť a mnohovýznamovosť Štrpkovej poézie, ambivalentnosť „kartografových“ postojov a premenlivosť vecí, ich vnímania, súvisí predovšetkým s autorovou schopnosťou jemne rozlišovať takmer nerozlíšiteľné, vypovedať nevypovedateľné v ich vnútornom napätí. Demýtizácia sa tu stretáva s vytváraním osobnej básnickej mytológie, zmysel pre silu okamihu s upevňovaním tzv. večných právd, mikrosvet človeka a „speleologická introspekcia“ s jeho makrosvetom a široko založenou synoptickou meditáciou, konkrétna vecnosť s abstrakciou a básnickým transcendovaním. Všetko vzájomne prepája a podmieňuje práve „pohyb“ – pohyb tvaru aj významu, ktorý nesmeruje k ich relativizovaniu a rozostrovaniu, ale k ich oživovaniu a hierarchizácii. Táto otvorená textová udalosť môže mať jediné vyústenie, a tým je spoločné poznanie autora a jeho čitateľa o neukončiteľnosti nastúpenej cesty. Aj text posledného básnického obrazu v knihe sa končí emblematickou dvojbodkou. Vyjadruje autorovu archetypálnu skúsenosť s usporiadaním skutočnosti a ľudských vecí v nej. („Deje sa to: obloha odclonila ďalšiu oblohu a tá zas inú. A inú. Stále odcláňanie. A to je všetko. Celé nebo. Nič viac“)

Štrpkova poézia si však vždy zachováva vnútorné spojenie so „životným svetom“ (V. Bělohradský). To ju odlišuje od radikálnych variantov postmodernej umeleckej štylizácie, od koncepcie paralelných svetov zrkadliacich sa iba v sebe samých. Kniha je svojím ponímaním blízka tvorbe L. Franka Bauma (Čarodejník z krajiny Oz), Lewisa Carolla alebo J. R. Tolkiena, ktorých básnická imaginatívnosť a hravosť vyrastá zo skutočnosti samej, a to narušovaním, deformovaním alebo hypertrofiou jej vlastných proporcií.

Vydania

Všetko je v škrupine. Bratislava, 1989.

Literatúra

BUZÁSSY, J.: Malá hviezdna hostina. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 19.

HAMADA, M.: Vyznanie i priznanie o poézii Osamelých bežcov. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 3-6.

CHROBÁKOVÁ, S.: Vývery. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 8, s. 132-134.

CHROBÁKOVÁ, S.: „Energia rastu“. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 30-32.

KASARDA, M.: Správa o stave duše v pohybe. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990, č. 39, s. 4.

KASARDA, M.: Ivan Štrpka. In: Osamelí bežci (Správy z ľudského vnútra). Levice, 1996, s. 123-182.

Kritici diskutujú o Modrom vrchu Ivana Štrpku. (Prispeli: R. Bílik, B. Hochel, L. Knězek, V. Mikula, J. Štrasser, I. Štrpka.) In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 2, s. 10-16.

PETRÍK, J.: Metafora ľudského putovania. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990, č. 39, s. 4.

TRÁVNÍČEK, J.: Pohybliví pohyblivci a tuláci v krajinách slova (Osamelí bežci a česká básnická generace 60. let). In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 13-18.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar